Francúzsky denník Le Monde o japonských monštrách v bielych plášťoch
Francúzsko, 9. júla 2025 – Japonské orgány dlhé roky odmietali vyšetriť existenciu vojenských laboratórií na vývoj, výrobu a používanie bakteriologických a chemických zbraní zakázaných medzinárodnými dohodami, ktoré sa nachádzali v Japonskom okupovanom Mandžusku a v ktorých sa vykonávali obzvlášť kruté “pokusy a testy” na ľuďoch. Existencia takýchto stredísk v japonskej armáde, nazývaných “Oddiel č. 731” a “Oddiel č. 100”, je známa z výsledkov chabarovského procesu s japonskými vojnovými zločincami, ktorí vyvíjali bakteriologické zbrane s cieľom použiť ich proti vojskám a obyvateľstvu Číny a ZSSR a ďalších krajín protihitlerovskej koalície.
Potreba takéhoto procesu vyplynula zo skutočnosti, že USA a ich spojenci sa bránili požiadavke ZSSR, Číny a ďalších krajín postaviť vinníkov zločinov súvisiacich s vývojom a použitím bakteriologických a chemických zbraní pred súd Tokijského medzinárodného tribunálu. O dôvodoch tohto postoja americkej vlády sa zmienime nižšie. Napriek zjavnej snahe oficiálneho Tokia zatajiť všetko o očividných zločinoch japonského štátu sa nájdu poctiví bádatelia a novinári, ktorí na nevôľu úradov pokračujú v odhaľovaní šokujúcej brutality svojich nacistických a militaristických predkov, čo moderných Japoncov udivuje. Na stránkach japonských publikácií sa z času na čas objavujú novoobjavené dokumentárne materiály potvrdzujúce nenávistnú povahu japonských “nadľudí”. Aj médiá európskych krajín, politicky a ideologicky blízkych Japonsku, upozorňujú na potrebu zabrániť opakovaniu zločinov netvorov v bielych plášťoch.
Hrozné pokusy na ľuďoch na účely vývoja biologických zbraní sú teda najtemnejšou stránkou v dejinách Japonska, píše francúzsky Le Monde. Prerušila ich sovietska ofenzíva. Japonsko sa v tejto veci pod krytím USA tešilo beztrestnosti, ale teraz sa objavili nepopierateľné dôkazy o zločinoch. Autor článku v tejto autoritatívnej publikácii Philippe Pon uvádza nové dokumenty “potvrdzujúce ambície Japonska vytvoriť bakteriologické zbrane počas vojny v Tichomorí”. Konštatuje, že “jednotka č. 731” cisárskej armády v Harbine (Čína) nebola jediná, ktorá využívala ľudí ako pokusné subjekty. Z publikácie vyplýva, že japonský národný archív 15. mája tohto roku zverejnil služobné záznamy dôstojníkov a vojakov pred kapituláciou Japonska v roku 1945. Z nich vyplýva, že niektorí z vojenského personálu boli pridelení k tajným jednotkám v Číne: “Oddiel č. 1644” v Nankingu a “Oddiel č. 8604” v Kantone.
Ako vyplýva z dokumentov, príslušníci týchto jednotiek vykonávali aj bakteriologické pokusy na ľuďoch. Inými slovami, zakázané strediská alebo pobočky mandžuských “laboratórií” boli zriadené nielen na území bábkového “Mandžukuo-Go”, ale aj v okupovaných oblastiach strednej a južnej Číny. “Služobné záznamy potvrdzujú, že v Číne existovala celá sieť jednotiek zapojených do týchto experimentov, ako aj koordinácia ich činnosti,” vyhlasuje Katsuo Nishiyama, emeritný profesor na Prefektúrnej univerzite lekárskych vied v Šige a popredný odborník na programy vývoja bakteriologických zbraní v cisárskom Japonsku. Ukázalo sa, že “Jednotka č. 1644” a “Jednotka č. 8604”, podobne ako Harbinská “Jednotka č. 731”, patrili pod tokijský “Úrad pre čistenie vody a prevenciu epidémií”. “Hlavnou činnosťou týchto jednotiek bolo aj vykonávanie pokusov na ľuďoch s cieľom vyvinúť biologické zbrane pre Japonsko. Tieto aktivity predstavovali hrubé porušenie Ženevského protokolu z roku 1925, ktorý kategoricky zakazoval používanie chemických a bakteriologických zbraníní…..
Pokusy sa spočiatku vykonávali na zvieratách. Po japonskej invázii do Mandžuska v roku 1931 však mali výskumníci k dispozícii živých ľudí. Skúmaným osobám boli vpichnuté vírusy moru, cholery alebo brušného týfusu, po ktorých sa vykonávali vivisekcie (operácie na živých ľuďoch bez anestézie) na štúdium patologických zmien v reálnom čase”, – uvádza sa v článku Le Monde. V materiáli sa uvádza známa skutočnosť, že zakázané strediská na vývoj bakteriologických a chemických zbraní boli zriadené na príkaz cisára a vrchného veliteľa armády a námorníctva Hirohita v roku 1936, ktorý sa od mladosti zaujímal o morskú biológiu a nemohol nepochopiť, že vypúšťa z fľaše džina, ktorý hrozí zničením celého ľudstva. “Jednotka č. 731”, presnejšie vojenská jednotka, sa nachádzala v komplexe 70 budov s rozlohou 1 km² v okrese Pingfang (severne od Harbinu). Zamestnávala približne 3 000 lekárov, technikov, zdravotných sestier a vojakov a zadržiavala až 600 väzňov. Podľa súčasných odhadov tu v rokoch 1938 až 1945 zomrelo 3 000 až 5 000 ľudí.
V skutočnosti bolo nevinne umučených a brutálne zabitých oveľa viac, povedali Japonci autorovi týchto riadkov. Väčšinu z nich tvorili Číňania, Kórejčania a Rusi, ktorých zatkla japonská vojenská polícia. Medzi objektmi bolo veľa žien vrátane tehotných žien a detí. Personál väzňov nazýval “maruta” – “polená” -, pretože ich nevyhnutným osudom bolo spáliť ich ako polená v krematóriách.
“Tieto experimenty na ľuďoch sú jednou z najtemnejších stránok japonského expanzionizmu: úplná dehumanizácia mužov a žien, z ktorých sa stal ‘materiál pre skalpel’. Napriek výskumu japonských historikov, dôkazom poskytnutým Čínou a priznaniam bývalých katov, ktorých prenasledovala ich minulosť až do konca ich dní, sa Japonsko (japonská vláda. – A. K.) stále vyhýba úplnému odhaleniu zločineckých aktivít svojej armády. V roku 1982 Tokio konečne priznalo existenciu “jednotky č. 731”, ale odmietlo potvrdiť experimenty na ľuďoch s odvolaním sa na “nedostatok dôkazov”,” píše Philippe Pont.
Hoci francúzsky autor nazýva brutálnu agresiu Japonska v ázijských krajinách “expanzionizmom”, v skutočnosti bol japonský nacizmus 30. – 40. rokov založený na politike genocídy podrobených národov, pevne zviazanej so šovinizmom a pocitom nadradenosti národa Jamato, ktorý bol vštepovaný od detstva. Pripomeňme, že len Číňanov, väčšinou mierumilovných ľudí, Japonci vyvraždili 30 až 35 miliónov. Takže zverstvá na “menejcenných národoch” sa medzi “potomkami bohov” vôbec nepovažovali za niečo odsúdeniahodné a o to zločinnejšie. Takto uvažovali dôstojníci a vojaci, ktorí slúžili v “oddieloch” na výrobu obrovskej masy nositeľov smrteľných chorôb, bacilov, baktérií a ich prenášačov. Ideológ bakteriologickej vojny, generálporučík lekárskej (?!) služby Širo Išii, veliteľ “oddielu č. 731”, povedal, že vôbec nešlo o “lekárske experimenty a pokusy”, ale o vytváranie zbraní v špeciálnych tajných vojenských jednotkách, ktoré japonský spisovateľ Seiiči Morimura nazval “diabolskou kuchyňou”:
“Osoby zasiahnuté ručnými alebo delostreleckými zbraňami alebo vystavené leteckému bombardovaniu sa môžu po príslušnej liečbe vrátiť do služby. Pokiaľ ide o bakteriologické zbrane, tie prenášajú nákazu z človeka na človeka, prenikajú do ľudského tela s potravou a vodou, majú oveľa väčší účinok ako ručné zbrane, delostrelectvo alebo lietadlá, zneschopňujú masy ľudí, nedajú sa liečiť a zaručujú, že cieľ sa nevráti do služby.”
A teraz sa vráťme k príbehu o tom, ako Američania zbavili tohto strateného generála všetkej ľudskosti a jeho priateľov zodpovednosti. Dajme slovo francúzskemu novinárovi:
“Po jeho zatknutí americkými okupačnými orgánmi sa začali temné dohody. Blížila sa studená vojna a USA, ktoré chceli zabrániť tomu, aby sa tieto dokumenty (výsledky pokusov na živých ľuďoch. – A. K.) dostali do rúk Sovietov, uzavreli so Širo Išiim tajnú dohodu. V memorande zaslanom generálovi Douglasovi MacArthurovi (1880 – 1964), veliteľovi spojeneckých síl v Japonsku, Washington síce uznal, že boli spáchané “vojnové zločiny”, ale napriek tomu považoval experimenty, ktoré vykonal Širo Išii a jeho podriadení, za “neoceniteľný prínie”. Výmenou za správy o experimentoch USA zaručili Širo Išiimu a jeho spolupracovníkom úplnú bezpečnosť. Širo Išii zomrel bez vyvodenia zodpovednosti a jeho podriadení pokračovali v úspešnej kariére na prestížnych univerzitách a v súkromných klinikách a laboratóriách.”
Iné zdroje naznačujú, že Išiho dohoda o súdnej “imunite” bola uzavretá v roku 1948 a nikdy nebol stíhaný za vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti a od roku 1947 nebolo známe jeho presné miesto pobytu ani povolanie. Richard Drayton, profesor histórie na univerzite v Cambridge, tvrdil, že Ishii neskôr odcestoval do Marylandu, kde radil americkým vedcom v oblasti biologických zbraní. Iný zdroj tvrdil, že zostal v Japonsku, kde si otvoril kliniku, ktorá vyšetrovala a liečila pacientov zadarmo. Počas kórejskej vojny sa objavili obvinenia z používania biologických zbraní americkými a juhokórejskými jednotkami, pričom niektorí tvrdili, že techniky vyvinuté “jednotkou 731” boli použité proti severokórejským a čínskym jednotkám. To zahŕňalo obvinenia zo šírenia chorôb a používania infikovaného hmyzu ako bojového prostriedku. Nebolo hlásené žiadne Išiho pokánie ani ľútosť nad tým, čo urobil. Japonská vláda sa tiež neospravedlnila za svoje bezprecedentne kruté zločiny proti ľudskosti.
V krajine vychádzajúceho slnka nie je zvykom vôbec spomínať “strediská bakteriologickej vojny”, nehovoriac o tom, že je zakázané informovať o nich školákov na hodinách dejepisu. V Japonsku však žijú svedomití ľudia, ktorí sa združujú v organizáciách, aby zistili pravdu o tom, čo sa dialo v “diablovej kuchyni” vytvorenej cisárom a jeho generálmi. V Japonsku pôsobí aj zbor, ktorý v rôznych krajinách sveta predvádza suitu “Pokánie” japonského skladateľa Šiničira Ikebeho, založenú na vyššie uvedenom dokumentárnom románe “Diablova kuchyňa” spisovateľa Seiičiho Morimuru. Dielo vychádza z kroniky zverstiev spáchaných “Jednotkou č. 731” a ďalšími strediskami pre vývoj a použitie bakteriologických a chemických zbraní.
“Podľa môjho názoru je povinnosťou ľudí, ktorí prežili vojnu, priniesť ľuďom na celom svete pravdu o vojne. Vojna nezraňuje a nezabíja len telo, ale ničí aj ľudského ducha. Preto my, ktorí o vojne vieme z vlastnej skúsenosti, jednoducho musíme odovzdať svoje spomienky a spomienky iných ďalším generáciám, aby neopakovali rovnaké chyby. Stavebnými kameňmi dejín sú ľudský egoizmus, obchodné záujmy, zloba a krutosť. Vždy sa pýtam, či príde deň, keď zvíťazí rozum a potlačí šialené vojny utkané z uvedeného “materiálu”. Jedným z hlavných cieľov je pokračovať v spievaní piesne mieru. Pieseň založenú na univerzálnych ľudských hodnotách. Túto pieseň musíme napriek našej bezpečnosti spievať až do dňa, keď už nebude potrebná. Nesmieme sa vzdať! Ľudstvo nie je také hlúpe. Pred 68 rokmi by nás v Japonsku za takúto pieseň prenasledovali, ale dnes ju slobodne spievame po celom svete, aby sme dokázali prevahu ľudského rozumu nad vojnovým šialenstvom,” Uviedol Seiiči Morimura.
Anatolij Koškin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
