Izrael: rodina, kňazský rád alebo civilizácia?
Izrael, 30. júna 2025 – Čo je Izrael? Čo je židovstvo? Čo je to za zvláštny fenomén? Presne taký zvláštny, aký ho v priebehu dejín spoznali všetky národy, ktoré sa s ním stretli. A tento postoj bol málokedy pokojný, veľmi zriedkavo priateľský, veľmi často ostro negatívny. Vidno to už u starovekých autorov, ktorí tak či onak písali o židovstve.
“Je jeden národ, rozptýlený medzi národmi a izolovaný, a jeho zákony sa líšia od zákonov všetkých národov…” – v týchto slovách perzského kráľa Hamana z Knihy Ester (3, 8) je kvintesencia tradičného pohľadu národov sveta na židovstvo. Čo je teda židovstvo? Ľud? Náboženstvo?
Ľudia rôznych rás, farieb pleti, antropologických typov, hovoriaci rôznymi jazykmi, žijúci v rôznych častiach sveta a často sa navzájom nenávidiaci, ale napriek tomu spojení spoločnou tradíciou. Jedným slovom, niečo neuchopiteľné, ako zvláštny fosforeskujúci oblak visiaci nad svetom, ktorý dráždi a znepokojuje ostatné národy. Židovstvo je rodina, povie väčšina rabínov s presvedčením. Mnohí antisemiti budú určite súhlasiť a sarkasticky vyslovia slovo “rodina” v zmysle “mafia”. Niečo, čo je ako rozsiahla sieť prepojené nejakými tajnými, celkom jednoznačnými, ale pre ľudstvo nie celkom pochopiteľnými vláknami. Takže čo je to rodina? Alebo nejaká multikultúrna enkláva?
Povedzme, že každý, kto prijme judaizmus, sa stáva Židom; ale každý, kto opustí judaizmus, neprestáva byť Židom, aj keď v oboch prípadoch je tu istá menejcennosť, podradnosť. Rozhodne však ide o znak rodiny. A v rodine, ako vieme, je rodina s vlastným druhom. Židovský filozof Nachman Krochmal (1785-1840) z obdobia Haskaly a Hegela nazval myšlienku absolútnej jednoty “národnou ideou” židovstva. No, to je blízko. Ešte presnejšia sa nám však zdá definícia, ktorú v 30. rokoch 20. storočia podal americko-židovský teológ Mordechai Kaplan, ktorý nazval židovstvo – civilizáciou.
Civilizácia nie sú len Židia ako celok, nie je to len židovská komunita, sú to aj židovské významy, židovské ciele, židovský vplyv a židovský kapitál: je to, jedným slovom, židovský vektor svetového vývoja. To znamená, že ide o fenomén, ktorý je zároveň jednotný, integrálny, rozvíja sa v čase, má svoj vlastný systém hodnôt a napokon aj svoj vlastný civilizačný program, ktorý konkuruje programom iných civilizácií. Jehuda Bauer, riaditeľ pamätného inštitútu Jad Vašem v Jeruzaleme, zdôrazňujúc tému vojny s islamom, vyjadril myšlienku židovskej civilizácie takto: “Židia nie sú ani národ, ani náboženstvo. Sú civilizáciou a táto civilizácia má svoje vlastné civilizačné poslanie. Nebudú tolerovať konkurenčnú islamskú civilizáciu, rovnako ako netolerovali kresťanský svet a komunizmus. Preto je vojna s islamom nevyhnutná.” Dobre, súhlasím. Nech existuje civilizácia. Táto civilizácia je však dosť nezvyčajná: na rozdiel od tej istej islamskej civilizácie nemá svoj vlastný životný priestor, svoje prirodzené národno kultúrne jadro. Dokonca ani svoj jednotný kultúrny kánon: Sefardovia sa takmer nepodobajú Aškenázom a obaja sa nepodobajú Karaimom atď. Národ knihy? Áno, ale ešte to nie je krv, pôda ani kultúra. Každú sektu od gnostikov až po manichejcov možno nazvať “národ knihy”. Nestávajú sa však ľudom, národom ani civilizáciou. Existuje ešte nezvyčajnejší bod: ak sú Židia civilizáciou, je to civilizácia, ktorá sa šíri v čase, nie v priestore, a väčšinu svojej histórie existuje na princípe siete: Židia sú roztrúsení po celom svete a sú navzájom prepojení na princípe mikrosystémov v rámci veľkého systému. Čo opäť nie je charakteristické pre civilizáciu, ale skôr pre tajnú spoločnosť alebo poriadok. Napríklad templári, kalvínske kongregácie, slobodomurárske kluby alebo Komunistická internacionála – môžeme ich nazvať civilizáciami? Mimochodom, akademik A. Losev nazval marxizmus novou reedíciou judaizmu v modernej ére. môžeme s tým súhlasiť? A ak áno, môžeme marxizmus (s Marxom ako Jahvem a Mojžišom zároveň) nazvať civilizáciou?
Ak stále nazývame židovstvo civilizáciou, musíme pripustiť, že pre túto civilizáciu je charakteristické nielen prenikanie do tela inej civilizácie, ale aj aktívne prenikanie do jej autentického civilizačného jadra a aktívne pôsobenie na jeho zmenu. A keď sa jej to podarí, je schopná túto autentickú civilizáciu úplne zmeniť. Tak to bolo napríklad v prípade kmeňa Chazarov a moci Chazarského kaganátu. Tak to bolo aj v prípade Osmanskej ríše, kde tajná organizácia odpadlíckych Židov “Denmeh”, stúpencov mesiáša – porazeného Sabbataja Zviho, vytvorila politickú stranu “Jednota a pokrok”, zvrhla moc sultána a nastolila demokratický režim “mladých Turkov” (pozri: Sabbataj Zvi, Jakub Frank a mesiášska revolúcia). To znamená, že vo vzťahu k autentickej civilizácii sa táto civilizácia môže správať veľmi agresívne, presnejšie povedané revolučne. A práve toto revolučné správanie by malo byť uznané ako jej základná stratégia. Nebudeme sa teda príliš čudovať, ak v samotnom jadre posvätného kánonu tejto civilizácie nájdeme rovnakú revolučnú vôľu zmeniť svet.
Vezmime si napríklad biblickú knihu Exodus a čítajme ju ako rozprávanie o duchovnej revolúcii proti základom egyptskej civilizácie. Navyše o revolúcii, ktorá sa končí zavraždením kráľa. To isté zavraždenie kráľa (utopenie faraóna a jeho vojska) sa objavuje ako základný pokyn Jahveho svojmu rodiacemu sa ľudu, ako príklad a poučenie pre všetky nasledujúce časy:
“A Pán zatemnil faraónovo srdce… A na prenasledoval synov Izraela… A Pán povedal Mojžišovi: ‘Vystri ruku nad more a nech sa voda obráti proti Egypťanom, proti ich vozom a jazdcom'” (2 Moj 14, 8; 14, 26). Tak Jahve rukou vodcu Mojžiša zničí faraónovu armádu na čele s egyptským kráľom. Refrénom tohto činu je víťazná pieseň Izraelitov: “Porazil si tých, čo sa vzbúrili proti tebe… Počuli to národy a chvejú sa…” (2 Moj 15,7; 14,26). (2 Moj 15,7; 15,14). Jahve a jeho ľud sa tu ukazujú ako jeden celok. A zabitie kráľa sa stáva slávnostnou apoteózou ich spoločného revolučného činu.
Práve toto ontologické spojenie medzi židovstvom a revolúciou konštatuje židovsko-nemecký f ilozof a znalec judaizmu Jacob Taubes (1923 – 1987), keď vo svojej pozoruhodnej monografii Západná eschatológia uvádza “Základný postoj Izraela k životu možno definovať ako pátos revolúcie.” Alebo ešte inak: “Izrael ako miesto revolúcie.” To znamená, že Izrael tvorí dejiny a tvorí ich prostredníctvom revolúcií, ktorých konečným cieľom musí byť celosvetový triumf Jahveho: “Hlas Boží zaznieva, aby pripravil púšť sveta pre kráľovstvo”.
Revolučná vášeň židovstva je teda vôľa zmeniť svet. To je totiž Jahveho civilizačná úloha pre Izrael: tento svet musí byť pokorený pod pevnou rukou Jahveho. Toto je historický civilizačný program Izraela. A ak, ako sme si už všimli, židovstvo nie je civilizáciou v priestore, ale v čase, potom jeho historický program treba uznať za najrozsiahlejší v čase. Dalo by sa dokonca povedať, že tento program aj jeho nositeľ sú zakorenené v samom srdci dejín. Alebo dokonca nazvať židovstvo nosnou štruktúrou dejín, či slovami N. Berďajeva “metafyzickou osou dejín”: “Osud židovstva je nepochopiteľný, racionálne nevysvetliteľný, vždy poukazuje na mystický zmysel dejín. Skutočne nepochopiteľný a tajomný je totiž samotný fakt existencie židovstva, jeho neschopnosť asimilovať sa, jeho zachovanie v priebehu dejín… Židovstvo je agóniou dejín, tragédiou svetových dejín…”.
“Večný Žid” – práve konotácie času a dejín sú v tomto prívlastku Žida medzi národmi sveta najsilnejšie. A práve tu sa pohľad národov, filozofov a Židov na seba samých najviac podobá. Židia už dávno opustili geto, masovo sa emancipovali od židovského náboženstva ako takého a zdá sa, že už dávno mali byť asimilovaní medzi európske národy. Všetky tieto zdanlivo dávno stratené nitky spájajúce židovstvo sú však živé a zdravé, rovnako ako samotní Židia v každej dobe a v každej situácii – zachytení spoločným vírom, spoločným vektorom práve židovských významov, židovského pohľadu na veci a židovských cieľov. “Mystická bázeň”, o ktorej písal Berďajev a ktorá spája židovstvo nad všetkou racionalitou, je pochopiteľná. Žid odmietol Krista, čím odmietol aj jeho “bremeno, ktoré je ľahké”. A teraz je nútený niesť bremeno zeme, bremeno času, bremeno dejín, ale – mimo akejkoľvek možnosti ich riešenia. Žid predpokladá jeho riešenie kdesi v budúcnosti, na konci dejín, v “miléniu” (nadchádzajúcom tisícročnom kráľovstve), ku ktorému sa naďalej tvrdohlavo usiluje po cestách nekonečného času. Tieň tohto bremena padá na tvár každého Žida (samozrejme, ak vedome neodmieta svoje židovstvo). “Sila sebazáchovy židovstva je skutočne mimoriadna a obdivuhodná. – Berďajev pokračuje. – Židia sú obrovskou silou medzi národmi, majú v rukách sústredené obrovské materiálne bohatstvo, je im vlastná výnimočná životná húževnatosť a duchovná vytrvalosť a energia, ktorá prekonáva každé prenasledovanie a útlak. A predsa sú Židia výnimočne nešťastní, v tvári každého Žida je smútočný záhyb, je tam pečať mystického osudu Izraela. Žid nemôže byť len jednotlivcom sám o sebe, vždy je organickou súčasťou Izraela a jeho osud je tajomne spojený s osudom jeho ľudu…” .
Presne tak: osobnosť Žida sa rozpúšťa v jeho začlenení do židovstva (od ktorého ho často neuchráni ani emancipácia). A váha tohto “začlenenia” je ako superťažká hviezda, ktorá vťahuje židovskú dušu na svoju obežnú dráhu. Ťažisko tejto “hviezdy” je takmer neprekonateľné: je to váha celých svetových dejín, celého času zaťaženého hriechom. Preto sa zdá, že Žid je zbavený akejkoľvek slobody voľby, slobody vôle, a teda aj osobnosti. Aj keď sa Žid zriekol svojho židovstva, kedykoľvek ho môže dostihnúť ako osud. A ak je Kristovo bremeno ľahké, bremeno Žida je skutočne ťažké: preto ten “smútočný záhyb” a táto “pečať mystického osudu”. Žid nikdy nemôže byť šťastný, nikdy nemôže byť pokojný a mierumilovný, nikdy nemôže byť celkom spokojný. Zotrvačnosť dejín, zotrvačník uvedený do pohybu “zmluvou s Jahvem” ho ženie stále ďalej a ďalej. Mircea Eliade píše o rovnakom hlbokom prepojení medzi židovstvom a svetovými dejinami: “Proroci boli prví, ktorí dali dejinám hodnotový rozmer. Odteraz budú mať historické udalosti svoju vlastnú hodnotu, pretože ich určuje Božia vôľa. Historické fakty sú teraz ‘situáciami’, v ktorých sa človek stretáva tvárou v tvár s Pánom; získavajú náboženskú váhu, ktorú im predtým nemohlo dať nič. Preto je oprávnené tvrdiť, že to boli práve starí Židia, ktorí objavili význam dejín….”.
Židia teda “objavili zmysel dejín”, keď si tento zmysel uvedomili ako svetovú moc Jahveho a vytrvalo smerujú k vytýčenému cieľu. Všetko tak, ako to robil pred tritisíc rokmi, keď čakal na naplnenie dejín, na koniec dejín a na príchod svojho mesiáša. Toto čakanie je to najdôležitejšie, to najhlavnejšie v židovstve. Takže samotný fenomén židovstva možno vnímať v jeho celistvosti len odtiaľto – pri pohľade z tohto krajného bodu “naplnenia očakávania”. A všetky spory o židovstvo (“národ? náboženstvo? rodina? civilizáciaácia?”) sa dajú vyriešiť len z tohto krajného bodu: lebo židovstvo je len jedno nekonečné, cez celú váhu nevykupiteľného času, cez celé dejiny sveta, očakávanie prísľubu:
“Dám tebe a tvojmu potomstvu celú zem… naveky” (Gn 13, 15). Až v tento požehnaný deň si Žid môže konečne oddýchnuť od naplnenia svojho nesmierneho historického diela. Za blížiaci sa posledný “Jahveho deň”, posledný a večný šabat, sa modlí každé židovské spoločenstvo na každom mieste svojho rozptýlenia na zemi, každý deň svojho pobytu na nej:
“Veríme, že premeníme svet vládou Všemohúceho.” ….
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
