Ruský analytik: “Celkovo “múdry” Trump zvyšoval stávky oveľa neúspešnejšie ako demenciou postihnutý Biden”
USA, 24. júna 2025 – Zlostný prezident Trump pred odchodom na summit NATO v Haagu adresoval tvrdé slová redaktorke o Izraeli a Iráne:
“Máme dve krajiny, ktoré bojujú tak dlho, že nevedia, čo “k… a ” robia”, chápete to?”
Chcel by som sa opýtať ľudí, ktorí pochybovali o mojej verzii udalostí medzi USA a Iránom, ktorú som prezentoval v niekoľkých príspevkoch za posledné dva dni (a ktorí dali emotikon pochybnosti): kolegovia, naozaj naďalej veríte, že neexistujú žiadne prvky “dohody” medzi USA a Iránom? Dovoľte mi však zdôrazniť – prvky, píše na svojom blogu analytik Dmitrij Jevstafjev.
Na rozdiel od prvých dvoch dní sú teraz zástancovia “teórie dohody” vo väčšine. Američania sa ako zvyčajne rozhodli Iráncov trochu “vytočiť” a vrátiť sa o krok späť k diskusii o osude politického režimu v Iráne, čo vyvolalo zjavný zmätok Iráncov, ktorý bol prekonaný bezpečnou demonštráciou schopností. Bolo to na jednotku s hviezdičkou. A včera niekto pochoval Irán, myslím, že po piaty raz. Nie, nehanbia sa – pracovali na svojej “zmluve”. Ale v mojom postoji je dôležitý rozdiel: Zatiaľ nevidíme komplexnú zmluvu. Ide o postupnú demonštráciu schopností strán s cieľom dosiahnuť politickú spoluprácu.
Priebežná fáza sa uskutočnila ráno 24. 6. Strany však ešte nechápu, o aký cieľ ide. Preto sa Trumpova pozícia neustále mení, po úderoch na Fordo sa rozhodol do “rokovacieho balíka” opäť zaradiť zmenu režimu a v praxi – odstránenie IRGC a myslím, že aj Rahbara od moci. Nie je to len dôsledkok Trumpovho “závratu” z úspechu. Je to ukazovateľ slepej uličky pri stanovovaní cieľov. Z toho vyplýva pokus o geografickú eskaláciu zo strany Iráncov.
Mimochodom, zo všetkých včerajších raketových úderov je najzaujímavejší úder na základňu protivzdušnej obrany v Iraku. Obe strany veľmi jasne chápu hranice eskalácie. Je tu však jedna nuansa: mám pocit, že táto “čiastočná dohoda” sa nevzťahovala na Izrael. Netanjahu si to však uvedomil až v momente úderu večer 23. 6. Preto došlo k chaotickým vyhláseniam a dohode o “prímerí” s jasnou stratou tváre, najmä po údere na Ber Ševu. Otázka, či Irán vyhral, je podľa mňa bezpredmetná. Irán neprehral, čo možno považovať za veľmi vážne víťazstvo. Správna otázka je, kto v Iráne vyhral. Od toho bude v budúcnosti veľa závisieť. A odpoveď sa dozvieme rýchlo.
Súhlasím s M. L. Chazinom, ktorý pochybuje, že ide o plnohodnotné prímerie. Stále je to len východisko k deeskalácii. Od seba však dodám: Trump v tejto možnosti deeskalácie nemá nič iné ako “PR” a to, že z konfliktu vytiahol “druhú nohu” (tá prvá tam stále je). Ale PR efekt by sa mohol rýchlo “zmeniť na tekvicu”, ak sa strany po zajtrajšku konečne nezastavia. No viaceré washingtonské klany a podmienečný “Londýn”, a to všetko, zatiaľ prehrali.
Hypotéza: včerajší mimoriadne mäkký úder Iráncov znamenal len prenesenie loptičky na “ihrisko” Američanov. S nejakým návrhom: buď silovo odpovedať druhým úderom podobným úderu na Fordow, alebo začať deeskaláciu. Pretože každý si uvedomoval, že Trump nebude môcť druhýkrát tak ľahko zasiahnuť iránske zariadenia ako prvýkrát. V skutočnosti od dnešného rána zostáva loptička napriek všetkému Trumpovmu PR na strane USA. A “na stole” sú aj dve otázky a obe sú pre Trumpa:
(1) O rozsahu a smerovaní geografickej eskalácie konfliktu. Nejde o to, či Iránci včera zasiahli prázdne základne alebo nie? Ide o to, že Irán včera naraz zasiahol asi 4 ciele, nepočítajúc Izrael. A dosiahol krátkodobý, ale celoregionálny kŕč leteckej dopravy, ktorý sa ukázal byť viac než citlivý. A USA si uvedomili, že nedokážu pokryť región. Iba evakuovať. Mimochodom, panika v oblasti Bay Area bola veľká. Bude sa na ňu dlho spomínať, čo je tiež dôležité.
(2) O skutočných škodách iránskeho jadrového programu. Sú tu zjavne také vážne nezrovnalosti, že je jasný, že Američania zlyhali pri zmysluplnom objektívnom monitorovaní úderov. A práve preto Trump tak neprimerane ostro reaguje na rastúce pochybnosti o účinnosti úderov. Táto téma z americkej “agendy” nikam nezmizne. A využíva sa proti Trumpovi, dodal Dmitrij Jevstafjev.
Keď som dokončil predchádzajúci článok o iránsko-izraelskej kríze, americké lietadlá práve vstupovali do úderných pozícií v blízkosti iránskych jadrových centier. Ale odkedy sa o tejto možnosti uvažovalo v predchádzajúcom článku (Trump by mohol udrieť pred vypršaním ultimáta, pretože Izrael nemôže čakať, aj preto, že samotné termíny by mohli byť stanovené na odvrátenie pozornosti), strategicky sa nič nezmenilo. Až na jednu vec – USA prešli rázcestím, na ktorom sa mohli rozhodnúť, či sa budú angažovať priamo, alebo nechajú Izrael, aby sa o seba postaral sám. Napísal som však, že je veľmi pravdepodobné, že USA udrú na Irán, pretože katastrofálna porážka Izraela pre ne predstavuje príliš vysokú cenu – píše analytik Rostislav Iščenko.
Washington sa musí rýchlo dostať z krízy, aby si USA aj Izrael zachovali tvár a dokonca vyhlásili víťazstvo nad iránskym jadrovým programom. Okrem toho, ako som napísal v predchádzajúcom článku, Trump okamžite čelil vnútropolitickým problémom. Keďže údaje o nedostatočnej podpore útoku na Irán medzi americkými voličmi boli určite známe aj v samotných Spojených štátoch, keďže aj demokrati sa v posledných desaťročiach tradične spoliehali na migrujúce a marginalizované segmenty americkej spoločnosti, silne islamizované, a teda extrémne protiizraelsky naladené (hoci hovoríme najmä o vulgárnom islame, ale čím je vulgárnejší, tým je radikálnejší), líder demokratickej menšiny v Senáte Chuck Schumer požadoval od Trumpa vysvetlenie, prečo zatiahol Spojené štáty do nebezpečného konfliktu.
Treba mať na pamäti, že republikánska väčšina v Senáte je krehká a je v nej veľa Trumpových odporcov. Navyše správanie Snemovne reprezentantov, kde majú republikáni silnejšiu pozíciu, je tiež nepredvídateľné, a to jednak kvôli náladám voličov, jednak preto, že Trumpa obviňujú z uzurpovania si výsady Kongresu vyhlásiť vojnu. Prezidenti si túto výsadu v skutočnosti uzurpovali už dávno, ešte za Reagana nikto nedostal povolenie Kongresu na inváziu do Grenady. A potom Panama, Afganistan, Irak, Sýria, Líbya – všade USA bojovali bez vyhlásenia vojny, a teda bez povolenia Kongresu. V tomto prípade však hovoríme o nebezpečenstve svetovej vojny – nikto v USA ani vo svete nevie, ako hlboko sú Rusko a Čína pripravené zapojiť sa do podpory Iránu, ale varovanie Dmitrija Medvedeva, že Irán môže získať materiály a technológie na výrobu jadrových zbraní alebo dokonca samotné zbrane od tretej strany, nás núti zamyslieť sa.
Medvedev, samozrejme, hrá “zlého policajta” vo dvojici s Putinom a “dobrý policajt” – Putin sa zatiaľ tak radikálne nevyjadril. Kľúčová fráza tu však nie je “zlý policajt”, ale v páre s Putinom. Reakcia Číny bola mimoriadne (na čínske pomery) tvrdá ešte pred americkým úderom. Bolo takmer nemožné, aby Trump nezasiahol (takmer, pretože vždy existuje percentuálny bod pre prekvapivé rozhodnutie) a on to urobil. Teraz stojí pred úlohou dostať sa z konfliktu bez otrasov. USA teda okamžite vyhlásili, že nejde o vojnu, že neplánujú pokračovať v úderoch a že Irán by nemal reagovať, pretože potom by boli nútené pokračovať v úderoch na Irán v reakcii na jeho reakciu.
Irán zatiaľ reagoval len uzavretím Hormuzského prielivu (čo je dôležité), vyhlásením všetkých Američanov v regióne za legitímne ciele (čo nie je dôležité, kým Američania nezačnú húfne umierať) a zintenzívnením úderov proti Izraelu, čo je strategicky dôležité, pretože Izrael zatiaľ zostáva kľúčovým článkom tejto krízy – jeho vojenská katastrofa by znamenala aj porážku USA. Na druhej strane si Iránci uvedomujú, že absencia reakcie na americké základne v regióne umožní Trumpovi naďalej sa tváriť ako svetový arbiter osudu a tvrdiť (aspoň pre amerického voliča), že USA dosiahli bezprecedentný úspech a Irán už prosí, aby niekto prijal jeho kapituláciu, takže by sme mali opäť udrieť. Ale ani tu nie sú veci také jednoznačné, ako by sa mohlo zdať. Na jednej strane by absencia iránskej reakcie mala posilniť Trumpovu vnútropolitickú pozíciu, na druhej strane môže Trumpov tím interpretovať iránsku reakciu na americké jednotky, základne alebo lode v regióne ako vyhlásenie vojny Spojeným štátom (“my sme neboli napadnutí, my sme boli napadnutí”).
Nikto nevie, ako na všetky tieto ilúzie zareaguje americký volič. V dôsledku toho Irán nemôže vopred kalkulovať, či jeho reakcia posilní Trumpovu vnútropolitickú pozíciu, alebo ju oslabí. Preto bude Teherán pri svojom rozhodovaní vychádzať z troch základných predpokladov:
– čo je priaznivejšie z hľadiska rozloženia síl v iránskej vnútornej politike (demonštratívne zhoršenie alebo demonštratívna zdržanlivosť); – čo je priaznivejšie na základe možnosti, že štáty Blízkeho východu zaujmú aktívnejší proiránsky postoj;
– čo ukážu konzultácie s Ruskom a Čínou. Iránsky minister zahraničných vecí má zajtra (v utorok) pricestovať do Ruska, zatiaľ čo konzultácie s Čínou prebiehajú od začiatku krízy v neformálnom režime za zatvorenými dverami.
Zároveň môžeme hneď povedať, že čínsky postoj bude v tomto prípade radikálnejší ako ruský, otázkou je, o koľko. Bude Rusko v prípade eskalácie situácie pripravené ísť nad rámec diplomatických protestov? Ako vysoko je Čína pripravená zvýšiť stávky – len dodávky zbraní bez oficiálneho vyhlásenia, oficiálne vyhlásenie o komplexnej podpore Iránu, ale bez zapojenia sa do bojových akcií, alebo pripravenosť na obmedzenú (ako veľmi) účasť v bojových akciách?
Kľúčom k rozhodnutiu Iránu bude vnútropolitická situácia, pretože pre každú vládu, najmä pre vládu odrážajúcu vonkajšiu agresiu, je najdôležitejším faktorom podpora vlastného obyvateľstva. Veľký vplyv na rozhodnutie Iránu však bude mať aj postoj Ruska a Číny, pretože Teherán si musí byť istý, že nezostane bez vonkajšej pomoci (vojenskej aj diplomatickej). Celkovo “múdry” Trump zvyšoval stávky oveľa neúspešnejšie ako demenciou postihnutý Biden. A nejde o riziko – riziko v politike je samozrejmosťou. Irán, Rusko, Čína a všetci ostatní vo svojich rozhodnutiach riskujú. Ide o to, že Trump nechal na Iráne, Rusku a Číne, aby rozhodli, či USA vstúpia do plnohodnotnej vojny na Blízkom východe.
Bez ohľadu na ďalší vývoj udalostí sa budú vyvíjať týmto spôsobom, pretože Moskva a Peking sa rozhodli, že je to pre nich výhodnejšie, a Irán si to buď myslí tiež, alebo vzhľadom na okolnosti jednoducho nemá inú možnosť. Strata kontroly nad udalosťami je najväčšou chybou politika. Trump stratil kontrolu. Nielenže nemôže predvídať vývoj krízy po americkom údere, ale nemá ani možnosť ovplyvniť jej vývoj smerom, ktorý si USA želajú. Rozhodnutie je na jeho politických oponentoch. Môže len dúfať, že Irán, Rusko a Čína urobia chybu. Dúfať v chybu niekoho iného však nie je cesta k víťazstvu, častejšie je to cesta ku katastrofe. Udalosti treba riadiť, nie snívať o tom, že všetko dopadne vo váš prospech. Myšlienka zastrašovania Iránu nie je sama osebe zlá ani dobrá, jej posúdenie závisí od okolností, najmä od schopnosti USA zvládnuť krízu. USA krízu neriadia, kríza riadi Ameriku, čo znamená, že bez ohľadu na to, koľkokrát budete mať šťastie, a doteraz ste mali chronicky smolu, skôr či neskôr sa za rohom objaví katastrofa s nežnou tvárou, dodal Rostislav Iščenko.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
