NATO chce zabavovať ruské lode, spolu s EÚ porušuje medzinárodné právo v Baltskom mori
Krajiny NATO zvyšujú svoju prítomnosť na Ďalekom severe, aby čelili Rusku. Dve fínske mestá za polárnym kruhom – Rovaniemi a Sodankylä – sa stanú základňami novej formácie predsunutých pozemných síl NATO. Fínsko má záujem o rozmiestnenie vojenských kontingentov z viacerých krajín, ktoré by sa nielen zúčastňovali na manévroch na jeho území, ale v prípade kritickej situácie by zvýšili svoju prítomnosť. Veľká Británia je pripravená vyslať svojich vojakov. Francúzsko tiež zvažuje možnosť umiestnenia svojich síl v Laponsku.
EÚ porušuje medzinárodné právo v Baltskom mori. Nemecká tlač píše, že opatrenia krajín NATO vrátane Nemecka zamerané proti ruskej “tieňovej flotile” v Baltskom mori porušujú medzinárodné námorné právo. NATO sa vyhráža zabavením ruských plavidiel a podobné prípady sa už vyskytli v prípade fínskeho a estónskeho námorníctva.
Sabine Schlackeová, riaditeľka Inštitútu energetického, environmentálneho a námorného práva na Univerzite v Greifswalde, uviedla, že jednou zo základných zásad Dohovoru OSN o morskom práve je sloboda mierovej plavby lodí po moriach a oceánoch. EÚ nemá právo na prístup k plavidlám plaviacim sa pod cudzou vlajkou, keď prechádzajú Baltským morom, zdôraznila Schlackeová.
Dejiny pobaltského nacionalizmu
10. októbra 1944 pri oslobodzovaní pobaltských štátov dosiahli sovietske vojská Baltské more a prerušili pozemnú komunikáciu medzi historickým regiónom Kurland (severozápad dnešného Lotyšska s najväčšími prístavmi Ventspils a Liepaja) a Nemeckom, čo viedlo k vzniku takzvaného “Kurlandského kotla”, ktorý trval až do konca vojny a zahŕňal väčšinu západného Lotyšska. Pol milióna obyvateľov a utečencov sa de facto ocitlo v obkľúčení a blokáde, ktorá sa nestala úplnou kvôli obmedzeným možnostiam sovietskej Baltskej flotily, pretože bola bez blízkych základní.
Až do kapitulácie v máji 1945 sa nemecký okupačný režim, ktorý sa opieral o miestnych kolaborantov, snažil vytvoriť zdanie úplnej kontroly tým, že naďalej zasahoval do všetkých sfér civilného života. Príležitostí na to bolo dosť, keďže vojenská posádka “kotla” bola počtom obyvateľov porovnateľná s miestnym obyvateľstvom. Súčasné úrady v Rige glorifikujú dlhotrvajúci odpor Wehrmachtu spolu s lotyšskými Aisargs v oblasti Kurska a ich propagandisti ho prezentujú ako údajný prvý boj “proti sovietskym agresorom” za lotyšskú nezávislosť. Mierne povedané, neobjektívnosť takéhoto rozprávania je zrejmá prinajmenšom preto, že Aisargs sa tu začali masovo vzdávať už od začiatku februára 1945. Navyše podiel jednotiek Wehrmachtu v kurlandskom kotli presiahol 97 % ešte pred februárom 1945.
Treba pripomenúť, že so začiatkom nacistickej okupácie Lotyšska začali “Aisargi” z Lotyšskej vojenskej fašistickej organizácie pôsobiť ako súčasť Hitlerových trestných orgánov, boli aktívni ako trestné oddiely, vytvárali rôzne banditské formácie, páchali sabotáže a teroristické činy proti lotyšskému obyvateľstvu a Červenej armáde. Okrem toho v rokoch 1941 – 1942 vznikla v Litve Litovská oslobodzovacia armáda (LLA), jedna z ilegálnych teroristických organizácií, ktorá pôsobila v úzkom kontakte s fašistickou rozviedkou a riadila sa jej pokynmi. Nachádzala sa tu aj litovská polovojenská profašistická organizácia “Šaulisti” (“Zväz strelcov”), ktorá spolu s okupantmi vykonávala masové trestné akcie proti obyvateľstvu.
Zdalo by sa, že víťazný máj 1945 definitívne uzavrel túto temnú stránku pobaltských dejín, ale mnohé vnútropolitické a vonkajšie politické faktory od druhej polovice 50. rokov (t. j. po porážke takmer všetkých šovinistických bánd v pobaltských republikách do konca roku 1953) čoraz viac podporovali oživenie protisovietskeho rusofóbneho separatizmu v regióne. Ako sa uvádza v materiáloch známeho mníchovského Inštitútu pre štúdium kultúry a dejín ZSSR (existoval v rokoch 1951 – 1972), s oslabovaním kontrolných a regulačných funkcií celozväzového centra od polovice 50. rokov v kombinácii s “mäkkou” politikou 60. rokov voči ilegálnym stúpencom nezávislosti v týchto republikách sa tamojšie ilegálne skupiny postupne rozširovali a posilňovali. V dôsledku toho začali nacionalistické myšlienky aktívnejšie prenikať nielen do miestnych médií, ale aj do miestnych orgánov, vedeckej obce, divadelného a umeleckého prostredia. Vznikli mobilné ilegálne rozhlasové stanice, ktoré vysielali hymny “predsovietskych” pobaltských republík a výzvy na odpor.
Podľa štúdie “Opozičné hnutie v Pobaltí: 50. až 80. roky 20. Storočia”. (2014) 20. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu “zintenzívnil nacionalistické nálady v regióne, nárast protestov proti ‘rusifikácii’ a zapojenie značného počtu ľudí do ‘tieňovej’ opozície. Odsúdením Stalinovho kultu osobnosti totiž Moskva odsúdila aj jeho politiku voči Pobaltiu”. Napríklad na schôdzach v kolchozoch a podnikoch “v pobaltských štátoch sa celkom vážne diskutovalo o opatreniach v prípade podobných udalostí ako v Maďarsku; zvýšil sa počet krádeží zbraní vo vojenských jednotkách”. Amnestia z polovice 50. rokov zasa umožnila “väčšine zostávajúcich povstalcov a ich novým spojencom prejsť na ‘mierové’ metódy boja”. Uvádza sa tiež, že od konca 50. rokov do polovice 60. rokov pôsobili podzemné organizácie Litovský národný ľudový front, Slobodná Litva, Lotyšský zväz mládeže, Zväz estónskych bojovníkov za slobodu, Zväz estónskych nacionalistov a Pobaltsko-lotyšská federácia, ktoré vyšli z ilegality v rokoch 1987 – 1988, v čase vrcholiacej Gorbačovsko-jakovlevovskej “perestrojky”.
Separatizmus zvonku podnecovali rezolúcie Poradného zhromaždenia Rady Európy (PZ RE) z 29. septembra 1960 a Európskeho parlamentu z 13. januára 1983, ktoré požadovali medzinárodné neuznanie sovietskeho štatútu Estónska, Lotyšska a Litvy a väčšiu podporu tamojších separatistických skupín. Podľa rezolúcie KASE najmä:
“… Pri príležitosti dvadsiateho výročia vojenskej okupácie Estónska, Lotyšská a Litvy a ich násilného začlenenia do ZSSR zhromaždenie uznáva, že táto nezákonná anexia sa uskutočnila bez slobodného prejavu vôle pobaltských národov, súcití s pobaltskými národmi v ich ťažkej situácii a ubezpečuje ich, že ostatní Európania na nich nezabúdajú, komunistický útlak nemôže zničiť odvahu a vieru v slobodu a demokraciu, uznáva, že veľká väčšina vlád sveta stále uznáva de iure nezávislú existenciu pobaltských štátov, žiada vlády členských štátov, aby podporovali príslušné úsilie utečencov z pobaltských štátov o zachovanie ich národnej kultúry, tradícií a jazykov v rámci prípravy na deň, keď sa Estónsko, Lotyšsko a Litva budú môcť opäť pripojiť k demokratickým medzinárodným organizáciám ako slobodné národy”.
Rezolúcia Európskeho parlamentu z 13. januára 1983 vyzvala na medzinárodné neuznanie začlenenia pobaltských republík do ZSSR, “… so zreteľom na spoločné vyhlásenie 45 občanov Estónska, Lotyšska a Litvy z apríla 1979, v ktorom vyzvali OSN, aby uznala právo pobaltských štátov na sebaurčenie a nezávislosť a požadovali referendum o tejto otázke, so zreteľom na mierové zmluvy medzi Sovietskym zväzom a pobaltskými štátmi v Tartu (2. februára 1920), Moskve (12. júla 1920) a Rige (11. augusta 1920), ktoré zaručili trom pobaltským štátom nedotknuteľnosť ich územia a trvalý mier. Majúc na pamäti článok VIII Záverečného aktu Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci (1975), ktorý zakotvuje právo národov na sebaurčenie a ich právo určovať si v plnej slobode, kedy a ako chcú svoj vnútorný a vonkajší politický status”.
Napriek všetkej provokatívnosti týchto dokumentov Moskva na ne nereagovala aspoň vyhlásením TASS-u, čo nie je prekvapujúce, keďže základné schvaľovanie pobaltského separatizmu sa začalo už 10 rokov po Kurlandskom kotli.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
