Svetové „židovské impérium“ a slávna Dreyfusova aféra
Francúzsko, 1. júna 2025 – Ako píše Bernard Henri Levy vo svojej knihe “Duch židovstva”, “Francúzska revolúcia sa stala možnou len vďaka ‘synom Jeruzalema’. Podľa Bernarda Lazarea bol Žid v skutočnosti jediným príjemcom výsledkov Francúzskej revolúcie:
“V predvečer roku 1789 sme ho zanechali ako pokorný, žalostný objekt opovrhovania, otvorený urážkam; po búrke ho našli oslobodeného od všetkých obmedzení a z otroka sa stal pán. Tento rýchly vzostup bol šokujúci; žasli sme nad bohatstvom, ktoré bolo Židovi umožnené vystavovať na obdiv, a spomenuli sme si na starú sťažnosť otcov, na sťažnosť sociálneho antijudaizmu: židovské zlato je vyrvané kresťanovi, ktorý je porazený podvodom, klamstvom, lúpežou, všetkými prostriedkami a hlavne odsúdeniahodnými prostriedkami. Toto je to, čo nazvem morálnou krivdou antisemitizmu, ktorú možno zhrnúť takto: Žid je nečestnejší ako kresťan, je zbavený všetkých škrupúľ, je mu cudzia vernosť a úprimnosť. Je táto sťažnosť oprávnená? Bola a je taká vo všetkých krajinách, kde je Žid vylúčený zo spoločnosti, kde sa mu dostáva výlučne talmudského vzdelania, kde je prenasledovaný, urážaný, vysmievaný, kde sa nesprávne chápe dôstojnosť a samostatnosť ľudskej bytosti…”
Všeobecne povedané, oslobodte, asimilujte Žida a stane sa rovnako obyčajným mešťanom ako bývalí kresťania, ktorí sa zbavili svojich náboženských chimér. Napokon je pravda aj to, že Žid prispel k “ekonomickej revolúcii, ktorej vrcholom bol vznik buržoázie,” pokračuje Lazar:
“Vo Francúzsku v čase Obnovy a za júlovej vlády stáli na čele finančníctva a industrializmu, patrili k zakladateľom veľkých spoločností, poisťovní, železníc, kanálov. V Nemecku bol ich vplyv obrovský; spôsobili vydanie všetkých zákonov, ktoré podporovali obchod so zlatom, úžeru a špekulácie. Práve oni využili zrušenie (v roku 1867) starých reštriktívnych zákonov o úrokových sadzbách, zabezpečili prijatie zákona z roku 1870, ktorý vyňal akciové spoločnosti spod štátneho dohľadu; po prusko-francúzskej vojne patrili k najodvážnejším špekulantom a v horúčke združstevňovania, ktorá zachvátila nemeckých kapitalistov, konali podobne ako francúzski Židia v rokoch 1830 až 1848, až do finančného krachu v roku 1872, teda do obdobia, keď sa medzi statkármi a maloburžoáziami zbavenými v Gruenderovom období (t. j. v čase, keď dominovali Židia) objavil najzúrivejší antisemitizmus…”
Takže “Žid je hlavným držiteľom kapitálu”: Židia vlastnia všetko; a Žid, ktorý je ekvivalentom podvodníka, kšeftára, úžerníka, sa stal synonymom bohatstva…” Samozrejme, nie všetci Židia, ale len “asi dva milióny” spomedzi “tých, ktorí v Európe a Spojených štátoch patria do triedy buržoázie”. Je však nepopierateľné, že “pred sto rokmi neboli ničím”, ale dnes “vo svojom bohatstve, postavení a hodnosti zaujímajú miesto, ktoré sa zdá byť málo úmerné ich početnému významu”, takže “ich možno vidieť všade a zdá sa, že tvoria légiu”….
Na všetky tieto skutočnosti Lazare namieta v rovnakom duchu: väčšina Židov je aj tak v chudobe. A nebol to Žid, kto podnietil túto revolúciu, bol len “jedným z faktorov tejto premeny”. Ťažko povedať, nakoľko mohli závery Bernarda Lazara upokojiť francúzskych antisemitov, ktorí videli situáciu trochu inak. O abstraktné úvahy sa zaujímali len málo. Pobúrila ich veľmi konkrétna “rodina bankárov”, ktorá pred očami všetkých ohlodávala z Francúzov kusy mäsa. Ale hlavné je, že vydaním knihy sa celá záležitosť v žiadnom prípade neskončila. Bol to len začiatok, len prvý závan blížiacej sa búrky…..
Kniha Bernarda Lazáreho Antisemitizmus vyšla niekoľko mesiacov po zatknutí kapitána Alfreda Dreyfusa, francúzskeho dôstojníka židovského pôvodu, ktorý bol obvinený zo štátnej zrady a práce pre nemeckú rozviedku. Obludný škandál Dreyfusovej aféry, ktorý rozdelil Francúzsko, demoralizoval armádu, spôsobil rozvrat právneho systému krajiny a napokon dal vzniknúť svetovému fašistickému hnutiu (z Dreyfusovej aféry sa zrodila Accion Française Charlesa Morrasa), ktorý bol do veľkej miery dielom nášho pozoruhodného bojovníka proti antisemitizmu.
Bol to Bernard Lazare, ktorý ako prvý premenil banálny špionážny prípad na “antisemitský proces” so židovským dôstojníkom a napísal škandalózne pamflety, ktoré odštartovali “Dreyfusovu kampaň”. Prvý z nich, “Justičný omyl. Pravda o Dreyfusovej afére” vyšla v novembri 1896 v Belgicku (Lazare sa ju neodvážil vydať v ‘antisemitskom’ Francúzsku). V tomto článku Lazare prvýkrát použil antisemitskú kartu a slovné spojenie “J’accuse” (Obviňujem), ktoré neskôr preslávil Zolov kontroverzný článok. Najskôr to však bol samotný pamflet, ktorý vyvolal všeobecné pobúrenie. Lazare rozdúchava antisemitský škandál tam, kde žiadny neexistuje! – písali takmer všetky francúzske noviny. Na Lazarea útočili zo všetkých strán, dokonca musel absolvovať súboj s antisemitským vodcom Edouardom Drumontom. Zvláštne rozhorčenie vyvolal Lazare svojím zvláštnym spôsobom, keď hovoril akoby v mene francúzskej spoločnosti (väčšinovo vlasteneckej a kresťanskej) a o Židoch v tretej osobe (“vidíme v nich”). Rovnaké slovné obraty používal aj vo svojej knihe. Všeobecné obštrukcie Lazarea nezastavili.
Naopak, vyvinul prudkú aktivitu: našiel právnika Reinacha, ktorý viedol kampaň na obranu Dreyfusa, zabezpečil si podporu vplyvného židovského sveta, ale čo bolo najdôležitejšie – podporu významných spisovateľov, a predovšetkým Emila Zolu. Toho presvedčil, aby napísal škandalózny článok, ktorý vyšiel v novinách vydávaných Clemenceauom pod názvom “J’accuse” (Obviňujem), ktorý vymyslel Lazare. Táto publikácia odštartovala útok Dreyfusovcov na francúzsku justíciu. Konzervatívnej časti francúzskej spoločnosti stačilo uvedomiť si, že nielen financie a hospodárstvo, nielen politický režim, kultúra a verejná mienka, ale aj súdny systém sú v rukách mocnej židovskej lobby. Škandál Dreyfusovej aféry sa nakoniec podobal na proces so židovskými knihami, ktorý bol predchodcom reformácie.
“Dreyfusova aféra” prispela k zrodu éry fašizmu, ktorej prvou lastovičkou moderných historikov je “Action Française” Charlesa Morrasa(Charles Morras (1868-1952), organizátor a hlavný ideológ Francúzskej akcie, monarchistického kontrarevolučného politického hnutia). Na “Accion Française” však nebolo nič strašné. V Morrasovej optike bolo židovstvo presne tým, čím sa javilo v knihe Bernarda Lazarea: “národom v národe, štátom v štáte”, tou “cudzou” silou, ktorá “zasahuje do nášho politického života a prináša len rozdelenie a deštrukciu”. Antisemitizmus, zdôraznil Morras, existuje len preto, že Francúzi sú nútení pýtať sa sami seba, či sú pánmi vo vlastnom dome.
Na záver sa ešte raz vráťme ku knihe Bernarda Lazarea, k tým stránkam, kde filozof píše o “židovskej republike” alebo dokonca o “židovskom impériu”, ako nazýva tú neuveriteľnú židovskú súdržnosť, solidaritu a komunikáciu, ktorá prebiehala vo všetkých storočiach a predstavuje jednotný svetový organizmus.
“Židovská solidarita vznikla z rozptýlenia. Židovskí prisťahovalci a osadníci v cudzích krajinách sa zoskupovali do osobitných štvrtí a všade, kde sa nachádzali, tvorili komunitu. Ich komunity sa zhromažďovali okolo modlitební, ktoré si postavili v každom meste, kde vytvorili jadro; mali početné a dôležité privilégiá… Synagógy boli “skutočnými malými republikami”; boli tiež centrom náboženského a spoločenského života….. Všetky synagógy boli spojené do rozsiahlej federácie, skutočnej siete starovekého sveta… Malé synagógy v gréckych mestách a mocné kolónie v Antiochii alebo Alexandrii tvorili miestnu a kozmopolitnú solidaritu Izraela….. Po celej Malej Ázii, po ostrovoch, po Cyrenaike, po Egypte mohol Žid bezpečne cestovať; všade sa k nemu správali ako k hosťovi a prišiel priamo do modlitebne, kde našiel láskavé prijatie…
V Ríme, kde bol ich počet značný, boli Židia rovnako zjednotení ako v mestách na Východe.
“Sú navzájom spojení nepremožiteľným putom,” hovorí Tacitus…
“Vieš,” hovorí Cicero, “aká je mnohorakosť týchto Židov, aké je ich spojenie, ich moc nad množstvom zhromaždení.” … Keď padla Rímska ríša, keď vtrhli barbari a potom sa triumfálne rozšíril katolicizmus, židovské komunity sa nezmenili. Boli to veľmi živé organizmy… uprostred všeobecného rozvratu si zachovali svoju náboženskú a sociálnu jednotu… A keď vznikli gótske a germánske kráľovstvá, židovské obce si ešte istý čas zachovali určitú autonómiu, požívali osobitnú jurisdikciu a v týchto nových organizáciách vytvorili vlastné obchodné organizácie a skupiny, v ktorých sa zachovala stáročná solidarita….
Ale aj neskôr, keď sa pre nich zákonodarstvo sprísnilo… Židia len zvýšili silu zväzkov, ktoré ich spájali… Synagógy si zachovali svoju autoritu. A ak Židia podliehali prísnym zákonom… mali vlastnú vládu, rady starších, súdy, ktorých rozhodnutiam podliehali, a ich generálne synody mali právo súdiť spoluveriacich a obhajovať spoluveriacich pred kresťanským súdom. Židovská obec, Hagal, sa postavila proti tým, ktorí si neplnili povinnosť solidarity, anathemizovala ich a vynášala Cherem-Hakahal (t. j. exkomunikáciu z Hagalu. Dnešná kultúra zrušenia, ktorá triumfuje na Západe, má rovnaký pôvod).”
“Emancipovaní Židia, ktorí prekročili úzke hranice starobylých synagóg, opustili starobylé právne predpisy obcí, ale nestratili svoju solidaritu,” pokračuje Lazare. – Aj keď odmietli vieru, nemohli stratiť jej význam, pretože sa stala ich sociálnym inštinktom… Žid, aj keď opustil synagógu, je stále súčasťou židovského “slobodomurárstva”…
Židovstvo zrastené do jedného tela si ľahšie nájde svoje miesto v dnešnej uvoľnenej a roztrieštenej spoločnosti. Neuveriteľnú silu konsolidácie a komunikácie židovského galutu, tejto svetovej siete, rozptýlenej v mestách a krajinách, ale dýchajúcej a pôsobiacej všade ako jeden organizmus, ukázalo mesiášske hnutie Sabbataja Zvi (1665 – 1666), ktoré sa doslova v jednom okamihu prebudilo (Prišiel! Zjavil sa Mesiáš!) a postavilo na nohy celé svetové židovstvo. Okrem presných faktografických informácií Bernard Lazare do hĺbky odhaľuje aj duchovnú podstatu židovstva, z ktorej pramení revolučný charakter Žida. Najzákladnejšia, ústredná podstata Žida spočíva v jeho výlučnej zmluve s Bohom. Jahve je pre Žida jedinou legitímnou autoritou. Preto akúkoľvek inú (politickú, štátnu) autoritu Žid kategoricky odmieta. Na druhej strane, hovorí Bernard Lazar, Žid očakáva všetky výhody Jahveho výlučne na tomto svete:
“Ak v nich vidíme enzýmy revolúcie, a to bolo vo všetkých dobách…, je to preto, že boli vždy nespokojní. Neverili v budúci život… očakávali iba hrôzu Šeolu.” Žid si je pritom absolútne istý svojím právom. Práve o tom totiž uzavrel zmluvu s Jahvem:
“Bola to myšlienka zmluvy, ktorá ovládala celú teológiu Izraela. A keď Izraelita plnil svoje záväzky voči Jahvemu, vyžadoval reciprocitu… Trval na úplnom splnení vzájomných záväzkov; chcel, aby sa medzi ním a jeho Bohom položili spravodlivé váhy; viedol si presnú evidenciu svojich povinností a práv.”
Takže spravodlivosť! A tiež rovnosť. Veď v Jahveho očiach je celý izraelský národ a každý Žid jednotlivo rovnako svätý:
“Druhý prvok im dala ich predstava o božstve. Priviedlo ich k pochopeniu rovnosti ľudských bytostí.” A dáva aj tretí prvok, anarchiu. Keďže svätému izraelskému spoločenstvu nemôže vládnuť nikto iný ako sám Jahve, “viedlo ich to dokonca k anarchii; k teoretickej a sentimentálnej anarchii, pretože vždy nemali vládu, ale k skutočnej anarchii, pretože vládu, nech už bola akákoľvek, nikdy neprijali s dobrým srdcom”.
A predsa je Žid vzdialený od akejkoľvek metafyziky:
“Judaizmus si nekladie žiadne zásadné metafyzické otázky ani o posmrtnom živote, ani o Božej podstate: žiadne spojenie s Písmom, hovorí Spinoza; a pokiaľ ide o mňa, ja som prostredníctvom Písma nepoznal a ani nemohol spoznať žiadne večné Božie vlastnosti”; Mendelsohn dodáva:
“Židia si nekladú žiadne zásadné metafyzické otázky ani o posmrtnom živote, ani o Božej podstate:
“Judaizmus nám neodhalil žiadnu z večných právd.” Jediné, čo však Židia vedia s istotou, je, že Jahve je skutočným kráľom, a preto na žiadnej inej pozemskej autorite nezáleží: “Všetci Židia sú poddanými Jahveho… Každá vláda, nech je akákoľvek, je zlá, pretože smeruje k tomu, aby nahradila vládu Boha; treba proti nej bojovať, pretože Jahve je jedinou hlavou židovskej republiky, jedinou, ktorej sa Izraelita musí podriadiť…”.
“Toto presvedčenie robilo Žida neschopným disciplíny a podriadenosti, nútilo ho odmietať všetky obmedzenia, ktoré mu ukladala autorita, a samotné židovské kniežatá si nevedeli poradiť so vzbúreným ľudom, neschopným zniesť akékoľvek jarmo alebo nátlak.”
“Ale čo viac,” pokračuje Lazar, “ani sám Jahve nemá právo usmerňovať myseľ Žida, pretože on sám dal Židovi jeho vlastnú myseľ.
Na podporu toho uvádza pozoruhodný príklad – príbeh o spore medzi rabínom Eliezerom a jeho kolegami rabínmi. Počas doktrinálnej diskusie zaznel božský hlas, ktorý zasiahol do diskusie a súhlasil s rabínom Eliezerom. Ostatní rabíni nebeské rozhodnutie neprijali; jeden z nich, rabín Jozue, vstal a vyhlásil:
“Nie tajomné hlasy, ale väčšina mudrcov musí odteraz rozhodovať o otázkach učenia. Rozum už nie je skrytý v nebi, Zákon už nie je v nebi, bol daný na zem a ľudský rozum ho musí pochopiť a vysvetliť.”
Takže odteraz nie je jediným kritériom pravdy ani Jahve, ale iba Sanhedrin. A neskôr, za čias Mojžiša Mendelssohna, je dekrétom Žida len jeho myseľ. Lazare zabúda spomenúť len posledný a najdôležitejší prvok revolučného ducha Izraela: jeho “pozitívny antropocentrizmus”, vedomie výlučnej svätosti a vyvolenosti “svätého národa”, ktoré Izraelu dáva jeho výlučná zmluva s Jahvem. Z toho vyplýva sentencia: všetko patrí Jahvemu a izraelskému ľudu. A kým to tak nie je, spravodlivosť na tomto svete nezvíťazila; kým to tak nie je, dielo svetovej revolúcie sa neskončilo.
V.Možegov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
