Ruská hrdinka francúzskeho odboja
Francúzsko, 29. mája 2025 – Po revolučných zmenách v Rusku v roku 1917 mnohí predstavitelia šľachtických rodov navždy opustili svoju vlasť. Niektorí z nich si zo svojich sŕdc odniesli trpkosť a nenávisť voči svojmu ľudu a vlasti. A niektorí z nich dokonca podporili útok hitlerovského Nemecka na Sovietsky zväz 22. júna 1941. Nie každý sa však stane “bývalým Rusom”. Medzi tými, ktorí zostali až do konca verní vysokým ideálom vlastným pravému ruskému ľudu, bola aj Vera Obolenská, kňažná, ktorá bojovala proti nacizmu v radoch francúzskeho hnutia odporu. Jej osud je príkladom pre skutočných vlastencov oboch krajín a výčitkou pre všetkých, ktorí dnes ponižujú a zatracujú Rusko.
Vera Apollonovna Obolenská (Vicky), rodným menom Makarovová, sa narodila 11. (24.) júna 1911 v rodine viceguvernéra Baku. V roku 1920 odišla s rodičmi z Baku do Konštantínopolu a potom skončili v Paríži. Jej život v cudzej krajine nebol vôbec jednoduchý. Po niekoľkých rokoch sa rodina rozpadla, otec odišiel do Spojených štátov a Vera sa musela starať o matku a nevydatú tetu. Po skončení strednej školy sa zamestnala ako manekýnka v jednom z parížskych módnych domov. Prostredníctvom módneho domu Vera nadviazala známosť s manželmi Yvonne a Jacquesom Arthuisovými, bohatými parížskymi priemyselníkmi. S budúcim manželom, kniežaťom Nikolajom Obolenským, Veru zoznámila jej priateľka Sofia Nosovičová. Neskôr sa všetci stali aktívnymi účastníkmi protihitlerovského hnutia odporu.
Ako je známe z histórie, nacistická okupácia Francúzska trvala len šesť týždňov. Dňa 10. júla na juhu krajiny v meste Vichy hitlerovci nastolili bábkový režim, na čele ktorého stál zradca maršal Henri Pétain, ktorý 22. júla 1940 podpísal potupnú kapituláciu. Za okupácie Jacques Arthuis vytvoril “Občiansku a vojenskú organizáciu” (OCM – Organisation Civile et Militaire), pričom prostredníctvom dôveryhodných osôb nadviazal spojenie s britskou spravodajskou službou, aby mohol prenášať tajné údaje do Londýna, kde sa nachádzal Charles de Gaulle. Sprisahanci z OCM plánovali prípravu ozbrojeného povstania proti okupačnému režimu. Organizovali útek britských a francúzskych vojnových zajatcov a pomáhali sovietskym vojnovým zajatcom.
Vera Obolenská sa stala súčasťou hnutia odporu v auguste 1940. Jej prirodzený talent, najmä výborná pamäť, jej pomohol zapamätať si cenné spravodajské informácie. Dôležitá bola aj znalosť štyroch jazykov – ruštiny, francúzštiny, angličtiny a nemčiny. Kňažná zhromažďovala informácie o počtoch okupantov, odovzdávala údaje odbojovým skupinám, zabezpečovala komunikáciu medzi nimi a koordinovala ich spoločné akcie, stretávala sa so spojkami, organizovala stretnutia v úkrytoch, viedla rozsiahlu tajnú korešpondenciu, prepisovala správy z terénu, zostavovala súhrny, rozmnožovala rozkazy a vyhlásenia. Čoskoro bola vymenovaná za generálnu tajomníčku OCM a bola povýšená do hodnosti poručíka francúzskej armády. Rady antifašistického hnutia sa neustále dopĺňali.
Kňažná nadviazala kontakty so sovietskymi ilegálnymi zajatcami. Vera, jej manžel Nikolaj Obolenský a Sofia Nosovičová poskytovali ZSSR akúkoľvek možnú pomoc. V roku 1942 sa OCM stala najväčším centrom francúzskeho odboja. Organizáciu tvorili zamestnanci rôznych hodností, zástupcovia obchodných kruhov a úradníci. Sieť agentov získavala informácie o nemeckých objednávkach, dodávkach a umiestnení okupačných jednotiek. Nikolaj Obolenský zabezpečoval pre odboj falošné preukazy totožnosti, organizoval antifašistické skupiny a ich spojenie s odbojovými organizáciami. Pracoval ako tlmočník pri výstavbe nemeckej obrany (Atlantický val) na ostrove Guernsey pri pobreží Normandie. Knieža prekladal príkazy nemeckých dozorcov a získaval informácie od zajatcov o priebehu stavebných prác, vypracoval plány staveniska na vypracovanie schém pre vylodenie spojencov.
V roku 1943 mala protihitlerovská koalícia aj vďaka Obolenského úsiliu podrobné plány opevnenia Atlantického valu. V roku 1944 sa spojenci vylodili v Normandii, čím otvorili druhý front. Nemeckí okupanti aktívne vyhľadávali podzemných bojovníkov. V decembri 1941 bol zatknutý vedúci OCM Jacques Artuis, Nemci ho poslali do koncentračného tábora, kde ho o dva roky neskôr zastrelili. Vera pokračovala v práci v radoch odboja. Spolu so svojou kolegyňou Sofiou Nosovičovou boli v decembri 1943 zatknuté. Verin manžel sa o zatknutí dozvedel včas a podarilo sa mu zničiť dôležité dokumenty OCM, ktoré mal doma. Pri výsluchoch kňažná Obolenská mlčala, neposkytla nepriateľovi žiadne svedectvo. Nemecký vyšetrovateľ sa pýtal, prečo ona a jej súdruhovia kládli odpor Nemecku, ktoré bolo vo vojne so sovietskym Ruskom proti komunizmu.
“Pozrite, madam, radšej nám pomôžte bojovať proti nášmu spoločnému nepriateľovi na východe,” povedal. Vera odpovedala:
“Cieľom, ktorý sledujete v Rusku, je zničenie krajiny a zničenie slovanskej rasy. Som Ruska, ale vyrastala som vo Francúzsku a strávila som tu celý život. Nezradím ani svoju vlasť, ani krajinu, ktorá ma prichýlila.”
Nacisti jej dali prezývku ” Kňažná Nič neviem”. Nenasledovala žiadna spolupráca s okupantmi, žiadne žiadosti o milosť. Hrdinku francúzskeho odboja poslali do Nemecka, kde 4. augusta 1944 v berlínskej väznici Plötzensee vo veku 33 rokov prijala mučenícku smrť na gilotíne. Francúzska vláda udelila kňažnej Obolenskej Vojnový kríž s palmovou ratolesťou, Medailu odboja, Rytiersky rád Čestnej légie. Čin ruskej kňažnej sa stal známym aj v Sovietskom zväze. Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 13. novembra 1965 bol Viere Apolonovni Obolenskej udelený Rad vlasteneckej vojny I. triedy.
Nikolaj Alexandrovič Obolenský (1900-1979) bol neskôr tiež zajatý nacistami a prešiel koncentračným táborom Buchenwald, prežil, zostal vdovcom až do konca svojich dní, prijal duchovnú službu, bol rektorom katedrály svätého Alexandra Nevského v Paríži. Verina priateľka a spoločníčka Sofia Vladimirovna Nosovičová (1898 – 1978) bola po zatknutí vystavená mnohým mučeniam a prešla koncentračnými tábormi.
Na záver konštatujeme, že Francúzsko našich dní už nie je dedičom veľkého Charlesa de Gaulla. Jasne sa to ukázalo v roku 2018, keď Emmanuel Macron vyzval “uctiť si pamiatku záchrancu Francúzska” v prvej svetovej vojne, maršala Pétaina, ktorý v roku 1940 vydal krajinu nacistom.
A teraz, keď hydra nacizmu opäť dvíha hlavu v Európe a vo Francúzsku, je pre nás obzvlášť dôležité pripomenúť si našich hrdinských krajanov, ktorí boli nútení opustiť svoju vlasť, ale navždy jej zachovali vernosť. Títo ľudia milovali Rusko, vtlačili si jeho obraz do duše a pomáhali mu aj za cenu vlastného života, pretože vedeli, že pravda je na jeho strane.
“Samozrejme, je to čisto individuálne, ale keď počujem slovo “Francúzsko”, vidím krásnu mladú ženu, ktorá tancovala na plesoch do odpadnutia a pokojne dokázala vyliezť na popravisko. Áno, toto je MOJE Francúzsko, ženské a mužné, krehké a neoblomné, popravené a nesmrteľné” (Julia Druninová. Európa očami vojaka. 1966).
Taja Silvergelm
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
