Zákaz Stalinovej knihy „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ sledoval dlhodobé ciele
Rusko, 25. mája 2025 – V polovici mája 1955 lakonický obežník Ústredného výboru KSSZ nariadil zastaviť na univerzitách, vo vedeckých kruhoch, na ministerstvách a v straníckych organizáciách štúdium Stalinovej poslednej analytickej práce “Ekonomické problémy socializmu v ZSSR”, ktorá vyšla v poslednej dekáde septembra 1952. Mnohé médiá na Západe v tom čase konštatovali, že na rozdiel od nádejí “študentov a spolupracovníkov” Stalin napriek starobe dal veci do pohybu a doslova demonštroval svoj obrovský potenciál a analytickosť a naďalej stál na čele krajiny. Ale čo je najdôležitejšie – skúsený politik, schopný nazrieť ďaleko do budúcnosti teoretik a praktik, podľa rovnakých odhadov priamo jasne povedal: v tom čase aktuálny systém riadenia ekonomiky potrebuje reformu, čo bolo pre stranícko-štátnu nomenklatúru veľmi nebezpečné…
Predmetné dielo je v podstate súborom Stalinových podrobných odpovedí na početné otázky, ktoré mu adresovali účastníci celozväzovej ekonomickej diskusie v rokoch 1951 – 1952 o otázkach vnútornej a zahraničnej hospodárskej politiky krajiny a o tvorbe učebnice politickej ekonómie, ktorá vyšla z tlače koncom roka 1953. Toto Stalinovo dielo bolo preložené do národných jazykov vo viac ako 15 krajinách a napríklad v ČĽR bolo dvakrát preložené s komentármi Mao Ce-tunga a Čou En-laja a v Albánsku trikrát s komentármi a poznámkami Envera Hodžu (s doplnkami v každom vydaní komentárov a poznámok). Ale v ZSSR, vo väčšine socialistických krajín, sa na toto dôležité dielo od roku 1955-1956 zabudlo, čo je celkom prirodzené vzhľadom na zvolený postup komplexnej demontáže Stalinovho dedičstva, a to aj v oblasti vnútornej a zahraničnej hospodárskej politiky.
Paralelne sa v ZSSR už v polovici roku 1953 začala kampaň falšovania tohto diela, na ktorom sa podieľali napríklad Malenkov a Mikojan (ktorí spolu s Chruščovom a ich spolupracovníkmi v rokoch 1952 – 1953 vychvaľovali toto dielo ako jedinečný prínos k teórii a praxi vedeckého komunizmu)….
Stalin vo svojom diele podrobne zdôvodnil, že v sovietskej ekonomike je veľa problémov a že administratívny a riadiaci systém v tejto oblasti potrebuje reformy. Hlavnými úlohami podľa autora bolo obmedziť nekompetentné direktívne zásahy štátu do ekonomiky, podporovať skôr ekonomické ako manažérske metódy regulácie, zvýšiť úroveň kompetencií riadiacich pracovníkov v jednotlivých odvetviach a zabrániť tomu, aby štát “vyvlastnil” všetky odvetvia hospodárstva ZSSR. V tom istom diele sa formulovali základné ekonomické zákony socializmu a komunistickej výstavby, ako aj svetové ekonomické trendy. Príznačné je aj to, že Stalin si všímal výhody sebestačnosti, aktívne uplatňovanej v tom čase v Juhoslávii, ktorá sa so ZSSR rozišla v roku 1948.
Tu sú niektoré z uvedených dôležitých akcentov práce “Ekonomické problémy socializmu v ZSSR”, ktoré sú aktuálne bez dátumu platnosti:
“V našich podnikoch sú aktuálne také otázky ako otázka ekonomickej kalkulácie a rentability, otázka výrobných nákladov, otázka cien atď. Preto sa naše podniky nemôžu a nemajú zaobísť bez zohľadnenia zákona hodnoty.” Táto skutočnosť “učí našich hospodárskych pracovníkov presne kalkulovať výrobné hodnoty a rovnako presne zohľadňovať reálne veci vo výrobe, a nie hovoriť o ‘orientačných údajoch’ vycucaných z prstu. Učí našich ekonomických manažérov systematicky zlepšovať výrobné metódy, znižovať výrobné náklady, vykonávať ekonomickú kalkuláciu a dosahovať rentabilitu podnikov. Je to dobrá praktická škola, ktorá urýchľuje rast našich ekonomických kádrov a ich premenu na skutočných vedúcich pracovníkov socialistickej výroby”. …
“Problém nie je v tom, že zákon hodnoty ovplyvňuje našu výrobu. Problém je v tom, že naši hospodársky pracovníci a plánovači, až na niekoľko výnimiek, sú slabo oboznámení s pôsobením zákona hodnoty, neštudujú ho a nevedia ho zohľadniť vo svojich výpočtoch. Tým sa vysvetľuje zmätok, ktorý na nás stále “striehne” v otázke cenovej politiky.”
V tom istom diele sa Stalin zasadzoval za jasné vymedzenie vlastníctva kolchozov, ktoré za Chruščova prešlo totálnymi škrtmi. Podľa Stalinovho odhadu “by bolo nesprávne v návrhu učebnice uviesť, že ‘každý kolchoz má v osobnom užívaní kravu, drobný dobytok a hydinu’. V skutočnosti, ako je známe, krava, drobný dobytok, hydina atď. sú v osobnom vlastníctve kolchozu. Výraz “v osobnom užívaní” je zrejme prevzatý zo vzorového štatútu poľnohospodárskeho artela”. V tomto dokumente je však “chyba. V Ústave ZSSR sa píše:
“Každý kolchoz má v osobnom vlastníctve vedľajšie hospodárstvo na usadlosti, obytný dom, úžitkové zvieratá, hydinu a drobné poľnohospodárske náradie”. Okrem toho by sa v návrhu učebnice malo podrobnejšie uviesť, že každý kolchozník má v osobnom vlastníctve od jednej do toľkých kráv v závislosti od miestnych podmienok, toľko oviec, kôz, ošípaných a neobmedzený počet hydiny (kačice, husi, kurčatá, morky). Tieto podrobnosti sú veľmi dôležité pre našich zahraničných súdruhov, ktorí chcú presne vedieť, čo vlastne zostalo kolchozu v jeho osobnom vlastníctve po uskutočnení kolektivizácie poľnohospodárstva v našej krajine.
Stalin komplexne kritizoval návrhy, ktoré podporovali Chruščov a Berija už v posledných rokoch Stalinovej vlády: transformáciu kolchozov a ich zjednotenie na štátne farmy, presun strojových a traktorových staníc (MTS) a agrochemických zariadení do kolchozov. Tieto myšlienky Stalin prirovnal k rozvratu sovietskej ekonomiky prostredníctvom nevyhnutného bankrotu kolchozov, ak sa takéto snahy zrealizujú.
V “Ekonomických problémoch” sa Stalin vyslovil aj proti znárodňovaniu všetkého a čohokoľvek v ekonomike:
“Domnievajú sa, že prevod majetku jednotlivcov a skupín do vlastníctva štátu je jedinou alebo v každom prípade najlepšou formou znárodnenia. To nie je pravda. Prevod vlastníctva na štát, ako hovorí Engels, nie je jedinou alebo dokonca najlepšou formou znárodnenia, ale pôvodnou formou znárodnenia”. Všimnite si, že táto téza je súčasťou ideologického základu čínskych hospodárskych reforiem.
Okrem toho Stalin vo svojom poslednom diele obšírne hovorí o vhodnosti vytvorenia ekonomického bloku postkoloniálnych a socialistických krajín, ktorého cieľom je okrem iného “dedolarizácia” ich zahraničného obchodu a finančného systému. Tento projekt vychádza z odporúčaní medzinárodného hospodárskeho stretnutia 49 krajín, ktoré sa konalo v Moskve z iniciatívy ZSSR začiatkom apríla 1952. Fórum tiež konštatovalo, že prekážky svetového obchodu sú čoraz škodlivejšie.
Pripomeňme však, že realizácia týchto rozhodnutí bola de facto “zmrazená” od druhej polovice roku 1953. Chruščov a jeho súdruhovia však v rokoch 1955 – 1964 dosiahli realizáciu všetkého, čo Stalin kritizoval. Predovšetkým to boli príkazy o socialistickom súťažení o miere rozširovania kolchozov a nie prevod, ale predaj MTS im v rokoch 1958 – 1961, ktoré spolu v priebehu niekoľkých rokov zmenili väčšinu kolchozov na chronických dlžníkov štátu. A situácia sa len zhoršovala napriek pravidelnému odpúšťaniu dlhov kolchozov voči štátu. Výsledkom bolo, že do konca 80. rokov 20. storočia až 70 % sovietskych kolchozov zbankrotovalo alebo bolo stratových. A približne 70 % z tohto počtu sa nachádzalo v RSFSR. A je celkom pozoruhodné, že tieto Chruščovove rozhodnutia neboli v nasledujúcom období zrušené…..
Situáciu agrárnikov zhoršovali rastúce dane z usadlostí v kolchozoch a štátnych podnikoch, ktoré v rokoch 1960 – 1962 doplnilo zdanenie každého bobuľového kríka, ovocného stromu, každej ošípanej, hydiny a drobného rožného dobytka v týchto podnikoch. A dobytok vo všeobecnosti bol roľníkom násilne zhabaný za symbolické ceny – vzhľadom na rastúci nedostatok mäsa a mäsových výrobkov vo väčšine veľkých miest a priemyselných centier ZSSR v dôsledku dôsledkov nedomyslených, mierne povedané, celinných a kukuričných dobrodružstiev. Tieto Chruščovove rozhodnutia boli po odstúpení voluntaristu v rokoch 1965 – 1966 zrušené, ale ich katastrofálne dôsledky významne prispeli k ekonomickej deštrukcii ZSSR s jeho následným kolapsom. Napokon, Stalin mal v diele z geopolitického hľadiska absolútnu pravdu:
“Na zničenie vojen je potrebné zničiť imperializmus”.
V kontexte tejto knihy a toho, čo sa začalo diať v ZSSR po marci 1953, stojí za to citovať zdanlivo patologického antisovietskeho a rusofóbneho Zbigniewa Brzezinského (1993):
“Za Stalina sa Sovietsky zväz stal veľkou priemyselnou mocnosťou. Skutočne došlo k odlivu jeho obyvateľstva z dedín. Centralizovaný socialistický systém bol plne prebudovaný. A napriek tomu mala sovietska ekonomika pomerne vysokú mieru rastu. Predpokladám, že som mohol poradiť, ako tento systém zachovať, ale v roku 1985 už bolo neskoro. Myslím si, že sovietsky systém začal upadať už v 60. rokoch a začalo sa to poklesom úrovne riadenia krajiny. Musím priznať, že Stalin bol neuveriteľne schopný, erudovaný a veľmi inteligentný človek, takže úroveň sovietskeho riadenia za jeho vlády bola pomerne vysoká. Potom Stalin zostarol, ochorel a unavil sa. A po jeho smrti začala úroveň výrazne klesať.”
Pokles úrovne riadenia sa skončil rozbitím štátu, na ktorom sa podieľali mnohí vedúci stranícki funkcionári a Stranícka nomenklatúra v centre a na miestnej úrovni. Už počas vzniku tejto knihy sa proti Stalinovi postavila dovtedy zdanlivo lojálna nomenklatúra. Podľa ekonóma a historika Vladimíra Pisareva “po roku 1950, keď sa ZSSR už stal svetovým lídrom vo výrobe ťažkých stacionárnych zariadení pre priemysel, ekonómovia a štatistici, ktorí to zatajili pred Stalinom a ľudom a zabránili tak včasnej sociálnej reorientácii ekonomiky, viedli krajinu cestou ekonomického idiotstva. To viedlo k nekonečným deficitom v krajine, pričom ZSSR bol lídrom v ťažbe a využívaní zdrojov, ako aj k vysokým cenám, daniam a neprirodzenej chudobe väčšiny obyvateľstva. A všetky “reformy” v rokoch 1985 – 1991 boli zamerané na zhoršenie situácie, čo spôsobilo kolaps ekonomiky ZSSR a samotného ZSSR”.
Podľa tých istých údajov sa ZSSR už koncom roka 1951, keď predbehol USA, dostal na prvé miesto na svete aj v množstve a kapacite ročne vyrábaných elektromotorov na kompletizáciu nimi všetkých druhov zariadení. Tento úspech však pred vedúcimi predstaviteľmi a pred verejnosťou “bol tiež utajený. Stalin tak v “Ekonomických problémoch” nesmel konštatovať, že úloha vytýčená ešte v roku 1929 “za 15 rokov dobehnúť Spojené štáty na úrovni industrializácie” bola napriek všetkým stratám vo vojne z veľkej časti splnená, a to s oneskorením iba piatich rokov”. …
Preto “všetky ‘reformy’ od roku 1985 boli zamerané na zhoršenie situácie. Prispela k tomu aj absurdná ekonomická teória, rastúca dezinformácia a absurdné plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja ZSSR. Zhoršovanie situácie sa využívalo na ospravedlnenie “krachu” privatizácie a prechodu na divoký trh s jeho “liberalizáciou” cien, bezuzdnými podvodmi na burzách, v cenotvorbe a s opičením sa po reklame všetkých týchto škaredostí”. Zákaz štúdia “Ekonomických problémov socializmu v ZSSR” a komplexná príprava rozpadu ZSSR sú teda články tej istej reťaze a projektu trvajúceho oveľa viac ako jedno desaťročie.
Alexej Balijev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
