Africká únia a bezpečnostná intervencia: Funguje kontinentálna mierová architektúra?
od občianskych vojen, terorizmu a etnického násilia až po chudobou. Medzinárodné spoločenstvo aj samotné africké štáty dlhodobo hľadajú účinné mechanizmy, ako týmto výzvam čeliť. V tejto súvislosti sa pozornosť sústredí na úlohu Africkej únie (AÚ), ktorá od svojho vzniku v roku 2002 deklaruje ambíciu budovať vlastnú kontinentálnu mierovú architektúru schopnú autonómne reagovať na konflikty a chrániť civilné obyvateľstvo.
Založenie AÚ a prijatie jej bezpečnostných nástrojov, predovšetkým tzv. African Peace and Security Architecture (APSA), predstavovalo významný posun od pasívnej úlohy Organizácie africkej jednoty (OAJ) k aktívnejšej politike prevencie a riešenia konfliktov. AÚ si ako jedna z prvých regionálnych organizácií vyhradila právo intervenovať v členských štátoch v prípadoch genocídy, vojnových zločinov alebo ohrozenia stability. Zostáva však otázkou, do akej miery je táto architektúra funkčná nielen na papieri, ale aj v praxi.
Inštitucionálny rámec Africkej únie pre bezpečnosť
Od svojho založenia v roku 2002 predstavuje Africká únia (AÚ) zásadný pokus o pretvorenie spôsobu, akým africké štáty kolektívne riešia problémy bezpečnosti a mieru. Zatiaľ čo jej predchodkyňa, Organizácia africkej jednoty (OAJ), fungovala primárne na základe princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí členských štátov, AÚ sa už vo svojich zakladajúcich dokumentoch prihlásila k zodpovednosti chrániť civilné obyvateľstvo aj za cenu prekročenia hraníc štátnej suverenity. Kľúčovým nástrojom na realizáciu tejto vízie sa stala tzv. Africká mierová a bezpečnostná architektúra (APSA) – komplexný systém inštitúcií, mechanizmov a politík určených na prevenciu konfliktov, riešenie kríz a budovanie mieru. APSA tvorí päť hlavných pilierov, ktorých efektivita priamo ovplyvňuje schopnosť AÚ konať v krízových situáciách.
Srdcom celej architektúry je Rada pre mier a bezpečnosť (PSC), založená roku 2002. Ide o stály rozhodovací orgán AÚ v otázkach bezpečnosti, obdobu Bezpečnostnej rady OSN. PSC má 15 členov volených na základe regionálnej rovnováhy a miery záväzku k princípom AÚ. Disponuje právomocami prijímať rozhodnutia o diplomatických, sankčných i vojenských opatreniach, vrátane autorizácie mierových misií. Ďalšou kľúčovou zložkou je Africká pohotovostná sila (ASF) – koncept piatich regionálne organizovaných brigád pripravených na rýchle nasadenie. ASF mala byť plne operačná už v roku 2010, ale jej výstavba narážala na početné prekážky: politickú neochotu štátov, nedostatok financií, nízku interoperabilitu jednotiek a logistické limity. V praxi zatiaľ ASF nebola nikdy plne nasadená podľa pôvodnej doktríny.
Fungovanie bezpečnostnej architektúry je závislé aj od včasnej identifikácie hrozieb. Tu zohráva úlohu Kontinentálny systém včasného varovania (CEWS), založený na zbere a analýze dát z členských štátov, regionálnych organizácií a civilnej spoločnosti. Výstupy CEWS majú slúžiť na informovanie PSC a plánovanie preventívnych akcií. V praxi však CEWS často naráža na politickú neochotu štátov zdieľať informácie. Na preventívnu diplomaciu a mediáciu slúži aj Panel múdrych – skupina vysoko rešpektovaných afrických osobností, ktorá pôsobí v úlohe neformálnych sprostredkovateľov v konfliktoch. Finančne by mal celý systém byť podporovaný prostredníctvom Mierového fondu AÚ, ktorého cieľom je znížiť závislosť na vonkajších darčekoch. Realita je však taká, že vyše 80 % financií na mierové misie AÚ stále pochádza z Európy, OSN a ďalších partnerov. Dôležitým doplnkom sú aj regionálne hospodárske spoločenstvá (RECs), ako napr. ECOWAS (Západná Afrika), SADC (Južná Afrika) alebo IGAD (Východná Afrika), ktoré majú často vyspelejšie kapacity ako samotná AÚ. Toto v praxi prináša problémy s koordináciou, rozdelením kompetencií a niekedy aj konkurenčnými záujmami. Africká bezpečnostná architektúra je teda ambiciózna av mnohých ohľadoch unikátna. Jej inštitúcie však zostávajú zaťažené štrukturálnymi slabinami, ktoré komplikujú rýchlu a efektívnu akciu v teréne. Tieto nedostatky sa najzreteľnejšie prejavujú v konkrétnych krízových situáciách – ako ukážu nasledujúce prípadové štúdie.
Príklady bezpečnostných intervencií AÚ
Pre pochopenie funkčnosti kontinentálnej mierovej architektúry Africkej únie je zásadné pozrieť sa na konkrétne príklady, ktoré odhaľujú nielen inštitucionálne schopnosti, ale aj limity AÚ v oblasti krízového riadenia. Dva kľúčové prípady – misia AMISOM v Somálsku a nepodarený zásah v Burundi – predstavujú rozdielne prístupy AÚ k riešeniu konfliktov: v jednom prípade išlo o rozsiahlu vojenskú operáciu, v druhom o neúspešnú snahu o politicko-diplomatickú intervenciu.
Somálsko: Misia AMISOM (2007 – 2022)
Somálsko od začiatku 90. rokov zápasilo s chronickou nestabilitou a kolapsom štátnych inštitúcií. V dôsledku rozvratu po páde režimu Siada Barreho sa krajina rozdelila medzi súperiace milície a islamistické skupiny, najmä al-Šabáb. AÚ v roku 2007 založila misiu AMISOM, ktorá bola schválená Mierovou a bezpečnostnou radou (PSC) a následne autorizovaná aj Bezpečnostnou radou OSN. Misia mala chrániť prechodnú somálsku vládu, vytvoriť podmienky pre bezpečnostnú stabilizáciu a pomôcť pri rekonštrukcii štátnych štruktúr vrátane výcviku armády. AMISOM sa stala najväčšou operáciou v histórii AÚ, zahŕňajúcou viac ako 22 000 vojakov z Ugandy, Burundie, Kene a Etiópie.
Napriek mnohým komplikáciám dosiahla AMISOM niekoľko zásadných výsledkov: podarilo sa jej vytlačiť al-Šabáb z hlavného mesta Mogadiša, vytvoriť priestor na vznik nových štátnych inštitúcií a začať reformu bezpečnostných zložiek. Súčasne však misia čelila vážnym výzvam – hlbokej závislosti na externom financovaní, slabej koordinácii medzi jednotkami a medzi AÚ a somálskymi autoritami, obmedzenému vplyvu na hlbšiu politickú stabilizáciu, a tiež mnohým škandálom spojeným s porušovaním ľudských práv a korupciou. V roku 2022 bola AMISOM transformovaná na misiu ATMIS s cieľom postupného odovzdania zodpovednosti somálskym zložkám, avšak proces je pomalý a plný rizík. Tento prípad ukazuje, že AÚ môže byť efektívnym vojenským aktérom, ale len vtedy, ak má k dispozícii dostatočnú vonkajšiu podporu a pokiaľ jej pôsobenie nie je obmedzované štrukturálnymi nedostatkami.
Burundi: Neuskutočnená intervencia (2015 – 2016)
Úplne iný obraz ponúka prípad Burundi, kde AÚ čelila vnútroštátnej kríze vyvolanej rozhodnutím prezidenta Pierra Nkurunzizy kandidovať na tretie funkčné obdobie, čo bolo široko vnímané ako porušenie ústavného poriadku aj mierovej dohody z Aruši. Reakcia spoločnosti bola búrlivá a nasledovali mesiace protestov, násilia a represií. AÚ, v obavách o eskaláciu konfliktu, schválila plán na vyslanie misie MAPROBU, ktorá mala čítať 5000 vojakov s mandátom chrániť civilné obyvateľstvo. Táto iniciatíva by bývala znamenala prvú mierovú operáciu AÚ bez súhlasu dotknutého štátu – precedensný krok, ktorý mal preveriť ochotu organizácie naplniť princíp zodpovednosti chrániť (R2P). Burundská vláda však misiu rozhodne odmietla a pohrozila ozbrojeným odporom. Vzhľadom na absenciu konsenzu medzi členskými štátmi AÚ, ktoré sa obávali vytvorenia precedensu zasahovania do vnútorných záležitostí, misia nebola nikdy realizovaná. Výsledkom bola vážna strata dôveryhodnosti AÚ, odchod Burundi z Medzinárodného trestného súdu a desiatky tisíc mŕtvych a utečencov. Tento prípad jasne ukazuje politickú slabosť AÚ, ktorá napriek existencii formálnych nástrojov nebola schopná presadiť svoje rozhodnutie, pokiaľ chýbal súhlas silných členských štátov.
Oba prípady, hoci zásadne odlišné, potvrdzujú kľúčovú úlohu politickej vôle, dostupnosti vonkajšej podpory a inštitucionálnej pripravenosti pre akúkoľvek bezpečnostnú intervenciu AÚ. Úspech aj zlyhanie mierovej architektúry závisí nielen od jej formálnych štruktúr, ale aj od dynamiky kontinentálnej politiky a schopnosti rýchlo reagovať na krízové situácie.
Čo funguje a čo zlyháva?
Prípady Somálska a Burundi odhaľujú zásadné rozpory v africkej mierovej architektúre: na jednej strane ukazujú schopnosť AÚ konať, ak je k dispozícii dostatočná politická vôľa a medzinárodná podpora; na druhej strane však vystavujú hlboké inštitucionálne a politické obmedzenia, ktoré paralyzujú akcieschopnosť organizácie v prípadoch, keď tá vôľa chýba. Africká únia za uplynulé dve dekády vytvorila základný inštitucionálny rámec, ktorý umožňuje zber a analýzu informácií, plánovanie operácií aj ich – hoci často komplikovanú – realizáciu. Tento pokrok, predstavovaný najmä rozvojom Africkej mierovej a bezpečnostnej architektúry (APSA), ukazuje, že AÚ sa stala viac než len deklaratívnou platformou. V rámci misií ako AMISOM, MISCA alebo operácie v Mali sa AÚ preukázala ako aktívny bezpečnostný aktér, schopný zasiahnuť v zložitých krízach, najmä keď existuje konsenzus medzi členskými štátmi a potrebná medzinárodná podpora. Zapojenie afrických krajín ako Etiópia, Uganda či Keňa navyše viedlo k zvyšovaniu ich odborných a logistických kapacít v oblasti mierových operácií, čím vzniká akýsi pozitívny cyklus inštitucionálneho učenia.
Napriek týmto úspechom však zostáva celá mierová architektúra zásadne limitovaná – a to ako štrukturálne, tak politicky. Najviditeľnejším problémom je úplná finančná závislosť AÚ na vonkajších darčekoch. Až 90 % nákladov na mierové misie pokrývajú externé subjekty, najmä Európska únia, OSN a jednotlivé štáty ako USA alebo Čína. Táto závislosť zásadne obmedzuje autonómiu AÚ, spomaľuje reakcie na akútne krízy a robí organizáciu zraniteľnú voči prioritám, ktoré nie sú nevyhnutne v súlade s africkými záujmami. Pokusy o vytvorenie vlastného Mierového fondu s využitím daní z leteniek alebo dovozných poplatkov zatiaľ neponúkli adekvátnu alternatívu. Politická roztrieštenosť medzi členskými štátmi AÚ je ďalším faktorom, ktorý brzdí efektivitu zásahov. Prípad Burundi v roku 2015 ukázal, aká krehká je schopnosť organizácie dosiahnuť konsenzus, najmä pokiaľ ide o zásahy proti vláde, ktorá odmieta spoluprácu. Obava mnohých afrických lídrov z vytvorenia nebezpečného precedensu často vedie k nečinnosti, aj za cenu porušenia základných ľudských práv. K tomu sa pridáva rivalita medzi vplyvnými štátmi – napríklad medzi Nigériou, Etiópiou a Juhoafrickou republikou – ktorá sťažuje tvorbu jednotnej stratégie.
Slabinou zostáva aj operačná pripravenosť. Africká pohotovostná sila (ASF), koncipovaná ako kľúčový nástroj rýchlej reakcie, nikdy nebola plne nasadená. Nedostatky vo velení, logistike aj interoperabilite vedú k tomu, že AÚ často musia spoliehať na ad hoc koalície.
Napokon, systém včasného varovania a prevencie – kľúčový pre udržateľný mier – nie je dostatočne prepojený s občianskou spoločnosťou a terénnymi aktérmi. Iniciatívy ako Panel múdrych alebo CEWS zostávajú príliš formálne a postrádajú schopnosť flexibilne reagovať na varovanie zdola. Členské štáty navyše často odmietajú zdieľať kľúčové informácie, čím oslabujú preventívnu kapacitu systému. Táto kombinácia ambícií a reality ukazuje, že funkčnosť mierovej architektúry AÚ závisí menej od inštitucionálnych schém a viac od politickej vôle, finančnej sebestačnosti a vonkajšieho kontextu.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
