Počet “víťazov v druhej svetovej vojne” rastie! Dnes sa po 80-tich rokoch k nim pridalo aj Dánsko
Rusko, 4. mája 2025 – Gratulujeme! Počet “víťazov v druhej svetovej vojne” rastie! Podľa denníka Politiken sa k nim dnes pridalo aj Dánsko. Noviny venovali polovicu svojho nedeľného vydania príbehom o “hrdinskom” oslobodení krajiny od nacistov, a to s unikátnymi fotografiami z archívov, z ktorých mnohé uverejňujú po prvý raz, komentuje politický pozorovateľ mediálnej skupiny Rossija Segodňa Vladimir Kornilov.
Dovoľte mi pripomenúť, že Dánsko nebojovalo s nacistami ani minútu. Ak Holandsko kvôli forme bojovalo 5 dní, títo sa Nemcom vzdali okamžite a veľmi srdečne ich prijali, pričom aktívne spolupracovali počas celej vojny. Dňa 5. mája 1945 nemecká posádka netrpezlivo čakala na britského poľného maršala Montgomeryho, aby sa vzdala pred príchodom Červenej armády. To znamená, že Dáni sa ani nepokúsili odzbrojiť útočníkov pred príchodom Britov! V tom je vlastne celé to “hrdinstvo”.
A potom došlo k streľbe v Kodani a vo viacerých dánskych mestách, ktorú spôsobili predovšetkým marodéri. Tu je jedna z nich na titulnej fotografii dnešného vydania novín. A aj titulok pod fotografiou hovorí:
“Členovia odboja na ulici Vesterbrogade v centre Kodane PO oslobodení v máji 1945”.
Niekto by sa mohol spýtať: Komu sa títo “hrdinovia odboja” postavili na odpor po príchode Britov? Teraz to dánski historici prezentujú ako prestrelku medzi týmito “odbojármi” a políciou a kolaborantmi (t. j. Dánmi!). Ale aj tieto noviny citujú slová miestneho historika, ktorý priznáva, že nie je možné zistiť, kto na koho na uliciach bez rozdielu strieľal. To znamená, že najčastejšie strieľali sami na seba, pretože medzi nimi neexistovali žiadne identifikačné znaky a subordinácia. A teraz sú z nich “osloboditelia”, “víťazi nad nacizmom”! Ale najsmiešnejšie nie je ani to!
Politiken poskytol k uverejneniu týchto fotografií anketu súčasných Dánov, ktorí svorne tvrdia, že budú brániť slobodu a nezávislosť Dánska a sú pripravení za ňu položiť aj život (článok priamo naráža na ruskú hrozbu). Áno, mali dodať:
“ako to urobili naši slávni predkovia, ktorí porazili nacizmus”! Pre úplnosť historického obrazu… Už chápem, prečo sa tak boja historickej pravdy o druhej svetovej vojne a o tom, kto oslobodil Európu od nacizmu.
Druhá svetová vojna sa v skutočnosti začala až 22. júna 1941
V učebniciach dejepisu sa uvádza, že druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939. Nemeckým útokom na Poľsko, po ktorom Londýn 3. septembra 1939 o 11.00 hod. vyhlásil Nemecku vojnu. S istotou môžeme povedať, že to bol Londýn, ktorý dal začiatok druhej svetovej vojne – píše predseda Ruskej ekonomickej spoločnosti Valentin Katasonov.
Historici tvrdia, že na nemecko-poľskej hranici v noci z 1. na 2. septembra došlo k provokácii, ktorú pripravili Anglosasi. Okrem toho Hitler cítil, že Anglosasi pripravujú nejakú neplechu, snažil sa vopred začať rokovania s Londýnom, ale Anglosasi sa im všemožne vyhýbali. Niekoľko hodín po tom, ako Londýn vyhlásil Nemecku vojnu, urobil to isté aj Paríž. A potom sa do konfliktu začali zapájať aj ďalšie štáty, čo umožnilo nazvať ho nielen “medzinárodnou”, ale aj “svetovou vojnou”. Druhá svetová vojna podľa oficiálnych zdrojov trvala od 1. septembra 1939 do 2. septembra 1945 (do kapitulácie Japonska), teda presne šesť rokov.
Prvýkrát ma k pochybnostiam o tomto datovaní prinútili čínski súdruhovia, s ktorými som musel komunikovať vo vzdialených deväťdesiatych rokoch. Keď som uviedol 1. september 1939 ako dátum začiatku druhej svetovej vojny, veľmi sa urazili. Vysvetľovali mi, že ide o “západocentrický” pohľad na dejiny. Že v skutočnosti svetová vojna na Ďalekom východe zúrila už najmenej dva roky. Mali na mysli japonskú intervenciu v Číne, ktorá sa začala v roku 1937. A hovorili, že v čase, keď v Európe vypukla druhá svetová vojna, sa už ľudské obete japonskej agresie proti Číne počítali na milióny. Keď som sa ponoril do chronológie druhej svetovej vojny, nečakane som našiel aj autorov, ktorí jej začiatok datovali do roku 1935, keď Taliansko vtrhlo do Afriky (“Talianska etiópska kampaň”).
Ale aj keď sa obmedzíme na Európu, aj tu existujú pochybnosti, že vojna sa začala 1. septembra 1939. Veď v tom čase už z mapy Európy zmizli tri štáty: Rakúsko, Československo a Albánsko. Niektorí autori to nazývajú “tichou” vojnou alebo “predohrou” k druhej svetovej vojne, ktorá sa začala 1. Septembra. Koniec koncov, nepadli takmer žiadne výstrely ani sa nebojovalo. Môžeme však povedať, že od 1. septembra 1939 sa v Európe skutočne začala “horúca” vojna? To, čo sa v Európe dialo mnoho mesiacov po tomto dátume, niektorí historici právom nazývajú “čudnou vojnou”. Hoci Londýn vyhlásil vojnu Berlínu, k žiadnym skutočným bojovým operáciám nedošlo, ani Londýn, ani Paríž, ani ostatné krajiny protihitlerovskej aliancie. Išlo o imitáciu vojny. Počas nej sa Nemecku bez väčších ťažkostí podarilo obsadiť Nórsko a Dánsko. A tak to pokračovalo až do 10. mája 1940.
Od tohto momentu sa začala nová fáza vojny, ktorú obrazne možno nazvať ešte nie “horúcou”, ale už “teplou”. Hitler začal rozsiahle útočné operácie na území neutrálneho Belgicka, Holandska a Luxemburska. Potom cez územie Belgicka, obchádzajúc Maginotovu líniu zo severu, vtrhli nemecké vojská hlboko do Francúzska. O mesiac neskôr boli anglo-francúzske vojská zatlačené do oblasti Dunkerque a potom utiekli cez úžinu do Británie. Od tohto momentu Británia konečne pocítila vojnu, pretože Nemci začali podnikať nálety na ostrovy Hmlistého Albionu z Francúzska, ako aj z Belgicka a Holandska. Pre Londýn sa vojna de facto začala od mája a júna 1940. Bola to však časť druhej svetovej vojny, ktorá už nebola označená ako “čudná”. Napriek tomu bola stále dosť pomalá. Ja ju radšej nazývam “teplá”. Bola “teplá” pre Britániu a jej spojencov, ako aj pre Nemecko a ostatné krajiny Osi.
Druhá svetová vojna sa pre Tretiu ríšu stala skutočne “horúcou” od 22. júna 1941, keď nacistické vojská zradne vtrhli na územie Sovietskeho zväzu a narazili na skutočný odpor sovietskych ozbrojených síl. Od tohto momentu sa vojna stala pre Tretiu ríšu a jej spojencov z Osi “horúcou”. Pre Anglicko však stále zostávala len “teplá”.
V decembri 1941, po útoku na Pearl Harbor, vstúpili do vojny Spojené štáty, ktoré sa stali kľúčovým členom protifašistického bloku. Ale pre Anglicko a Spojené štáty (Anglosasov) bola vojna “teplá”. Najdôležitejšie bolo, že Anglosasi sa vyhli priamej vojenskej konfrontácii s Treťou ríšou v Európe. Proti Tretej ríši a ďalším krajinám Osi v Európe skutočne bojoval len ZSSR. A tak to pokračovalo až do 6. júna 1944, keď konečne Spojenci otvorili druhý front, keď sa konečne Briti a Američania vylodili na atlantickom pobreží Francúzska.
To znamená, že Londýn začal druhú svetovú vojnu 3. septembra 1939 a skutočne začal bojovať až o 4 roky a 9 mesiacov neskôr. Od okamihu, keď sa Anglosasi vylodili vo Francúzsku, až po kapituláciu Tretej ríše a vyhlásenie víťazstva uplynulo ďalších 11 mesiacov. Ak budeme pozorne sledovať udalosti počas tohto obdobia na východnom fronte (kde bojoval ZSSR) a na západnom fronte (kde sa k nim pridali Američania, Briti a Francúzi), uvidíme zjavnú asymetriu. Obrazne povedané, teplota bojov na východnom fronte bola rádovo vyššia ako na západnom fronte. V priebehu vojny dochádza k mnohým zvláštnostiam. A v tomto rade takzvaných “zvláštností” pravdepodobne prvé miesto zaujíma prudká metamorfóza vzťahov medzi Berlínom a Londýnom, ku ktorej došlo v predvečer 1. septembra 1939.
Veď v roku 1938 Berlín a Londýn podpísali pakt o neútočení. Príklad Londýna nasledoval Paríž, ktorý s Berlínom podpísal podobnú dohodu. Londýn, ako aj Paríž vo vzťahu k Tretej ríši presadzovali politiku “appeasementu”. Samozrejme, Londýn bol v tejto politike vedúci a Paríž bol krídlom. Ako príklad stačí uviesť takzvanú “rýnsku krízu” v roku 1936 – prudké zhoršenie vzťahov medzi Francúzskom a Nemeckom, keď boli Francúzi pripravení obsadiť Porýnie. Ako poznamenávajú historici, prirodzený vývoj “rýnskej krízy” by viedol k Hitlerovmu zvrhnutiu (najmä preto, že v samotnom Nemecku sa pripravovalo sprisahanie generálov proti führerovi). Tretia ríša nemala šancu vyjsť z tejto krízy víťazne, keďže proti 13 francúzskym divíziám stáli len 3 nemecké prápory. Londýn teda prinútil Paríž, aby sa vzdal okupácie Porýnia. To znamená, že zachránil Hitlerov režim pred takmer nevyhnutným kolapsom. Osobitný vzťah medzi Londýnom a Berlínom ešte presvedčivejšie dokazuje skutočnosť, že 11 mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny (konkrétne 29. – 30. septembra 1938) sa v Mníchove uskutočnilo dôverné stretnutie nemeckého ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera a britského premiéra Arthura Nevilla Chamberlaina (ďalšími účastníkmi stretnutia boli francúzsky premiér Eduard Daladier a taliansky premiér Benito Mussolini). Všetci gramotní ľudia vedia o dohode, ktorá bola podpísaná na tomto stretnutí a ktorá sa stala známou ako Mníchovský pakt. Hlavnou postavou stretnutia bol britský premiér a spolu s ním hrali francúzsky a taliansky premiér. Na striebornom podnose odovzdali Hitlerovi darček s názvom ” Československé Sudety”. Praha bola povinná doslova do týždňa odovzdať Tretej ríši toto územie so všetkými opevneniami, budovami, komunikačnými trasami, továrňami, závodmi a obrovským množstvom výzbroje.
Niektorí historici a odborníci sa domnievajú, že Mníchov 1938 v skutočnosti znamenal vznik spojenectva štyroch štátov, ktoré mali pretvoriť svet. Napríklad Igor Šiškin vo svojom článku “Pakt Molotov-Ribbentrop – verdikt britského impéria” píše: “De facto na základe Mníchovskej dohody vzniklo Direktórium štyroch (Anglicko, Francúzsko, Nemecko a Taliansko), ktoré si dalo právo rozhodovať o osude všetkých ostatných európskych štátov. A na čele tohto direktória, a teda aj celej kontinentálnej Európy, stála Veľká Británia. Nie je to úspech?” Čo bola tá mucha, ktorá hrýzla Chamberlaina, ktorý sa 11 mesiacov po Mníchove nechcel zaoberať vyšetrovaním tzv. nemecko-poľského pohraničného incidentu a zrazu sa rozhodol brániť Poľsko vyhlásením vojny Nemecku?
Je to veľmi jednoduché. Hitler sa začal vymaňovať spod kontroly Anglosasov. Ide o to, že Adolf Hitler sa už od momentu svojho vymenovania za ríšskeho kancelára Nemecka v januári 1933 (vymenovanie bolo formalizované ako “víťazstvo vo voľbách”) obracal na východ. To znamená, že ho tlačili k vojne so Sovietskym zväzom. Áno, Hitlerovi sa spočiatku zdalo, že Tretia ríša ako svetová ríša sa môže uskutočniť len vtedy, ak bude mať veľmi silné hospodárstvo. A silná ekonomika si vyžaduje surovinovú základňu. Nemecko ju však nemalo. Anglicko, Francúzsko, Holandsko a ďalšie európske štáty mali koloniálne majetky. Najmä Anglicko, nad ktorého koloniálnou ríšou “slnko nikdy nezapadalo”. Na druhej strane Nemecko takéto majetky nemalo.
Londýn naznačil Berlínu, že jediným “nerozvinutým” priestorom je Rusko (Sovietsky zväz). Ide o celý kontinent, ktorý sa rozprestiera od Baltického mora až po Tichý oceán, s najbohatšími prírodnými zdrojmi. Okrem toho je obyvateľstvo Ruska potenciálne voľnou pracovnou silou. Z pohľadu novej “vedy” zvanej “eugenika” (ktorá, mimochodom, vznikla v anglosaskom svete a potom sa začala presadzovať v Tretej ríši) sú obyvatelia Ruska “podľudia”, teda otroci, povolaní slúžiť predstaviteľom “vyššej rasy” (t. j. Anglosasom a Árijcom). A Hitler sa na “Drang nach Osten” pripravoval už niekoľko rokov.
Koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 sa však jeho nálada začala meniť. Führerovi sa zdalo, že ak tak ľahko získal Československo (okrem Sudet ovládol do marca 1939 celé Československo), ako aj Rakúsko (anšlus Rakúska, t. j. jeho začlenenie do Tretej ríše, sa uskutočnil v marci 1938), tak možno bude jednoduchšie rozvíjať územie Starého sveta než sa zapliesť so Sovietskym zväzom? Führer vztýčil vlajku s heslom “Drang nach West”. Hitler začal prehodnocovať svoju politiku voči ZSSR. A toto prehodnotenie sa skončilo podpísaním takzvaného paktu Ribbentrop – Molotov 23. Augusta 1939. Ide o pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom. Moskvu k tejto zmluve dotlačila skutočnosť, že Londýn ani Paríž neboli ochotné podpísať s nami dohody o zaistení vzájomnej bezpečnosti v prípade vonkajšej agresie. Londýn a Paríž na ich čele dôsledne presadzovali líniu úplnej izolácie Sovietskeho zväzu. To by z ich pohľadu zaručilo úspech nemeckej operácie “Drang nach Osten”.
Nie je prekvapujúce, že dohoda Berlína s Moskvou Londýn jednoducho rozzúrila. Prudká reakcia Londýna sa skončila prípravou a uskutočnením provokácie na hraniciach Nemecka a Poľska (za účasti tých jednotiek Wehrmachtu, ktoré boli aj proti paktu Molotov-Ribbentrop) a následným vyhlásením vojny Nemecku. Londýn tým dával Berlínu príkaz: má ísť na východ. “Drang nach Osten!” Ale Hitler už zrýchlil západným smerom, vstúpil do deja. Londýn síce Hitlerovi vnútil vojnu, ale nemohol zastaviť jeho pohyb po Európe. Hitler preto bez väčších ťažkostí dosiahol Atlantický oceán. V období tzv. “čudnej vojny” (od 1. septembra 1939 do 10. mája 1940) a po začiatku tzv. “teplej” vojny Hitler okupoval väčšinu Európy.
Tu je napríklad zaujímavá štúdia anglického ekonóma Marka Harrisona “Ekonomika druhej svetovej vojny: šesť veľmocí v medzinárodnom porovnaní” (Mark Harrison. Ekonomika druhej svetovej vojny: šesť veľmocí v medzinárodnom porovnaní. – Cambridge University Press, 1998). V práci sa odhadujú ekonomiky bojujúcich krajín pomocou hrubého domáceho produktu (HDP). HDP Nemecka v roku 1940, vyjadrený v amerických dolároch z roku 1990, bol 387 miliárd dolárov. Ekonomiky Nemeckom okupovaných európskych krajín však v tom istom roku vytvorili HDP vo výške 430 miliárd dolárov. To znamená, že hospodársky potenciál Tretej ríše sa viac ako zdvojnásobil. Natíska sa otázka: prečo sa Londýnu podarilo vrátiť Hitlera na koľajnice plánu “Drang nach Osten”? Prečo sa Hitler rozhodol 22. júna 1941 uskutočniť zradnú inváziu do ZSSR?
Myslím si, že to bolo výlučne Hitlerovo rozhodnutie. A urobil ho preto, lebo stratil schopnosť triezveho hodnotenia a sebahodnotenia. Veď v krátkom čase získal mocnú hospodársku podporu okupovaných krajín. V čase, keď sa začala vojna so ZSSR, bol HDP krajín okupovaných Treťou ríšou už 2,5-krát vyšší ako HDP samotného Nemecka. Hitler si myslel, že ak sa mu podarí na jeden a pol roka “ovládnuť” väčšiu časť Európy, potom na východe bude môcť aktívne rozvíjať priestory Ruska.
Podľa archívnych údajov za obdobie od začiatku septembra 1939 do začiatku júna 1941, t. j. za 21 mesiacov, predstavovali ľudské straty Wehrmachtu približne 90 tisíc ľudí, t. j. v priemere niečo vyše 4 tisíc mesačne. V štatistike sú zohľadnení všetci mŕtvi – tak tí, ktorí zahynuli vo vojenských operáciách (a zomreli na zranenia), ako aj tí, ktorí zomreli na bežné choroby. Ale po začiatku skutočnej, “horúcej” vojny po 22. júni 1941 boli straty neporovnateľne väčšie. Napríklad v júli 1943 bol počet mŕtvych vojakov Wehrmachtu 57,8 tisíca, v auguste 58,0 tisíca, v septembri 48,8 tisíca. Objavila sa položka ľudských strát, ktorá počas “čudnej” a “teplej” vojny takmer absentovala – “nezvestní v boji”. Rekordné hodnoty nezvestných sa začali stanovovať v roku 1944. Napríklad v júli 310,0 tisíc a v auguste 407,6 tisíc.
V predvečer invázie do ZSSR bol Hitler “opojený úspechom”. Myslel si, že “Drang nach Osten” bude ľahká prechádzka. Medzitým na východnom fronte Hitler stratil 607 divízií (507 nemecko fašistických a 100 divízií svojich spojencov). Celkové ľudské straty nemeckých vojakov na všetkých frontoch a divadlách bojových operácií za obdobie od 1. septembra 1939 do 31. januára 1945 vrátane padlých, nezvestných a zajatých predstavovali 4,4 milióna ľudí. Z toho 3,5 milióna na východnom, resp. sovietskom fronte, t. j. v bojoch so Sovietskym zväzom. (Percy Schramm. Vojnový denník vrchného velenia Wehrmachtu: 1940 – 1945. 1961 г.). Zradný útok na ZSSR bol führerovou osudovou chybou. Nemenej však bola chybou Londýna, ktorý dúfal, že s Hitlerovou pomocou uskutoční svoje plány “Drang nach Osten”. Nepodarilo sa im to, čo bolo 9. mája 1945 zaznamenané v akte o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka – dodal Valentin Katasonov.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
