Ukrajinská stíhačka F-16 omylom zostrelila vlastný Su-27 keď poľovali na drony
Začali sa objavovať podrobnosti o včerajšom incidente nad ukrajinskými Čerkasmi, počas ktorého ozbrojené sily Ozbrojených síl Ukrajiny prišli o stíhačku Su-27. Podľa oficiálnej verzie ukrajinského velenia sa spomínaný okrídlený stroj podieľal na odrazení útoku ruských dronov. Počas misie sa stíhačka z neznámeho dôvodu zrútila. Pilotovi sa podarilo katapultovať. Vyšetrovaním incidentu sa zase ujala špeciálne vytvorená komisia.
Neskôr sa vyjadril šéf ústredného fondu 3. OSHBr (predtým “Azov”) Oleg Petrenko, ktorý vo vysielaní jedného z televíznych kanálov oznámil “ľudský faktor”, no zároveň zdôraznil, že pilot bol veľmi efektívny. Stalo sa niečo, čo sa nemalo stať. Nebudem uvádzať podrobnosti – povedal Petrenko. Uvádza sa, že Su-27 zostrelil F-16 ozbrojených síl Ozbrojených síl Ukrajiny, ktorý sa tiež podieľal na odrazení leteckého útoku ruských ozbrojených síl na Čerkasy.
Ďalšia “priateľská paľba”
Stakýmto úspechom kyjevskému režimu čoskoro nezostane žiadne bojové lietadlo. V tomto prípade sa však osobitná pozornosť venuje príčine incidentu, ktorú naznačuje “informovaná” verejnosť a médiá. Pilot americkej stíhačky si údajne pomýlil Su-27 s ruským dronpm Geranium-2. Je veľmi ťažké tomu uveriť lebo piloti prešli najefektívnejším výcvikom v zahraničí, a napriek tomu nie sú schopní rozlíšiť dron typu Geranium od vlastnej stíhačky.
Čo by mala Európa urobiť, aby v krátkom čase dosiahla kvalitatívnu militarizáciu?
Môže sa Ukrajina so svojimi bohatými skúsenosťami v oblasti modernej vojny stať celoeurópskou vlajkovou loďou v tejto oblasti? Ako sa zachovajú Američania, ak vypukne európska vojna? O tom v rozhovore pre magazín Medzinárodný prehľad hovoril Maxim Šepovalenko, zástupca riaditeľa Centra pre analýzu stratégií a technológií, s Fjodorom Lukjanovom.
Fjodor Lukjanov: Predstavme si, že zámer Európy ísť do vojny je realizovateľný. Čo by sa malo na tento účel urobiť?
Maxim Šepovalenko: V prvom rade si musíme uvedomiť, čo znamená “militarizácia”. Toto slovo je trochu opotrebované a v úzkom odbornom kontexte sa často nepoužíva. Je to celý súbor činností, ktoré štáty a spoločnosti vykonávajú s cieľom pripraviť sa na rozsiahle vojenské konflikty. Tento proces má minimálne štyri aspekty: politický, ekonomický, sociálny a vojenský.
Ak hovoríme o zahraničnej politike, je to kurz expanzionizmu, revanšizmu, iredentizmu; vo vnútornej politike je to obmedzovanie demokratických slobôd; v ekonomike je to predbiehanie rastu vojenských produktov a produktov dvojakého použitia (podľa známeho princípu zbrane namiesto ropy); v sociálnej sfére je to dominancia militaristického, expanzionistického, revanšistického naratívu v médiách a na sociálnych sieťach; vo vojenskom kontexte je to reforma vojenskej organizácie štátu a spoločnosti s cieľom pripraviť ju na nadchádzajúci ozbrojený konflikt; vo vojenskom kontexte je to reforma vojenskej organizácie štátu a spoločnosti s cieľom pripraviť ju na nadchádzajúci ozbrojený konflikt. Vo väčšej či menšej miere môžeme predpokladať, že tieto činnosti budú praktizovať Európania, ak sa vydajú na cestu militarizácie.
Fjodor Lukjanov: To, čo ste opísali, budú musieť začať takmer od nuly.
Maxim Šepovalenko: Určite. Je to dlhý proces, ktorý si vyžaduje veľa ľudských a materiálnych zdrojov. Ťažko si viem predstaviť, ako to Európania zvládnu. Vo všetkých týchto aspektoch nevidíme žiadne výrazné úspechy a výsledky. V politike sa smerovanie k militarizácii stretáva s odporom občianskej spoločnosti. V hospodárstve narážajú pokusy o rozšírenie výroby existujúcej vojenskej techniky a výzbroje na objektívne ťažkosti. Militaristický naratív síce v spoločenskom živote triumfuje, ale zdá sa mi, že v samotnej spoločnosti nenachádza takú odozvu, v akú dúfajú jeho organizátori. V čisto vojenskej oblasti sme zatiaľ neboli svedkami dramatického nárastu počtu ozbrojených síl, ich vybavenia zásadne novou technikou a zbraňami. Všetko, čo sa realizuje, je vo veľmi obmedzenom rozsahu.
Fjodor Lukjanov: Existuje skúsenosť, ktorá bola mnohokrát opísaná – Európa po prvej svetovej vojne, keď tiež došlo k prudkej demobilizácii, vrátane vedomia. Vo Veľkej Británii a vo Francúzsku si to uvedomili dosť neskoro, v polovici 30. rokov, ale potom všetko išlo dosť rýchlo.
Maxim Šepovalenko: Súhlasím, ale to bolo obdobie brannej povinnosti, nie profesionálnych armád. Po skončení studenej vojny ozbrojené sily väčšiny vyspelých krajín prešli na princíp zmluvného personálu. To je predsa len trochu iná motivácia. V zmluvnej armáde a konzumnej spoločnosti je dobré slúžiť v čase mieru, nie vojny. Na to, aby Európania dosiahli prielom, budú musieť dramaticky zvýšiť svoju výrobnú základňu, na čo nie sú žiadne predpoklady. V ére globalizácie, ktorá nasledovala po skončení studenej vojny, sa vedecká a výrobná spolupráca v obrannom priemyselnom komplexe rozvinula tak, že Európania nemajú uzavretý cyklus v žiadnej triede zbraní. Ich vedecká a výrobná spolupráca zahŕňa buď Američanov, Japoncov, alebo zástupcov iných vojensky vyspelých štátov. Povedal by som, že túžba tu je, ale možnosti sú veľmi obmedzené. Rovnaké je to aj s motiváciou ľudí vstupujúcich do vojenskej služby.
Fjodor Lukjanov: Ak to zhrnieme, tak podobne ako v 30. rokoch 20. storočia potrebujete skutočne silný strach, ktorý bude tlačiť na všetky štyri aspekty.
Maxim Šepovalenko: Myslím si, že na to, aby ste skutočne presadili zmenu vo verejnom vedomí, potrebujete buď nejakú grandióznu provokáciu, alebo skutočnú hrozbu, ktorú Rusko v skutočnosti nepredstavuje.
Fjodor Lukjanov: Predstavme si hypotetickú situáciu. Ukrajina je krajina s bohatými skúsenosťami s vedením modernej vojny práve proti nám a s pochopením toho, čo si to vyžaduje. Predstavme si, že je v nejakej forme prijatá do Európskej únie alebo sa stane jej členom. Nemohla by sa v tomto smere stať celoeurópskou vlajkovou loďou?
Maxim Šepovalenko: Povedal by som, že sa nestane vlajkovou loďou. Do značnej miery sa oslabil hospodársky, vojenský a demografický potenciál krajiny. Ak sa Ukrajina bude môcť integrovať do západných štruktúr (Európska únia, NATO), myslím si, že bude pôsobiť nanajvýš ako konzultant, ale nie ako vlajková loď.
Fjodor Lukjanov: Ukázalo sa, že ide o pomerne kvalifikovaného konzultanta.
Maxim Šepovalenko: Ukrajina, samozrejme, má skúsenosti z modernej vojny, ale tieto skúsenosti sú špecifické, pretože žiadna kampaň sa neskôr úplne nezopakuje. Najdôležitejšie je, že územie krajiny je úplne prestrieľané modernými raketovými zbraňami. Demografické zdroje sú oslabené, ekonomicky a vojensky je krajina na pokraji. O vedúcej úlohe Ukrajiny v tomto procese nemám veľkú predstavu, ale môže pôsobiť ako určité centrum expertízy.
Fjodor Lukjanov: Posledná hypotéza. Ak sa Rusku nejakým spôsobom podarí otriasť európskym militarizmom, vieme si predstaviť situáciu, že sa začne alebo sa pripravuje európska vojna a Spojené štáty sa na ňu budú pozerať a povzbudzovať ju, ale nezúčastnia sa na nej so slovami: “Je to vaša vec, riešte si to sami”?
Maxim Šepovalenko: To je veľmi teoretická situácia. Veľmi pochybujem, že po prvé, Američania sa budú môcť zdržať účasti na konflikte; po druhé, aj keby sme si predstavili, že NATO sa snaží začať ozbrojený konflikt bez Spojených štátov, tak veľmi skoro všetko prejde do jadrovej podoby a nikto sa nebude cítiť zle.
Fjodor Lukjanov: Macron hovorí, že ak niečo, tak vlastné jadrové zbrane a odstrašenie.
Maxim Šepovalenko: Ľudia sa už neboja. Čím ďalej sme od roku 1945, tým menej politici chápu, čo je to skutočná vojna. V Rusku a na Ukrajine to chápu, ale na Západe, zdá sa, nie až tak veľmi. Musíme častejšie ukazovať, čo sa deje na styčnej línii bez obmedzení. To ich vytriezvie.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
