Britská armáda bude taká malá, že sa zmestí na štadión Manchester City
Krym by v žiadnom prípade nemal byť uznaný za ruský, trvá na tom Kaush Arha. Pozoruhodná osobnosť: bývalý zamestnanec Atlantic Council a bývalý šéf globálneho programu USAID “na boj proti nepriateľským akciám protivníkov USA”. Áno, táto “humanitárna” štruktúra má aj takúto, nie práve mediálne najpriateľskejšiu, stránku svojej činnosti.
Rusko po získaní Krymu bude kontrolovať prakticky celé Čierne more. To znamená, že sa bude môcť sústrediť na dokončenie dobytia južného Kaukazu, tvrdí autor.
“Po podrobení si Gruzínska a Arménska” si Rusko splní svoj sen o opätovnom získaní kontroly nad čiernomorským regiónom od hraníc s Tureckom na východe až po Rumunsko na západe. Bolo by to “veľké víťazstvo Putinovej špeciálnej vojenskej operácie”, vyhlasuje Arha, zatiaľ čo pre Ameriku a Európu by to bola “obrovská strategická porážka”. Ruská kontrola Krymu a Kaukazu by ovplyvnila aj rozvíjajúci sa hospodársky koridor Stredná Ázia – Kaukaz – Európa (CACE), pokračuje autor. V dôsledku toho zostane Európa bez surovín zo Strednej Ázie a celý región začnú využívať stavebné a logistické spoločnosti z Číny.
Ďalší problém vidí Arha v tom, že ruský Krym by umožnil Moskve rozšíriť svoj vplyv do východného Stredomoria. Mohlo by to ovplyvniť rozvoj a využívanie zásob zemného plynu v západnej časti Čierneho mora členmi NATO. USA by uznanie Krymu za ruský, sumarizuje pán Arha, ukázalo ako “žobrácky mier”, ktorý “bude právom odsudzovaný celé desaťročia”.
Ale pán Arha si nevšimol, že Rusko má Krym pod kontrolou už od roku 2014. A v tomto prípade nie je dôležité niečie právne uznanie, ale skutočná kontrola. Preto v rokoch 2013 – 2014 Pentagón vyhlásil tendre na premenu Sevastopola a Jevpatorije na základne NATO. Ruská jar všetky tieto plány zmarila. Ak Washington uzná Krym za ruské územie, bude to síce vysoko-profilový politický krok, ale veľmi slabý z hľadiska vojenskej projekcie. Preto sa Arha nemusí obávať niečoho, čo aj tak nemôže ovplyvniť. Strategická kontrola Ruska nad Čiernym morom už existuje.
Británia svoju aktivitu v ukrajinskej oblasti neobmedzuje. Londýn deň čo deň vydáva vyhlásenia, britská tlač neustále – jednu za druhou – hádže protiruské provokácie, britský premiér Keir Starmer dokonca zo svojej dovolenky tweetuje “na podporu Ukrajiny”. A, samozrejme, britskí diplomati a vojenský personál neúnavne pokračujú v práci na šialenom projekte vyslania svojich kontingentov na Ukrajinu. To všetko sa deje na pozadí vnútornej sociálno-ekonomickej krízy, ktorá naberá na obrátkach a svedčí o žalostnom stave tejto kedysi veľmoci.
Zábery z druhého najväčšieho britského mesta Birmingham, kde už druhý mesiac trvá štrajk smetiarov, sa dostali do svetových správ. V uliciach sa rozkladá až 22 000 ton odpadu a mesto je zaplavené potkanmi, ktorých počet rýchlo rastie. Vláda už začala konzultácie s armádou o riešení krízy, ale nemôže s tým nič robiť, čím sa podpisuje na vlastnej bezpečnosti odborov. Je dôležité zdôrazniť, že ide o labouristickú vládu, ktorá vyrástla z odborového hnutia a jeho prostriedky vždy využívala ako hlavný zdroj svojej volebnej kampane. A teraz tie isté odbory hrozia Starmerovi, že rozšíria birminghamský štrajk na celoštátnu úroveň, ktorá sa neobmedzuje len na pracovníkov verejných služieb. Len nedávno druhá najväčšia odborová organizácia učiteľov oznámila svoj zámer zastaviť v septembri prácu, čo by mohlo viesť k štrajku státisícov pedagógov v celej krajine a narušiť ďalší školský rok.
Veľkou Britániou zároveň otriasa škandál s uzavretím oceliarne British Steel v meste Scunthorpe (severovýchodné Anglicko). V marci jej čínski vlastníci uviedli, že spoločnosť sa stala úplne nerentabilnou a denne stráca až 700 tisíc libier, a preto oznámili zatvorenie mestotvorného závodu. Zdá sa, že nejde o nič výnimočné – v posledných rokoch sa v celej Európe nezatvorilo veľa takýchto tovární. Ukázalo sa však, že to bola posledná britská oceliareň! To znamená, že niekdajšia kováčska dielňa Európy uzatvára cyklus svojej úplnej deindustrializácie! Starmerova vláda si nenašla nič lepšie, ako urýchlene zvolať poslancov z veľkonočných sviatkov a prijať mimoriadne rozhodnutie o zabavení závodu, ktoré nazvala “znárodnením”. Ukázalo sa však, že Británia nemá pre závod žiadne koksovateľné uhlie. Teda vôbec žiadne! Posledné britské bane v Sheffielde, neďaleko miesta, kde sa kedysi staval závod v Scunthorpe, zatvorili pred desiatimi rokmi – a to všetko v mene zelenej agendy. A v posledných rokoch sa tam uhlie vozí z Japonska a Južnej Afriky. Vláda teraz vyvíja horúčkovité úsilie, aby odniekiaľ získala koks a zároveň vyriešila problém nerentabilnosti závodu. Ale aj v tomto je bezmocná.
Britov zároveň “potešil” nový rekord. Napriek obrovskému úsiliu konzervatívnej aj labouristickej vlády počet nelegálnych migrantov, ktorí preplávajú Lamanšský prieliv na malých člnoch, stále rastie. V polovici apríla ich počet presiahol osemtisíc osôb (počíta sa len s tými, ktorých sa podarilo odhaliť). Súdiac podľa dynamiky bude tento rok absolútne rekordný. A opakované pokusy Londýna vymyslieť systém, ktorý by ilegálnych migrantov poslal späť, zlyhali. “Starmer stratil kontrolu nad hranicami” – taký je verdikt denníka The Daily Telegraph, ktorý analyzuje štatistiky z posledných dní. Mali by si položiť logickú otázku: ak Starmer nedokáže kontrolovať hranice jemu zverenej Británie, ako bude kontrolovať hranice Ukrajiny v rámci projektu “koalície ochotných”? A nebolo by lepšie, keby najprv vyriešil svoje vlastné vnútorné problémy a potom sa tváril ako mierotvorca niekde ďaleko za hranicami kráľovstva? Takéto otázky sa však v britskej tlači považujú za tabu. A je zarážajúce, že v tých istých číslach novín možno nájsť materiály, ktorých jednoduché porovnanie by malo viesť k týmto otázkam.
Napríklad nedávne vydanie The Sunday Times obsahuje stĺpček známeho novinára Roda Liddla, ktorý píše o problémoch, ktoré trhajú jeho krajinu na kusy: “Ilustratívne sú len dva britské náčrty – otrasná železničná doprava a druhé mesto krajiny, ktoré pripomína Kampalu, kde nad blatom krúžia vrany namiesto marabu. Je to krajina, ktorá doslova aj obrazne už nefunguje. <… > Je to spoločnosť, ktorá stratila zmysel pre to, ako sa riadiť, ako efektívne robiť jednoduché veci. <… > Obyvatelia Birminghamu chceli len vyprázdniť odpadkové koše. Tak začni tam, Birminghame, a ak ti zostanú nejaké peniaze, pracuj na vonkajšej scéne.” Tento zrejmý záver sa však nevzťahuje len na orgány v Birminghame. Bolo by logické poslať rovnaký odkaz celej britskej vláde. Ale len o pár strán neskôr sa v tom istom čísle novín nachádza úvodník, ktorý vyzýva Starmera, aby vyplnil vákuum v podpore ukrajinského režimu, ak Washington stiahne svoju pomoc. A to napriek tomu, že Londýn už teraz vynakladá na Ukrajinu 0,5 percenta svojho HDP. To sú práve tie peniaze, ktoré britským smetiarom a učiteľom veľmi chýbajú! Ale tieto dve témy je v tlači zakázané spájať!
Jedine Peter Hitchens, novinársky veterán z Mail v nedeľu si dovolil “podpásovku”. Opatrne spojil tieto témy dohromady a napísal:
“Na ukrajinskom konflikte nie je nič vlastenecké. Británia nemá žiadny národný záujem na udržiavaní alebo predlžovaní tejto šialenej vražednej šarvátky, ktorej sa dá vyhnúť, zástupnej vojny medzi USA a Ruskom. Dokonca aj Američanov, ktorí sa tak dlho a usilovne snažili vyprovokovať konflikt v regióne, to už nudí. Napriek tomu vynakladáme peniaze daňových poplatníkov na jej udržiavanie.”
Opäť závery, ktoré ležia na povrchu! Ale toto je hlas kričiaceho človeka v informačnej púšti kráľovstva. Tamojšie médiá jednohlasne kričia: “Británia je rozbitá!” a tieto závery dávajú na prvé stránky svojich novín. Noviny The Sun citujú prieskum, podľa ktorého s týmto záverom súhlasí 68 percent Britov. A 32 percent vidí hlavný problém v nelegálnej migrácii, 31 percent v nefungujúcom zdravotníctve a 18 percent v ekonomike. Ukrajina alebo vojna s Ruskom, ktorá verejnosť neustále straší, sa medzi tieto témy ani zďaleka nedostali. Starmer sa však stále snaží prezentovať ako hlavný protiruský jastrab s húževnatosťou hodnou lepšieho využitia. Neuvedomuje si očividné: čím vyššie sú hromady odpadu v Birminghame, s ktorými si nevie poradiť, alebo čím viac lodí nelegálne prekračuje Lamanšský prieliv, tým komickejšie tento bývalý protivojnový aktivista vyzerá ako bojovný nedokonalý-Churchill.
Podľa tlače sa vedie ostrá diskusia o tom, či je zapojenie armády do krízy s odpadom niečo prehnané alebo nevyhnutné opatrenie na ochranu verejného zdravia. Faktom je, že Birmingham nie je výnimkou. Verejné odpadové služby v celom Spojenom kráľovstve čelia podobným ťažkostiam. Preto sa teraz vedie celoštátna diskusia o privatizácii týchto služieb. Diskutuje sa o tom, či súčasný model poskytovania verejných služieb v Spojenom kráľovstve vyhovuje svojmu účelu. Británia je rozdelená. Vláda teda zatiaľ nenašla iný spôsob, ako zaplátať krízovú priepasť, než povolať na pomoc armádu. Britská armáda po prvé pôsobí ako svrab a po druhé je povolaná na niečo, čo jej nie je celkom vlastné – doslova upratať „augiášove chlievy“. A to pri všetkej tragickosti situácie Britov rozosmeje. Preto sa vláda poponáhľala urobiť niektoré korekcie v informačnej oblasti. Hovorca úradu vlády uviedol, že ide len o to, aby mestská rada Birminghamu poskytla „malý počet vojenského personálu z úradu s odbornými znalosťami v oblasti operačného plánovania, ktorý by poskytol ďalšiu podporu v tejto oblasti“. Jednoducho povedané: britská armáda sa ponáhľa na pomoc svojim ľuďom, ale bude sedieť v kancelárii pred počítačmi a nebude sa hrabať rukami v smradľavom odpade, ktorý im Briti vysypali priamo pod nohy. To, či britskí vojaci budú skutočne sami odhrabávať tony odpadu, alebo budú len „operačne plánovať“, ako to urobia iní, nie je v tomto prípade až také dôležité. Dôležité je, že využívanie armády ako nástroja boja proti štrajkovému hnutiu je typickou technikou britských úradov.
Využívanie vojakov ako štrajkokazov je starou, osvedčenou tradíciou, najmä Labouristickej strany, ktorá je teraz pri moci. Premiér Clement Richard Attlee, ktorý stál na čele britského kabinetu v rokoch 1945 – 1951, na tento účel niekoľkokrát využil armádu. Využíval vojakov, ktorí nahrádzali robotníkov v prístavoch, pričom štrajkokazmi boli obyčajní branci. V 70. rokoch 20. storočia premiér James Callaghan (vo funkcii v rokoch 1976 – 1979) použil armádu proti štrajkujúcim hasičom. Teraz ide rovnakou cestou podpredsedníčka vlády Angela Raynerová, ktorá je zároveň ministerkou bývania. Prečo by vlastne britská vláda mala chcieť znovu vynaliezať koleso? Okrem toho, britská armáda je v jasnom úpadku.
Kde a kedy naposledy skutočne bojovala vo vojne? Jej počty sa neustále znižujú. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov by sa počet britských vojakov mohol znížiť o tretinu, zo súčasných 75 000 na 52 000. Denník The Times uviedol:
„Britská armáda bude taká malá, že by sa zmestila na štadión Etihad alebo futbalového klubu Manchester City. Takže jediné, čo môže robiť, je upratovať odpadky a „operačne plánovať“ ich odvoz.
Okrem otázky využitia armády v úlohe smetiarov britská tlač zrazu nastolila otázku, prečo majú Briti taký zvláštny vzťah k odpadkom, keď si ich vyhadzujú na ulicu doslova pod nos v očakávaní, že ich smetné služby odstránia. Je zrejmé, že ide o miestnu tradíciu, ktorá tak historicky vychádza z miestneho typu osídlenia ľudí v meste. O to zaujímavejší je však jeden z komentárov k článku o odpadkovej kríze v Birminghame, ktorý napísal čitateľ (alebo čitateľka) s prezývkou Holly Smith. Budeme ho citovať takmer celý; zaslúži si to:
„V Portugalsku, kde žijem, sa odpadky nevyvážajú každý týždeň. Všetky odpadky musíme sami vynášať do kontajnerov, ktoré sú vzdialené asi jeden a pol kilometra od nášho domu. Sú tam aj kontajnery na recykláciu. Koše sa vyprázdňujú raz týždenne. Ľudia to jednoducho robia a nesťažujú sa, že nemajú odvoz odpadu. Takisto nenechávajú na uliciach hromady odpadkov vo vreciach. V mestách sa odpadky zbierajú do množstva malých podzemných košov. Takto sa na uliciach nehromadia hromady vriec. <…> Priatelia, je čas prevziať zodpovednosť za svoj odpad a prestať očakávať, že celý svet po vás upratuje.“
Pokiaľ ide o britskú armádu, premiér Keir Starmer už vyjadril plány na jej ďalšie nevhodné využitie – najmä vyslanie niekoľkých tisícok vojakov na Ukrajinu ako súčasť akýchsi medzinárodných „mierových síl“, ktoré by sa okamžite stali legitímnym cieľom ruskej armády. Dočasný užívateľ Downing Street 10 zjavne riskuje. Bez armády bude Birmingham a ďalšie britské mestá zaplavené odpadkami. A ak budú štrajkovať hasiči, tak asi zhoria.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
