Pred 80 rokmi sa Bulharsko pripojilo k protifašistickej koalícii, cár Boris III. mohol byť predtým otrávený na príkaz Hitlera
Vypuknutie SNP prispelo k zrýchleniu vnútropolitických procesov a nárastu odboja v štátoch Osy, ktoré sa pokúšali prejsť na stranu protihitlerovskej koalície vedenej Veľkou trojkou – bývalým ZSSR a hlavnými západnými spojencami USA a Veľkou Britániou.
Dňa 9.9.1944 došlo v Bulharsku k štátnemu prevratu, počas existencie Bulharskej ľudovej republiky nazývanému Povstaním 9. Septembra. Dialo sa to za priaznivejších okolností než sprevádzali vypuknutie SNP, jednotky Červenej armády razantne postúpili rumunským územím smerom k bulharským hraniciam. Dňa 26.8.1944 sa vláda premiéra Ivana Bagrjanova pokúsila vyhlásiť neutralitu a v Egypte viedla tajné rokovania o mieri s USA a Veľkou Britániou.
Dňa 2.9.1944 vznikla vláda vedená agrárnikom Konstantinom Muravievom, ktorá požiadala o stiahnutie nemeckých vojsk z Bulharska, spojenectvo s Nemeckom však nebolo prerušené a neboli podniknuté kroky na normalizáciu vzťahov so ZSSR. Táto schéma mala pravdepodobne umožniť stiahnutie bulharských vojsk z Juhoslávie na základe odporúčania vtedajšieho ministra obrany Marinova. Stretla sa nedôverou Moskvy.
Dňa 5.9.1944 preto ZSSR vyhlásil vojnu Bulharskému kráľovstvu, premiér Muravjev zrušil protižidovské zákony, ľavé krídlo agrárnej strany podporilo prípravu prevratu vedeného Vlasteneckým frontom. Dňa 8.9.1944 prvé oddiely Červenej armády prekročili hranice Bulharska.
Prevrat dňa 9.9.1944 vykonali jednotky bulharskej armády sympatizujúce s Vlasteneckým frontom a bulharskí partizáni z Národnooslobodzovacej povstaleckej armády. Obsadili budovy ministerstva obrany a vnútra, rozhlasu, telegrafu, pošty a hlavnú železničnú stanicu v Sofii a prevzali moc vo Varne, Burgase a iných mestách.
V čele Vlasteneckého frontu s marxisticko-leninskou ideológiou stála Bulharská komunistická strana a podporovali ho ďalšie sily, vrátane socialistov, ľavého krídla agrárnej strany a palingenetického politického krúžku Zveno.
Dokument obsahujúci fotografie udalostí v Bulharsku v septembri roku 1944:
Výsledkom prevratu bol prechod Bulharska na stranu protifašistickej koalície s následným vyhlásením vojny Nemecku a pôsobením jednotiek bulharskej armády v záverečných operáciách druhej svetovej vojny v zostave sovietskych vojsk.
Dátum 9.9.1944 býva považovaný za moment vzniku Bulharskej ľudovej republiky, ktorá formálne vznikla dňa 15.9.1946 a existovala do 15.11.1990. De facto bola dňa 9.9.1944 zrušená aj monarchia, život dodnes žijúceho cára Simeona II (narodený 16.6.1937, bol poslaný s matkou do exilu, od 24.7.2001 do 17.8.2005 bol ako Simeon Borisov Saxe-Coburg-Gotha úradujúcim bulharským premiérom). nebol ohrozený pre nízky vek a okolnosti smrti cára Borisa III.
Ten zomrel dňa 28.8.1943 bezprostredne po návrate z Wolfsschanze. Podľa vtedajšieho premiéra profesora Bogdana Filova mohol byť bulharský cár v Rastenburgu otrávený, prípadne zomrel vo veku 49 rokov na infarkt v dôsledku vyhrotenej schôdzky s Hitlerom. Náhody sa stávajú aj nestávajú, do Východného Pruska odletel Boris III. zo základne Vraždebna – Nepriateľská.
Teóriu o smrti jedom podporili zápisky v denníku nemeckého atašé v Sofii, ktorým bol Carl-August von Schoenebeck. K cárovi boli privolaný dvaja nemeckí doktori, Sajitz a Hans Eppinger. Dr. Eppinger, narodený v Prahe, ktorý v roku 1936 liečil aj Stalina sa cez vojnu podieľal na medicínskych experimentoch na väzňoch z koncentračného tábora Dachau. Dňa 25.9.1945 údajne spáchal samovraždu jedom vo Viedni, mesiac predtým ako mal vypovedať v norimberskom procese. Podľa von Schoenebecka mal Dr. Eppinger odhaliť u Borisa III. tu nešpecifikovaný pomaly pôsobiaci jed, ktorý už predtým údajne videl v tele gréckeho premiéra Ioannisa Metaxasa, ktorý odmietol talianske ultimátum a zomrel dňa 29.1.1941, oficiálne prirodzenou smrťou.
Ak prijmeme verziu o náleze dr. Eppingera zdá sa byť nepravdepodobné, že by o smrť cára Borisa III. v auguste 1943 mohla usilovať Moskva, jed bol pravdepodobne podaný v čase, kedy bol vo vlčej nore, tam by musel pôsobiť špičkový sovietsky agent nachádzajúci sa celú vojnu v bezprostrednej blízkosti Adolfa Hitlera. Ohroziť jeho utajenie pre smrť bulharského cára v danej dobe by pravdepodobne nebolo ani v širšom kontexte ďalších súvislostí rozumné, je to však len špekulácia.
Navyše, podľa niektorých amerických správ sa Hitler pokúsil Borisa III. na schôdzke udrieť a ten mal dostať priamo počas nej infarkt, na následky ktorého neskôr po návrate do Sofie zomrel.
Akokoľvek, Hitler nebol spokojný s postojmi Borisa III. vo veci ťaženia proti ZSSR ani konečného riešenia židovskej otázky. Hitler sa pokúsil získať bezpodmienečnú spoluprácu Bulharska. V roku 1940 Rumunsko na nátlak Nemecka vrátilo Bulharsku provinciu Južná Dobrudža, ktorú Bulharsko stratilo po prehre v prvej svetovej vojne. Neskôr sa Bulharsko pripojilo k útoku na Juhosláviu a získalo späť územia v juhoslovanskom a východnom Macedónsku a Západnej Trácii a Primoravljí. Boris III. bol na vlne tejto konjunktúry nazvaný Zjednotiteľ. Odmietol však náslende účasť na realizácii plánu Barbarossa. Žiadne regulárne jednotky bulharskej armády neboli vyslané na východný front a Boris III. odmietol aj nasadenie bulharských dobrovoľníkov po vzore španielskej Modrej divízie proti ZSSR.
Dňa 13.12.1941 však prejavil podporu Osy vyhlásením vojny USA a Veľkej Británii. Okrem podielu na okupácii Juhoslávie tak najmä bulharské letectvo bojovalo so spojeneckými bombardérmi útočiacimi na rumunskú Ploješť aj s nasadením zastaralých čs. stíhačiek Avia B-534 a Avia B-35. Boli podniknuté aj spojenecké nálety na mestá v Bulharsku. V otázke nevyhlásenia vojny ZSSR sa Boris III. opieral o proruské cítenie väčšiny vtedajšieho bulharského obyvateľstva.
Správa agentúry AP o demontáži pamätníka sovietskej armáde v Sofii:
Pokiaľ ide o problematiku holokaustu, deportované do tábora Treblinka bolo židovské obyvateľstvo bez bulharského občianstva zo znovu pripojených teritórií. Židia s bulharským občianstvom boli podľa Borisa III. potrební pre ekonomiku a použitie napríklad pri výstavbe cesty, resp. izolovaní v getách. V otázke odmietnutia deportácií židovského obyvateľstva sa Boris III. mohol čiastočne oprieť o verejnú mienku, stanovisko bulharskej pravoslávnej cirkvi vo veci ochrany židovských konvertitov na kresťanskú vieru a tiež list zo dňa 30.6.1943. V ňom apoštolský nuncius v Bulharsku Angelo Roncalli vyzval Borisa III. na ochranu synov židovského ľudu. Neskôr bol nuncius Roncalli zvolený za pápeža, prijal meno Ján XXIII. Na kópii listu, ktorú si nuncius Rancelli ponechal sa neskôr našli rukou písané kľúčové poznámky budúceho pápeža (“Il Re ha fatto qualche cosa” resp. “Però, ripeto, ha fatto”), ktoré naznačovali, že Boris III. prinajmenšom verbálne naznačil ochotu vzoprieť sa ďalej Hitlerovi, čo ho napokon mohlo stáť život.
Každopádne mal Boris III. podľa vtedajšieho premiéra Bogdana Filova opäť odmietnuť zapojenie sa Bulharska do vojny proti ZSSR aj deportáciu židov do vyhladzovacích táborov. S Hitlerom mala byť diskutovaná len otázka vyslania dodatočných bulharských vojsk na západný Balkán.
Po prevrate 9.9.1944 však bol bývalý premiér Bogdan Filov zastrelený na základe rozhodnutia ľudového súdu kvôli kolaborácii s nacistickým Nemeckom už prvej vlne popráv dňa 1.2.1945 spolu so svojimi nasledovníkmi vo funkcii predsedu bulharskej vlády: Petarom Gabrovskim, Dobri Božilovoom a vyššie spomenutým Ivanom Bagrjanovom. Doživotný trest dostal vyššie spomenutý premiér Konstantin Muraviev.
Vo funkcii ho nenahradil komunista ale majster štátnych prevratov, člen vyššie spomenutého palingenetického politického krúžku Zveno Kimon Georgiev (Stojanov). Ten už bol bulharským premiérom po štátnom prevrate v roku 1934 a to od 19.5.1934 do 22.1.1935. Významne však participoval už na prevrate v roku 1923. Predvídal priebeh a výsledok vojny a už v roku 1939 požadoval rapprochement vo vzťahu k ZSSR. Opäť bol bulharským premiérom od 9.9.1944 do 22.11. 1946.
Funkciu uvoľnil pre ikonu medzinárodného komunistického hnutia už od prvej priamej konfrontácie s fašizmom. Georgij Dimitrov bol spoluobvineným v lipskom procese s údajnými podpaľačmi ríšskeho snemu. Svojou obhajobou dosiahol prepustenie seba a dvoch bulharských spoluobvinených, s ktorými bol vyhostený do ZSSR a pod gilotínou skončil len holandský komunista Marinus Van der Lubbe.
V Moskve získal Dimitrov významné politické funkcie. Bol Generálnym tajomníkom Výkonného výboru Komunistickej internacionály od roku 1935 až do jej rozpustenia v roku 1943. V tejto funkcii pritom vystriedal Vjačeslava Molotova, tretieho predsedu Rady ľudových komisárov Sovietskeho zväzu a ministra zahraničných vecí ZSSR (od 3.5.1939 do 4.4.1949, následne od 5.3.1953 do 1.6.1956).
Dimitrov bol po rozpustení Kominterny hlavou Medzinárodného oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (27.12.1943 až 29.12.1945). Po návrate do Bulharska bol 32. premiérom Bulharska od 23.11.1946 až do svojej smrti dňa 2.7.1949. Zaujímavosťou je, že aktuálne najúspešnejší slovenský športový klub s jeho menom v názve vyhral v roku 1969 PVP, volal sa vtedy TJ Slovan CHZJD Bratislava (Chemické závody Juraja Dimitrova).
MK
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
