.
Aktuality, Bezpečnosť,

Riaditeľ Valdajského klubu: Táto línia Spojených štátov je nám známa z dvoch svetových vojen

Sme na začiatku veľkej konfrontácie a našou úlohou je rozumne využívať vlastné zdroje. Američania majú za sebou dlhú históriu predefinovania cieľov vlastnej vojenskej angažovanosti vo viacerých krízach, pričom sa zmenili z veľkolepých na rozumné. Cieľ Washingtonu na Ukrajine sa môže začať postupne meniť od grandióznej porážky, “dekolonizácie Ruska”, vytvárania podmienok pre vnútorné nepokoje k snahe ukončiť konfrontáciu spôsobom, ktorý nebude vyzerať ako porážka, píše Andrej Sušencov, programový riaditeľ Valdajského klubu.


 

Napätú atmosféru pred voľbami v Spojených štátoch náhle rozptýlil povzdych, ktorý vyvolalo rozhodnutie Josepha Bidena odstúpiť z prezidentského súboja. Intelektuálna a emocionálna patová situácia, ktorú vyvolala jeho zjavná neschopnosť zastupovať záujmy Demokratickej strany, sa odrazila v nízkom nadšení veľkých aj malých darcov. Pocit patovej situácie sa skončil s príchodom novej demokratickej kandidátky na najvyšší post, viceprezidentky Kamaly Harrisovej. To povzbudilo mnohých voličov, ale je nepravdepodobné, že nadšenie vydrží. Podľa rôznych amerických prieskumov vedie jeden alebo druhý kandidát. Práve teraz je Harrisová na vrchole dôvery vo vlastné víťazstvo. Okrem toho sa podnecuje záujem o novú kandidátku, ktorá ako prvá černoška vystupuje s klasickou platformou Demokratickej strany a je schopná konkurovať Donaldovi Trumpovi.

 

V súvislosti s ním začali demokrati uplatňovať rovnaký argument, aký predtým používali republikáni – po odstúpení Josepha Bidena z boja je Trump najstarším kandidátom na prezidenta USA. Americký politický systém nestrávi súčasnú Republikánsku stranu dobre a demokrati v teréne prostredníctvom gerrymanderingu alebo iných volebných manipulácií stále výrazne kontrolujú volebnú situáciu v jednotlivých amerických štátoch a okresoch. V istom zmysle konajú systematickejšie, zatiaľ čo republikáni konajú viac emocionálne. V Republikánskej strane sa aktívne diskutuje o voľbe kandidáta na viceprezidenta. Mike Pence ako viceprezident v roku 2016 bol v mnohých ohľadoch kompromisom medzi Donaldom Trumpom a republikánmi, ktorí sa mu dlho bránili ako hlavnému kandidátovi. Došlo k predbežnému “prevzatiu” strany Trumpom, ktorý uplatňoval ideologický vplyv do takej miery, že si mohol dovoliť ignorovať akékoľvek iné hlasy. Na post viceprezidenta zvažoval najmä jedného zo svojich súperov z predchádzajúceho súboja, Marka Rubia, ktorý ho ostro kritizoval. Opozícia v Republikánskej strane bola ostrá a kompromisom bola postava Mikea Pencea, s ktorým prezident Trump dlhodobo nevychádzal.

 

Tento rozkol sa otvorene prejavil počas pokusu o obsadenie Kapitolu v januári 2021. V súčasnej situácii Trump nečelí silnej vnútornej konkurencii, viac ovláda nálady v strane. Republikánski kandidáti na posty guvernérov, senátorov a štátnych zástupcov sa čoraz častejšie uchyľujú k štýlu a obrazom, ktoré Trump používa vo svojej kampani. Skutočnosť, že Trump si za svojho kandidáta vybral mladého, ideologicky blízkeho a lojálneho človeka, poukazuje na dva faktory. Po prvé, môže si slobodne vybrať svojho viceprezidenta a robí to svojvoľne; po druhé, dokazuje, že jeho myšlienky sa menia na celé hnutie. Ak si vypočujeme prvé rozhovory možného viceprezidenta Jamesa Vancea, nájdeme pomerne rozsiahly zoznam najradikálnejších argumentov, ktoré Donald Trump používa. Vanceova postava je dôležitá do tej miery, že na jeho príklade možno študovať, na čo sa mení Republikánska strana a do akej miery sa zhoršuje jej vnútorné rozdelenie. Ak Trump vyhrá prezidentské voľby, v Republikánskej strane dôjde k ideologickej konsolidácii, čo ovplyvní aj ukrajinskú krízu.

 

Washington berie vážne schopnosti a zámery Ruska pri obrane svojich záujmov. Svedčí o tom aj nedávny prejav ministra zahraničných vecí Anthonyho Blinkena na Univerzite Johnsa Hopkinsa o tom, ako by mohla vyzerať budúca demokratická administratíva. V jeho prejave je jedna dôležitá vec, ktorá poukazuje na uvedomenie si obmedzených amerických zdrojov na to, aby sa mohli zapojiť do všetkých konfliktov na planéte naraz. Domnievam sa, že sme na začiatku veľkej konfrontácie zahŕňajúcej viacero frontov a našou úlohou je rozumne využívať vlastné zdroje.

 

Američania majú za sebou dlhú históriu redefinovania cieľov vlastnej vojenskej angažovanosti v mnohých krízach, pričom prešli od grandióznych – demokratizácia Iraku, transformácia Blízkeho východu a podobne – meradiel k rozumným. Ako to v roku 2006 formuloval veliteľ síl v Iraku David Petraeus, cieľom USA v tejto krajine už nebolo vybudovať “jeffersonovskú demokraciu”, ale vytvoriť také podmienky na stiahnutie, aby to nevyzeralo ako porážka. Predpokladám, že cieľ Washingtonu na Ukrajine sa postupne zmení z grandióznej porážky, “dekolonizácie Ruska”, vytvorenia podmienok pre vnútorné nepokoje na snahu ukončiť konfrontáciu tak, aby to nevyzeralo ako porážka. Podobný scenár sme videli v Afganistane. Zahraničnopolitická línia Spojených štátov v súčasnosti spočíva v nepriamom boji proti Rusku a Číne s využitím iných štátov ako nástrojov. USA sa v súčasnosti snažia budovať politickovojenské aliancie v Tichomorí, pričom sa chcú spoliehať na spojencov, aby Čínu odradili. Washington očakáva, že pumpovaním zbraní a ideologických posolstiev do spojencov sa USA môžu dištancovať od tejto krízy, aby získali veľké výhody tým, že nebudú čo najdlhšie priamo zasahovať do konfliktu. Táto línia Spojených štátov je známa z dvoch svetových vojen.

 

Spojené štáty sa počas prvej svetovej vojny zapojili do vojnového úsilia ako posledné a počas druhej svetovej vojny prišlo vylodenie amerických vojsk na európskom kontinente pomerne neskoro. Príklad Ukrajiny ukazuje, že prevzatie úlohy nástroja americkej politiky je mimoriadne nákladný a život meniaci podnik, ktorého bezprostredné výhody nie sú zďaleka zrejmé. Je otvorenou otázkou, či sú americkí spojenci v Tichomorí pripravení vyskúšať si rovnakú úlohu. Je však jasné, že medzi nimi sú tak veľkí nadšenci tejto kampane, ako aj krajiny, ktoré majú tendenciu zaujať vyčkávací postoj, uvedomujúc si, že logika stať sa príliš blízkym spojencom USA z nich nevyhnutne robí nástroje americkej stratégie.

 

 

Andrej Sušencov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov