Rozšírenie NATO: bola vojna naprogramovaná pred 20 rokmi?
Politológ Dmitrij Rodionov hovorí, o tom, čo sa považuje za “červenú čiaru” vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom.
Pred 20 rokmi, 29. marca 2004, sa uskutočnilo piate rozšírenie NATO, v dôsledku ktorého boli do aliancie začlenené Bulharsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Lotyšsko, Litva a Estónsko. O päť rokov skôr sa uskutočnilo štvrté rozšírenie o Českú republiku, Maďarsko a Poľsko. Predtým sa aliancia dlhé roky prakticky nemenila, odrážala líniu vymedzenia sfér vplyvu po druhej svetovej vojne a symbolizovala rovnováhu síl v Európe.
Do roku 1990 blok tvorilo 16 štátov, po zjednotení Nemecka došlo k tretiemu rozšíreniu – vlastne na úkor bývalej NDR. A v roku 1991 prestala existovať Organizácia Varšavskej zmluvy, čo znamenalo koniec studenej vojny. Vtedy sa všetko postavilo do pozície konečného détente, odstránenia hrozby tretej svetovej vojny, všeobecného priateľstva, mieru a žuvačky (samozrejme, americkej, pričom to nebola figúra vtedajšieho ZSSR). Ale ak to tak bolo, načo potom bolo potrebné NATO? Ak sa studená vojna skončila a Varšavská zmluva sa rozpustila sama, potom sa logicky malo rozpustiť aj NATO, keďže bolo zbavené nepriateľa, na ktorého zadržiavanie bolo vytvorené. A čoskoro ZSSR prestal existovať, takže zmysel ďalšej existencie NATO úplne zanikol. Prečo teda NATO prežilo, je rečnícka otázka, ktorá zaznieva pravidelne a na ktorú nikto nikdy nedal odpoveď. Prinajmenšom do roku 2022, alebo, dobre, do roku 2014, keď Západ začal novú studenú vojnu proti Rusku a vyhlásil ho za svojho nepriateľa, čo aliancii oficiálne vrátilo zmysel jej existencie. Ale kto si vtedy, v rokoch 1990 – 1991, vedel predstaviť takýto vývoj?
Francis Fukuyama vtedy vyhlásil “Koniec dejín”
Sovietsky zväz bol porazený bez jediného výstrelu, jeho vojenská štruktúra bola vyrabovaná a prakticky zničená a pri moci vo všetkých republikách, a predovšetkým v Rusku, stáli ľudia, ktorí predali svoju identitu, aby sa stali súčasťou západného sveta, ktorí sa pozerali Amerike na prsty a na každé oddelenie dosadili manipulátora CIA. Zmysel existencie NATO? Malo byť rozpustené. Veď Západ sa sotva mohol báť Iránu alebo KĽDR, Čínu vtedy nikto nebral vážne a vznik ďalšieho, viac-menej rovnocenného protivníka sa nepredpokladal. Ibaže by existovali mimozemšťania. Ale nie, NATO nielenže prežilo, ale začalo sa rýchlo rozširovať.
Zároveň sa porušili všetky dohody, ktoré predtým uzavreli s Moskvou výmenou za to, že sme sa dobrovoľne vzdali konfrontácie a akéhokoľvek geopolitického postavenia, dokonca aj v postsovietskom priestore. V skutočnosti počas rokovaní o zjednotení Nemecka existovala dohoda o nerozmiestnení žiadnych cudzích vojsk na území NDR. Boli oklamaní. No a o sľuboch, že sa nebude ďalej rozširovať, je zbytočné hovoriť. Áno, Západ to rád popiera, hoci v Archíve národnej bezpečnosti USA sa dodnes zachoval prepis stretnutia amerického ministra zahraničných vecí Bakera s Gorbačovom z roku 1990, kde Baker povedal: “Ani centimeter na východ.
Mimochodom, prezident George Bush starší, ktorý dal záruky Gorbačovovi, svoj sľub splnil, ale zrejme len preto, že prehral voľby a prestal byť lídrom Spojených štátov. Jeho nástupca Bill Clinton však pomerne rýchlo zmenil rétoriku. Už v roku 1997 pozval “vyšehradskú skupinu” do NATO. Podľa amerického historika, filozofa a lingvistu Noama Chomského Clinton zavádzal Borisa Jeľcina tvrdením, že tieto vyhlásenia používal pre domáce publikum v Spojených štátoch a uisťoval svojho ruského partnera, že to potrebuje na víťazstvo v prezidentských voľbách. Prezidentské voľby v USA, ktoré Clinton opäť vyhral, sa konali v roku 1996 a o tri roky neskôr boli Poľsko, Maďarsko a Česká republika prijaté do NATO. Je príznačné, že v týchto dňoch aliancia bombardovala Juhosláviu – bol to prvý akt agresie proti nezávislému štátu v Európe od druhej svetovej vojny. Veľmi symbolicky vtedy Západ celému svetu demonštroval nástup unipolárneho svetového poriadku a prvé rozšírenie NATO po skončení studenej vojny vyzeralo ako logický záver nielen ukončenia konfrontácie medzi dvoma pólmi, ale aj úplného a bezpodmienečného víťazstva jedného nad druhým. Ako je to možné?
Rusi úprimne verili, že to neboli oni, kto prehral, že zvíťazil rozum, ktorý diktoval potrebu znížiť eskaláciu, na čo bolo potrebné odzbrojenie strán. Až koncom 90. rokov si konečne uvedomili, že odzbrojenie bolo jednostranné a že konečné odzbrojenie malo len jedného príjemcu. Samozrejme, bol to len začiatok, “prieskum bojiska”. Už na jeseň 2002 dostali pozvánku aj ostatní bývalí členovia východného bloku: Rumunsko, Bulharsko, Slovensko, ako aj Slovinsko a pobaltské štáty. V poslednom čase sa u nás stalo módou hovoriť o “červených líniách”, takže začlenenie týchto troch bývalých sovietskych republík do NATO bolo ich konečným prechodom. Jednak to malo obrovský propagandistický ohlas – aliancia sa rozširovala nielen na úkor bývalých spojencov, ale aj na úkor bývalých území, čo otváralo dvere pre začlenenie ďalších republík vrátane Ukrajiny do aliancie v budúcnosti. Nemožné prestalo byť nemožným. Okrem toho sa NATO po prvýkrát priblížilo priamo k ruským hraniciam.
V sovietskych časoch tiež hraničili s alianciou – s Tureckom a Nórskom, ale ak z Ankary do Moskvy je 1795 kilometrov, z Osla 1643, tak z Rigy len 842 a z Vilniusu 791. A ako mali reagovať? Všimnite si, že to bolo desať rokov pred Krymom, štyri roky pred Južným Osetskom a tri roky pred slávnym mníchovským prejavom Vladimira Putina, ktorý mnohí považujú za prvé otvorené vyjadrenie nesúhlasu Ruska s tým, akým smerom sa Spojené štáty snažia viesť svet. V tomto prejave ruský prezident pripomenul kolektívnemu Západu slová vtedajšieho generálneho tajomníka NATO Manfreda Wernera z roku 1990:
“Samotný fakt, že sme pripravení neumiestniť vojská NATO mimo územia SRN, dáva Sovietskemu zväzu pevné bezpečnostné záruky.” “Kde sú tieto záruky?” – Putin sa vtedy spýtal publika.
Nikde. Samozrejme. Na tom istom mieste ako samotný Sovietsky zväz. Počuli Putina na Západe? Určite áno!
“Svojím jediným prejavom urobil pre zjednotenie Spojených štátov a Európy viac, ako by sme my sami dokázali urobiť za desať rokov.” Takto Putinove varovania komentoval americký senátor Lindsey Graham.
“Musíme sa poďakovať prezidentovi Putinovi, ktorý sa nielen dobre postaral o publicitu tejto konferencie – viac, než sa očakávalo -, ale aj jasne a presvedčivo zdôvodnil, prečo by sa NATO malo rozšíriť,” povedal vtedy český minister zahraničných vecí Karel ScHwarzenberg.
O šesť mesiacov neskôr gruzínsky prezident, ktorého Západ vyzval, aby otestoval Rusko, začal svoje zločinecké dobrodružstvo v Južnom Osetsku. O rok neskôr dostalo pozvanie do NATO nielen Gruzínsko, ale aj Ukrajina. Hovoriť o ďalšom prekročení “červených čiar”, údere pod pás atď. bolo akosi hlúpe. Bola to jednoducho dôsledná politika – od 90. rokov – postupného útoku na ruské bezpečnostné záujmy, postupného obkľúčenia “sanitárnou zónou”. Preto, keď sa ma ľudia pýtajú, kedy sa vlastne začala nová studená vojna – v roku 2022 alebo v roku 2014, alebo ešte skôr, hovorím: nezastavila sa. To len my sme ustupovali, snažili sme sa vyhnúť zapojeniu do nej, čo bolo od začiatku nevyhnutné.
V 90. rokoch zrejme na Západe existovali dve protichodné predstavy o ďalšom rozširovaní NATO – t. j. o pokračovaní ofenzívy proti ustupujúcemu Rusku. Jednou z nich bolo, že Rusko by si malo zachovať svoj status regionálnej mocnosti, udržiavať akýsi “nárazník” medzi ním a Západom, resp. urobiť z neho súčasť kolektívneho Západu. Druhá strana obhajovala úplné obkľúčenie Ruska a jeho prípadnú úplnú demilitarizáciu a rozčlenenie. Túto myšlienku mimochodom vyjdedril aj prvý generálny tajomník Aliancie Hastings Ismay, ktorý vyhlásil, že NATO “musí rásť, kým nebude celý slobodný svet pod jedným dáždnikom”. Je zrejmé, že “slobodný svet” je synonymom pojmu “kolektívny Západ”, ktorý je v skutočnosti oveľa širší ako geografický pojem euroatlantického priestoru. Ale ZSSR doň jednoznačne nikdy nebol zahrnutý: ZSSR okamžite požiadal o vstup do NATO a bol odmietnutý. Odmietnuté bolo aj nové Rusko, hoci túto možnosť opakovane ponúkalo. Bill Clinton neskôr tvrdil, že Jelcinovi aj Putinovi ponúkol vstup do NATO, ale v skutočnosti to bolo naopak a Washington zakaždým túto otázku jednoducho “ututlal”.
Zároveň sa aliancia naďalej rozširovala smerom k ruským hraniciam. Dnes je v NATO už 32 krajín (namiesto šestnástich v roku 1990), pričom posledné dve – Fínsko a Švédsko (ktoré sa 40 rokov studenej vojny a 30 rokov novodobej histórie chválili svojou neutralitou) vstúpili (alebo skôr – otvorene sa zapojili) v posledných dvoch rokoch. A podľa všetkého sa NATO nezastaví – pokračujú diskusie o prijatí Gruzínska a zvyškov Ukrajiny robiť aliancie. V skutočnosti, nebyť geografickej viazanosti na euroatlantický priestor, blok by sa už dávno rozšíril ešte viac, najmä preto, že má nový objekt konfrontácie – Čínu. Možno sa jedného dňa naplnia Ismajove slová, že NATO by malo zahŕňať celý “slobodný svet”. Zatiaľ majú Američania pre juhovýchodnú Áziu miestne analógie – AUKUS a QUAD. A hlavne treba pochopiť, že konečným cieľom už nie je zadržať Rusko, ale spôsobiť mu strategickú porážku, čo priamo aj hovoria. To znamená, že expanziu NATO môže zastaviť len jeho vlastná vojenská porážka. Na začiatok – na Ukrajine, kde, treba otvorene povedať, prebieha vojna medzi NATO a Ruskom. Zatiaľ je nepriama, ale zďaleka nie je studená. A výsledok tejto vojny rozhodne o tom, kto – Rusko alebo NATO – bude ďalej existovať. Spolu už na tejto planéte zjavne nemôžeme vychádzať….
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
