Zrod Sodalitium Pianum – vatikánskej kontrarozviedky
Mnohé vlády pocítili koncom 19. storočia výrazné oslabenie svojich spravodajských služieb, ale pre Vatikán sa počas pontifikátu Leva XIII. Tento problém stal obzvlášť akútnym. So stratou pápežských domén a svetskej moci zanikli aj spravodajské schopnosti Svätej aliancie. Agentúrne siete pápežských legátov boli začiatkom 20. storočia prakticky minulosťou. V tých rokoch si mnohí skúsení agenti Svätej aliancie obliekli uniformy pápežskej gardy a pápežskej družiny.
Za spravodajskú činnosť boli zodpovední len nunciovia. V dôsledku toho sa metodika získavania strategicky dôležitých informácií pre pápežskú diplomaciu výrazne zmenila. V čase smrti Pia IX. v roku 1878 Vatikán udržiaval diplomatické vzťahy s pätnástimi krajinami (z toho siedmimi európskymi). Problémy vznikali v oblastiach sveta, kde neboli nunciatúry. A na takých miestach, ako bol Londýn, Berlín alebo Petrohrad, bolo ešte dôležitejšie mať skúsených zástupcov Svätej aliancie. Tí, ktorí boli na zodpovedných pozíciách počas pontifikátu Leva XIII., keď pápežská tajná služba utrpela najvážnejšie škody za približne tristo rokov svojej existencie, radšej vysielali “apoštolských delegátov” než špiónov do tých štátov, s ktorými neudržiavali diplomatické vzťahy. “Apoštolskí delegáti” poskytovali Svätej aliancii lepšie informácie náboženského charakteru, zatiaľ čo nunciovia poskytovali lepšie politické analýzy.
V tých rokoch, po tom, ako pápež Pius IX. v sérii encyklík dôrazne odsúdil modernistické myšlienky, prebiehal v samotnej Katolíckej cirkvi boj medzi tradicionalistami a progresívcami. Pius X., ktorý obhajoval myšlienky Pia IX. sa rozhodol vymenovať jedného zo španielskych kardinálov, Rafaela Merri del Vala, za štátneho tajomníka. Tento muž v čase, keď sa mal začať boj medzi stredoeurópskymi ríšami a Antantou, otvorene uprednostňoval nemeckú a rakúsku monarchiu. Medzi najbližších spolupracovníkov Merriho del Valle patril prelát Umberto Benigni. Tento muž bol časom predurčený stať sa jedným z najlepších pápežských špiónov, vytvoriť a viesť vatikánsku kontrarozviedku. Benigni, kňaz z Umbrie, sa zdal byť dokonalým ortodoxným tradicionalistom. S povesťou skromného novinára a polemizátora sa v roku 1895 presťahoval z Perugie do Ríma, kde hľadal šťastie, a v roku 1901 ho vymenovali za profesora cirkevných dejín v prestížnom Rímskom seminári, elitnej inštitúcii, ktorá vychovávala všetkých, ktorí chceli urobiť kariéru v lone rímskej kúrie. Zároveň ako člen redakcie začal písať pre ultrakonzervatívne noviny La Voce della Verita (Hlas pravdy). Jeho polemické články o reakčných názoroch na spoločnosť a náboženstvo upútali pozornosť tzv. integrátorov na dvore pápeža Pia X. Benigniho články obhajovali svetskú moc pápeža a boli proti akýmkoľvek politickým a teologickým reformám. Z tohto dôvodu sa Benigni čoskoro stal chránencom vplyvného štátneho sekretára kardinála Raphaela Merri del Valle a Gaetana de Lai, vplyvného prefekta konzistoriálnej kongregácie, vatikánskeho oddelenia zodpovedného za výber biskupov. Benigni bol vymenovaný za minutanta (úradníka druhej kategórie) Kongregácie pre šírenie viery, oddelenia zodpovedného za misijnú činnosť, a za mentora budúcich misionárov. Veľmi rýchlo sa tento neznámy kňaz z Umbrie stal skutočnou celebritou v intelektuálnych kruhoch Ríma, ktoré tvorili takzvanú “čiernu aristokraciu” pri úpätí svätopeterského trónu.
V roku 1906 sa Umberto Benigni ocitol v centre Vatikánu: bol vymenovaný za asistenta štátneho tajomníka pre zahraníčné záležitosti na Štátnom sekretariáte. Keďže Benigni nemal absolútne žiadne skúsenosti v otázkach diplomacie, pustil sa do nadväzovania kontaktov, ktoré by mu mohli byť užitočné pri postupe po rebríčku v Rímskej kúrii. Štátny sekretár kardinál Merry del Val mal dvoch sekretárov: pre mimoriadne záležitosti (tento sekretár mal na starosti vzťahy s inými štátmi) a pre bežné záležitosti (tento sekretár mal na starosti administratívne záležitosti Vatikánu). Benigni bol k dispozícii monsignorovi Pietrovi Gasparrimu, ktorý bol na tento post preložený z riaditeľstva vatikánskeho seminára – práve tam Gasparri spoznal Benigniho, ktorého považoval za aktívneho a výkonného pracovníka. V tom čase bola pozícia štátneho tajomníka pre mimoriadne záležitosti veľmi dôležitá. Ale pri tom všetkom bol Pietro Gasparri, napodiv, poverený úlohou editovať a vydať nový Kódex kanonického práva, čo si vyžadovalo veľa času a pozornosti. A keďže Gasparri bol príliš zaneprázdnený, Benigni sa stal hlavným asistentom kardinála Merri del Valle.
V roku 1909 mu kardinál Merri del Valle nariadil vytvoriť agentúrnu sieť, ktorej úlohou bolo identifikovať vo Vatikáne a cirkevných inštitúciách osoby, ktoré sa vyjadrovali v prospech nevyhnutnosti modernizmu. Veľmi skoro začali od Benigniho špiónov prichádzať udania na kňazov pôsobiacich na univerzitách, v médiách a politických inštitúciách Francúzska, Veľkej Británie. Nemecka a Talianska. Dôsledkom udaní Benigniho ľudí, ktoré sa týkali takmer troch stoviek cirkevných predstaviteľov, bolo, že štátny sekretár kardinál Merri del Val, ktorý mal organickú averziu voči politickým a náboženským inováciám, nariadil svojim podriadeným, aby zorganizovali špeciálnu štruktúru, akúsi kontrarozviedku, ktorá mala pôsobiť len vo Vatikáne a ďalších cirkevných inštitúciách. Za vonkajšiu rozviedku naďalej zodpovedala Svätá aliancia a nová kontrarozviedna štruktúra sa mala vo Vatikáne nazývať Sodalitium Pianum (Združenie alebo Bratstvo Pia) a označovať sa S.P. v múroch Vatikánu.
Prvou povinnosťou Sodalitium Pianum bolo vytvoriť logický správny program dôveryhodnej propagandy, ktorý by umožnil presvedčivo vyvrátiť argumenty modernistov a vyhrať budúce otvorené diskusie v cirkvi i v spoločnosti ako takej. Na druhej strane úlohou S.P. bolo tajne verbovať agentov v Európe a Severnej a Južnej Amerike, ktorí by rozpoznali, kto sú modernisti, odhalili okolie a konexie týchto ľudí a prekazili ich plány. Umberto Benigni sa tejto úlohy ujal so všetkou zúrivosťou fanatika. Veľmi skoro namiesto povinností asistenta tajomníka pre mimoriadne záležitosti začal plniť iné povinnosti súvisiace so sledovaním a špionážou. Tieto povinnosti museli zostať utajené dokonca aj pre jeho zamestnancov na Štátnom sekretariáte vrátane jeho nadriadeného, monsignora Pietra Gasparriho. Benigni si uvedomoval, akú moc má tlač ovplyvňovať myslenie, a bol úprimne presvedčený, že Vatikán by mal čo najlepšie využívať noviny na boj proti modernizmu a liberalizmu. Šéf S.P. sa vymenoval za niečo ako vedúceho neoficiálnej tlačovej kancelárie Štátneho sekretariátu a dlhé roky vnucoval novinárom, ktorí písali o témach súvisiacich s pápežstvom, akú líniu majú vo svojich článkoch zastávať. Benigni považoval korešpondentov novín a tlačových agentúr, ktorí sa hlásili k liberálnej ideológii, za nepriateľov.
Ďalším dôležitým krokom S.P. bolo založenie vlastných novín Comespondenza Romana (“Rímska korešpondencia”), ktoré Benigni riadil prostredníctvom nastrčeného človeka. Tieto noviny odsudzovali modernizmus a liberálnu politiku a otvorene obhajovali výsady a privilégiá pápežov. Keď začali prichádzať prvé kritiky z Francúzska a samotného Talianska, pápež Pius X. vyhlásil, že noviny nie sú oficiálnym, ba ani polooficiálnym orgánom Vatikánu. V skutočnosti sa však pápež prehrešil proti pravde, pretože osobne poveril štátneho sekretára kardinála Raphaela Merri del Valleho, aby Coirespondenza Romana finančne podporoval. Mons. Umberto Benigni jedného dňa napísal článok, v ktorom predstavil integračné tézy a svoju víziu perspektív konzervatívnej existencie sveta v politickej i náboženskej oblasti. Článok bol výborne napísaný, takže agenti S.P. ho mohli rozposlať korešpondentom niektorých zahraničných tlačových agentúr. Mnohé z nich článok uverejnili v plnom znení alebo v skrátenej podobe pod vlastným menom, a to aj bez odkazu na pôvodný zdroj. Benigniho tézy si prečítali milióny ľudí v Argentíne, Španielsku, Rakúsku, Belgicku a Spojených štátoch.
Takéto propagandistické a dezinformačné operácie sa uskutočňovali s cieľom zdiskreditovať modernizmus, ale Benigni a jeho nadriadení vo Vatikáne museli tiež kontrolovať jeho vplyv a vplyv tejto propagandy na svetské organizácie a inštitúcie. Integrátori mali byť schopní rozpoznať tých, ktorí boli infiltrovaní modernistickými myšlienkami, a odstrániť ich z vysokých mocenských pozícií prostredníctvom prísnych sankcií zo strany pápeža. Hlavnými zdrojmi informácií pre SP boli biskupi, apoštolskí vyslanci a nunciovia, ale mnohí z týchto ľudí neboli ochotní poskytovať kontrarozviedke kompromitujúce informácie. To, čo bolo potrebné, bola spoľahlivá sieť agentov usadených v srdci Vatikánu, ale nanešťastie pre integristov ako Merri del Val alebo Benigni, Svätá stolica od straty pápežských oblastí nedisponovala skutočne fungujúcou spravodajskou službou. Dôsledkom Benigniho nástupu do čela vedenia pápežských agentúrnych služieb bol útlm operácií Svätej aliancie, pretože mnohé z nich by sa prekrývali s operáciami S.P.
Ukázalo sa, že pápežská kontrarozviedka sa stala hlavným konkurentom pápežskej spravodajskej služby: agenti Sodalitium Pianum bojovali o zdroje informácií so špiónmi Svätej aliancie. S.P. nemala oficiálny názov, nemala priestory v žiadnej z pápežských budov, na dverách neboli žiadne nápisy, ktoré by ju označovali, ani vlastné oddelenia. Oznámenie o vytvorení tejto organizácie sa neobjavilo ani v Anuario Pontificio (“pápežskej ročenke”), publikácii, ktorá podrobne opisovala štruktúru Vatikánu. Výdavky S.P. boli hradené z tajných fondov, ktoré prichádzali k Mons. Benignimu prostredníctvom štátneho sekretára. A ak niektorý úradník položil šéfovi kontrarozviedky priame otázky o činnosti tejto štruktúry, Benigni povedal, že mu môžu odpovedať len traja ľudia: Pán Boh, pápež Pius X. a štátny sekretár kardinál Merri del Val. A ľudia prirodzene prestali byť zvedaví, pretože sa nechceli stretnúť tvárou v tvár ani s jedným z týchto troch. Benigni používal vo Vatikáne rovnaké metódy práce tajných služieb ako britské, francúzske, nemecké či ruské tajné služby a len vo veľmi zriedkavých prípadoch sa S.P delil o informácie s talianskymi bezpečnostnými službami. Špionáž, zadržiavanie listov a telegramov, sledovanie a pozorovanie osôb boli len niektoré z typov úloh, ktoré vykonávali agenti pápežskej kontrarozviedky. Z biskupských palácov, sakristií, audienčných siení, seminárov a nunciatúr prúdili do Ríma informácie o nadriadených, zamestnancoch podozrivých zo sympatií k modernizmu, dokonca aj o niektorých, ktorí spolupracovali so samotným Benignim.
Jedna z najtemnejších špionážnych operácií S.P. sa uskutočnila koncom roka 1909. Niekoľko informátorov Benignimu povedalo, že v Ríme existuje kruh modernistických kňazov, ktorý vedie muž menom Antonio di Stefano, populárny kňaz, ktorý v tom čase žil v Ženeve. Na infiltráciu di Stefanovej organizácie sa vedúci S.P. rozhodol využiť služby svätého otca Pietra Perciballiho, ktorý kedysi študoval s di Stefanom v rímskom seminári. Perciballi dostal peniaze, falošný pas a fotoaparát a odcestoval do Ženevy, kde sa skontaktoval s Antoniom di Stefanom ako so starým kamarátom. Vo svojej prvej správe otec Perciballi zdôraznil, že di Stefano chcel založiť časopis s názvom Revue Moderniste Internationale (Medzinárodná modernistická revue). V liste, ktorý prečítal šéf Sodalitium Pianum, sa uvádzalo, že di Stefano navrhol, aby sa agent Perciballi presťahoval z miestností, ktoré si prenajímal v Ženeve, do svojho domu. Počas dlhších stretnutí s Antoniom di Stefanom si agent Perciballi fotografoval názvy kníh, ktoré zapĺňali jednu zo skriniek v obývačke, a prezeral si dokumenty v pracovni. Po návrate do Ríma Perciballi predstúpil pred Benigniho s kópiami di Stefanových osobných listov.
Archívy S.P. sa rýchlo stali zásobárňou cenných informácií o reformných biskupoch, liberálnych profesoroch seminárov a podozrivých intelektuálnych novinároch. Medzi údajmi boli aj kardináli, arcibiskupi a rektori katolíckych univerzít. Jedným z tých, ktorí boli potlačení pre svoju blízkosť k modernistom, bol kardinál Giacomo della Chiesa (budúci Benedikt XV.), poslaný ako arcibiskup do Bologne. Dôvodom della Chiesovho “vyhnanstva” bolo, že kardinál Merri del Val nechcel, aby mal vplyv na rímsku kúriu, a nenašiel nič lepšie, ako mu dať post arcibiskupa mimo Večného mesta. Benigni, ktorý na to nemal príkaz ani od Merriho del Vala, ani od Pia X., kontroloval dokonca aj svojho nadriadeného a bývalého patróna, monsignora Pietra Gasparriho.
Denné zvodky S.P. obsahovali správy o takých veciach, ako je postavenie a činnosť Katolíckej centristickej strany v nemeckom Reichstagu; o francúzskej katolíckej študentskej organizácii Sillon, ktorá sa zasadzovala za sociálnu reformu a zmierenie medzi katolicizmom a Treťou republikou; o voľbe nového prezidenta v Uruguaji, bojovníka za odluku cirkvi od štátu a zrušenie náboženských sviatkov; a o znepokojení v Rusku v súvislosti s náboženským prenasledovaním katolíkov v Poľsku a Litve bezpečnostnými zložkami cára Mikuláša II. S.P. sa v Rímskej kúrii čoskoro stal známym ako “svätý teror”.
Hlavnými obhajcami “Piusovho združenia” boli okrem samotného pápeža Pia X. kardinál Merri del Val, štátny sekretár; kardinál Gaetano de Lai, prefekt konzistoriálnej kongregácie; a kardinál José de Casalans Vives i Tuto, španielsky kapucín zodpovedný za oddelenie rehoľných rádov. S vedomím a pomocou pápeža Pia X. sústredil Mons. Umberto Benigni vo svojich rukách mimoriadnu moc – do takej miery, že ho jeho nepriatelia a obete začali považovať za “satanského génia pápeža”. Benigni každý týždeň podával krátke zhrnutia samotnému pápežovi, Merrimu del Valle a Mons. Giovannimu Bressanovi, pápežovmu osobnému tajomníkovi. Oznámenie o Benigniho rezignácii na post asistenta štátneho sekretára pre mimoriadne záležitosti, uverejnené v denníku 7. marca 1911, vyvolalo vo vatikánskych kuloároch značné prekvapenie.
Benigniho nástupcom sa stal mladý zamestnanec Vatikánu Eugenio Pacelli, ktorý sa o dvadsaťosem rokov neskôr sám stal pápežom (povestný Pius XII., “Hitlerov pápež”). Ako útechu pápež Pius X. vymenoval monsignora Umberta Benigniho za “apoštolského protonotára” a dovolil mu pokračovať vo vedení kontrarozviedky. Podľa fám, ktoré sa, podobne ako dnes, rýchlo šírili chodbami vatikánskych palácov, bol Benigni odvolaný z vysokej funkcie po tom, ako sa zistilo, že odovzdával tajné pápežské dokumenty zástupcovi vlády Ruského impéria vo Vatikáne. V každom prípade bolo isté jedno: Benigni oficiálne požiadal o uvoľnenie z funkcie člena Štátneho sekretariátu, aby sa mohol viac venovať práci v pápežských tajných službách.
Problémy sa však len začali. Muž, ktorý bol predtým katolíckym kňazom a potom sa stal metodistom, sa novinárovi Guillermovi Quadrottovi priznal, že bol kedysi osobným tajomníkom monsignora Umberta Benigniho a na pokyn vatikánskej kontrarozviedky sa infiltroval do kruhov Talianov podozrivých z modernistických tendencií.
Ďalším škandálom, ktorý mal priamy vplyv na vnímanie Benigniho i vatikánskych spravodajských služieb, bol prípad iniciovaný skupinou belgických a nemeckých liberálov, ktorí tajne vyšetrovali činnosť organizácie Sodalitium Pianum. Na tento účel sa im podarilo infiltrovať do S.P. dominikánskeho mnícha menom Foris Primé, ktorému sa podarilo zistiť všetky podrobnosti o systéme práce S.P., a teda aj Svätej aliancie. Primé bol zhrozený a v domnení, že Umberto Benigni koná z vlastnej iniciatívy, sa rozhodol ísť do Ríma a požiadať o audienciu u pápeža, aby mu všetko povedal. Rafael Merri del Val zachránil Benigniho tým, že zablokoval všetky pokusy Forisa Primé o stretnutie s pápežom Piom X. a sám odmietol prijať dominikána alebo dokumentárne informácie, ktoré mal dispozícii.
V roku 1912 štátny sekretár zrušil finančnú podporu novín Sorrespondenza Romana a o niečo neskôr nariadil Benignimu, aby ich úplne zrušil. Bolo zrejmé, že hviezda Umberta Benigniho zapadá. Ak by sa pápež Pius X. odvážil otvorene priznať existenciu Sodalitium Pianum, Benigni ako zakladateľ tejto organizácie by získal obrovskú moc. Pápež však namiesto toho, aby legitimizoval Sodalitium Pianum, zakaždým radšej prostredníctvom kardinála de Lai poslal tejto organizácii a osobne jej vedúcemu “svoje najlepšie apoštolské požehnanie …
Keď Mons. Umberto Benigni po zvolení kardinála Giacoma della Chiesa, jedného z tých, ktorých kedysi prenasledovala S.P opustil Vatikán, zanechal za sebou ruiny tajnej služby, prakticky nečinnú Svätú alianciu, rozpadnuté priateľstvá a neustále vzájomné podozrievanie členov Rímskej kúrie – spomienku na udania, ktoré si navzájom posielali. Benignim vytvorený hypertrofovaný obraz efektívnej pápežskej špionážnej služby zostal len snom. Až vypuknutie prvej svetovej vojny vrátilo Svätú alianciu späť k životu a do sveta spravodajských operácií.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
