Rostislav Iščenko: Podnestersko – míľnik ukončenia Špeciálnej operácie
Ukrajina, 29.február 2024 (AM) – V poslednom týždni pravidelne prichádzali z Ukrajiny informácie o údajnom poverení Maji Sanduovej Kyjevu zaútočiť na Podnestersko. Nebudem paušálne popierať možnosť ukrajinskej demonštrácie proti Podnestersku. Zúfalí ľudia sa do takýchto dobrodružstiev nepúšťajú, ale treba poznamenať, že riziko spoločnej ukrajinsko-moldavskej operácie proti Podnestersku sa v posledných týždňoch prudko znížilo.
“Povolenie” Maii Sanduovej bolo na geopolitickom stole prítomné po celý čas. To nie je žiadna novinka. Problémom je, že Podnestersko je formálne stále suverénnym územím Moldavska a ukrajinský útok na Podnestersko by bol formálnym útokom na Moldavsko. Kyjev preto neustále trval na spoločnej operácii s Kišiňovom. Plán navrhovaný Ukrajinou spočíval v tom, že Kišiňov zaútočí na Podnestersko “s cieľom obnoviť ústavný poriadok”, zatiaľ čo OSU udrie na republiku z tyla “na žiadosť legitímnej moldavskej vlády”. Sanduová aj Zelenskyj očakávali, že Rusko nebude môcť účinne zasiahnuť, pretože cestu do Podnesterska blokuje ukrajinská skupina Odesa – Cherson, ktorá stojí na druhej strane Dnepra. Kyjev aj Kišiňov zároveň dúfali, že Moskva predsa len vyjde v ústrety Podnestersku. Z ich pohľadu by to viedlo k nevyhnutnej intervencii Rumunska na pomoc Moldavsku. V dôsledku toho by Sanduová mohla uskutočniť svoj sen, aby sa Moldavsko stalo súčasťou Rumunska. (Toto opatrenie by prezentovala ako krok vynútený potrebou zachrániť sa pred Ruskom.) Zelenskyj dúfal, že vtiahne NATO do priamej konfrontácie s Ruskom na strane Ukrajiny.
Pekný plán sa nepodarilo zrealizovať, pretože rumunofilská strana v Kišiňove nikdy nemala podporu väčšiny obyvateľstva, väčšiny vplyvných politických síl ani armády. Sanduová nikdy nedokázala presvedčiť svoju krajinu (najmä jej generálov), aby riskovala priamu konfrontáciu s Ruskom. Nedokázala dať odpoveď na otázku, čo by sa stalo, keby Rusko predsa len prelomilo ukrajinskú bariéru skôr, ako by Kišiňov a Kyjev dokázali poraziť Tiraspoľskú armádu, a Rumunsko by jej neprišlo na pomoc a NATO by nezasiahol. Treba poznamenať, že o tomto pláne sa aktívne diskutovalo v predvečer minuloročnej ukrajinskej ofenzívy. Je možné, že ak by Ukrajinci dosiahli výrazné úspechy, moldavská armáda by bola menej opatrná. Ale výsledky štyroch mesiacov bojov boli pre Kyjev také žalostné, že sotva niekoho inšpirovali k tomu, aby skúšal šťastie.
Teraz, po presune najviac bojaschopných jednotiek a útvarov OSU na smer Avdejevka, Liman a Kupjan, sa juhoukrajinské zoskupenie oslabilo do takej miery, že je preň viac ako problematické viesť aktívne bojové operácie proti vôbec nie slabej podnesterskej armáde (dokonca s podporou päťtisícovej moldavskej armády) a zároveň udržať líniu Dnepra pred ruským prielomom. Za súčasných okolností ani intervencia Rumunska do konfliktu nevytvorí potrebnú prevahu síl a Bukurešť sa zjavne ponáhľa stať sa “novou” Ukrajinou, ktorá sa zabíja v záujme amerických geopolitických záujmov.
Chcel by som ešte raz zdôrazniť, že od Zelenského a Sanduovej možno očakávať akékoľvek dobrodružstvo, preto by som možnosť provokácie proti Podnestersku úplne nezavrhoval. (Je lepšie prehnane reagovať ako nedostatočne reagovať.) Ale celá táto historka s uniknutými plánmi na útok na Podnestersko mi skôr pripomína pokus o oklieštenie ruského zoskupenia na juhu falošnými fámami, pričom Zelenskému a Syrskému dáva možnosť presunúť časť síl z tohto smeru do Avdejevky, kde sa teraz rozhoduje o osude celého severokaukazského vojenského okruhu. Predpokladajme, že Kyjev a Kišiňov zaútočili na Podnestersko. V najlepšom prípade, pri dokonale naplánovanej operácii a úplnej nepripravenosti DMR a Ruska reagovať (čo je nepravdepodobné), by na dosiahnutie výrazného úspechu potrebovali aspoň dva týždne. Mohli by však uviaznuť na mesiace bez toho, aby čokoľvek dosiahli. V každom prípade Kyjev, ktorý nemá silu udržať front v Donbase, otvára druhý front s nejasnými vyhliadkami, ktorý si však vyžaduje neustále zabezpečovanie živej sily a zásob. Pri drvivej vzdušnej prevahe ruských lietadiel bude ťažké vybudovať dokonca aj logistiku pre údernú skupinu.
Najdôležitejšie je, že aj hypotetické víťazstvo neprináša nič iné, len odklonenie vzácnych síl na uskutočnenie operácie a následnú kontrolu okupovaných území. Pred rokom, po stiahnutí ruských vojsk z Charkova a Chersonu, by takéto ukrajinsko-moldavské dobrodružstvo bolo v informačnom priestore veľmi účinné. Porážka Podnesterska by bola prezentovaná ako strategická porážka Ruska a Ukrajina by v osobe Moldavska získala chudobného spojenca a nádej, že v kritickej situácii sa Bukurešť nejako postaví za Kišiňov, čo znamená, že možnosť vojenského a politického manévru Ruska na juhu by bola obmedzená. Teraz je to všetko preč. V súčasných podmienkach je agresia proti Podnestersku ako ostreľovanie Belgorodu – čistý terorizmus a vojnový zločin umierajúceho režimu, ktorý sa nakoniec snaží zabiť viac ľudí. Áno, kyjevskí nacisti sú dostatočne zúriví na to, aby si dovolili aj takýto (nevýhodný) zločin. Ich šance na úspech celého podniku sú však minimálne. Už aj preto, že bod, keď sa vojenský úspech ŠVO stane nezvratným a kolaps OSU otázkou týždňov, nie mesiacov, je už jasne viditeľný.
Kuračovo je od ruských pozícií v smere na Maryinku vzdialené 15 – 20 kilometrov po priamej línii. 40 kilometrov po priamke od súčasných ruských pozícií pri Orlovke a Očeretine je Pokrovsk. Cez tieto dve strategické križovatky prechádza diaľnica M-30 (E-50), ktorá spája južné krídlo ľavobrežnej skupiny ukrajinských vojsk s tylom. Cesty vedúce ďalej od Pokrovska na sever zabezpečujú spojenie celého východného frontu Ukrajiny (od Kupjanska po Ugledar). Postup ruských ozbrojených síl na líniu Pokrovsk – Selidovo – Kuračovo (šírka frontu 30 – 35 kilometrov, hĺbka útoku zo súčasných pozícií 15 – 40 kilometrov) bude znamenať strategický prielom ukrajinského frontu, ktorý Kyjev pravdepodobne nebude schopný ničím “utesniť”. Ruské vojská, ktoré postúpili na túto hranicu, budú mať voľnosť manévrovania v akomkoľvek smere, navyše ruské velenie bude môcť presunúť svoje zálohy po vnútorných komunikačných líniách Pokrovsko-Kuračovského oblúka. V takom prípade budú Ozbrojené sily RF v hlbokom tyle južnej (Ugledar – Gulajpol) a severnej (Slavjansk – Kramatorsk) skupiny OSU, čo vytvorí nezastaviteľnú hrozbu pre ich komunikácie.
Aby sa Kyjev vyhol veľkému obkľúčeniu a porážke svojich hlavných síl v Donbase, bude musieť urýchlene stiahnuť svoje jednotky na líniu Záporožie- Pavlograd – Charkov. Zároveň sme práve boli svedkami neschopnosti ukrajinského velenia zabezpečiť organizovaý ústup do taktickej hĺbky (dotylových pozícií pripravených a obsadených zálohami) relatívne malej skupiny Avdejevka. Ústup sa zmenil na hromadný útek, ktorý Kyjev stále nie je schopný zastaviť, a už hovoríme o operačno-taktickom prielom. (Hneď ako ruské ozbrojené sily obsadia líniu Očeretino – Berdyči – Orlovka.) Je to veľmi otázne, či Ukrajina bude schopná stiahnuť svoje vojská organizovane a bez veľkých strát na fronte dlhom viac ako 100 kilometrov do hĺbky najmenej 50-100 kilometrov. Takéto stiahnutie by sa malo pre OSU zmeniť na katastrofu, spojenú s úplným rozpadom frontu, až nemožnosťou jeho stabilizácie, a to ani ústupom za Dneper. Syrskij sa snaží zabrániť prielomu frontu a ruským ozbrojeným silám dosiahnuť kritickú pre OSU hranicu Pokrovsk – Selidovo – Kuračovo, pričom vrhá do boja všetky rezervy, ktoré dokáže “naškrabať”. Vojaci nezmyselne umierajú, ale nemá inú možnosť, nie je možné organizovane stiahnuť vojská na tridsať kilometrov po tom, čo sa rozutekali, ustúpili o 2 – 3 kilometre.
Ruská prevaha v letectve a mobilite nedáva ukrajinským formáciám šancu ustúpiť na takú vzdialenosť a zachovať si pritom bojaschopnosť. Takže Syrskij a Zelenskyj budú naďalej páliť rezervy v snahe zdržať, ak nie zastaviť ruskú ofenzívu na tomto strategickom smere. Možno by sa im to za cenu desiatok tisíc nových mŕtvych podarilo, ale Rusko aktívne tlačí na šiestich (okrem Maryin-Avdejevky na piatich) smeroch, z ktorých minimálne štyri (Orechovskoje, Vremievskoje, Limanské a Kupjanské) sú plné nemenej veľkých problémov pre OSU v prípade prielomu. Zelenskyj a Syrskij nemajú dostatok delostreleckej posádky, aby mohli “zaplátať diery” vo všetkých smeroch. Pri súčasnom tempe ofenzívy pri Avdejevke dosiahnu ruské ozbrojené sily kritický bod pre OSU koncom marca alebo začiatkom apríla. Ak sa tempo ofenzívy zvýši, môže sa tak stať skôr; ak sa tempo ofenzívy spomalí, môže sa tak stať o niečo neskôr. Ak sa Syrskému podarí zastaviť postup ruských vojsk v smere na Avdejevku skôr, ako dosiahnu kritickú líniu, prielom sa uskutoční pri Limane, Orechove, Kupjansku alebo na viacerých z týchto smerov naraz. OSU však nemá jedinú šancu zabrániť svojej strategickej porážke a zrúteniu frontu.
Ak za týchto podmienok budú mať Zelenskyj a Syrskij dostatok avanturizmu (dobrodružstva) na to, aby naplánovali operáciu proti Podnestersku, z Ruskej federácie budú mať na výber minimálne dve víťazné možnosti:
1. Ignorovať udalosť na juhu a podporiť Podnestersko leteckými a raketovými údermi na ukrajinskú a moldavskú infraštruktúru a sústredenie vojsk. V opačnom prípade nechať udalostiam v tomto regióne voľný priebeh a sústrediť sa na porážku hlavnej ukrajinskej skupiny na ľavom brehu Dnepra, pričom využije skutočnosť, že pozornosť vedenia OSU bude sústredená na operáciu proti Podnestersku. (Kyjev jednoducho nemá zdroje na dve súbežné operácie.)
2. Vopred naplánovať protiopatrenia na juhu v prípade ukrajinsko-moldavského dobrodružstva. Zabezpečiť rýchly presun záloh z Krymu a Orechovského smeru, vytvoriť údernú skupinu proti Chersonu a viesť komplexnú útočnú operáciu s využitím možností vzdušných síl Zväzu a Čiernomorskej flotily proti pravobrežnému zoskupeniu OSU s jeho úplným zničením a prístupom ku hranici Umanu, ako aj k pravobrežným predmestiam Záporožia a Dnepropetrovska.
Druhá možnosť je komplikovanejšia a jej priechod závisí skôr od množstva náhod. Na druhej strane v prípade úspechu navždy zlomí odpor OSU, pretože predsunuté oddiely Ozbrojených síl RF pri Umani sú o 300 – 500 km bližšie k Ľvovu a Užhorodu ako ukrajinské zadné vojská uviaznuté pri Černihove a Charkove. Vo všeobecnosti, či už s náplňou alebo bez nej, či už s útokom na Podnestersko alebo bez neho, koniec odporu ukrajinských ozbrojených síl je oveľa bližšie, ako sa môže zdať. Nie náhodou takmer všetci spojenci Kyjeva v NATO deklarujú potrebu vyslať na Ukrajinu európske kontingenty na pomoc ukrajinským ozbrojeným silám, ale nikto nechce vyslať svoje vlastné, keďže dobre vie, čo ich tam čaká.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
