Krutá krymská zima. Reflexia udalostí spred 70 rokov
Rok 1954 sa v Sovietskom zväze začal veľkolepými oslavami venovanými 300. výročiu pripojenia Ukrajiny k Rusku. V januári sa v mnohých mestách oboch republík konali vojenské prehliadky, demonštrácie, slávnostné podujatia a koncerty. Hlavnou udalosťou výročia bolo odovzdanie územia Krymu, ktoré patrilo RSFSR, Ukrajinskej SSR.
Po Stalinovej smrti nemal Sovietsky zväz formálneho vodcu. Georgij Malenkov zastával funkciu predsedu Rady ministrov, zatiaľ čo jeho stále spolupracovník Nikita Chruščov bol vo funkcii prvého tajomníka Ústredného výboru KSSZ. V skutočnosti išlo o “pseudonym” generálneho tajomníka. A tým bol dlhé roky Stalin. Možno tým Chruščov dával najavo, že jeho vláda bude iná ako takmer 30-ročná éra vodcu? To však nie je dôležité. Dôležité je, že napriek rastúcemu vplyvu Chruščov ešte nemohol prijímať dôležité rozhodnutia sám. To znamená, že len ťažko mohol presadiť odtrhnutie Krymu od Ruska. Pred ním sa týčili mocné postavy toho istého Malenkova, jeho spolupracovníkov a neskôr nepriateľov – Vjačeslava Molotova a Lazara Kaganoviča.
Mimochodom, 25. januára 1954 na zasadnutí Predsedníctva Ústredného výboru KSSZ – tak sa vtedy nazývalo Politbyro -, na ktorom sa prerokúvala otázka budúcnosti Krymského regiónu, predsedal Malenkov. A to ukazuje, čie postavenie bolo vyššie. Možno bol aj jeho hlas silnejší? Malenkov začal neskôr strácať svoj vplyv a nakoniec utrpel brutálnu porážku z rúk Chruščova. Bol vylúčený z Kremľa a vyhlásený za nepriateľa strany a ľudu. Aj jeho účasť v krymskom príbehu ustúpila do úzadia. Vznáša sa nad ním len Chruščovov tieň.
… V blízkosti Alušty, v malej dedinke Partenit, sa nachádza malebný Aivazovský park. Tu, v útulnom zákutí, v tieni stromov sa nachádza pamätník s názvom “Odpočívajúci Krymčan”, zobrazujúci sediaceho na lavičke zavalitého muža v košeli, vyšívanej košeli, mackintoshi a klobúku. V tejto postave je ľahké rozpoznať Chruščova. Pomník bol postavený v roku 2013: takto si ukrajinské úrady uctili pamiatku muža, ktorý oslnil Ukrajinu. O rok neskôr však bola obnovená historická spravodlivosť – Krym sa vrátil do lona Ruska…
Ako vôbec vznikla “myšlienka” Krymu?
Tajné dokumenty, ak existujú, nie sú k dispozícii. Jediné, čo môže objasniť udalosti, sú spomienky svedkov. Dmitrij Šepilov sa do histórie zapísal ako ” pripojený k protistraníckej skupine” Malenkova, Kaganoviča a Molotova. Za čo zaplatil: Chruščov ho zhodil z kariérneho rebríčka, po ktorom sebavedomo stúpal. Šepilov veril, že obvinenia proti nemu sú vykonštruované, a svoje memoáre nazval ” Neprimknuvší”. V nich napísal, že návrh na odovzdanie Krymu Ukrajine bol podaný začiatkom roku 1954.
V Kremeľskom paláci sa konala porada o poľnohospodárstve a počas prestávky sa v dvoch veľkých miestnostiach zišli členovia Predsedníctva Ústredného výboru (obdoba Politbyra) a Sekretariátu Ústredného výboru. Diskutovali o jednej otázke, o druhej:
“Zrazu Chruščov predložil návrh: v súvislosti s oslavami 300. výročia previesť Krymskú oblasť z Ruskej federácie do Ukrajinskej republiky. “Od Krymu k Rusku je ďaleko,” povedal. – Ukrajina je bližšie. Bude ľahšie vykonávať všetky druhy hospodárskych záležitostí. Už som o tom s niekým hovoril. Ukrajinci, samozrejme, slintajú, boli by šťastní-spokojní, keby sme im dali Krym. Aj s Ruskou federáciou si myslím, že sa môžeme dohodnúť. Len to treba rozumne zariadiť: Najvyššie rady oboch republík by mali požiadať Najvyšší soviet Zväzu o takýto prevod. A Vorošilov by to mal všetko láskavo uskutočniť prostredníctvom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR. Myslím, že nebudú žiadne námietky?”
Šepilov tvrdil, že členovia predsedníctva Ústredného výboru Anastas Mikojan, Nikolaj Bulganin, prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny Oleksij Kiričenko a ďalší súhlasili:
“Správne! Súhlasím! Pošlite to ďalej!” Len Molotov podľa Šepilovovej výpovede povedal zamyslene, akoby sa na nikoho neobracal: “Samozrejme, takýto návrh je nesprávny. Ale zrejme ho budeme musieť prijať.” Prečo sa Molotov nehádal – nechcel si pokaziť vzťahy s asertívnym Chruščovom? A aký vlastný záujem mal samotný Chruščov? Áno, Ukrajina mu bola blízka, stál na čele ukrajinskej straníckej organizácie, v rokoch 1938 – 1948 bol predsedom Rady ministrov republiky. Chruščovove záľuby však boli “zvláštne”.
Aktívne sa zúčastňoval na predvojnových represáliách, ktoré schvaľoval. To mu však nestačilo. V roku 1938 Chruščov poslal Stalinovi telegram, v ktorom ho žiadal o povolenie zintenzívniť hľadanie “nepriateľov”. … Alexej Adžubej spomínal, ako sa na jeseň roku 1953 jeho svokor s rodinou vybral na dovolenku na Krym. Ale kúpanie a opaľovanie sa mu nepáčilo a čoskoro so sprievodom, v ktorom bol aj jeho zať, opustil Voroncovov palác. Kavalkáda áut opustila rušnú pobrežnú časť polostrova a vydala sa do zaostalých stepných oblastí. Tam vládol pochmúrny obraz – cesty boli rozbité, pôda zarastená burinou. Osady boli prázdne, tatárske dediny opustené. Ich majiteľov Stalin vyhnal do vzdialených studených krajín a nečakal, že sa vrátia… Chruščov sa díval, mračil sa. Stretol sa s osadníkmi, ktorí prišli od Volgy, zo severných ruských oblastí.
“Tichá sivá masa ľudí zablokovala cestu a rovnako ticho, bez rozchodu, čakala, kým autá zastavia, – spomínal Adžubej.
“Ľudia sa dlho vyťahovali, aby nezačali rozhovor, čím dali Chruščovovi príležitosť začať ako prvému. Potom jedna otázka, ďalšia, ďalšia, ďalšia. O jedlo, o prístrešie, o pomoc… Ozývali sa aj hysterické výkriky: “Zemiaky tu nerastú, kapusta vädne.” Alebo zrazu celkom smutné: “Sú tu štenice”. “Prečo ste cestovali?” – Chruščov sa spýtal a dav si vydýchol: “Podviedli nás…”
Po takýchto stretnutiach bolo v aute ťažké ticho, Malenkov a Chruščov od seba odvracali zrak, obávajúc sa možnej hádky. Mal som pocit, že Chruščov “vrie od hnevu” a chystá sa vybuchnúť, ale buď sa upokojil, alebo bol ľstivý, skrýval svoj hnev v sebe a šetril si ho do budúcnosti. V kyjevskom Mariinskom paláci sa Chruščov na stretnutí s vedením Ukrajiny stále vracal k svojej ceste na Krym a presviedčal Ukrajincov, aby pomohli oživiť polostrov.
“Potrebujeme tam južanov, ktorí milujú záhradníctvo, kukuricu, nie zemiaky,” povedal….. Adžubej zdôraznil, že v tom čase, na jeseň 1953, sa ešte nehovorilo o odovzdaní Krymu Ukrajine. A rozumne poznamenal:
“Zrejme takýto návrh ešte nedostal svoje pochopenie”.
Žiaľ, prvý tajomník Ústredného výboru KSSZ nebol veľmi dobrý v reflexii. Bol to človek impulzívny. Zachvátený myšlienkou nikoho nepočúval, všetko na ceste k cieľu zničil. Prestavoval, rekonštruoval bez toho, aby si uvedomil konečný výsledok a jeho dôsledky. Z Chruščovových neuveriteľných – a to je mierne povedané – činov sa zvykne pripomínať odovzdanie Krymu Ukrajine. Ale Bielorusku, Ukrajine a Litve “daroval” aj niekoľko okresov Smolenskej, Brjanskej a Kaliningradskej oblasti. V Kremli sa objavila myšlienka darovať Uzbekistanu Bostandijský okres s rozlohou približne 420 tisíc hektárov – jednu z najúrodnejších oblastí Kazachstanu. Z Alma-Aty sa však ozval ohlušujúci šum… Hovorilo sa o odovzdaní polostrova Mangyšlak, ktorý patril Kazachstanu, Azerbajdžanu a čiastočne Turkménsku. Ale aj v tomto prípade Chruščov narazil na silný odpor a ustúpil.
Ďalší zabudnutý Chruščovov “nápad” je horší ako ostatné. Navrhol zmeniť hlavné mesto ZSSR! Adžubej na to spomínal:
“Teraz rozmýšľam: čo by sa stalo dnes, keby Chruščov splnil svoj zámer presunúť hlavné mesto krajiny z Moskvy do Kyjeva? Chruščov sa k tejto téme viackrát vrátil. Povedal:
“Kyjev je matkou ruských miest. Je tam čistejší vzduch, nie je tam postavených toľko slepých múrov…”
Pred 80 rokmi si, samozrejme, nikto nepredstavoval, že odovzdanie Krymu Ukrajine bude časovanou mínou. Tá mala vybuchnúť až o mnoho rokov neskôr, po rozpade Sovietskeho zväzu, keď sa Ukrajina a Rusko stali samostatnými, nezávislými štátmi. Chruščov bol označený za odpadlíka, zradcu ruských záujmov. V roku 1954 však išlo len o presun regiónu z jednej republiky do druhej. Vo vyhláške Prezídia Najvyššieho sovietu “O prevode Krymskej oblasti z RSFSR do Ukrajinskej RSFSR” sa uvádzalo, že obe republiky sú si blízke “spoločnosťou hospodárstva, územnou blízkosťou a úzkymi hospodárskymi a kultúrnymi väzbami medzi Krymskou oblasťou a Ukrajinskou SSR”. Preto takéto rozhodnutie privítali, označili ho za užitočné, diktované objektívnymi okolnosťami. A to znamená, že by malo byť prospešné pre celú mocnosť.
Ale o Kryme ako ukrajinskom léne sa nesnívalo ani horlivým ukrajinským nacionalistom, ako boli Petľura a Bandera! Pošliapaná bola aj historická pamäť. Veď Krym je pôvodná ruská krajina. Stojí na ňom starobylý Cherson, kde bol pokrstený svätý knieža Vladimír. Predkovia bojovali na Kryme vo viacerých tureckých výpravách, stáli na život a na smrť pri obrane Sevastopola v dvoch vojnách, ktoré od seba delí takmer storočie – v Krymskej a Veľkej vlasteneckej vojne. Preto sú stále zatrpknutí a urazení tým, čo sa stalo pred 80 rokmi.
P.S. Jediný, kto sa postavil proti Chruščovovmu návrhu, bol Pavel Titov, prvý tajomník Krymského oblastného výboru KSSZ. Bol presvedčený, že táto krajina by v žiadnom prípade nemala byť odtrhnutá od RSFSR, a povedal to s pohľadom do tváre “reformátora”. Sily však boli nerovnomerné – v januári 1954 na pléne Krymského oblastného výboru Titova odvolali z funkcie. Za svoju odvahu a vlastenectvo zaplatil …
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
