.
Aktuality, História,

Andrej Fursov: Barbarská krajina

Rusko historicky prehráva informačnú vojnu už takmer dve storočia. Treba povedať, že informačný nátlak na Rusko nielen ako na pravoslávnu krajinu, ale aj ako na Rusko ako také sa začal v 20. rokoch 19. storočia, po skončení napoleonských vojen. Briti v tom čase veľmi dobre pochopili, že ich hlavným nepriateľom na kontinente je Rusko. Pričom závažnejším nepriateľom ako Napoleon. Napoleon predstavoval európsku veľmoc, a Rusko je euroázijská veľmoc. A vtedy bol spustený mocný projekt informačnej propagandy – rusofóbia, t. j. odpor voči Rusku ako krajine Rusov, – vysvetľuje ruský historik Andrej Fursov vo svojej knihe Vpred k víťazstvu.


V podstate svojej to bola informačná príprava na Krymskú vojnu. A treba povedať, že táto príprava priniesla svoje výsledky, pretože ak sa pozrieme na to, o čom písali Európania rôznych politických názorov tesne pred začiatkom Krymskej vojny (napríklad parížsky arcibiskup na jednej strane a na druhej strane Karol Marx), písali všetci o tom istom: že Rusko treba rozdrviť. Pretože (ako napísal Karol Marx) Rusko je barbarská reakčná krajina a parížsky arcibiskup – pretože je to barbarská pravoslávna krajina. Teda nebolo dôležité, či pravoslávna alebo reakčná… Dôležité bolo, že ide o barbarskú krajinu. Taký bol výsledok tejto rusofóbnej kampane. Po tom, ako sa Rusko po Krymskej vojne začalo integrovať do svetového kapitalistického systému, stalo sa objektom, respektíve jeho zdroje sa stali objektom túžby Západu. A informačná vojna pokračovala. Rusko bolo prezentované ako nedemokratická, autokratická, zaostalá krajina. Pritom bolo len potrebné dostať pod kontrolu ruské zdroje. V roku 1884 bola na Berlínskej konferencii prijatá rezolúcia, že krajiny, ktoré majú veľké prírodné zdroje, ale nedokážu ich samy využiť, by sa mali otvoriť svetu. A ak sa neotvoria, tak ich treba otvoriť násilím.

 

 

Formálne sa hovorilo, že reč je o Afrike, ale Afrika by sa dala “spracovať” aj bez toho. Reč bola o Rusku. Predpokladalo sa, že mladý cár Alexander III. to neustojí, ale on to ustál. Inak povedané, informačný nátlak na Rusko bol súčasťou geoekonomického a geopolitického boja s Ruskom. V 20. storočí informačná vojna proti Rusku nadobudla nový rozmer, pretože Rusko sa stalo Sovietskym zväzom, antisystémovým kapitalizmom, a tento proces pokračoval. A musíme povedať, že s výnimkou obdobia 30., 40., 50., (možno čiastočne) 60. rokov Rusko informačné vojny nevyhrávalo, ale spravidla prehrávalo. Aký bol dôvod týchto prehier?

 

 

Myslím si, že na to bolo viacero dôvodov. Po prvé, musíme pochopiť, kto viedol tieto informačné vojny proti Rusku. Neviedli ich jednotlivé štáty, povedzme Veľká Británia, a v 20. storočí USA, ale viedli ich nadnárodné elity Západu, ktoré mali už od 18. storočia ob- rovské skúsenosti s vedením informačných vojen. Výborne vedeli používať informačné zbrane. Na rozdiel od nich ruské elity nielen slabo ovládali takéto zbrane, ale išlo tu ešte aj o čosi iné. Po Petrovej reforme v Rusku vznikla prozápadná šľachta a v 19. storočí sa k nej pridali prozápadní intelektuáli, liberálni aj socialistickí. Títo ľudia sa pozerali na Rusko západnými očami. Čiže z hľadiska štátu ruská elita stála proti Západu, ale v rámci informácií bola súčasťou Západu. A pozerala sa na vlastný národ západnými očami. Môžeme povedať, že bola v informačnom a ideologickom zajatí.

 

 

Ako povedal Antonio Gramsci, “kto je pánom kultúrneho diskurzu, je pánom aj v politike”. Inak povedané, práve táto západná orientácia ruskej intelektuálnej a politickej elity ju spravila bezbrannou pred Západom. Pretože západná propaganda hlásala:
“Ste zaostalá krajina, ste nedorobená, menejcenná Európa.” Áno, súhlasíme, odpovedala elita, pretože sa na svoju krajinu nepozerala svojimi vlastnými, ruskými očami, ale cudzími a vnímala vlastnú krajinu cez zmýšľanie cudzincov. Západ hovorí:
“Robte reformy – budujte ,demokraciu”, “trh”, “ľudské práva” (pod rúškom “ľudských práv’ sú podsúvané práva zvrhlíkov), potom sa stanete ako my a prijmeme vás do svojich radov.” To sa hovorilo aj na samom začiatku 20. storočia, aj na jeho úplnom konci. Uskutočňovali sa reformy, ktoré ničili štát, miesto bývalej elity zaujala nová, na ktorú sa Západ naďalej pozeral zhora a kládol si ďalšie požiadavky a nároky.

 

 

Niekedy, keď už Západ dosiahol, čo chcel, bez okolkov otvorene vysvetľoval, o čo vlastne išlo. Na začiatku 21. storočia takto vysoký americký predstaviteľ, Bushov hovorca pre konflikty, Stephen Mann, veľmi otvorene povedal, že “stratégia riadeného chaosu Spojených štátov vo vzťahu k Rusku bola implementovaná pomocou dvoch krokov:
– nútenia Sovietskeho zväzu (reč bola o Sovietskom zväze) do demokratických reforiem v politickej oblasti
– a do vytvorenia trhového hospodárstva v oblasti ekonomiky”.

 

 

To viedlo k chaosu v krajine. Aj na jedno, aj na druhé sa pozeral ako na implementáciu stratégie riadeného chaosu. A veľmi dobre si ľudia v mojom veku a o niečo mladší pamätajú na éru perestrojky, keď sa podkopávanie sovietskeho systému začalo informačnými útokmi. Najprv – na Stalina a potom – na Lenina, a následne – na socializmus. Najprv hovorili:
“Viac demokracie, viac socializmu!” A potom začali hovoriť, že demokracia je nezlučiteľná so socializmom. Demokracia je príznakom civilizovanej spoločnosti (nepovedalo sa – buržoáznej spoločnosti, ale civilizovanej). Inak povedané, jednou z hlavných príčin prehier v informačných vojnách ruských a potom aj sovietskych elít bola absencia vlastného videnia sveta. Ak sa pozeráte na svet cudzími očami, potom sa začnete pozeráť na svet z hľadiska záujmov niekoho iného.

Výnimku z toho predstavovalo obdobie 30.-50. rokov, keď boli sovietski ľudia presvedčení (teraz nebudeme debatovať o tom, či mali pravdu, alebo nie), že majú tú najlepšiu spoločnosť, najlepšie úspechy. Poslali človeka do vesmíru. Vyhrali najstrašnejšiu vojnu v dejinách ľudstva. Mali najlepšiu úmrtnosť na svete – 6 promile – najnižšia úmrtnosť v 60. rokoch. A to im dodávalo pocit istoty. Aj viery v budúcnosť. A potom sa v 60. rokoch ukázalo, že aj my máme nerovnosť. A zraniteľnosť sovietskeho systému spočívala v tom, že ideológia hovorila, že budujeme spoločnosť rovných, zatiaľ čo realita bola úplne iná. Napríklad v tomto smere je súčasný postsovietsky systém menej zraniteľný. Netvrdí, že buduje spoločnosť rovných. Hovorí niečo úplne iné.
A preto z tohto pohľadu mu nie je čo vyčítať. Rovnako ako západná spoločnosť, ktorá hovorí:
“Áno, ľudia nie sú si rovní. Každý má šancu. Existuje americký sen.” Hoci je celkom jasné, čo v dnešnej Amerike znamená americký sen… Napríklad syn obuvníka sa tam určite nemôže stať milionárom. Je to mýtus. Ak sa elita, ktorá by mala byť hlavnou údernou silou informačnej vojny, pozerá na svet očami cudzincov, znamená to, že je vystavená prúdu informácií niekoho iného. To znamená, že informačná zbraň bola vyrazená z jej rúk, je informačne neozbrojená. Nemá žiadnu zbraň.

Výnimku z toho predstavovalo obdobie 30.-50. rokov, keď boli sovietski ľudia presvedčení (teraz nebudeme debatovať o tom, či mali pravdu, alebo nie), že majú tú najlepšiu spoločnosť, najlepšie úspechy. Poslali človeka do vesmíru. Vyhrali najstrašnejšiu vojnu v dejinách ľudstva. Mali najlepšiu úmrtnosť na svete – 6 promile – najnižšia úmrtnosť v 60. rokoch. A to im dodávalo pocit istoty. Aj viery v budúcnosť. A potom sa v 60. rokoch ukázalo, že aj my máme nerovnosť. A zraniteľnosť sovietskeho systému spočívala v tom, že ideológia hovorila, že budujeme spoločnosť rovných, zatiaľ čo realita bola úplne iná. Napríklad v tomto smere je súčasný postsovietsky systém menej zraniteľný. Netvrdí, že buduje spoločnosť rovných. Hovorí niečo úplne iné.

 

 

A preto z tohto pohľadu mu nie je čo vyčítať. Rovnako ako západná spoločnosť, ktorá hovorí:
“Áno, ľudia nie sú si rovní. Každý má šancu. Existuje americký sen.” Hoci je celkom jasné, čo v dnešnej Amerike znamená americký sen… Napríklad syn obuvníka sa tam určite nemôže stať milionárom. Je to mýtus. Ak sa elita, ktorá by mala byť hlavnou údernou silou informačnej vojny, pozerá na svet očami cudzincov, znamená to, že je vystavená prúdu informácií niekoho iného. To znamená, že informačná zbraň bola vyrazená z jej rúk, je informačne neozbrojená. Nemá žiadnu zbraň.

Dajme tomu, že vám povedia: “Vaša krajina je zlá.” – Áno, naša krajina je zlá. Pozrite sa: robí sa pokus nanútiť Rusku, súčasnému Rusku, tézu o tom, že Rusko môže za rozpútanie druhej svetovej vojny rovnako ako Hitler, ako tretia ríša. A začíname sa ospravedlňovať:
“Ale nie, my sme dobrí.” Namiesto toho by mal prísť protiúder. Musíme dokázať (a existuje na to dostatok dôkazov), že hlavnými vinníkmi druhej svetovej vojny spolu s Hitlerom boli Briti a Američania. Práve ich rozpory spôsobili výbušnú situáciu, ktorú Hitler využil. Netreba sa ospravedlňovať, treba začať protiútok.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov