Aktuality, Civilná ochrana,

Rostislav Iščenko: Tretia svetová vojna

---

 

Podľa môjho názoru tretia svetová vojna trvá už niečo vyše dvadsať rokov. Začala sa v predvečer rozpadu ZSSR. Jej prvými veľkými skutočnými bitkami a politickými akciami boli boje juhoslovanskej armády v roku 1991 proti chorvátskym a slovinským separatistom, udalosti v auguste 1991 v ZSSR, rozpad ZSSR v Belovežskej puste a napokon moskovské povstanie liberálov, počas ktorého bol vojenskou silou rozprášený legitímny parlament a moc v Rusku si uzurpoval Jeľcin a jeho klika. Tretia svetová vojna tak mala vo svojej prvej fáze jasný charakter občianskych stretov. Charakteristickým znakom týchto stretov je ich zjavná nezmyselnosť. Žiadna významnejšia spoločenská sila na nich nemala záujem a tie politické skupiny, ktoré ich iniciovali, boli v porovnaní so štátnou mašinériou malé a slabé, zo spoločenského hľadiska morálne, mravne a intelektuálne bezvýznamné. To znamená, že teoreticky nemohli rozkývať loď, ale v skutočnosti ich konanie nečakane viedlo k zmenám globálneho charakteru. Okrem toho sa časom reťaz nestability predlžovala a zahŕňala čoraz viac krajín a regiónov.

 

V niektorých prípadoch sa zahraničná intervencia dala vysledovať už v počiatočnej, prípravnej fáze (najmä americká intervencia, ktorá inšpirovala “farebné” prevraty v Srbsku, Gruzínsku a na Ukrajine). V niektorých prípadoch sa zahraničné sily zapojili ex post facto a niekedy dokonca proti svojej vôli, ako to bolo v prípade rozpadu ZSSR, proti ktorému Bush starší viedol kampaň necelý rok pred tým, ako k rozpadu došlo, alebo ako v prípade zásahu v občianskej vojne v Juhoslávii, kde Nemecko vlastne donútilo Európsku úniu vstúpiť do regiónu a nová politická realita neskôr pritiahla do regiónu USA. V niektorých prípadoch sa vonkajšie sily dokonca priamo zapojili do nepriateľských akcií (v otvorenej forme v prípade agresií USA so spojencami proti Srbsku, Iraku a Afganistanu; v skrytej forme v prípadoch Líbye a Sýrie). Šírenie občianskych konfliktov vo svete má však jednoznačne systémový charakter.

 

A treba poznamenať, že v skutočnosti ani intelektuálne bezvýznamná a politicky bezmocná vnútorná piata kolóna, ani americké a/alebo európske finančné a politické zásahy, ani možnosti “internetu”, ktorý sa stal globálnym faktorom verejného života desať rokov po prvých salvách tretej svetovej vojny, nemôžu byť jednotlivo ani v súhrne dostatočne účinnými faktormi dôslednej realizácie tohto dlhého reťazca konfliktov. Je pravda, že niečo podobné sa stalo v histórii, keď po Veľkej francúzskej revolúcii viac ako sto rokov Ruskom, Európou a Spojenými štátmi takmer nepretržite otriasali prevraty, protiprevraty, revolúcie, kontrarevolúcie a, samozrejme, vojny, vonkajšie aj občianske. Svojím rozsahom a krviprelievaním tieto konflikty v jednom okamihu prekonali celé predchádzajúce dejiny a každý ďalší bol oveľa krvavejší ako ten predchádzajúci, až sa počas vojen a revolúcií v dvadsiatom storočí počet zabitých duší už počítal na milióny a desiatky miliónov. Krvavé očkovanie dvoch svetových vojen napokon zastavilo globálnu nestabilitu, zastavilo konflikty v civilizačnom centre (USA, Európa, ZSSR), obmedzilo ich rozsah, urobilo ich zvládnuteľnými a prenieslo ich na perifériu. Toto krvavé obdobie vojen a revolúcií bolo spôsobené tým, že priemyselný štát (najprv v kapitalistickej a potom v socialistickej podobe) sa začal presadzovať na politickej scéne a nahradil absolutisticko-byrokratický štát.

 

Dnes, po mnohých rokoch, je jasné, že takmer jeden a pol storočia vojen a revolúcií nevládlo žiadne “masonské centrum” a žiadna “svetová vláda”. Ale vtedy – v devätnástom a dvadsiatom storočí – neboli konšpiračné teórie o nič menej rozšírené ako dnes. Vzhľadom na negramotnosť širokej verejnosti si však na ne spravidla potrpela politická elita. Teraz babky na každej lavičke na dvore hovoria o “odkrytom pupku zeme”. Je logické predpokladať, že ak jeden reťazec podobných udalostí, ktoré mnohí súčasníci považovali nielen za vzájomne prepojené, ale aj zámerne organizované, bol spôsobený jednoduchým objektívnym vývojom politických a spoločenských procesov, potom druhý reťazec podobných udalostí nebol organizovaný “svetovými sprisahancami”, ale bol vývojom tých istých prírodných procesov. To však neznamená, že sa rôzne sily a štáty nesnažia tieto procesy a udalosti využiť vo vlastnom záujme. Ale organizovať niečo a riadiť proces ešte zďaleka neznamená to isté ako snažiť sa využiť procesy, ktorých príčiny vám ani nie sú jasné. Preto nám zostáva pokúsiť sa pochopiť, aká objektívna realita viedla k procesom vedúcim ku globálnej konfrontácii, ktorá vo väčšine jednotlivých prípadov nadobudla podobu lokálnej občianskej vojny, prepojenej s inými podobnými vojnami, ale nevylučuje ani priamy vojenský stret medzi štátmi a ich koalíciami až po jadrový konflikt medzi veľmocami.

 

Z môjho pohľadu možno túto realitu definovať ako diktatúru finančnej oligarchie. Treba si uvedomiť, že finančná oligarchia nie sú zlí kapitalisti v cylindroch, ktorí ráno pijú krv kresťanských detí a snívajú o ovládnutí sveta. Sú to skôr hráči – športovci, ktorých činnosť sa podobá činnosti šachistov. Lenže táto hra je oveľa zložitejšia, nedá sa opísať konečným súborom pojmov a nedá sa označiť konečným súborom figúrok. Je to nelineárna hra s nenulovým súčtom, t. j. rovnaké činnosti nevedú k rovnakému výsledku, víťaz nezostáva vždy v prospech a z dvoch hráčov môžu obaja vyhrať a obaja môžu prehrať. Táto hra sa hrá na celej svetovej šachovnici. Jej vonkajšou formou je vytváranie finančných nástrojov, ktoré môžu následne generovať virtuálne peniaze. Mnoho ľudí si myslí, že cieľom tejto hry je sústrediť moc v rukách finančnej oligarchie. V skutočnosti je moc len nevyhnutnou podmienkou samotnej hry (podobne ako stôl so zelenými kartami alebo ruleta v kasíne či šachovnica s figúrkami v turnaji). Bez moci nemôže finančná oligarchia nútiť štáty a národy, aby sa na úkor svojich vlastných záujmov zúčastňovali ako štatisti na virtuálnej hre o peniaze. A to ani pod podmienkou, že každý vie, že bez ohľadu na spôsob hry peniaze aj tak zostanú v rukách finančnej oligarchie.

 

Finančná oligarchia získava moc, pretože dáva každému to, čo chce. Vláda získava možnosť neobmedzene míňať a zároveň uskutočňovať silnú sociálnu politiku, bezuzdne zbrojiť, znižovať dane pre bohatých a snažiť sa budovať inovatívnu ekonomiku. Ľudia dostávajú lacné spotrebné úvery a možnosť kúpiť si tu a teraz to, o čom sa mnohým generáciám predkov ani nesnívalo. Priemysel dostáva neustále podporovaný spotrebiteľský dopyt a možnosť rozvíjať sa v predstihu. Všetci sú šťastní a zdá sa, že tento bezproblémový a bezkrízový raj bude trvať večne. Avšak v jednom krásnom okamihu, keď virtuálne finančné nástroje začnú o niekoľko rádov prevyšovať svetový HDP, keď sa všetci naokolo ocitnú v neudržateľných dlhoch, keď ľudia, vlády a burzy zažijú psychický kolaps a prestanú veriť, že budúcnosť bude lepšia a nie horšia, príde kríza. Jej začiatok sme už pocítili.

 

Vlády všetkých druhov sa teraz snažia udržať svoje ekonomiky, priemysel, krajiny a domácnosti svojich občanov pred bankrotom. V skutočnosti je to neriešiteľná úloha. Bez ohľadu na to, koľko stoviek miliárd eur EÚ do Grécka hodí, Gréci sa nezlepšujú. Naopak, dlhová kríza sa šíri po celej EÚ. A ostrovy stability, ako sú Rusko, Japonsko a Čína, ktoré nahromadili obrovské devízové rezervy, sa môžu v okamihu rozplynúť. Všetky nahromadené bilióny – menej ako USA a Európa minuli len za jeden rok v snahe uniknúť z krízy. V skutočnosti zbankrotoval celý svet. Len to ešte všetci nevedia. Ak je však niekde strata, niekde je aj zisk. Ak všetky peniaze na svete už nepatria vládam alebo domácnostiam, neznamená to, že sa vyparili. Jednoducho sa presunuli na hrací stôl finančnej oligarchie, kde peniaze môžu zarábať priamo, obchádzajúc výrobu komodít, kde sa finančný obrat môže donekonečna zrýchľovať, znásobovať sumy zapojené do hry, a kde sa finančné nástroje môžu donekonečna množiť, čím sa deviata šachta nezabezpečených peňazí dvíha do nebies.

 

Je to ako hrať Monopoly. Ak na začiatku hry existuje určité množstvo majetku, ktorý sa dá kúpiť, a určité množstvo peňazí, potom v priebehu hry (najmä ak sa vlečie) začnú účastníkom chýbať peniaze a “banka” jednoducho vytiahne nové bankovky na papieri za potrebnú sumu. Výsledkom je, že na konci hry môže byť rádovo viac peňazí ako na začiatku, majetku je toľko, koľko bolo, a všetky peniaze navyše sú dlhy hráčov voči banke. Ale Monopoly sa hrajú so žetónmi a papiermi. Šach simuluje vojnu na hracej ploche. A hra finančnej oligarchie sa hrá v skutočnom svete, so skutočnou ekonomikou a živými ľuďmi. Preto keď nastane okamih vyberania zisku, všetci včerajší boháči zrazu zistia, že sú žobráci. Finančníci sa pokúšali hrať podobné hry už v 18. A 19. storočí. Objem však nebol rovnaký – neexistovala fyzická možnosť zapojiť do hry celý svet. Škody, ktoré hra spôsobila samostatnému štátu, sa rýchlo ukázali a buď vládnuca elita vyriešila problém vyvlastnením finančnej oligarchie, alebo (v prípade konsolidácie elity a oligarchie) došlo k revolúcii, ktorá vymenila elitu a vyvlastnila oligarchiu. Slabinou vtedajších finančných hráčov bolo, že sa nedokázali zaobísť bez reálneho sektora ekonomiky a bez ľudí. To znamená, že finančníci minulosti boli vo svojich hrách menej odtrhnutí od reálneho života a na to, aby mohli pokračovať vo svojom fascinujúcom zápase, museli dokazovať svoju užitočnosť pre štát a spoločnosť tým, že slúžili ich záujmom. Teraz sa situácia radikálne zmenila.

 

Finančná oligarchia objektívne nepotrebuje reálnu ekonomiku ani existenciu ľudstva. To priemyselný kapitalista, akokoľvek svetožravý, potrebuje dopyt kupujúcich. Ľudia, ktorí majú schopnosť plodiť finančné nástroje schopné produkovať peniaze zo vzduchu bez konca a bez kontroly, podľa ľubovôle, nepotrebujú ani priemysel, ani kupujúcich priemyselných výrobkov. Najviac vyhráva ten, kto vylúči tento “nadbytočný článok” zo svojho reťazca výroby peňazí z peňazí a spolu s ním vylúči aj riziká spojené s priemyselnými a sociálnymi krízami. Idea výroby peňazí sa usiluje o dokonalú čistotu, podobne ako sa ľavica usiluje o komunizmus, pravica o fašizmus, ópium o heroín. Keď ľudia, štáty a reálny sektor ekonomiky bránia tejto ideálnej čistote, pravidlá finančnej hry si začínajú vyžadovať ich likvidáciu. To neznamená, že Rockefellerovci a Rothschildovci, uzavretí v tajných komnatách, spriadajú plány na likvidáciu ľudstva. Nie, finančníci pokračujú vo svojich hrách v plnom presvedčení, že prinášajú ľudstvu dobro a pokrok. Rovnako si boli americkí generáli istí, že zhodením atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki zachraňujú životy miliónov vlastných a japonských vojakov. Podobne si boli Kennedy a Chruščov istí, že vypustením kľúča k jadrovej vojne zo svojich rúk počas kubánskej krízy (právo rozhodnúť o jadrovom údere objektívne prešlo na veliteľov sovietskych a amerických lodí a ponoriek, ktoré sa stretli v Atlantiku) chránia záujmy svojich štátov.

 

Jednoducho, pravidlá, podľa ktorých hrajú finančníci, už nevyžadujú sociálne zabezpečenie, prácu priemyslu ani existenciu štátu ako takého. V dôsledku toho peniaze nejdú na tieto “zbytočné” a nerentabilné projekty. Naopak, smerujú do sfér odsudzujúcich priemysel, štát a ľudstvo na krízu a zánik, ale prinášajúcich rýchle a bezrizikové zisky. To neznamená, že Sarkozy, ktorý deštruuje Líbyu, alebo Obama, ktorý sa snaží urobiť to isté so Sýriou a Iránom, si myslia: “Pomôžme finančnej oligarchii zlikvidovať ľudstvo”. Ako som už napísal, samotná finančná oligarchia na to nemyslí. Navyše sa nepovažuje za samostatnú vrstvu, ktorá je v nepriateľstve s ostatnými ľuďmi a so systémom svetového poriadku. Finanční oligarchovia sa považujú za múdrych bankárov, ktorí statočne bojujú proti kríze, realizujú niektoré charitatívne programy a vo všeobecnosti pomáhajú všetkým. Vlády si myslia, že využívajú situáciu vo svete na realizáciu životných záujmov svojho štátu, na prepísanie pravidiel hry na svetovej scéne vo svoj prospech a na prekreslenie mapy sveta vo svoj prospech. Národy bojujú medzi sebou a vo svojom vnútri, o hranice, historickú spravodlivosť, jazyky, kultúry a vieru. Šiiti bojujú proti sunnitom, Židia proti Arabom, nacionalisti proti internacionalistom, monarchisti proti komunistom, USA a Rusko a Čína o nadvládu v Tichomorí. Dokonca aj finanční oligarchovia bojujú medzi sebou o víťazstvo vo veľkej a fascinujúcej hre o koncentráciu finančného kapitálu na jednom mieste. Zdôrazňujem, nie nevyhnutne v tých istých rukách, ale v jednom bode.

 

Je to objektívna snaha kapitálu, pretože čím vyššia je jeho koncentrácia, tým vyššia je jeho schopnosť opakovane a nekontrolovateľne rásť. Môžeme urobiť analógiu s ukrajinským politickým systémom. Ako som už napísal, je organizovaný tak, že majetok má tendenciu koncentrovať sa na vrchole mocenskej pyramídy. To vedie systém k nestabilite a zániku v dohľadnej budúcnosti. Politici riadiaci systém (z vlády aj opozície) majú objektívny záujem na stabilizácii systému, pretože nestabilita ohrozuje ich blahobyt a v krajnom prípade aj ich fyzickú existenciu. Nemôžu však reformovať systém, keď sú v ňom, a nemôžu ísť mimo neho, pretože nemajú zaručené vedúce pozície v novom systéme. Sú teda nútení podporovať systém, ktorý im objektívne pripravuje vlastnú smrť. Rovnako tak ľudstvo nemôže existovať so svojou bežnou úrovňou pohodlia mimo systému, ktorý hrá podľa pravidiel finančnej oligarchie. Nie je ochotné obetovať dosiahnutý komfort. Ľudia sa zatiaľ snažia vyriešiť problém nedostatku peňazí na pohodlný život pre všetkých odstránením zbytočností. Môžu to byť ľudia inej rasy, kmeňa, konfesie, inej národnosti alebo inej triednej či klanovej príslušnosti, napokon nepriatelia z iného štátu.

 

Charakteristický príklad: po prvý raz vo svetovej histórii začali Európania a Američania na oficiálnej vládnej úrovni hovoriť, že Rusko má “nespravodlivo veľa zdrojov” vzhľadom na relatívne malý počet obyvateľov. Odtiaľ je k myšlienke vyvlastnenia zdrojov na “obnovenie spravodlivosti” len jeden krok – nevyhnutné a dostatočné zníženie bojaschopnosti ruskej armády, ak to Rusko dovolí. Ešte raz opakujem, že ani ruskí, ani ukrajinskí, ani americkí vládcovia nie sú (ako sa im s obľubou vyčíta) “zástupcami svetovej oligarchie”. Samotná finančná oligarchia nie je súdržnou skupinou jednotlivcov, ktorí dlhodobo plánujú a koordinujú svoje kroky. Jednoducho všetci hrajú podľa pravidiel predpísaných existujúcou realitou, za hranice, ktorej je možné vyjsť len dobrovoľným úsilím, s veľkým rizikom a nie bez obetí. Pravidlá reality, ktoré existujú objektívne, podobne ako fyzikálne zákony, spočívajú v tom, že schopnosť peňazí robiť peniaze z peňazí, obchádzajúc fázu výroby a fázu výmeny, dosiahla v informačne globalizovanej spoločnosti úplnú čistotu. Peniaze dostali reálnu možnosť sústrediť sa do jedného bodu, a tak vytvoriť absolútnu a večnú fixáciu zisku (všetky peniaze sveta). Takže podľa zákona maximalizácie zisku sa tam ponáhľali.

 

Všetky formy civilizácie, vrátane samotných ľudí, ktorí si nárokujú dokonca nie na prežitie, ale na pohodlný život, bránia tejto snahe finančného kapitálu o absolútnu koncentráciu, a preto prestávajú byť financované ako nerentabilné. Skutočnosť, že to objektívne vedie k zániku civilizácie, nie je pre finančný kapitál problémom, rovnako ako pre parazita nie je problémom, že zákony jeho vývoja vedú k zániku organizmu. A tak ako parazit hynie spolu s organizmom, ktorý je ním postihnutý, rovnako hynie aj finančný kapitál, ktorý dosiahol svoju absolútnu koncentráciu. Nie je ho kam investovať, pretože všetko okolo patrí jemu a ľudské jednotky, ktoré podmienečne zostávajú nezávislé a živé, sú insolventné a nemožno ich považovať za predmet úverovania. Navyše so zánikom civilizácie sa ničí aj životné prostredie ľudstva, a to do takej miery, že miznú samotní finanční oligarchovia – hráči potrební pre finančný kapitál, bez ktorých je finančná hra nemožná.

 

Kapitál však nie je živý mysliaci organizmus. Je to funkcia konajúca podľa určitých pravidiel a usilujúca sa o dokonalosť (absolútnu koncentráciu). V tomto momente sa hra skončila, všetky pravidlá boli dodržané a to, čo sa stalo s žetónmi (ľudstvom a jeho civilizáciou), vôbec nie je problém. Pravidlá hry nehovoria o tom, že žetóny majú nejakú hodnotu. Preto dnes ľudstvo vedie tretiu svetovú vojnu proti finančnej oligarchii ako mechanizmu, ktorým finančný kapitál vnucuje pravidlá hry celému ľudstvu. V tomto prípade je v prípade prehry ľudstva osud finančnej oligarchie (pozostávajúcej zo živých ľudí) rovnaký ako osud ľudstva – smrť (len o niečo neskôr).

 

Tretia svetová vojna sa zatiaľ vedie najmä vo forme občianskych vojen, pretože na súčasnom stupni vývoja ľudstva (vzhľadom na prítomnosť viacerých armád so zbraňami hromadného ničenia a vysokú konkurenciu veľmocí o regionálny vplyv) je práve občianska vojna najľahšie rozpútateľná a s najmenšími následkami. Prakticky všetci účastníci občianskych a medzištátnych konfliktov z posledného obdobia sú objektívnymi spojencami ako odporcovia finančnej oligarchie. Keďže však hrajú podľa pravidiel finančného kapitálu, na ktorých je založená moderná spoločnosť, nie sú schopní dosiahnuť kompromis a zjednotiť sa. Preto medzi sebou vedú vojnu v záujme finančného kapitálu, pričom jednoduché zjednotenie by bolo vážnym porušením pravidiel finančnej hry, prípadne by dalo podnet na nahradenie starého zastaraného, vyčerpaného základu vývoja svetového finančného, politického a hospodárskeho systému novým.

 

Je zrejmé, že každá vyššia politická úroveň má pri zachovaní podmienenej stability systému schopnosť prežiť (politicky a fyzicky) nižšiu úroveň. V tomto ohľade by sa na úrovni politického rozhodovania nemali očakávať zmeny pravidiel hry. Najvyššou a najdlhšie žijúcou úrovňou tohto systému je samotná finančná oligarchia, ktorá zabezpečuje pohyb kapitálu na ceste k jeho absolútnej koncentrácii. Preto sa tretia svetová vojna, ktorú ľudstvo vedie proti finančnému kapitálu ako nemateriálnej funkcii, mení na vojnu proti finančnej oligarchii ako fyzickému predstaviteľovi tejto funkcie. Finančný kapitál, ktorý určuje objektívne pravidlá hry, ich môže realizovať len nepriamo – prostredníctvom hrajúcej finančnej oligarchie. Všetky ostatné články systému, vrátane takých superbohatých ľudí ako Abramovič alebo Achmetov, sú trpenými prvkami systému. Ich majetky sú materiálne (továrne, jachty, kluby, akcie fungujúcich podnikov, vklady v bankách). To znamená, že v rámci globálnej hry sa kedykoľvek môžu ocitnúť v pozícii žobrákov (doslova) a všetko, čo majú, z nich vysaje vysávač finančného kapitálu.

 

Nakoniec, v konečnom štádiu absolútnej koncentrácie, čaká rovnaký proces aj predstaviteľov finančnej oligarchie, ale k tomu nemusí dôjsť, pretože v súčasnom systéme, kde ľudská civilizácia už nie je predpokladom na to, aby finančný kapitál dosiahol štádium absolútnej koncentrácie, sú pravdepodobnejšie najmä zlyhania scenárov:

1. Keďže ľudstvo už nie je podmienkou pokračovania hry, zákaz globálneho jadrového konfliktu sa zruší. V tomto prípade sa finančná oligarchia a finančný kapitál zničia spolu s ľudstvom skôr, ako nastane štádium absolútnej koncentrácie.

2. Z rovnakého dôvodu nie je potrebné presmerovať kapitál na udržanie životaschopnosti jednotlivých štátov a národov. To vedie k atomizácii a anarchizácii civilizácie, a teda k tomu, že ešte početné ľudstvo, ktoré prešlo do režimu prežitia samostatných skupín, odmieta hrať podľa pravidiel finančného kapitálu. Aktuálnejším sa stane samozásobiteľské hospodárstvo, minimálna výmena, cestovanie na krátke vzdialenosti (do 50 – 100 kilometrov) a polofeudálna štruktúra rozptýlených spoločností. Keď budú majetok planéty skutočne kontrolovať spoločnosti degradované do polofeudálneho stavu, finančný kapitál stratí priestor na hru. Bude jednoducho zbytočný, tak ako je zbytočný úver vo feudálnej spoločnosti s naturálnym hospodárstvom.

3. Napokon je možné globalizovať nekontrolovateľný reťazec sociálnych prevratov a občianskych vojen, počas ktorých (ako napríklad počas napoleonských vojen) bude starý systém zničený a nový sa len začne vytvárať. Keďže zničenie starého systému znamená odstránenie vedúcej úlohy finančného kapitálu v ekonomike (ako Veľká francúzska revolúcia znamenala odstránenie vedúcej úlohy šľachty v živote spoločnosti), zničenie starého systému automaticky radikálne zníži (hoci v tomto prípade úplne nezničí) úlohu finančného kapitálu.

 

Všetky možnosti nie sú veľmi príjemné, sú nákladné a dokonca krvavé, ale “ideálna” možnosť, keď systém požiera sám seba, je ešte horšia. Na dosiahnutie ideálneho variantu je potrebné, aby deštrukcia civilizácie a vymieranie ľudstva postupovali tempom potrebným a dostatočným na to, aby finančný kapitál dosiahol cieľ absolútnej koncentrácie. Potom dostaneme v čistej podobe vyššie opísanú situáciu parazita umierajúceho na mŕtvole svojho pána. Jediný rozdiel je v tom, že finančný kapitál ako abstraktná entita ani nepozná, že zomrel.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942