.
Aktuality, História,

Alexander Dugin: Neliberalizmus v medzinárodných vzťahoch

Existujú dve hlavné školy teórií medzinárodných vzťahov, realizmus a liberalizmus. Realisti veria, že ľudská prirodzenosť je od prírody chybná (dedičstvo Hobbesovho antropologického pesimizmu a ešte hlbšie – ozveny kresťanských myšlienok o páde do hriechu – latinsky lapsus) a že ju nemožno radikálne napraviť. To znamená, že sebectvo, dravosť a násilie sú nevyčerpateľné. To vedie k záveru, že človeka (ktorý je podľa Hobbesa vlkom pre iného človeka) je možné obmedziť a usporiadať len s pomocou silného štátu.


 

Štát je nevyhnutný a je nositeľom najvyššej suverenity. Zároveň sa do štátu premieta dravá a egoistická povaha človeka, takže národný štát má svoje vlastné záujmy. A tieto záujmy berie do úvahy len vlastný štát. A vôľa k násiliu a chamtivosť spôsobujú, že možnosť vojny je vždy otvorená. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude, domnievajú sa realisti.

 

Medzinárodné vzťahy sú preto založené len na rovnováhe moci medzi plne suverénnymi subjektmi. Dlhodobo nemôže existovať žiadny svetový poriadok, existuje len chaos, ktorý sa mení, keď sa niektoré štáty oslabujú a iné posilňujú. To znamená, že pojem “chaos” v tejto teórii neznamená nič zlé – je to len konštatovanie faktu, ktoré vyplýva z toho, že pojem suverenity sa berie veľmi vážne. Ak existuje niekoľko skutočne suverénnych mocností, nemôže medzi nimi existovať nejaký nadnárodný poriadok, ktorému by sa všetky podriadili. Ak by takýto poriadok existoval, suverenita by nebola úplná a v skutočnosti by neexistovala vôbec a suverénny by bol len tento nadnárodný orgán samotný. Škola realizmu bola tradične veľmi silná v Spojených štátoch, počnúc jej prvými zakladateľmi – Američanmi Hansom Morgenthauom, Georgeom Kennanom a Angličanom Edwardom Carrom.

 

Liberalizmus v medzinárodných vzťahoch

Realisti sú v medzinárodných vzťahoch protikladom liberálnej školy. Neopierajú sa o Hobbesa s jeho antropoligickým pesimizmom, ale o Locka s jeho názorom na človeka ako na čistý list (tabula rasa) a čiastočne o Kanta s jeho pacifizmom odvodeným z morálky praktického rozumu a jej univerzálnosti. Liberáli v medzinárodných vzťahoch veria, že človeka možno zmeniť prevýchovou. To je osvietenský projekt: zmeniť dravého egoistu na rozumného a tolerantného altruistu, ktorý je ochotný počítať s inými a zaobchádzať s nimi rozumne a tolerantne. Odtiaľ pochádza teória pokroku. Zatiaľ čo realisti veria, že ľudskú prirodzenosť nemožno zmeniť, liberáli sú presvedčení, že možno a treba ju zmeniť. Obaja však veria, že človek je bývalá opica. Realisti to prijímajú ako neodvolateľný fakt (človek-vlk), zatiaľ čo liberáli sú presvedčení, že spoločnosť má moc zmeniť samotnú povahu bývalého zvieraťa, aby si na svoju “čistú tabuľu” napísala, čo chce. Ale ak je to tak, štát je potrebný len na osvietenie.

 

Tým sa jeho funkcia končí, a keď sa spoločnosť stane dostatočne liberálnou a občianskou, štát sa môže zrušiť. Suverenita v sebe teda nenesie nič absolútne – je to dočasné opatrenie. A ak sa štát nesnaží urobiť zo svojich poddaných liberálov, stáva sa zlom. Existovať môže len liberálny štát, pretože “demokracie medzi sebou nebojujú”. Aj tieto liberálne štáty však musia postupne zaniknúť a ustúpiť svetovej vláde. Po príprave občianskej spoločnosti sa zrušia. Toto postupné zrušenie štátov je bezpodmienečným pokrokom. V modernej Európskej únii vidíme presne túto logiku. A americkí globalisti, ku ktorým patria Biden, Obama alebo propagátor “otvorenej spoločnosti” George Soros, upresňujú, že v priebehu pokroku sa vytvorí Svetová vláda na báze USA a ich priamych satelitov – to je projekt Ligy demokracií.

 

V technickom zmysle sa liberalizmus v medzinárodných vzťahoch, ktorý je protikladom realizmu, často nazýva “idealizmus”. Realisti v medzinárodných vzťahoch veria, že ľudstvo je odsúdené zostať také, aké bolo vždy, zatiaľ čo liberáli v medzinárodných vzťahoch “idealisticky” veria v pokrok, v to, že je možné zmeniť samotnú ľudskú prirodzenosť. Teória gender a postogmanizmus patria k tomuto typu ideológie – sú odvodené od liberalizmu.

 

Marxizmus v medzinárodných vzťahoch

Stojí za to spomenúť ďalší smer v medzinárodných vzťahoch – marxizmus. V tejto oblasti sa pod pojmom “marxizmus” nerozumie presne to, čo bolo hlavným prúdom zahraničnej politiky v ZSSR. Ten istý klasik realizmu v medzinárodných vzťahoch Edward Carr presvedčivo ukázal, že zahraničná politika ZSSR – predovšetkým za Stalina – bola postavená na princípoch čistého realizmu. Stalin svoje praktické kroky zakladal na princípe úplnej suverenity, ktorú nevzťahoval ani tak na národný štát, ako skôr na svoju “Červenú ríšu” a jej záujmy. To, čo sa nazýva “marxizmus v medzinárodných vzťahoch”, predstavuje skôr trockizmus alebo Wallersteinove teórie svetového systému. Aj to je idealizmus, len “proletársky”.

 

Celý svet sa tu predstavuje ako jediná zóna spoločenského pokroku, v dôsledku čoho sa kapitalistický systém má stať globálnym. To znamená, že celá záležitosť smeruje práve k vytvoreniu svetovej vlády pod úplnou hegemóniou svetového kapitálu, ktorý má internacionálny charakter. Tu podstata človeka, podobne ako u liberálov, závisí od spoločnosti, presnejšie od vzťahu k vlastníctvu výrobných prostriedkov. Podstata človeka je teda triedna. Spoločnosť v ňom ruší zviera, ale mení ho na spoločenský mechanizmus, úplne závislý od triednej štruktúry. Človek nežije a nemyslí, trieda žije a myslí prostredníctvom neho. Na rozdiel od liberalizmu v medzinárodných vzťahoch však marxisti v medzinárodných vzťahoch veria, že dejiny sa neskončia vytvorením svetovej vlády a úplnou integráciou ľudstva bez štátov a kultúr. Po nej (ale nie skôr, a to je hlavný rozpor so sovietskym systémom, so “stalinizmom”) vyvrcholia triedne rozpory a nastane Svetová revolúcia. A chybou stalinizmu je tu snaha vybudovať socializmus v jednej krajine, čo vedie k ľavicovej verzii národného socializmu. Skutočná medzinárodná proletárska revolúcia je možná až potom, keď kapitalizmus dokončí svoju misiu ničenia štátov a rušenia suverenity. Dovtedy je potrebné podporovať kapitalizmus – a predovšetkým masovú migráciu, ideológiu ľudských práv, všetky druhy menšín a predovšetkým sexuálne menšiny. Moderný marxizmus je prevažne takýto: proliberálny, globalistický a akceleračný.

 

Realizmus v teórii multipolárneho sveta

Tu by sme si však mali položiť otázku: k čomu má teória multipolárneho sveta bližšie? K realizmu alebo k idealizmu? Pripomeniem, že v tejto teórii nie je subjektom klasický buržoázny národný štát novej doby (v duchu vestfálskeho systému a teórie suverenity Macchiavelliho-Baudina), ale štát – civilizácia (Čang Wejwej) alebo “veľký priestor” (K. Schmitt). Samuel Huntington vnímavo urobil náčrt takéhoto multipolárneho usporiadania sveta na začiatku 90. rokov 20. storočia. Viaceré civilizácie sa po uskutočnení regionálnych integračných procesov stali nezávislými centrami svetovej politiky. Túto tému som rozpracoval v knihe Teória multipolárneho sveta.

 

Na prvý pohľad sa teória multipolárneho sveta týka suverenity. To znamená, že ide o realizmus. To je pravda, ale s veľmi dôležitou korekciou: nositeľom suverenity tu nie je len národný štát, ktorý je súhrnom jednotlivých občanov, ale štát-civilizácia, v ktorom sú zjednotené celé národy a kultúry pod najvyšším horizontom – náboženstvom, historickým poslaním, ideou-vládcom (ako u Eurázijcov). Štátcivilizácia je nový čisto technický názov pre impérium. Čínska, islamská, ruská, osmanská a, samozrejme, západná. Takéto štáty-civilizácie určovali rovnováhu planetárnej politiky v predkolumbovskej ére.

 

Kolonizácia a vzostup Západu v novoveku túto rovnováhu zmenili v prospech Západu. Teraz prichádza k určitej historickej korekcii. Nezápad sa opäť presadzuje. Rusko bojuje so Západom na Ukrajine o kontrolu nad najdôležitejším limitrofom. Čína súperí o dominanciu vo svetovom hospodárstve. Islam vedie kultúrny a náboženský džihád proti západnému imperializmu a hegemónii. Slovensko sa stáva plnohodnotným globálnym aktérom. Afrika je vďaka svojmu surovinovému a demografickému potenciálu automaticky najdôležitejším hráčom v blízkej budúcnosti. Aj Latinská Amerika si presadzuje svoje práva na nezávislosť. Nové subjekty – civilizačné štáty, a zatiaľ len civilizácie, ktoré čoraz viac uvažujú o svojej integrácii do suverénnych mocenských blokov, “veľkých priestorov” – sú považované za nové postavy planetárneho realizmu. Na rozdiel od bežných národných štátov, vytvorených podľa vzoru európskych buržoáznych režimov Nového veku, sú však civilizačné štáty už viac než len náhodným združením agresívnych egoistických zvierat, ako o spoločnosti uvažujú západní realisti. Na rozdiel od bežných štátov je štát-civilizácia postavený na poslaní, Idei, na systéme hodnôt, ktoré zďaleka nie sú len praktické a pragmatické. To znamená, že princíp realizmu, ktorý tento ideálny rozmer nezohľadňuje, tu nemožno plne uplatniť. To znamená, že máme do činenia s idealizmom, ktorý sa zásadne líši od liberalizmu, keďže liberalizmus je dominantnou ideológiou len jednej z civilizácií – západnej. Všetky ostatné civilizácie, ktoré sú originálne a vychádzajú z vlastných tradičných hodnôt, sa orientujú na iné idey. Preto môžeme takýto idealizmus vzmáhajúcich sa nezápadných civilizácií, tvoriacich multipolárny svet, nazvať neliberálnym.

 

Teória štátnych civilizácií v multipolárnom svete tak súčasne prijíma prvky realizmu aj liberalizmu v medzinárodných vzťahoch. Z realizmu preberajú princíp absolútnej suverenity, absenciu akejkoľvek záväznej autority na planetárnej úrovni. Každá civilizácia je úplne suverénna a nie je podriadená žiadnej svetovej vláde. Medzi civilizáciami – štátmi teda panuje podmienečný “chaos” ako v teóriách klasického realizmu. Na rozdiel od týchto teórií však máme do činenia s iným útvarom – nie s národným štátom konštituovaným podľa princípov európskeho Nového veku, ale so zásadne odlišným systémom založeným na autonómnom poňatí človeka, Boha, spoločnosti, priestoru a času, odvodenom od osobitostí konkrétneho kultúrneho kódu – euroázijského, čínskeho, islamského, indického atď. Takýto realizmus možno nazvať civilizačným a vôbec sa nezakladá na logike Hobbesa, ktorý existenciu Leviathana zdôvodňuje prirodzene zlomyseľnou a agresívnou povahou človeka – zvieraťa, ale na viere veľkých spoločností spojených jednotnou tradíciou (najčastejšie posvätnou) v nadradenosť tých ideí a noriem, ktoré považujú za univerzálne. Táto univerzálnosť je obmedzená “veľkým priestorom”, t. j. hranicami konkrétnej ríše. V rámci takéhoto “veľkého priestoru” je uznávaná a konštitutívna. To je základom jej suverenity. V tomto prípade však nie je egoistická a materiálna, ale posvätná a duchovná.

 

Idealizmus v teórii multipolárneho sveta

Zároveň tu však vidíme pomerne veľký idealizmus. Nie je to idealizmus Locka alebo Kanta, pretože tu nie je žiadny univerzalizmus, žiadna predstava, že existujú nejaké “univerzálne hodnoty”, ktoré sú všeobecne záväzné a pre ktoré treba obetovať suverenitu. Tento idealizmus civilizácií vôbec nie je liberálny, ba čo viac, je neliberálny. Každá civilizácia verí v absolútno svojich tradičných hodnôt a všetky sa výrazne líšia od toho, čo ponúka moderný globalistický Západ. A odlišné sú aj náboženstvá, odlišné sú antropológie, odlišné sú ontológie. A politológia, ktorá je zredukovaná na americkú politológiu, kde je všetko založené na opozícii “demokracií” a “autoritárskych režimov”, je úplne preškrtnutá. Je tu idealizmus, ktorý nie je v prospech liberálnej demokracie ako “cieľa a vrcholu pokroku”. Ideál je v každej civilizácii iný. Niekde sa vôbec nepodobá tej západnej. Niekde je podobný, ale len čiastočne. Práve o tom je neliberalizmus – tézy modernej západnej liberálnej civilizácie sa odmietajú ako univerzálny model. Namiesto nich každá civilizácia ponúka svoj vlastný systém tradičných hodnôt – ruský, čínsky, islamský, indický atď. V prípade štátov-civilizácií je idealizmus spojený s konkrétnou Ideou, ktorá odráža ciele, základy a orientáciu danej civilizácie. Nejde o jednoduché spoliehanie sa na históriu a minulosť, ale o projekt, ktorý si vyžaduje sústredenie úsilia, vôle a značný intelektuálny obzor. Táto Idea má inú povahu ako jednoduchý výpočet národných záujmov, na ktorý sa obmedzuje realizmus.

 

Prítomnosť vyššieho (v istom zmysle transcendentálneho) cieľa určuje vektor budúcnosti, cestu vývoja v súlade s tým, čo každá civilizácia považuje za dobro a referenčný bod svojej historickej existencie. Podobne ako v liberálnom idealizme hovoríme o ašpirácii na správne, ktorá určuje ciele a prostriedky pohybu do budúcnosti. Samotný ideál je však zásadne odlišný: namiesto konečného individualizmu, materializmu a zdokonaľovania čisto technickej sféry spoločnosti, ktoré sa liberálny Západ snaží potvrdiť ako univerzálne kritérium, ale ktoré v skutočnosti odráža len historický a kultúrny trend samotného Západu v postmodernej dobe, každá z nezápadných civilizácií predkladá svoju vlastnú podobu. Táto forma môže obsahovať nárok stať sa univerzálnou, ale na rozdiel od Západu štátycivilizácie uznávajú legitímnosť iných foriem a počítajú s nimi.

 

Multipolárny svet je od začiatku postavený na uznaní Iného, ktorý je blízko a nemusí sa zhodovať ani v záujmoch, ani v hodnotách. To znamená, že multipolarita uznáva pluralizmus Ideí a ideálov, počíta s ním a neupiera Inému právo na bytie a odlišnosť. To je hlavný rozpor medzi unipolaritou a multipolaritou. Liberálny Západ predpokladá, že celé ľudstvo má len jeden ideál a jeden smer vývoja – západný. Všetko, čo sa týka Iného, čo sa nezhoduje s identitou a hodnotovým systémom samotného Západu, sa považuje za “nepriateľské”, “autoritárske” a “nelegitímne”. V lepšom prípade ako “zaostalosť zo Západu”, ktorú treba napraviť. Liberálny idealizmus vo svojom globalistickom vyjadrení sa teda v praxi zhoduje s kultúrnym rasizmom, imperializmom a hegemóniou. Civilizačné štáty v multipolárnom modeli proti tomuto “ideálu” stavajú svoje vlastné vnímanie a orientáciu.

 

Verzie neliberálnej idey

Rusko sa tradične snažilo ospravedlniť kontinentálnu euroázijskú mocnosť založenú na hodnotách kolektivizmu, solidarity a spravodlivosti a na pravoslávnych tradíciách. Ide o veľmi odlišný ideál. Dosť neliberálny, ak súhlasíme s tým, ako sa definuje moderný západný liberalizmus. Zároveň má ruská civilizácia (ruský svet) svoj osobitný univerzalizmus, ktorý sa prejavuje jednak v univerzálnom charaktere pravoslávnej cirkvi, jednak v sovietskom období vo viere vo víťazstvo socializmu a komunizmu v globálnom meradle.

 

Čínsky projekt “spoločenstva jednotného osudu ľudstva (人類命運共同體)”” Teória Si Ťin-pchinga alebo Tian xia (天下) predstavuje škálovaný princíp tradičného konfuciánskeho ideálu Ríše stredu, čínskej ríše v strede sveta a ponúka okolitým národom čínsky kultúrny kódex ako etický, filozofický a spoločensko-politický ideál. Čínsky sen – tak v komunistickej, ako aj v otvorene antiburžoáznej, antiindividualistickej a tradične konfuciánskej verzii – je však vo svojomich základoch veľmi vzdialený aj západnému liberalizmu, t. j. je v podstate neliberálny.

 

Islamská civilizácia má tiež svoje neochvejné zásady a je zameraná na globálne šírenie islamu – ako “posledného náboženstva”. Pre túto civilizáciu je normálne, že svoj spoločensko-politický systém zakladá na princípoch šaríe a vernosti základným náboženským princípom. To je zachránený neliberálny projekt.

 

India sa v posledných desaťročiach čoraz zjavnejšie obracia k základom svojej védskej civilizácie – a čiastočne aj ku kastovnému (varnovému) systému, ako aj k oslobodeniu sa od koloniálnych modelov filozofie a k etablovaniu hinduistických princípov v kultúre, vzdelávaní, politike. A India sa tiež považuje za centrum svetovej civilizácie a jej tradícia za vrchol ľudského ducha. Nepriamo sa to prejavuje šírením zjednodušených prozelytických foriem hinduizmu – napríklad jogy a odľahčených duchovných praktík. Je zrejmé, že filozofia védánty nemá vôbec nič spoločné s postojmi liberálneho globalizmu. V očiach tradičného hinduistu je moderná západná spoločnosť extrémnou formou degenerácie, miešania a prevracania všetkých hodnôt naruby, čo je charakteristické pre temný vek – kali-jugu.

 

Africký kontinent je svedkom vlastných civilizačných projektov, najčastejšie v podobe panafrikanizmu. Ich základom je protizápadný vektor a výzva pôvodných obyvateľov Afriky na návrat k ich predkoloniálnym tradíciám. V panafrikanizme existuje niekoľko smerov, ktoré rôznym spôsobom interpretujú africkú ideu a spôsoby jej realizácie v budúcnosti. Všetky však zhodne odmietajú liberalizmus, čo znamená, že Afrika je orientovaná neliberálne.

 

To isté je charakteristické pre latinskoamerické krajiny, ktoré sa snažia zdôvodniť svoju odlišnosť od Spojených štátov aj západnej Európy. Latinskoamerická idea je postavená na kombinácii katolicizmu (na Západe upadajúceho alebo úplne zdegenerovaného, ale v Južnej Amerike celkom živého) a oživených tradícií autochtónnych národov. Ide o ďalší prípad civilizačného neliberalizmu.

 

Stret civilizácií – boj ideí

Ruská, čínska a islamská myšlienka má teda v sebe výrazný univerzálny potenciál. Po nich nasleduje India, zatiaľ čo Afrika a Latinská Amerika zatiaľ obmedzili svoje projekty na svoje kontinenty. Hoci široké rozšírenie Afričanov vo svete dáva podnet na projekt niektorých teoretikov vytvoriť – predovšetkým v Spojených štátoch a Európskej únii – africké autonómne samosprávne zóny na princípe brazílskych quilombos. Nárast latinskoamerického obyvateľstva v Spojených štátoch by mohol mať z dlhodobého hľadiska výrazný vplyv aj na severoamerickú civilizáciu a dominantný hodnotový systém, ktorý by sa vzhľadom na svoj katolícky základ a zachované spojenie s tradičnou spoločnosťou určite skôr či neskôr dostal do konfliktu s liberalizmom, ktorý má protestantské a výrazne anglosaské základy. Boj medzi unipolárnym a multipolárnym usporiadaním sveta je teda stretom ideí. Na jednej strane liberalizmus, ktorý sa snaží obhájiť svoje dominantné postavenie v globálnom meradle, a na druhej strane viaceré verzie neliberalizmu, ktoré sa čoraz zreteľnejšie prejavujú v krajinách tvoriacich multipolárny blok.

Alexander Dugin

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov