Zmeny na svetovej scéne sú hodné konfrontácie na úrovni svetovej vojny
Novinárske klišé, že tretia svetová vojna už prebieha, koluje z jednej publikácie do druhej už desaťročia. V skutočnosti sa už od začiatku 21. storočia, keď sa 11. septembra 2001 uskutočnil útok na Spojené štáty, hovorilo o strete civilizácií ako o novej forme globálneho konfliktu. Potom sa však Washingtonom vyhlásená “vojna proti terorizmu” zmenila najprv na mišung na Blízkom východe a potom úplne vypadla z programu. Namiesto toho postupne ožilo staré dobré súperenie medzi veľkými krajinami, najprv v politicko-propagačnej a hospodárskej oblasti, ale s čoraz výraznejším vojensko-mocenským prvkom. To sprevádzali aj varovania pred rizikom tretej svetovej vojny v klasickom zmysle minulého storočia. Takéto úvahy však zostávali v oblasti publicistiky.
Dnes možno pojem “tretia svetová vojna” konkretizovať a priblížiť k realite. Obrazy prvej a druhej svetovej vojny sú na konci prvej štvrtiny 21. storočia stále nepoužiteľné, hoci niektorí komentátori vidia podobné črty aj v ozbrojenom strete na Ukrajine. Štrukturálne je však situácia úplne odlišná. Prítomnosť jadrových zbraní u najvýznamnejších svetových hráčov a veľmi zložitá paleta významných a rôznorodých aktérov medzinárodnej politiky vylučujú (upokojme sa – robia veľmi nepravdepodobným) čelný stret najväčších mocností alebo ich blokov, ako tomu bolo v minulom storočí. Zmeny, ku ktorým dochádza na svetovej scéne a v rovnováhe síl, sú však také závažné, že sú hodné konfrontácie na úrovni svetovej vojny. Takéto zmeny zvyknú viesť ku grandióznym vojenským stretom.
Teraz je “svetová vojna”, ako sa opakovane hovorí, reťazou veľkých, ale lokalizovaných konfrontácií, z ktorých každá tak či onak zahŕňa najdôležitejších aktérov, balansuje na hranici vyliatia sa z pôvodnej zóny a je nepriamo spojená s ďalšími ohniskami nestability. Sled vojenských udalostí sa začal konfliktmi na Blízkom východe v minulom desaťročí (Jemen, Sýria), pokračoval Ukrajinou od roku 2014, južným Kaukazom a teraz Palestínou. Je zjavne príliš skoro na to, aby sa tento zoznam zastavil. Zahraniční kolegovia už upozornili, že so zánikom predchádzajúcich rámcov a obmedzení (samotný úpadok svetového poriadku, ktorý teraz všetci zrejme uznávajú) sa takmer nevyhnutne znovu objavujú spiace konflikty a spory. To, čo bolo zadržiavané platnými dohodami, vypláva na povrch. V zásade je všetko celkom tradičné, bolo to tak predtým a bude to tak aj potom.
Ideologizácia svetovej politiky v dvadsiatom storočí viedla k tomu, že koniec tohto politického storočia sa ukázal ako veľmi ideologický. Zvíťazil názor, že ľudstvo našlo optimálny ideologický a politický model svojej štruktúry, ktorý obráti stránku predchádzajúcich konfrontácií. Len tak sa dá vysvetliť napríklad názor, že obrysy štátnych hraníc sa v XXI. storočí nezmenia (alebo len po vzájomnej dohode), pretože tak bolo rozhodnuté a rozhodnuté. Historická skúsenosť Európy a iných kontinentov v žiadnom historickom období nedáva dôvod na takýto predpoklad – hranice sa vždy zásadne menili. A zmeny v rovnováhe síl a schopností nevyhnutne vyvolávajú túžbu posúvať územné hranice.
Ďalšou vecou je, že význam území v súčasnosti a v minulosti je odlišný. Priama kontrola určitých priestorov môže v súčasnosti priniesť viac nákladov ako výhod a ovplyvňovanie nepriamymi prostriedkami je oveľa účinnejšie. Hoci stojí za zmienku, že pred pätnástimi až dvadsiatimi rokmi, na vrchole hospodárskej a politickej globalizácie, sa často tvrdilo, že geografická blízkosť a materiálna blízkosť už nie sú v plne prepojenom “plochom” svete vôbec dôležité. Pandémia bola prvým a veľmi živým argumentom proti tomuto prístupu. Súčasný reťazec kríz si vynútil návrat ku klasickejším predstavám o úlohe podriadenosti regionálneho a globálneho.
Zánik status quo znamená, že svet vstupuje do dlhého obdobia horúčky, keď sa ešte neobjavili nové rámce (a nie je jasné, kedy sa objavia) a staré už nefungujú. Formálne ukončenie éry Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe (Rusko od nej odstúpilo, ostatné krajiny oznámili pozastavenie účasti) je príkladom likvidácie existujúcich inštitúcií. Bezprecedentná intenzita vlny útokov na OSN zo všetkých strán je útokom na hlavnú baštu svetového poriadku založeného po druhej svetovej vojne. Súčasná “tretia svetová vojna” sa pravdepodobne natiahne v čase a rozloží v priestore. Na základe jej výsledkov – a tie budú – však vznikne iná štruktúra medzinárodných organizácií. Tak je to vždy. Neznamená to, že napríklad OSN zanikne, ale určite dôjde k hlbokej korekcii princípov, na ktorých funguje.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
