.
Aktuality, História,

Polopolárny svet. Palestínsko-izraelská vojna upevnila Západ, ale nevytvorila druhý pól

Americký prezident Biden, ktorý pricestoval do Izraela ráno po bombovom útoku na nemocnicu AlAhli, na stretnutí s Benjaminom Netanjahuom povedal: “Pôsobí to dojmom, že to urobil iný tím, nie vy.” Použitie slova “tím” v tomto kontexte sa zdá byť zvláštne, ale presne odráža to, čo sa deje. Súčasné násilné konflikty – rusko-ukrajinský konflikt aj v ešte väčšej miere palestínsko-izraelský konflikt – rozdeľujú svet na skupiny fanúšikov, ktorí stoja za svojím tímom bez ohľadu na to, čo robí na ihrisku. Sektor fanúšikov môže mať rôzne pocity, až po hnev a frustráciu pri sledovaní hry svojich obľúbencov. Ale na tom nezáleží, pretože hlavným inštinktom je bojovať proti opozičnej tribúne, ktorá sa zhromaždila okolo súpera.


 

Cez mínové pole

Vojna v Palestíne je ďalšou etapou reorganizácie sveta. Začala sa na prelome storočí. Vtedy sa zdalo, že podstata procesu je daná ukončením globálnej vojensko-ideologickej konfrontácie dvadsiateho storočia a nevyhnutné zádrhele boli náklady, ktoré nezmenili smer. Je pravda, že počet hrubých hrán sa v priebehu leštenia “plochého sveta” nezmenšoval, ale zväčšoval. Množstvo protirečení viedlo k nahromadeniu napätia, ktoré prepuklo koncom druhého desaťročia storočia. Katalyzátorom bol pravdepodobne sociálno-psychologický šok, ktorý ľudstvo zažilo počas pandémie. Vojny na južnom Kaukaze, vo východnej Európe a teraz aj na Blízkom východe začali fázu otvoreného silového sprievodu politických a hospodárskych zmien vo svete.

 

Je symbolické a prirodzené, že problémy, ktoré neboli vyriešené od studenej vojny, zasa explodujú. Systém vzťahov, ktorý sa vytvoril zánikom ZSSR a bipolárnym riadením, nakoniec nedokázal ani neutralizovať dlhoročné “míny”, ani ich izolovať, aby sa obmedzil účinok detonácie. Bohužiaľ, po svete je roztrúsených veľa neaktívnych zariadení tohto druhu a je len malá nádej, že sa obmedzí na výbuchy, ktoré už nastali. Svetová vojensko-politická kríza je teda viaczložkový, ale celistvý jav, hoci genéza každého z jej prvkov je iná. V súlade s tým by reakcia vedúcich mocností, najmä lídrov rozpadajúceho sa svetového poriadku, mala byť komplexná. Povaha tejto reakcie sa stáva jasnejšou a umožňuje nám vysloviť predpoklady o tom, čo bude nasledovať.

 

Dva v jednom

Po návrate z Izraela predniesol Biden programový prejav. Bol zostavený podľa všetkých kánonov americkej politickej rétoriky, možno dokonca s cieľom zapísať sa do histórie. Americký prezident považuje súčasný politický moment za rozhodujúci na ďalšie desaťročia. Ľudstvo čelí mimoriadne nebezpečnej výzve:

“Hamas a Putin predstavujú rôzne hrozby, ale majú niečo spoločné: obaja chcú úplne zničiť susedný demokratický štát… Môj… nedovolíme, aby zvíťazili teroristi (ako Hamas) a tyrani (ako Putin). Ak sa nepodarí zastaviť nepriateľa, hrozí domino efekt: “Potenciálni agresori na celom svete získajú odvahu a pokúsia sa o to isté. Riziko konfliktu a chaosu by sa mohlo rozšíriť do ďalších častí sveta – do Indopacifiku, na Blízky východ – najmä na Blízky východ.”

 

Riešenie je pre Bidena zrejmé: “Americké spojenectvá sú tým, čo nás, Ameriku, udržiava v bezpečí… Ohrozenie toho všetkého, ak prestaneme podporovať Ukrajinu, ak sa obrátime chrbtom Izraelu, je pre Spojené štáty úplne nevýhodné.” A záver: “Je to rozumná investícia, ktorá bude prinášať dividendy pre americkú bezpečnosť po celé generácie, pomôže nám udržať amerických vojakov v bezpečí pred zraneniami a pomôže nám vybudovať svet, ktorý bude bezpečnejší, mierovejší a prosperujúcejší pre naše deti a vnukov.”

 

Deň po Bidenovi vystúpila s identickým prejavom aj šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, a to tiež z Washingtonu.

“Tieto dve krízy, hoci sú rozdielne, si vyžadujú, aby Európa a Amerika zaujali pevný postoj a postavili sa bok po boku. Vladimir Putin chce vymazať Ukrajinu z mapy sveta. Hamas podporovaný Iránom chce urobiť to isté Izraelu. Musíme chrániť demokracie… Rusko a Hamas sú si veľmi podobné. Ako hovorí prezident Zelenskij, ‘podstata je rovnaká’.”  Samostatná vineta z Európy: “Nezabudli sme, že v druhej svetovej vojne demokracia porazila fašizmus a autokraciu. Tento triumf položil základy mierového poriadku. A to sa netýka len minulosti, ale bude to určovať aj našu budúcnosť.” Hlavné tu je, že úloha ZSSR bola definitívne odstránená z formulky víťazstva v hlavnej bitke dvadsiateho storočia. Čo sa však dalo očakávať.

 

Koordinované vyhlásenia z oboch strán Atlantiku sú jasným signálom. V západnom svete bola vyhlásená všeobecná politická a ideologická mobilizácia. Spojenie viacsmerných výziev do jednej je pokusom o zjednodušenie obrazu a obnovenie zdania studenej vojny. Demokracie verzus autokracie, pól dobra verzus pól zla. Takáto štruktúra je známa a relatívne ľahko zvládnuteľná. Cieľom je obranný, či skôr ochranný – zabrániť ďalšej erózii medzinárodnej hierarchie, ktorá sa vytvorila pod záštitou Spojených štátov. Úloha obracať nové krajiny a národy na svoju vieru, ako to bolo v deväťdesiatych a nultých rokoch, už nemá zmysel. Nesmieme však dovoliť, aby politický Západ opustil “správny” tábor.

 

Jeden pól, jeden smer?

Táto schéma by bola celkom funkčná, keby sa uskutočnila pred polstoročím. Vtedy sa existencia dvoch pólov vzájomne uznávala, čo umožnilo štruktúrovať konfrontáciu a urobiť ju usporiadanejšou, t. j. menej nebezpečnou. Teraz je situácia iná. Na jednej strane je tu snaha obnoviť obvyklý typ konfrontácie, ale na druhej strane neexistuje žiadny “pól”. Existuje obrovský súbor krajín, národov a organizácií, ktoré sa riadia vlastnými záujmami a nezoskupujú sa do záväzných aliancií. Dokonca aj tí, ktorí sú v tvrdej konfrontácii so Západom (Rusko, Irán, Venezuela), sledujú každý svoju vlastnú líniu, hoci sa môžu selektívne vzájomne ovplyvňovať. Pokiaľ ide o všetkých ostatných, ktorých dnes nazývame svetovou väčšinou, spája ich zásadná neochota konať podľa spoločných foriem.

 

Téma nejednoznačnosti vzťahu medzi Západom a zvyškom sveta (Západ a zvyšok znie v angličtine elegantne) sa objavila hneď po triumfe Západu v studenej vojne. Mnohí významní intelektuáli, predovšetkým Samuel Huntington, spochybnili vtedy prevládajúcu predstavu, že liberálnodemokratický model nemá alternatívu. V polovici 90. rokov 20. storočia napísal, že Západ sa môže zachovať a posilniť, ak si nebude nárokovať na svoj univerzalizmus a zdrží sa vnucovania vlastnej skúsenosti iným kultúram. V praxi však prevládal iný prístup: len reorganizácia sveta v súlade so západnými hodnotami by zabezpečila bezpečnosť Západu a blahobyt pre všetkých ostatných.

 

Účelnosť tohto postupu spochybnil aj západný mainstream a jeden z jeho popredných predstaviteľov Fareed Zakaria už v roku 2008 vydal knihu s názvom Postamerický svet a vzostup zvyšku. Hlavnou myšlienkou je, že obdobie, keď si USA a ich spoločníci mohli robiť, čo chceli, sa skončilo a ostatné krajiny im začínajú šliapať na päty. Napriek tomu v nultých i desiatych rokoch ideologická línia, ktorá znamenala monopol hodnôt, zostala leitmotívom a postupne sa stávala čoraz viac inštrumentálnou. Biden od začiatku dostal funkciu pohotovostnej služby – po politických a ekonomických kataklizmách dať systém do poriadku. Pravda, predpokladalo sa, že tie boli anomáliou a že to, čo bolo pred nimi, je norma, ku ktorej sa tak či onak treba vrátiť. Udalosti však nabrali úplne iný spád. Biden sa ocitol v centre najvážnejšej vojenskej a politickej krízy, akú Amerika zažila za viac ako polstoročie. Plánované údržbárske práce sa zmenili na ťažkú skúšku havárie.

 

Nepostrádateľný, ako už bolo povedané

Bidenov prístup, ako ho vyjadril v prejave, ktorý predniesol po návrate z Izraela, je spojením základných amerických ideológií viac ako tridsiatich rokov. Konkrétne idey Ameriky ako vlajkovej lode a obrancu demokracie, existencie “osi zla” (tento termín nepoužil, ale bolo ho možné ľahko prečítať), ktorej treba tvrdo vzdorovať, a potreby udržiavať poriadok založený na pravidlách (tento termín tiež nepoužil, ale Biden vyložil jeho podstatu).

 

Je zaujímavé, že posledná strategická novinka – o konfrontácii veľmocí ako hlavnom fenoméne súčasného sveta (mimochodom, Čína nebola v prejave vôbec spomenutá) – bola v prejave prezentovaná v najmenšej miere. Bola predstavená v rámci Donalda Trumpa, Bidenovho hlavného antagonistu. Súčasný prezident sa jej oficiálne nezriekol, ale má bližšie k predchádzajúcim liberálnym koncepciám. Nie náhodou pripomína a cituje Madeleine Albrightovú, ministerku zahraničných vecí USA v 90. rokoch, s jej predstavou Ameriky ako “nenahraditeľnej mocnosti”. Odvtedy sa situácia zásadne zmenila. Predovšetkým v samotných Spojených štátoch. Preto Biden vytrvalo pripomína, že podpora demokracií v iných častiach sveta je pre Američanov prospešná, je to dobrá investícia, ktorá prinesie dividendy. Presviedčanie spoluobčanov, národa, ktorý je sebestačný a len mierne sa zaujíma o svoje vonkajšie prostredie, o potrebe aktívnej zahraničnej politiky je vlastne náplňou práce amerických prezidentov prinajmenšom od konca 19. storočia. Rozdiel je v tom, že väčšina Bidenových predchodcov musela agitovať, aby vstúpili (čoraz viac) na medzinárodnú scénu. On však musí dokázať, že nie je potrebné opustiť medzinárodnú arénu tým, že odhodí už prijaté rozsiahle záväzky, ktoré sa stali rámcom určitého svetového poriadku.

 

Vnútorné napätie

Palestínsky konflikt v oveľa väčšej miere ako ukrajinský konflikt ukázal dve línie rozdelenia – na svetovej scéne ako celku a v rámci Západu. Na medzinárodnej scéne boli zverstvá spáchané Hamasom v čase invázie rýchlo zatienené masívnou izraelskou reakciou a jej následkami. A spolu s ňou sa stal aktuálnym aj celý komplex sťažností moslimskej komunity a v širšom zmysle rozvojového sveta, že vyspelý svet bol dlho ľahostajný k osudu Palestínčanov a neurobil nič pre riešenie problému štátnosti. Je to obzvlášť zarážajúce v kontraste so solidaritou a jednotou, ktorú prejavili voči Ukrajine. Medzi svetovou väčšinou neexistuje jednotný front na podporu Palestíny a proti Izraelu, ale rýchlo sa vytráca aj zvyšná zbožnosť voči Západu – jeho morálnym zásadám už dávno nikto neverí a teraz sa spochybňuje aj jeho politická kapacita. V USA a Európe sa establišment jednoznačne postavil na stranu Izraela a verejná mienka je, mierne povedané, diverzifikovaná. Vzniká tak zamotaná spleť.

 

Sympatie k palestínskej veci a odsúdenie tvrdosti, ktorá je vlastná izraelskému prístupu, sú charakteristické pre ľavicovo-liberálnu časť západného mainstreamu. Práve tá tvorí ideologický základ moderného Západu. Úlohou číslo jeden je však konsolidácia Západu a voľba je v prospech tradičného vojensko-politického spojenca (Izraela). Táto voľba je paradoxná, pretože tamojšia vláda je najpravicovejšou, až extrémistickou vládou v dejinách židovského štátu, skutočným protikladom všetkého, čo sa hlása v západných progresívnych kruhoch. Vzniká tak neriešiteľný vnútorný rozpor. Demografické zloženie západných spoločností sa pritom nemení v prospech Izraela – podiel moslimov a najmä Arabov rastie. Preto zatiaľ čo predtým mohli vlády Francúzska, Nemecka alebo Kanady zaujať jednoznačne proizraelský postoj bez obáv z politických dôsledkov, v súčasnosti je čoraz ťažšie ignorovať názor priaznivcov Palestíny. Preto je potrebný práve ten tímový duch – udržiavať fanúšikov v nálade bojovnými pokrikmi. Ak sa dá veriť únikom informácií, rozhodne proizraelský postoj vedenia už zmiatol nemálo ľudí na ministerstve zahraničných vecí aj v Európskej komisii. Je to ukážka rastúceho vnútorného napätia najmä v Európe.

 

Geopolitická plazma

Vojna v roku 2023 nevyrieši nekonečnú palestínsku otázku. Už teraz sa však stala míľnikom vo svetovej politike. Medzinárodný poriadok nadobúda zvláštnu podobu. Ak použijeme zaužívanú, hoci čoraz menej užitočnú metaforu pólov, môžeme ho nazvať polopolárnym. Na jednej strane je tu spoločenstvo kultúrne a historicky blízkych krajín, ktoré sa, povedané známym jazykom, snažia zabrániť revízii studenej vojny. V tomto ohľade sa snažia o maximálnu konsolidáciu a protiopatrenia voči trendom, ktoré sú pre ne nepriaznivé.

 

Špecifikom však je, že úloha konsolidácie nie je len vonkajšia, ale aj vnútorná. Počet spoločensko-politických rozporov v štátoch západného spoločenstva narastá. Potreba zjednocujúcej hrozby zvonka je pochopiteľná. Je však žiaduce, aby táto hrozba nebola prehnaná. Objavuje sa nezvyčajný fenomén zjednocovania sa okolo cudzej vojny, sprevádzaný ubezpečeniami, že sa nikdy nestane “našou” (v žiadnom prípade sa na nej nebudeme priamo podieľať). Je to aj pochopiteľné – spoločnosti masovo nechcú ísť do vojny ani v Európe, ani v Amerike. Z toho vyplýva neustála mantra, otvorenejšie vyjadrená Američanmi a zahalená Európanmi, že pomoc bojujúcej spojeneckej strane (Ukrajine a teraz zrejme aj Izraelu) je výhodnou investíciou.

 

Nuž, keďže v skutočnosti neexistuje vnútorná jednota a ani tento prístup “obchoduj a nakupuj” mnohým nevyhovuje (načo míňame toľko peňazí?), je potrebné neustále zohrievať nálady vo fanúšikovskej zóne. Médiá to robia aj bez špeciálnej pozvánky, jednoducho tak teraz fungujú. A ak niečo, tak ich možno stimulovať. Na druhej strane existujú rôzne krajiny, ktoré nie sú spojené do žiadneho spoločného pólu, ale nie sú ani pólmi v predchádzajúcom zmysle (ak vezmeme tie najväčšie a najambicióznejšie). Moderné sféry vplyvu/príťažlivosti sú niečo úplne iné, ako poznáme z histórie. Princíp hierarchie, jednoduchého potlačenia slabšieho silnejším, nefunguje v situácii komplexnej asymetrie vzťahov a viacsmerných prepojení. V tomto zmysle zostáva Západ jedinou skupinou štátov, kde funguje systém subordinácie. Na čele hierarchie stoja Spojené štáty, ktoré si v súčasnosti upevnili svoju dominanciu. Ale práve v rámci svojho “pólu”. Predstavitelia zvyšku sveta (zvyšku, čo je samo osebe hlboko chybná západocentrická formulácia) nie sú naklonení zjednocovaniu a nie sú nastavení na to, aby sa Západu postavili. A keď Západ ponúkne výhodnú spoluprácu, ostatní ochotne súhlasia. Vrátane dosiahnutia rovnováhy, napríklad na regionálnej úrovni. Podriadenosť a dodržiavanie jednotnej línie sa však nevyžadujú. Zatiaľ západný Prístup stále predpokladá takýto prístup a pokusy o jeho dosiahnutie sa stretávajú s pomerne účinnou sabotážou, ak nie s tvrdým odporom.

 

Polopól obklopený akousi geopolitickou plazmou je stavom dnešného medzinárodného prostredia. Je zámerne nestabilné a prechodné, hoci tento prechod môže byť dlhý. Jedným zo spôsobov, ako by sa mohlo vyvíjať, je eskalácia samotného “veľmocenského súperenia”, ktoré Biden obišiel, povedzme, ako rastie napätie medzi Spojenými štátmi a Čínou. Je pravda, že Spojené štáty si zrejme dobre uvedomujú výhody nepriamej vojny a budú sa snažiť použiť rovnaké nástroje aj v prípade Číny. ČĽR nepatrí k tým, pre ktoré je charakteristické vzrušenie. Nebezpečenstvo môže vyplynúť z vnútorného preťaženia, ak sa ho nepodarí kontrolovať vyššie opísanými metódami a vymkne sa spod kontroly. Čo to všetko znamená pre Rusko a ako by sa malo zachovať, je témou na samostatný článok.

Fjodor Lukjanov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov