Čile, 16. septembra 2023 (AM) – Za posledné storočie svet zažil nespočetné množstvo nepokojov, povstaní, vzbúr a prevratov. Chcem pripomenúť jeden veľmi výnimočný prevrat, ktorý sa odohral pred polstoročím. Dňa 11. septembra 1973 vypukol v Čile vojenský puč, v dôsledku ktorého bola zvrhnutá vláda koalície ľavicových síl “Ľudová jednota”. Počas prevratu bol zabitý čilský prezident Salvador Allende. V krajine sa dostala k moci vojenská junta pod vedením generála Augusta Pinocheta, ktorá vládla v rokoch 1973 až 1990.
Téme prevratu bolo venovaných mnoho kníh, článkov a dokonca aj filmov. Nechcel by som sa ponoriť do podrobnej kroniky dramatických udalostí tých vzdialených septembrových dní. Chcel by som upozorniť na hybné sily, ktoré stáli za prevratom, ako aj na jeho dôsledky pre krajinu. Je tu veľa poučného pre súčasné Rusko. Salvador Allende sa stal prezidentom Čile v roku 1970. Situácia bola jedinečná v tom, že išlo o prvé politické víťazstvo ľavicových síl na západnej pologuli, ktoré sa dosiahlo výlučne mierovou cestou. A Allende sa ukázal ako “ľavicový” politik nie slovami, ale skutkami. Predvolebné sľuby sa v priebehu niekoľkých mesiacov pretavili do seriózneho programu sociálno-ekonomickej transformácie.
Už v roku 1971 sa začalo znárodňovanie priemyselných zariadení, ktoré predtým vlastnili zahraničné (najmä americké) korporácie. Nasledovalo znárodnenie bánk a agrárna reforma, ktorá viedla k zániku veľkej časti latifundijných majetkov. Štát kontroloval približne 70 % zahraničného obchodu a približne 50 % priemyselnej výroby. Prebiehali prípravy na zavedenie hospodárskeho plánovania založeného na sovietskych skúsenostiach. To znepokojilo Washington, ktorý sa obával, že čilský precedens sa stane nákazlivým pre ostatné latinskoamerické krajiny. Yankees pred desiatimi rokmi “prespali” Kubu a nechceli opakovať svoje chyby. A čílsku “chybu” bolo potrebné urýchlene napraviť. Washington okamžite začal pripravovať plány na zmenu moci v Čile.
Pracovalo sa na dvoch možnostiach. Prvá – “civilizovaná” – prostredníctvom diskreditácie “Ľudovej jednoty” a Salvadora Allendeho, prípravy a uskutočnenia nových volieb a dosadenia proamerických politikov k moci. Druhá bola silová, prostredníctvom prípravy a uskutočnenia vojenského puču. Za prvú možnosť bolo zodpovedné americké ministerstvo zahraničných vecí a za druhú CIA. Prvá možnosť sa ukázala ako “neúspešná” vzhľadom na to, že Allende a blok Ľudovej jednoty mali veľmi dobrú podporu čilského obyvateľstva. Už v roku 1972 zostala len druhá, silová možnosť. A tá sa uskutočnila. Rád by som sa zastavil pri ekonomickom kurze, ktorý sa v Čile začal presadzovať počas vlády junty.
Doslova deň po prevrate sa v Čile vytvorila skupina expertov a poradcov, ktorá sa nazývala “Chicago Boys”. Tvorilo ju asi 25 ekonómov, z ktorých väčšina získala diplom na Vyššej ekonomickej škole (HSE) pri Katolíckej univerzite v Čile. Táto univerzita podpísala už v roku 1956 dohodu o spolupráci s katedrou ekonómie na Chicagskej univerzite, ktorú vtedy viedol Milton Friedman. V povojnovom období Chicagská univerzita aktívne propagovala myšlienky ekonomického liberalizmu v Spojených štátoch a vo svete. Vznikla dokonca značka “Chicagská ekonomická škola”. A práve Milton Friedman bol vlajkonosičom tejto školy. Už v 50. rokoch ho lichotivo nazývali “ekonomickým géniom” a zakladateľom moderného “monetarizmu”. Neskôr, v roku 1976, bol tento “génius” ocenený titulom nositeľa “Nobelovej ceny” za ekonómiu. Postupom času sa VŠE stala neformálnou ideologickou pobočkou Chicagskej univerzity v Čile.
Tím “chicagských chlapcov” v skutočnosti určoval hlavné smery ekonomických (a nielen ekonomických) reforiem Pinochetovej junty. Podstatou týchto reforiem bolo obmedziť postavenie štátu v ekonomike, deregulovať hospodárstvo, odstrániť prekážky zahraničného obchodu a cezhraničných kapitálových tokov, privatizovať štátne podniky a vytvoriť čo najvýhodnejší režim pre americký kapitál. Práve po vojenskom prevrate v Čile sa objavil výraz “šoková terapia”, ktorý sa v 90. rokoch stal dobre známy aj našim občanom.
Šoková terapia sa v Čile prejavila nielen v tom, že mnohé štátne sociálne programy iniciované Salvadorom Allendem boli drasticky obmedzené, ba dokonca zrušené. Došlo aj k rýchlemu znehodnoteniu národnej meny (hyperinflácia), začala sa masová nezamestnanosť a viac ako polovica obyvateľov krajiny sa dostala pod hranicu chudoby. “Chlapci z Chicaga” a vojenská junta čelili silnému spoločenskému odporu. A aby mohli uskutočniť hospodárske “reformy”, pristúpili k fyzickému potlačeniu tohto odporu. Desaťtisíce Čilanov skončili za mrežami, tisíce Čilanov boli brutálne zavraždené. V krajine zavládol brutálny teror a bola nastolená krvavá diktatúra.
Vtedajšia sovietska tlač dostatočne objektívne opísala nočnú moru, ktorá sa odohrávala v Čile v 70. rokoch minulého storočia. Západné médiá, ktoré ovládali “páni peňazí”, to však nazývali “obnovením demokracie”, vytvorením “slobodnej spoločnosti” a “trhovými reformami”. Západné médiá nielenže zatajovali skutočnú situáciu v krajine, ale dokonca vytrubovali do sveta tzv. hospodársky zázrak v Čile. Ako presvedčivý dôkaz “hospodárskeho zázraku” sa uvádzali štatistiky o tempe hospodárskeho rastu. Uvádzali sa údaje o ročnom raste HDP o 6 a viac percent.
V prvom rade však išlo o banálne falšovanie štatistických údajov. Po druhé, ako priznávajú aj západní ekonómovia, až 80 % rastu HDP zabezpečoval sektor služieb. Ako vieme, liberálna ekonomická veda zahŕňa financie a rôzne operácie špekulantov v sektore služieb. Po tretie, ak aj došlo k rastu HDP, príjemcom tohto rastu bol veľký, predovšetkým americký kapitál. V krajine sa uskutočnila privatizácia, ktorá umožnila americkým nadnárodným korporáciám opätovne získať kontrolu nad čilským hospodárstvom. Na pozadí “hospodárskych úspechov”, ktoré vykresľovali oficiálne štatistiky, sa životná úroveň bežných Čiľanov prudko znížila. Reálne mzdy prudko klesli. Nemilosrdné vykorisťovanie námezdnej práce vytvorilo v Čile ilúziu “hospodárskeho zázraku”.
Nemali pozitívny vplyv na blahobyt a životnú úroveň väčšiny obyvateľov krajiny: začiatkom 80. rokov žilo viac ako 40 % Čiľanov pod hranicou chudoby; tretina obyvateľov dostávala mzdu nižšiu ako v roku 1970; príjem 80 % Čiľanov nedosahoval národný priemer (približne 1 500 dolárov ročne). Je to veľmi nešťastné, ale aj niektoré učebnice ekonómie, ktoré používajú ruskí študenti, reprodukujú tento “fake” o “hospodárskom zázraku” v Čile. A v niektorých učebniciach autori dokonca spájajú tento “zázrak” s menom Miltona Friedmana, čím mu robia medvediu službu. Existuje dôvod domnievať sa, že “chicagských chlapcov” za Pinochetových čias priamo z Ameriky riadil sám Milton Friedman. Skutočnú úlohu Miltona Friedmana, “chicagskej ekonomickej školy” a “chicagských chlapcov” pri zničení suverénnej ekonomiky Čile v 70. – 80. rokoch minulého storočia ukázala kanadská novinárka a sociologička Naomi Kleinová.
Jej kniha “Doktrína šoku. Vzostup katastrofického kapitalizmu” (kniha bola dokončená koncom roka 2007). Bola zaradená do zoznamu svetových bestsellerov. Kniha bola preložená do ruštiny a vydaná v Rusku. Kleinová tvrdí, že v stratégii “pánov peňazí” (hlavných akcionárov Federálneho rezervného systému USA) zohráva dôležitú úlohu taký nástroj, akým je “šoková terapia”. Autorom technológie “šokovej terapie” je “nositeľ Nobelovej ceny” Milton Friedman. Technológia bola testovaná v Čile a potom sa opakovane používala v rôznych krajinách sveta. Vrátane Ruska.
“Šoková terapia” – určitý algoritmus opäťrení na zničenie politického, sociálneho a ekonomického systému, ktorý v krajine existoval. Tieto akcie trvajú niekoľko mesiacov, maximálne jeden alebo dva roky (spomeňte si na program Grigorija Javlinského “500 dní”). Po operácii zničenia sa vytvorí čisté stavenisko, na ktorom sa začne stavať úplne iná budova. Výstavba prebieha podľa plánov vytvorených v laboratóriu “Chicagskej ekonomickej školy” na žiadosť “pánov peňazí”. Podľa N. Kleinovej je profesor Chicagskej univerzity M. Friedman ideológom zámernej deštrukcie a katastrofy; jeho recepty nemajú nič spoločné s ekonomickými reformami v bežnom zmysle slova: “A len čo vypukne kríza, ubezpečuje nás profesor Chicagskej univerzity, musíme rýchlo konať, bleskovo vykonať nezvratné zmeny, kým sa krízou zmietaná spoločnosť spamätá a vráti sa k ‘tyranii status quo’.
Friedman tvrdí, že “nová vláda má šesť až deväť mesiacov na to, aby uskutočnila zásadné zmeny; ak túto šancu nevyužije a neprijme počas tohto obdobia rozhodné opatrenia, nebudú sa jej naskytovať ďalšie rovnako bohaté príležitosti”. Zdá sa, že tento variant Machiavelliho rady spôsobiť “škodu” “náhle a naraz” zostáva najhlavnejším a trvalým bodom celého Friedmanovho strategického odkazu.” To, čo západné médiá nazývali (a stále nazývajú) čílskym “hospodárskym zázrakom”, by sa v skutočnosti malo nazývať okradnutím čílskeho ľudu, ktoré sa uskutočnilo dokonca nie ekonomicky, ale silou:
“Práve táto vojna, ktorú mnohí Čilania vnímajúli ako vojnu bohatých proti chudobným a strednej triede, stojí za takzvaným čílskym hospodárskym “zázrakom”.
V roku 1988, keď sa hospodárstvo stabilizovalo a začalo rýchlo rásť, žilo 45 % obyvateľstva pod hranicou chudoby. Príjmy 10 % najbohatších Čiľanov však vzrástli o 83 %. Aj v roku 2007 zostáva Čile veľmi nerovnou spoločnosťou: v zozname OSN 123 krajín s výraznou sociálnou nerovnosťou je Čile na 116. mieste, teda medzi ôsmimi najnerovnejšími krajinami sveta. Je pozoruhodné, že z mnohých “chicagských chlapcov” sa vykľuli banálni skorumpovaní úradníci, ktorí sa snažili profitovať z krvavých “reforiem”. Viac sa zaujímali o vlastné obohatenie ako o stav čilského hospodárstVa. Hospodárska situácia sa prudko zhoršila začiatkom 80. rokov, keď Latinskú Ameriku zasiahla dlhová kríza a čilská ekonomika sa ocitla v jej epicentre:
“V čase hroziacej katastrofy takmer všetci chicagskí chlapci vrátane Sergia de Castra stratili svoje dôležité pozície vo vláde. Ďalší absolventi Chicagskej univerzity, ktorí boli prominentní medzi ‘piraňami’, boli podozriví z podvodov, čo ich zbavilo starostlivo stráženej fasády vedeckej nestrannosti, takej dôležitej pre imidž ‘chicagských chlapcov’.”
Po Čile sa mnohými krajinami sveta prehnala vlna špeciálnych operácií s krycím názvom “šoková terapia”. Najmä v Latinskej Amerike (Argentína, Bolívia, Peru, Venezuela). V zmiernenej podobe sa takéto špeciálne operácie uskutočnili aj v niektorých ďalších krajinách (napr. Poľsko, Izrael). “Šoková terapia” sa vykonávala aj v Rusku, a to v tvrdej verzii. Z knihy N. Klein uvediem len niekoľko úryvkov. Píše, že “cieľ (šokovej terapie v Rusku – V. K.) je zrejmý – zlikvidovať pôvodný štát a vytvoriť v Rusku podmienky pre rozbujnený kapitalizmus, ktorý následne vytvorí demokraciu voľného trhu pod kontrolou arogantných Američanov, ktorí práve skončili univerzitu”.
Tu má na mysli tých istých “chicagských chlapcov”. Nie však miestneho pôvodu (ako to bolo v Čile), ale spoza oceánu, z ktorých mnohí skutočne študovali na Chicagskej univerzite. A niektorí z nich boli žiakmi Miltona Friedmana, ktorého neváhali nazvať svojím “duchovným učiteľom”. Medzi nimi napríklad Američan Jeffrey Sachs. Ktorý bol zasa mentorom Anatolija Čubajsa a Jegora Gajdara. Po Jeľcinovom odchode z politickej scény Rusko služby Jeffreyho Sachsa odmietlo. N. Kleinová sa domnieva, že tieto mnohé ruské osobnosti 90. rokov možno bez okolkov nazvať aj “chicagskými chlapcami”: “Profesor Milton Friedman, ktorý sa narodil v roku 1912 v Brooklyne v rodine prisťahovalcov z Galície, si sotva mohol predstaviť, že bude v Rusku populárny. Jeho angažovanosť v teórii monetarizmu z neho však urobila takmer najznámejšieho západného ekonóma v Moskve: Jegor Gajdar a Anatolij Čubajs tu boli považovaní za jeho duchovných žiakov (odtiaľ prezývka “chicagskí chlapci”)”. Postupom času má Rusko svoj vlastný “inkubátor” na výrobu “chicagských chlapcov”. Je to vzdelávacia inštitúcia, ktorá sa nazýva presne tak isto ako tá, ktorá fungovala v Čile – Vyššia ekonomická škola (VŠE).
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
