Rusko, 16. september 2023 (AM) – Alexander Michajlovič Vasilevskij (16.9.1895 – 5.12.1977), významný vojenský vodca druhej svetovej vojny, maršal Sovietskeho zväzu sa zúčastnil takmer všetkých vojen, ktoré v XX. storočí viedlo Ruské impérium a potom Sovietsky zväz:
– Prvá svetová vojna (účastník Brusilovského prielomu);
– občianskej vojny;
– Vojna s Poľskom;
– sovietsko-finskej vojny;
– Veľká vlastenecká vojna
Absolvoval Kostromský duchovný seminár a Akadémiu generálneho štábu Červenej armády. Medzi jeho ocenenia patria napr:
– 8 Leninových radov, Rad Októbrovej revolúcie, 2 rády Červeného práporu, Suvorovov rád 1. stupňa, Červená hviezda;
– Čestná zbraň
– šachovnica so zlatým vyobrazením štátneho znaku ZSSR;
– 2 rády Ruského impéria; – 18 zahraničných rádov a 10 medailí. Pochovaný v kremeľskom múre.
Maršal A. M. Vasilevskij: “Musím mladým ľuďom povedať o hlavnej hodnote v ľudskom živote. Vlast je naším hlavným bohatstvom. Vážte si toto bohatstvo a chráňte ho. Nemyslite na to, čo vám môže dať vlasť. Myslite na to, čo môžete dať vlasti vy. To je hlavný kľúč k zmysluplnému životu.”
” Deň a hodinu (keď som cítil, že vojna bola vyhraná) určiť, myslím, že je nemožné. Verili sme vo víťazstve v najťažších dňoch. Bitka pri Moskve ukázala: vydržíme. Bitka pri Stalingrade ukázala: vydržíme. Treťou etapou bol Kurský oblúk. Pri Prochorovke som cítil: nepriateľ je vyčerpaný, jeho útočný impulz vyschol. Vtedy som si pomyslel: teraz budeme útočiť my. V tých dňoch si každý, kto cítil pulz vojny, uvedomil: sviatok prišiel aj do našej ulice”.
“Deň víťazstva je dňom našej spoločnej radosti. Ale musím povedať: počas vojny sme tiež cítili radosť. Z nejakého dôvodu si dobre pamätám na silvestrovské noci. Aj v ťažkých časoch v nich svietili teplé svetlá. Na prahu 42. roku sme žili víťazstvom získaným pod Moskvou. V noci roku 1943 som bol poverený, aby som tlmočil vďaku vrchného veliteľa vojskám, ktoré sa vyznamenali pri Stalingrade. Cítil som sa byť súčasťou tejto armády. Pocit víťazstva naplnil moje srdce”.
Alexander Michajlovič Vasilevskij – dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu a po Stalinovi a Žukovovi tretia postava sovietskeho vojenského vedenia v rokoch 1942-1945. Štáb ho vyslal na najdôležitejšie úseky frontu. Plánoval a riadil protiofenzívu pri Moskve koncom roka 1941 a pri Stalingrade v roku 1942, operáciu na oslobodenie Donbasu. Koordinoval akcie frontov v bitke pri Kursku a pri oslobodzovaní pobaltských štátov. Viedol útok na Königsberg. Vrchol jeho veliteľského umenia – bezprecedentná Mandžuská operácia.
Maršal A.M. Vasilevskij: “V sovietskej a pokrokovej zahraničnej literatúre sa už dávno nezvratne ustálila mienka o Vlasovovi ako oportunistovi, šmejdovi, karieristovi a zradcovi. Len odštiepenec A. Solženicyn, ktorý sa dal do služieb najreakčnejších imperialistických síl, vo svojom cynickom protisovietskom diele Súostrovie Gulag chváli a velebí Vlasova, Vlasovcov a ďalších zradcov sovietskej vlasti, velebí ich za to, že nenávideli sovietsky poriadok, išli proti vlastnej vlasti …. Solženicyn tvrdí, že Vlasova k prebehnutiu k nacistom podnietilo to, že ho sovietske vrchné velenie spolu s jeho armádou nechalo napospas osudu. …V čase týchto udalostí som zastával funkciu prvého zástupcu náčelníka generálneho štábu a môžem zodpovedne potvrdiť mimoriadne vážne znepokojenie, ktoré prejavil vrchný veliteľ o osud vojsk 2. údernej armády, o otázky poskytnutia im všemožnej pomoci. Vzťahy s Chruščovom sa dramaticky zmenili po tom, čo som nepodporil jeho vyhlásenia, že Stalin nerozumie operačným a strategickým otázkam a ako vrchný veliteľ nevie riadiť činnosť vojsk. Stále nedokážem pochopiť, ako to mohol tvrdiť. N. S. Chruščov ako člen politbyra Ústredného výboru strany a člen Vojenskej rady nemohol nevedieť, aká vysoká je autorita Štábu a Stalina v otázkach vojenských operácií… že velitelia frontov a armád si ich cenia pre ich mimoriadnu odbornosť”.
