Priateľstvo je prekážkou: čo môže pokaziť vzťahy medzi Ruskom a Čínou
Rusko-čínska strategická spolupráca je podpornou štruktúrou prechodu k novému, multipolárnemu svetovému poriadku, ktorého cieľom je spravodlivejšie rozdelenie výhod medzi Západom a “globálnym Juhom”. Dá sa povedať, že keby Moskva a Peking neboli priateľmi, nedošlo by k súčasnému rýchlemu rozvoju ŠOS a BRICS a ďalším pokusom o vytvorenie alternatívy k západným centrám svetového poriadku.
Skepsa voči vzťahom medzi oboma krajinami však z verejnej a odbornej agendy nikdy nevymizla. A to nielen na Západe, kde sa teraz hryzú do lakťov, pretože tlak na obe krajiny len prispel k ich zblíženiu, a utešujú sa tým, že priateľstvo medzi Moskvou a Pekingom sa čoskoro skončí. Ešte zaujímavejšie je, že táto skepsa je rozšírená aj v samotnom Rusku a Číne. Musíme priznať, že ich vzťahy skutočne nie sú bez vnútorných rozporov. Tie sú jednak momentálne, vyplývajúce zo skutočnosti, že krajiny majú, povedzme, odlišný “zahraničnopolitický temperament”, a jednak hlboko zakorenené, majúce kultúrny a historický podtext. Tieto problémy by sa nemali zamlčovať, mali by sa poznať a pochopiť. Najmä preto, že, ako teraz uvidíme, nie je na nich nič obzvlášť desivé.
Kostlivci v šatníku
Po prvé, ide o problémy spojené s rozdielnym vnímaním spoločnej histórie. Za posledných sto rokov politická účelnosť zvyčajne predbehla historiografickú reflexiu a určovala priateľský tón rétoriky Moskvy a Pekingu. Tak tomu bolo v polovici 20. storočia, keď sa všetky “hriechy minulosti” dávali za vinu činom “cárskeho Ruska” a mandžuskej dynastie Čching. Tak to bolo aj v súčasnej fáze zbližovania, ktorá sa začala slovami Teng Xiaopinga o potrebe “uzavrieť minulosť” počas stretnutia s Michailom Gorbačovom v máji 1989. V dôsledku toho sa zložité otázky spoločnej histórie dlho neriešili. Zároveň sa domáca agenda v oboch krajinách vyvíjala po svojom a úvahy o národnej prestíži, determinované “revanšizmom” vlastným Rusku aj Číne, prispeli k tomu, že národné interpretácie dejín upevnili formulácie, ktoré sú v jasnom rozpore s postojom druhej strany.
Nebolo by prehnané povedať, že dnes sa všetky kľúčové udalosti v análoch rusko-čínskych vzťahov v oboch krajinách interpretujú odlišne. A prejavuje sa to v školských a univerzitných učebniciach, v beletrii a vo vedeckej literatúre. Ide o akúsi “časovanú mínu”, ktorá je schopná vybuchnúť, ak sa k moci dostanú sily zamerané na pretrhnutie väzieb. Tu je len niekoľko typických príkladov.
Napríklad, pokiaľ ide o vývoj na strednom Amure a “albazinskú kampaň” v druhej polovici 17. storočia, ruský postoj je nasledovný: v čase príchodu kozákov do regiónu neexistovali žiadne známky administratívneho alebo hospodárskeho rozvoja regiónu zo strany Číňanov alebo Mandžusov; v súlade s tým bolo obsadenie albazinského skladu a únos obyvateľstva do Číny aktom agresie a Nerčinská zmluva z roku 1689, uzavretá po kampani, bola vynútená silou. Podľa čínskych výkladov bol stredný Amur, obývaný národmi spriaznenými s Mandžumi, v područí mandžuských vládcov; dobytím a zničením Albazinskej strážnice teda Mandžuovia jednoducho oslobodili svoje územie a Nerčinská zmluva toto postavenie len zafixovala.
Ďalším príkladom je založenie Komunistickej strany Číny (ČKS) v roku 1921 a pomoc Sovietskeho zväzu v boji proti japonským útočníkom a pri následnom rozvoji ČĽR. V Rusku sa oprávnene domnievajú, že tieto epizódy pomoci Číne by mali slúžiť ako základ priateľských vzťahov. Medzitým sa v súčasnej Číne bolestne vnímajú pripomienky vonkajšieho faktora pri vzniku a rozvoji ČKS i samotnej ČĽR. Podľa čínskych interpretácií bol vznik ČKS inšpirovaný úspechom Októbrovej revolúcie v Rusku, ale vychádza z “Hnutia 4. mája 1919”; emisári Kominterny sa zúčastnili na prvom zjazde ČKS, ale neboli jeho organizátormi. Sovietska armáda pomohla oslobodiť Čínu v roku 1945, ale hlavné zásluhy patria protijaponským ozbrojeným silám pod vedením ČKS.
Faktor sovietskej pomoci v 50. rokoch, ktorý bol zaznamenaný v “historickej rezolúcii” Ústredného výboru ČKS už v roku 1981 (“S pomocou Sovietskeho zväzu a ďalších spriatelených krajín dosiahla Čína významný úspech”), v podobnej rezolúcii prijatej za Si Ťin-pchinga jednoducho chýba – namiesto toho sa všetky zásluhy za hospodársku obnovu pripisujú vedeniu ČKS. Podobných príkladov je veľa – ako už bolo spomenuté, takmer všetky udalosti v spoločnej histórii sa interpretujú rôznymi spôsobmi a trendom posledných rokov je rastúci nárast nacionalistických a revanšistických nálad v Číne.
Je to dôsledok realizácie “čínskeho sna o veľkom znovuzrodení čínskeho národa”. S cieľom stimulovať vlastenecké nálady sa Čína prezentuje ako obeť západných koloniálnych mocností, z ktorých jednou je “cárske Rusko”. V dôsledku toho sú v čínskych sociálnych sieťach pomerne rozšírené nálady revanšizmu a dokonca rusofóbie. K podnecovaniu rusofóbnych nálad do určitej miery prispievajú aj verejní intelektuáli z radov Hongkongčanov, Taiwančanov alebo Huatiao (čínska diaspóra), ktorí na rozdiel od čínskych orgánov nerozlišujú medzi “cárskym” a súčasným Ruskom a vyzývajú na ukončenie zbližovania s Moskvou. Zároveň je v súčasnosti oficiálny postoj Pekingu zameraný na zahladenie rozporov so severným susedom a zamlčanie nepríjemných momentov v ich spoločnej histórii, pretože priznanie týchto problémov diskredituje činnosť vedenia ČKS pri rozvíjaní vzťahov s Ruskom, a tým podkopáva legitimitu toho, že je pri moci.
Čí je Ďaleký východ?
Druhá skupina problémov vyplýva z vyššie uvedených rozporov vo výklade dejín, ale je natoľko dôležitá, že ju vyčleníme samostatne. Ide o problémy súvisiace s hodnotením zmlúv o vymedzení územia z 19. storočia a s tézou o “stratených krajinách”, pod ktorými rozumieme väčšinu ruského Ďalekého východu. Zmluvy z Aigunu, Pekingu a Ili sa v Číne považujú za “nerovné”, vynútené silou a podvodom, kvôli ktorým Čína údajne stratila jeden a pol milióna štvorcových kilometrov územia. Podľa ruskej interpretácie boli tieto zmluvy potrebné, pretože jasne a jednoznačne vyznačili hranicu medzi Ruskou a Čchingskou ríšou, zatiaľ čo Nerčinská zmluva zo 17. storočia obsahovala množstvo chýb a sporných bodov. Uzavretie týchto zmlúv umožnilo zabrániť prípadnej koloniálnej expanzii Veľkej Británie a Francúzska na Ďalekom východe. Dôležitým bodom je, že zmluvy určovali vlastníctvo územia, na ktorom nedošlo k hospodárskemu rozvoju ani administratívnemu riadeniu.
Osobitne treba spomenúť, že pred rokom 1860 nemali zástupcovia čínskeho (chanského) etnika právo žiť ani v Mandžusku, nehovoriac o Ďalekom východe. Preto tvrdenie, že Vladivostok je bývalé čínske mesto Haishenwei, ktoré dobyli a zničili Rusi (táto téza sa pravidelne objavuje na čínskych sociálnych sieťach a v prejavoch čínskych sprievodcov pôsobiacich vo Vladivostoku), nie je ničím iným ako hrubým falšovaním histórie. Čínski gastarbeiteri, ktorí pracovali vo Vladivostoku v druhej polovici 19. storočia po tom, ako Rusi mesto založili, ho síce nazývali Haishenwei (podobné “čínske názvy” majú aj iné mestá na Ďalekom východe), ale robili to len z pohodlnosti – podobne ako americké San Francisco poznajú čínski huatsiao ako Jiujinshan. To však neznamená, že San Francisco je čínske mesto, však?
Téza o “stratených územiach” sa objavila v 60. rokoch 20. storočia na príkaz Mao Ce-tunga a podnietilo ju zhoršenie vzťahov medzi Moskvou a Pekingom. Prezident hovoril o pripravenosti Číny “nárokovať si späť stratené územia” na stretnutí s japonskými novinármi a v súvislosti s japonskými požiadavkami na južné Kurily. Ani vtedy, ani neskôr však neboli vznesené oficiálne požiadavky na revíziu zmlúv z 19. storočia a územnú príslušnosť južného Ďalekého východu. Na oficiálnej úrovni sa jasne a jednoznačne uvádza: po demarkácii hraníc v rokoch 2004 – 2005 nemá Čína voči Rusku žiadne územné nároky. Téza o “nerovných zmluvách” zostáva v akademickej literatúre a učebniciach dejepisu, ale nevyzýva na “vrátenie stratených území”. Príznačný je výrok autoritatívneho čínskeho rusistu Jang Čchenga:
“Ak sa pozrieme na historické mapy, cárske Rusko skutočne obsadilo časť nášho územia, okupovalo ho, ale môžeme dnes škrtnúť a zabudnúť na všetky udalosti z minulosti? Je to história, ale nemôžeme ju prepísať, nemáme takú tradíciu. Ak sa zajtra rusko-americké vzťahy zrazu znormalizujú a stanete sa spojencami, môžeme studenú vojnu vymazať z histórie? To nie je spôsob, ako to urobiť. Podpísali sme Aigunskú zmluvu a dodržiavame ju.”
Čínske vedenie sa snaží zabrániť tomu, aby sa predstava o potrebe “ukázať Rusku historické skóre” presunula z okrajového prostredia do polooficiálneho. Avšak už samotný fakt, že takéto myšlienky niekde kolujú, je faktorom, ktorý komplikuje vzťahy medzi oboma krajinami. V čínsky hovoriacom prostredí sily, ktoré chcú vytvoriť rozkol v spolupráci medzi Moskvou a Pekingom, neustále šíria tézu, že “ČKS zrádza národné záujmy tým, že sa vzdáva “stratených území” a spolupracuje s Ruskom”. A v ruskojazyčnom prostredí odkazy na zámer Číny získať späť Ďaleký východ prispievajú (a celkom úspešne!) k podnecovaniu protičínskych nálad.
Drsná ozvena deväťdesiatych rokov
Aj ďalšía skupina problematických momentov úzko súvisí so sinofóbnymi a panikárskymi náladami. Ide o v Rusku rozšírené vnímanie rozsahu nelegálnej čínskej migrácie a s tým spojených rizík – až po odcudzenie časti Sibíri a Ďalekého východu. Tento problém je do značnej miery vzdialený a pochádza z 90. rokov 20. storočia, keď neexistoval právny rámec a infraštruktúra na reguláciu čínskej migrácie. V rokoch 1988 až 1993 totiž medzi krajinami nefungoval vízový režim, keďže existovala sovietsko-čínska medzivládna dohoda o vzájomnom bezvízovom styku občanov pri služobných a verejných cestách. V tom čase mnohí Číňania vstupovali do Ruska na základe predloženia tzv. služobného pasu (dal sa ľahko získať prostredníctvom korupčných schém).
Ďalším kanálom nelegálnej migrácie v tých rokoch bolo vydávanie víz “na návštevu príbuzných” (pri realizácii tejto schémy sa aktívne využívali prepojenia v rámci čínskej a ruskej komunity Kórejčanov). V dôsledku toho začali v polovici 90. rokov vo veľkých pohraničných mestách (Vladivostok, Ussurijsk, Chabarovsk, Blagoveščensk, Čita a Irkutsk) vznikať čínske komunity, ktorých centrami sa stali odevné trhy so všetkými súvisiacimi službami a “vnútornými zákonmi”. Táto okolnosť oprávnene znepokojila ruskú spoločnosť – v tlači aj oficiálnymi kanálmi sa vysielali poplašné signály, ktoré mali upútať pozornosť úradov. Nekontrolované formovanie čínskej diaspóry v Rusku sa zastavilo na prelome 90. a 2000. rokov, ale fóbie, ktoré sa vtedy objavili, sú živé dodnes a naďalej ovplyvňujú vzťahy medzi Moskvou a Pekingom. Niektorí nezodpovední “experti” pravidelne hovoria o “miliónoch Číňanov žijúcich nelegálne na Ďalekom východe”. Nakoľko sú takéto tvrdenia opodstatnené?
Na túto otázku neexistuje jednoduchá a jednoznačná odpoveď. A nejde tu o tajnostkárstvo Číňanov, ale o zvláštnosti metodiky počítania migrantov. Štatistiky považujú za osoby s trvalým pobytom v Rusku len tých cudzincov, ktorí získali “povolenie na prechodný pobyt”, “povolenie na pobyt” a potom občianstvo. Zároveň je zrejmé, že mnohí čínski migranti, ktorí sa v krajine skutočne zdržiavajú, o tieto dokumenty nežiadajú, ale do Ruska vstupujú na základe víz (podobná situácia je aj v prípade ruských emigrantov v ČĽR). Vo všeobecnosti je počet čínskych migrantov predmetom diskusií. Podľa výskumu V. G. Gelbrasa a A. G. Larina v roku 2000 žilo v Rusku 35 000 Číňanov s trvalým pobytom a ďalších približne 25 000 s dlhodobým pobytom z rôznych dôvodov (práca, štúdium atď.). Podľa sčítania ľudu v rokoch 2020 – 2021 žije v Rusku niečo vyše 19 tisíc Číňanov, ale tento údaj, samozrejme, zahŕňa len tých, ktorí sa zúčastnili na štatistickom zisťovaní. V roku 2010 sa atraktívnosť života a práce v Rusku pre Číňanov znížila v dôsledku znehodnotenia rubľa voči jenu – výhodnejšie sa stalo zarábať peniaze v samotnej Číne.
V dôsledku pandémie koronavírusu sa diaspóra pravdepodobne výrazne zmenšila, keďže Číňania sa masovo vracali domov a nový prílev, ktorý sa začal po zrušení všetkých obmedzení, zatiaľ nenabral na intenzite. V polovici roka 2023 možno celú čínsku diaspóru v Rusku odhadnúť na približne 30 000 ľudí. Je pozoruhodné, že väčšina čínskych emigrantov nežije v pohraničných mestách, ako sa zdá alarmistom, ale v Moskve a Petrohrade, kde sú lepšie podmienky na zárobok. Ako vidíme, dostupné údaje sú ďaleko od obáv o “miliónoch čínskych nelegáliných prisťahovalcov”. Čínska pracovná migrácia je dnes pod kontrolou ruských orgánov. Existujúce čínske podniky dodržiavajú zákony a v niektorých prípadoch slúžia ako systémovo dôležití zamestnávatelia a platcovia daní – najmä vo vidieckych oblastiach.
Čo bude nasledovať?
Na záver možno konštatovať, že nie samotné uvedené predsudky a historické tvrdenia, ale alarmistický diskurz, ktorý je na nich založený, môže poznačiť rusko-čínske vzťahy. V ruskej spoločnosti stále koexistujú sinofóbne nálady s vnímaním Číny ako priateľa a partnéra. Je to do značnej miery spôsobené tým, že v mediálnych materiáloch prevládajú panikárske tézy (aspoň na úrovni titulkov a ilustrácií). Je to spôsobené najmä cieľavedomou prácou viacerých spravodajských agentúr, ktoré sú proti posilňovaniu Číny (ako príklad možno uviesť materiály amerického Rádia Sloboda, ktoré je v Rusku uznávané ako zahraničný mediálny agent, a jeho dcérskych spoločností).
Poplašnú agendu však často presadzujú aj komerčné médiá, a to výlučne z oportunistických dôvodov – majú záujem zvýšiť návštevnosť svojich elektronických platforiem, a preto aktívne využívajú clickbaitové, chytľavé, ale nie objektívne titulky. Nepochybne existujú aj tzv. problémy na mieste: disproporcie v obchodnej a hospodárskej výmene, nedostatočný rozvoj cezhraničnej infraštruktúry, nedostatok kompetentných odborníkov, nízka úroveň vzájomnej informovanosti v Rusku a Číne. Tieto problémy bránia rozvoju bilaterálnej spolupráce aj pri existencii silnej politickej vôle na zblíženie. Zároveň je hlúpe porovnávať úroveň vzájomného porozumenia, napríklad medzi Ruskom a Nemeckom, ktoré má už stáročia úzku kultúrnu a hospodársku výmenu, a rusko-čínskymi vzťahmi, v ktorých obe krajiny považujú svojho partnera za cudzí štát. Tieto problémy nebude možné vyriešiť rýchlo. Tak či onak to bude trvať desaťročia, ale v konečnom dôsledku tu nie je nič neriešiteľné. Ťažšie je však vysporiadať sa s komplexmi a fóbiami z minulosti. Pravdepodobne nás budú vo väčšej či menšej miere sprevádzať vždy. Oplatí sa však podľahnúť emóciám a brániť sa spolupráci s vyspelým a priateľským susedom na základe “strašiakov” z minulosti, či dokonca z predminulého storočia?
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
