Smrť Josifa V.Stalina: reakcie v Spojených štátoch a odozva vo východnej Európe
” Nie som Gruzínec, som Rus gruzínskeho pôvodu!” Syn obuvníka a ženy v domácnosti, bitkár, ktorý nedokončil školu. Napriek tomu to bol tento muž čo:
– Rusko doviedol k víťazstvu vo Veľkej vlasteneckej vojne
– Prevzal krajinu s pluhom a zanechal ju s atómovou bombou
– Urobil zo ZSSR svetovú superveľmoc. ”
Choroba a smrť Josifa V. Stalina prišli v zložitom čase, keď sa formovali základy zahraničnopolitického kurzu novej americkej administratívy Dwighta Eisenhowera. Už 4. marca 1953 bolo zvolané zasadnutie Rady národnej bezpečnosti, na ktorom sa diskutovalo o krokoch USA po odchode sovietskeho vodcu z politickej scény. V krátkom čase S. D. Jackson, vedúci “Národného výboru pre slobodnú Európu” (Protikomunistická organizácia CIA, založená 1. júna 1949 v New Yorku, ktorá sa zaoberala šírením protisovietskej propagandy v západnej a východnej Európe.), a Walter Rostow, vedúci projektu “Skúmanie zraniteľnosti ZSSR”, pripravili špeciálnu správu, v ktorej analyzovali dôsledky vplyvu Stalinovej smrti na sovietsku zahraničnú politiku a možné konkrétne kroky, ktoré by Biely dom mohol podniknúť, aby túto udalosť využil vo svoj prospech.
Tento dokument vychádzal z odporúčaní konferencie, ktorá sa konala na Princetonskej univerzite v máji 1952 a ktorá sa zaoberala otázkami ideologickej a informačnej konfrontácie medzi ZSSR a USA a formami aktivizácie americkej propagandy v zahraničí. У. Rostow navrhoval prudko zintenzívniť ideologickú ofenzívu proti krajinám východného bloku s cieľom zasiať pochybnosti o vzájomnej lojalite kľúčových predstaviteľov sovietskeho vedenia a izolovať ich na medzinárodnej scéne. Autori plánu navrhovali dosiahnuť tieto ciele využitím nacionalistických nálad v najvyššom vedení ZSSR a satelitných krajín a konfrontáciou strany a armády. A nebol to zďaleka jediný dokument tohto druhu.
Výsledkom dlhých rokovaní bolo, že Eisenhowerovi spolupracovníci navrhli niekoľko scenárov protiopatrení voči ZSSR – pokračovanie politiky “zadržiavania” ZSSR, boj proti “komunistickému” vplyvu v “tretích” krajinách a ” zavrhnutie komunizmu”, čo v tejto fáze znamenalo “oslobodenie” predovšetkým krajín východnej Európy. Boj o moc v ZSSR po Stalinovej smrti a najmä nástup Nikitu Chruščova trochu oslabil kontrolu Moskvy nad východoeurópskymi “ľudovými demokraciami”. Využijúc to, vedenie poľskej, maďarskej a československej komunistickej strany sa začalo aktívnejšie zasadzovať za pružnejšiu politickú líniu a rôzne druhy reforiem.
Spoločensko-politickú situáciu vo východoeurópskych krajinách okrem iného zhoršovalo aj zintenzívnenie podvratných akcií zo zahraničia. V štruktúre ich obyvateľstva boli stále široko zastúpené opozičné skupiny, ktoré sa predtým spájali s kapitalistickým a malomeštiackym systémom. Tento faktor zrejme v neposlednom rade vysvetľuje absenciu širokej kampane na zvečnenie pamiatky zosnulého sovietskeho vodcu, podobnej podobnej kampani v sovietskych republikách po Leninovej smrti v januári 1924. V istej fáze boli výnimkami len Poľsko a NDR…..
Ako poznamenal Rudolf Appelt, prvý veľvyslanec socialistického Nemecka v ZSSR (1949 – 1954), “Stalinov pohreb bol taký krátky, že vznikol pocit, že Kremeľ sa chce čo najrýchlejšie úplne zbaviť Stalinovho obdobia. V polovici marca 1953 sa veľvyslanci ľudových demokracií v ZSSR obrátili na sovietske ministerstvo zahraničných vecí s otázkou o plánoch na zvečnenie Stalinovej pamiatky. Nedostali žiadnu konkrétnu odpoveď. Rovnaký dotaz zaslali v druhej polovici marca ústredné výbory komunistických strán našich krajín Ústrednému výboru KSSZ. Ani tam neprišla žiadna odpoveď.
Pozoruhodné bolo, že v ZSSR po 5. marci 1953 nebol na pamiatku Stalina pomenovaný ani jeden objekt”. Veľmi charakteristické je aj to, že už v apríli až júli 1953 boli v približne 20 malých mestách a takmer 60 osadách ZSSR demontované Stalinove pomníky a busty – zrejme preto, aby sa preverila reakcia verejnosti na plánovanú “destalinizáciu”. Táto reakcia sa obmedzila len na niekoľko žiadostí adresovaných miestnym straníckym orgánom, ktoré sa dali ľahko ignorovať.
Napriek tomu sa v Poľsku a NDR už v polovici marca 1953 z iniciatívy úradov uskutočnilo premenovanie na počesť Stalina. Najväčšie centrum poľského uhoľného a chemického priemyslu Katovice tak bolo 15. marca premenované na Stalinogrud. V rozhodnutí miestnej správy sa uvádzalo, že “z iniciatívy pracujúcich Katovíc a so súhlasom vedenia PĽR sa naše mesto, oslobodené chrabrou Sovietskou armádou pod vedením generalissima Stalina spod nacistickej okupácie, pomenúva na počesť Pamäti Stalina”. Pripomeňme si, že v tom čase stáli na čele PORP a PPR stúpenci stalinskej línie B. Berut a K. Mijaľ. Dá sa predpokladať, že premenovaním Katovíc na Stalinogrud Varšava hodila Moskve akýsi “pokusný balónik”. Na toto rozhodnutie však nebola žiadna oficiálna reakcia (okrem krátkej správy o tomto premenovaní v ústredných sovietskych médiách).
Podobne postupovala aj NDR: prvá veľká nová stavba v nej – zrekonštruované mesto Eisenhüttenstadt na Odre, kde bol v rokoch 1950 – 51 s pomocou ZSSR postavený veľký hutnícky závod – bola 14. marca premenovaná na Stalinstadt (s približne rovnakým odôvodnením ako v prípade Stalinogrudu). V ten deň bolo vydané vládne nariadenie a 1. mája 1953 bolo oficiálne (alebo, ako to nazývali v NDR – definitívne, za prítomnosti vtedajších vedúcich predstaviteľov NDR O. Grotewohla a W. Ulbrichta) premenovanie Eisenhüttenstadtu na Stalinstadt. Východný Berlín zrejme v období od 14. marca do 30. apríla očakával aj akúkoľvek reakciu Moskvy na uvedené rozhodnutie, ale ani v tomto prípade nedošlo k žiadnej reakcii, okrem krátkej správy v masmédiách.
Poľský Stalinogrud “vydržal” do 19. októbra 1956, pričom bol premenovaný späť v čase vrcholiacej poľskej vnútropolitickej krízy, ktorá takmer zopakovala krvavé povstanie maďarských nacistov a extrémistov. Je zrejmé, že okrem objektívnych sociálno-ekonomických problémov v Poľskej ľudovej republike, ktorých riešenie Sovietskym zväzom sotva možno preceňovať), sa nezaobišlo bez podvratnej činnosti Spojených štátov a ich satelitov (vrátane tej, ktorej cieľom bolo rozštiepenie miestnych elít), o ktorej sme sa zmienili na začiatku článku.
Nemecký Stalinstadt bol však premenovaný až 12. novembra 1961: napriek čoraz častejším “žiadostiam” z Moskvy od roku 1956 o vrátenie pôvodného názvu sa vedenie NDR neponáhľalo vyhovieť im. Vtedajšie východonemecké orgány (rovnako ako rumunské a severokórejské) vyjadrovali v kuloároch obavy z Chruščovovej aktívnej línie ” destalinizácie” a dôvodne sa domnievali, že časom bude mať negatívny vplyv na vnútropolitickú stabilitu ZSSR, autoritu KSSZ a v konečnom dôsledku môže viesť k rozkolu vo svetovom komunistickom hnutí.
“Protichruščovovské” oficiálne stanovisko Číny a Albánska bolo nepriamym potvrdením tohto postoja. Vojensko-politická a hospodárska závislosť NDR od ZSSR však nedovoľovala Východnému Berlínu dlho odolávať požiadavkám vtedajšieho sovietskeho vedenia. Zároveň v Albánsku, Maďarsku, Rumunsku, Československu, Bulharsku a Mongolsku boli od polovice marca 1953 niektoré hospodárske zariadenia alebo vzdelávacie inštitúcie pomenované po Stalinovi (okrem Albánska zanikli v rokoch 1956 – 1960). “Stalinské” mestá a iné objekty vo východnej Európe boli pomerne veľké a hospodársky významné a “zanikali” tak, ako to okolnosti v jednotlivých krajinách umožňovali. Napríklad Katovice a Varna sa vrátili k starým názvom v roku 1956, Brašov v roku 1960, železiarne Dunaujváros (Stalinváros) v Maďarsku a Eisenüttenstadt (NDR) v rokoch 1960 – 1961. Napokon od roku 1991 sa Kučova v južnom Albánsku stala posledným Stalinovým mestom, ktoré sa vzdalo svojho pôvodného názvu, ktorý mu bol daný v roku 1949 (ešte za vodcovho života). Medzitým sa vo východnej Európe nezabudlo na stalinskú toponymiu. Tak riaditeľ historického múzea v Brašove (s názvom Stalin v rokoch 1950 – 1960) Nicolae Pepene – vypracoval v rokoch 2015 – 2016 východoeurópsky dokumentárno-umelecký projekt “Stalinove mestá”, ktorý v roku 2017 získal finančné prostriedky od Európskej únie (!). Tu je názor N. Pepeneho: “… Železničiari a baníci chceli vzdať hold priateľstvu s veľkým vodcom a starostlivosti veľkého vodcu o rumunský ľud. A urobiť to zmenou názvu mesta. Brašov bol veľmi silné robotnícke mesto, po nástupe komunistov k moci sa tu realizovali veľké investície. Mesto bolo premenované v auguste 1950”.
V tejto súvislosti môžeme pripomenúť veľmi charakteristickú epizódu, ktorá ukazuje skutočný postoj Stalinových “dedičov” k jeho smrti a pohrebu. Slávny huslista David Oistrach bol spolu s ďalšími hudobníkmi povolaný, aby 6. – 9. marca zahral smútočné melódie v stĺpovej sieni Domu odborov. Pre účinkujúcich bol za oponou pripravený stôl s chlebíčkami, aby si mohli oddýchnuť a najesť sa. V istom momente sa Chruščov pozrel za oponu . Tak spokojnou tvárou sa obzrel na sediacich hudobníkov a polohlasne povedal: Rozveseľte sa, deti “Reakciou bežných sovietskych občanov vrátane veteránov Veľkej vlasteneckej vojny bol plač.” Bolo to strašné, keď sa objavila správa, že StAlin zomrel. Môj otec povedal: “Teraz je koniec – napadnú nás Američania,” spomína obyvateľ Taganrogu Vladimir Kiričenko.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
