Rusko, 11. september 2023 (AM) – Otázky a odpovede V.V.Pjakina : RF sa nachádza v rozhodujúcom období podobne ako v rokoch 1927 – 29. Doba manévrovania je u konca: “… Každý systém sa môže rozvíjať, alebo aspoň prežívať, ak sú jeho zdrojové možnosti vyššie alebo sa aspoň vyrovnajú tlaku prostredia. Nedostatok zdrojových možností musí byť kompenzovaný zvýšením kvality riadenia… Ale vždy nastupuje ten okamih, kedy už nie je ďalšie zvýšenie kvality riadenia možné, pretože chýba zdrojová stabilita, a ten tlak prostredia vzrastá… Teraz sa rozhoduje o tom, kam sa Rusko vydá. Či to prekoná alebo nie…” – Skrytý zmysel prejavu pápeža venovanému Matke Rusi
Prikladáme článok od Valentina Garbuzova, ktorý V.V.Pjakin analyzoval v Otázkach a odpovediach zo dňa 4.9.2023:
Riaditeľ Inštitútu USA a Kanady Valerij Garbuzov o stratených ilúziách
odchádzajúcej éry
Pre sebapoznanie Ruska sú potrebné vedomosti, nie mýty
Odchádzajúca éra so sebou berie mnoho vecí: ilúzie a nádeje zanikajú, mýty sa rúcajú, objavujú sa nové skutočnosti a mení sa životné prostredie. To, čím žili celé generácie, je zabudnuté. Vládnuce elity autoritárskych a totalitných politických režimov často zámerne formovali utopické predstavy a mýty, ktoré sa cielene šírili medzi masami. Takáto masová manipulácia s verejným vedomím okamžite vyvoláva u miliónov ľudí utopické vnímanie sveta, čo umožňuje zjednotiť rôznorodé politické a sociálne skupiny okolo národného vodcu v mene určitého cieľa. Zároveň je to aj mocný nástroj na dlhodobé udržanie osobnej moci. A ruské dejiny tu v žiadnom prípade nie sú výnimkou. Nie je tajomstvom, že obvinenie z expanzionizmu v zahraničnej politike Rusko nikdy neopustilo a prenasleduje ho počas celého jeho historického vývoja. Stalo sa jednou z hybných síl formovania ruského štátu. Táto tendencia sa prejavila v rokoch existencie ranofeudálneho staroruského štátu Kyjevská Rus v IX. až XII. storočí a v období feudálnych sporov v XII. až XV. storočí, v časoch moskovského centralizovaného štátu v XV. až XVIII. storočí a po vzniku Ruského impéria v roku 1721, keď sa euroázijský kontinentálny expanzionizmus stal ťažiskom často agresívnej zahraničnopolitickej činnosti Ruska, ktoré sa začiatkom XX. storočia stalo najväčšou mocnosťou sveta.
Mýtus svetového komunizmu
Boľševici, ktorí sa dostali k moci v októbri 1917, sa nadšene chopili zástavy ruského kontinentálneho expanzionizmu. Pravda, dali mu komunistické sfarbenie a globálny rozsah. Po ruskej revolúcii v roku 1917 si vládnuca elita mladej sovietskej republiky osvojila expanzionistickú myšlienku svetovej proletárskej revolúcie, v ktorú bezvýhradne verili prví sovietski boľševici ( Zinovjev a Kamenev, Lenin a Trockij, Stalin a Bucharin). Málokto z nich pochyboval o tom, že po októbri 1917 po Rusku vypukne revolučný požiar aj vo zvyšku sveta a že celá Európa (a dokonca aj Amerika) bude nevyhnutne sovietska. Osobitný revolučný radikalizmus vychádzal od Trockého, ktorý sa vyhlasoval za hlavného organizátora októbrového prevratu a ideológa permanentnej revolúcie – nepretržitého revolučného procesu vo svetovom meradle. Na organizovanie svetovej revolúcie bola v roku 1919 v Moskve založená Kominterna, ktorá vytvorila svoje sekcie – národné komunistické strany a premenila sa na nástroj zahraničnej politiky rýchlo rastúceho sovietskeho impéria. Čoskoro sa však ukázalo, že táto idea je len prázdnym mýtom, nenaplnenou utópiou. V roku 1943 sa Kominterna pod tlakom spojencov z protihitlerovskej koalície vyhlásila za rozpustenú.
Sovietska mytológia
Sovietska štátna propaganda 60. A 70. rokov 20. storočia bola postavená na niekoľkých ťažiskách, ktoré formovali sovietsku zahraničnopolitickú mytológiu. Jedným z nich bola téza o americkom imperializme, ktorý ovládol celú zemeguľu a bráni zvyšku sveta v napredovaní k svetlej komunistickej budúcnosti. O tom, že zahraničná politika ZSSR počas studenej vojny bola jej zrkadlovým obrazom, sa dnes už veľmi nepochybuje. Obe superveľmoci sa navzájom obmedzovali a prakticky používali rovnaké nástroje na vytvorenie vlastných sfér globálneho geopolitického vplyvu. Zároveň sa v sovietskej vedeckej a pedagogickej literatúre rozšírila ďalšia téza – že kapitalizmus je historicky odsúdený na zánik, pretože vstúpil do svojej poslednej fázy – imperializmu – a že existujú tri centrá medziimperialistických rozporov (USA, západná Európa a Japonsko), ktorých kumulácia povedie k jeho nevyhnutnému zániku a víťazstvu svetového komunizmu. Za hlavné jednotky antiimperialistického hnutia boli vyhlásené tri hlavné oslobodzovacie prúdy: krajiny socialistického tábora, svetové komunistické hnutie a národnooslobodzovacie, antikoloniálne hnutie, ktorých úsilie malo zničiť mocnú imperialistickú hrádzu, ktorá bráni pokroku ľudstva. Prehlbovanie rozporov imperializmu, zrútenie jeho koloniálneho systému, posilnenie politickej reakcie, hlboká kríza buržoáznej politiky a ideológie boli vyhlásené za príznaky “všeobecnej krízy kapitalizmu”, ktorá zachvátila západnú spoločnosť. Táto utopická teória existovala celé desaťročia a bola úplne rozšírená v ZSSR a v socialistických krajinách bez toho, aby bola spochybnená. Takéto utopické dogmy boli zakotvené v Treťom programe KSSZ, prijatým na XXII. zjazde KSSZ v roku 1961, zameranom na vybudovanie komunizmu do 20 rokov, a v jeho novej verzii, prijatej na XXVII. zjazde strany v roku 1986, ktorá vychádzala z utopickej doktríny “rozvinutého socializmu”.
Vývoj kapitalizmu
Skutočnosť sa však (ako to často býva) ukázala byť úplne iná. “Všeobecná kríza kapitalizmu” nikdy neviedla k víťazstvu svetového komunizmu. Naopak, Sovietsky zväz sa zrútil pod ťarchou hlbokých vnútorných rozporov a s jeho kolapsom sa zrútil aj systém socializmu, ktorý sa dostal do slepej uličky. Svetové komunistické hnutie sa ocitlo v hlbokej kríze, pretože nedosiahlo svoj cieľ. Na Západe bola situácia iná. Západný kapitalizmus prekonávajúc krízy nezanikol, ale vyvíjal sa najmä socialistickým a neoliberálnym smerom. Podľa pravidla “ak chceš prežiť, zmeň sa” sa stával čoraz viac regulovaným štátom, čoraz ľudskejším a príťažlivejším pre vlastných občanov. Sociálna zodpovednosť štátu a podnikov sa stala normou západného sveta. Táto schopnosť kapitalizmu rýchlo sa prispôsobovať pod vplyvom kríz, zbavovať sa vlastných zlozvykov, neustále sa rozvíjať a zdokonaľovať, bola mimo vízie “vizionárskych” sovietskych mysliteľov.
“Staré piesne o hlavných veciach”
Dnes sa na vlne protizápadných nálad v atmosfére pseudopatriotického šialenstva, ktoré zachvátilo ruské obyvateľstvo, ktoré pravidelne počúva “staré piesne o hlavnej veci” a s prekvapujúcou ľahkosťou, naivitou a bezmyšlienkovitosťou prijíma tézy totálnej štátnej propagandy, vytvárajú nové mýty a spolu s nimi sa formuje moderné utopické vedomie. Tieto mýty dňom i nocou šíri nová generácia dobre platených profesionálnych politických manipulátorov a účastníkov početných televíznych talkshow. V podmienkach plazivej obnovy stalinizmu sa ich pričinením zavádzajú nové dogmy – o kríze globalizácie a celého “anglosaského” sveta (čo by to znamenalo v 21. storočí?), o novej antikoloniálnej revolúcii (na svete zostalo len 17 kolónií!), o strate americkej dominancie (a to po rozpade ZSSR?), o veľkej globálnej antiamerickej revolúcii a vôbec o úpadku Západu (druhý príchod “všeobecnej krízy kapitalizmu”?!). Na takéto vyhlásenia treba mať solídne dôvody. Sú nejaké? Pokúsme sa to pochopiť.
Neformálne impériá moderného sveta
Dominancia USA je objektívny trvalý faktor, ktorý sa začal formovať od začiatku XX. storočia a existuje (na hlboký smútok novodobých domácich pseudopatriotov) dodnes. Pravda, rozsah tohto faktora, ako aj povaha a formy jeho prejavu sa vyvíjali. Počas takmer 250-ročného obdobia svojej existencie a rozvoja sa USA v XX. storočí vďaka globálnej expanzii zmenili na “neformálne impérium moderného sveta”, ktoré preniklo a súčasne integrovalo takmer všetky krajiny a kontinenty. Práve to sa stalo dlhodobým strategickým smerovaním Spojených štátov – “národa všetkých národov” a superveľmoci našej doby. Spojené štáty, ktoré dnes produkujú 25 % svetového priemyselného HDP, sú naďalej hospodárskym gigantom moderného sveta. S pomocou 12 vojensko-politických blokov a viac ako 1 000 vojenských základní a zariadení rozmiestnených v strategicky dôležitých regiónoch sveta si zabezpečujú globálnu dominanciu: americká vojenská prítomnosť je zaznamenaná vo viac ako 80 krajinách sveta. USA sú jadrovou superveľmocou, ktorá si udržiava svoje globálne vedúce postavenie v takých oblastiach, ako je svetové hospodárstvo, financie, vojenstvo, inovácie, priame investície a kultúra. Stále si zachovávajú svoju príťažlivosť, o čom svedčí nevyčerpateľný masový prílev prisťahovalcov zo všetkých kontinentov. Do USA každoročne prichádza približne 1 milión ľudí. S viac ako 70 % (8150 ton) svetových zlatých rezerv sú USA nesporným lídrom v oblasti zlatých rezerv. Vďaka tomu si americký dolár udržiava pozíciu svetovej meny. A hoci v jeho spoľahlivosť dnes veria len 3 % Rusov (paradox: približne 60 % ruských občanov má svoje úspory v dolároch, ktorých objem predstavuje rekordných 226,6 miliardy!), naďalej je dlhodobo najpopulárnejšou a najstabilnejšou menou na svete – hlavnou svetovou rezervnou menou. Americká globálna dominancia vyvoláva rôzne reakcie od odmietania až po podpora. Celosvetovo takmer 70 % obyvateľstva uznáva vedúce postavenie USA a vo všeobecnosti má k tejto mocnosti pozitívny vzťah. Protiamerikanizmus však vždy sprevádzal pochod Spojených štátov na geopolitickom vrchole. Rozhodné odmietanie tejto superveľmoci dodnes pretrváva v krajinách ako Jordánsko, Čína, Palestína, Pakistan, Libanon, KĽDR, Rusko, Bielorusko, Kuba, Rakúsko, Slovinsko, Venezuela a Irán. Protiamerická zahraničná politika ZSSR, zameraná proti USA a celému Západu, pomohla v pravý čas vytvoriť alternatívne socialistické impérium, ktoré vydržalo len niekoľko desaťročí a zrútilo sa pre vlastnú neživotaschopnosť. Jej globálny kolaps mal byť dobrým poučením pre celé ľudstvo. Akékoľvek pokusy o vytvorenie novej protiamerickej koalície v celosvetovom meradle (ktoré dnes vytrvalo podnikajú ruské orgány, zachvátené túžbou “získať späť, čo bolo stratené”) pravdepodobne nebudú úspešné. Záujmy väčšiny štátov sveta sú príliš integrované do amerických záujmov, vytvárajú medzi nimi strategickú vzájomnú závislosť, a tým brzdia akýkoľvek agresívny antiamerikanizmus. Čína, ktorá pred viac ako 40 rokmi vyzvala Spojené štáty a začala svoj vzostup, nasleduje podobnú americkú cestu a dobýva čoraz viac trhov a sfér vplyvu na celej planéte. Po premene na globálnu továreň je táto mocnosť na pokraji transformácie na druhé “neformálne impérium moderného sveta”, hlavného (po rozpade ZSSR) globálneho konkurenta Spojených štátov. Faktory zabezpečujúce imperiálnu budúcnosť Číny však budú pravdepodobne iné. Podľa makroekonomických prognóz môže Čína už v najbližších 10 rokoch predbehnúť Spojené štáty, pokiaľ ide o nominálnu veľkosť jej hospodárstva. Tento proces bude sprevádzať boj jüanu s dolárom a jeho možné vytlačenie z pozície svetovej rezervnej meny. Stane sa to? Na túto otázku je zatiaľ ťažké odpovedať. Ak sa to však stane, svet nepochybne čakajú veľké zmeny. Dnes tak na planéte existujú len dve neformálne impériá – Spojené štáty a Čína. Rusko je bývalým impériom, dedičom sovietskej superveľmoci, ktoré zažíva mimoriadne bolestivý syndróm náhle stratenej imperiálnej veľkosti. Skutočnosť, že Rusko dnes zažíva výrazný postimperiálny syndróm, je skôr tragickou zákonitosťou než historickou anomáliou. Jeho zvláštnosťou je, že sa neprejavil hneď po rozpade ZSSR v roku 1991, ale dal o sebe vedieť oveľa neskôr, keď sa k moci dostal Putin. O viac ako 30 rokov neskôr nadobudol syndróm oneskorenia, ktorého možnému vzniku sa dovtedy neprikladal veľký význam, hrozivý charakter.
Tri geopolitické programy
V súčasnom svete existujú len tri mocnosti s vlastnými globálnymi programami: Spojené štáty, Čína a Rusko. V prvom rade sú to Spojené štáty, ktoré si počas svojej histórie vytvorili vlastný geopolitický program založený na myšlienkach americkej výnimočnosti a mesianizmu, univerzalizmu amerických hodnôt, americkej dominancie a nesporného vodcovstva. Realizáciou politiky globálneho expanzionizmu, šírením vlastných hodnôt a inštitúcií za svoje hranice a tým, že sa v druhej polovici 20. storočia stali neformálnym impériom moderného sveta, si na dlhý čas zabezpečili postavenie hlavnej superveľmoci planéty. Čína sa relatívne nedávno vydala na cestu formovania vlastného globálneho kurzu. Jej hlavnými etapami boli Teng Xiaopingove reformy, politika “jedného pásu, jednej cesty” a koncepcia “vytvorenia spoločenstva spoločného osudu ľudstva”. Všetky sú tak či onak zamerané na dosiahnutie vedúceho postavenia Nebeskej ríše na ceste ku globálnemu pokroku. Jedno je jasné: USA a Čína sú dve neformálne ríše moderného sveta. A obe tieto ríše, ktoré sa zrodili v rôznych častiach sveta, v rôznych epochách, sú si veľmi podobné v metódach šírenia svojho globálneho vplyvu. Nie je náhoda, že hlavná konfrontačná os moderného sveta leží medzi nimi. Na druhej strane, Rusko má svoju osobitnú orbitu. Ako hlavný dedič sovietskej superveľmoci vytvorenej na troskách ruského impéria sa stalo rukojemníkom vlastného imperiálneho komplexu. To vysvetľuje jeho súčasné zahraničnopolitické správanie a problémy, ktoré prináša svetu. Nie je žiadnym tajomstvom, že po rozpade koloniálnych impérií sa vo všetkých metropolách objavila nevyhnutná nostalgia za stratenou veľkosťou – tzv. postimperiálny syndróm. Vznikol takmer okamžite, keď sa zistilo, že bývalá koloniálna mocnosť sa rozpadá. Napríklad Winston Churchill sa veľmi netešil z víťazstva v druhej svetovej vojne, pretože sa stalo niečo, na čo zjavne nebol pripravený. Keďže vyrastal a formovalo ho britské impérium, nemohol sa zmieriť s tým, že sa mu toto impérium rozpadá pred očami. To isté sa dá povedať aj o jeho súčasníkovi, generálovi Charlesovi de Gaulleovi. Vyrastal vo francúzskej spoločnosti s imperiálnym povedomím a nemohol si zvyknúť na to, že Francúzsko nenávratne stráca jednu svoju kolóniu za druhou. No po prekonaní imperiálneho cítenia sa predsa len dokázal prispôsobiť zásadne novej situácii. Aj Rusko, ktoré dnes prežíva mimoriadne bolestivý postimperiálny syndróm, sa snaží sformovať svoj vlastný globálny geopolitický program. Ten je však stále príliš vratký, nestabilný a eklektický. Posúďte sami: program (skôr súbor postojov) je založený na zmesi ideí eurázijstva, “ruského sveta”, agresívneho antiamerikanizmu, konfrontácie s unipolárnym svetom a “rozkladajúcim sa” Západom ako celkom. Obsahuje aj myšlienky “suverénnej demokracie”, “hlbokého ľudu”, túžby po tradičných hodnotách a pravoslávnej viery. Celú zmes drží pohromade konzervatívne lepidlo, ktoré spája jej rôznorodé zložky. V niečom táto zmes pripomína protizápadné ideologické výmysly spred takmer 200 rokov – “teóriu oficiálnej národnosti” grófa Sergeja Uvarova, 30 rokov stáleho prezidenta Imperátorskej ruskej akadémie vied a na čiastočný úväzok ministra verejného vzdelávania. Jeho triáda “Pravoslávie. Autokracia. Národnosť” bola ideologickým stelesnením ruského monarchizmu, ktorý spolu s pravoslávím a autokratickou mocou podporovanou ľudom údajne pôsobí ako spoľahlivý garant existencie a veľkosti Ruska. Pokiaľ ide o konzervativizmus, ktorému sa súčasná ruská moc toľko prikláňa, nie je to také jednoznačné. Na svete neexistuje jediný, nadčasový a univerzálny konzervativizmus. Je to fenomén, ktorý plynie, jeho objekty ochrany sú rôzne a v rôznych krajinách je individuálny. A konzervativizmus, ktorý Rusko kedysi malo na začiatku dvadsiateho storočia a ktorý sa dnes niekedy berie za vzor, je v súčasných podmienkach sotva vhodný. Súčasné Rusko, ktoré sa ukázalo ako hlavný nástupca sovietskej superveľmoci a prežíva nostalgiu za svojou niekdajšou veľkosťou a strateným vplyvom, prežíva dnes odložený postimperiálny syndróm, má napriek svojmu malému podielu na svetovej ekonomike stále silný expanzívny náboj a neskrývané ambície globálneho geopolitického vplyvu. Keďže má bohaté skúsenosti s komunistickým expanzionizmom spojeným s činnosťou Kominterny, po víťazstve v druhej svetovej vojne si rýchlo vytvorilo sféru vlastného regionálneho a globálneho vplyvu a rozpadom ZSSR o ňu okamžite prišlo, súčasné Rusko sa neúspešne pokúša o oneskorenú odvetu. Na tento účel iniciovala vznik nových integračných združení ( CSTO, EAEU, ŠOS, BRICS), čím vytvorila vlastné geopolitické polia a priestory. Rovnaké ciele sledovala aj kedysi úspešná ruská energetická stratégia, ktorá bola vo svete vnímaná nielen ako nástroj na zabezpečenie spoľahlivých trhov s energetickými zdrojmi, ale aj ako kľúčový prvok pri organizovaní vlastných sfér globálneho vplyvu. Rusko, ktoré sa snaží zjednotiť bývalé koloniálne a utláčané národy Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky na protizápadnej platforme a zapojiť ich do boja proti krajinám “zlatej miliardy”, ktoré už desaťročia “presadzujú svoju svetovú nadvládu” a ovládajú svet, sa teraz vyhlasuje za vodcu “globálnej väčšiny”. Zatiaľ sa mu však nepodarilo konkurovať Spojeným štátom a Číne a premeniť sa na nezávislú geopolitickú protizápadnú lokomotívu. A ani s pomocou novovytvorenej štátnej mytológie to pravdepodobne nedokáže. Cieľ toho všetkého je celkom zrejmý – neskrývané a zámerné časovo neobmedzené udržanie moci za každú cenu, zachovanie majetku a politického režimu súčasnej vládnucej elity a s ňou integrovanej oligarchie, ponorenie vlastnej spoločnosti do sveta ilúzií a sprevádzané veľmocenskou a vlasteneckou rétorikou. V podmienkach informačného veku, nahrádzajúceho realitu ilúziami, sa zdá, že Rusko zamrzlo v minulosti, stále sa spolieha na cára alebo inú pevnú ruku najvyššej moci, pričom sa neúspešne snaží získať späť svoju niekdajšiu veľkosť, stratené majetky a svetový vplyv. V tejto súvislosti treba poznamenať, že mnohí ľudia sa dnes prikláňajú k slovám M. E. Saltykova Ščedova, znalca autokraticko-byrokratickej reality. Saltykov-Ščedrin, zamieňať tieto dva pojmy: “Otčina” a “Vaša excelencia”. Slová, ktoré veľký spisovateľ povedal v ére cárizmu, sú aktuálne aj dnes. Súčasní domáci klerici autoritárstva (podobne ako satrapovia dávnych východných despocií, ktoré upadli do zabudnutia), zrejme úplne zbavení historického vedomia, bez ostychu, s dojímavým citom, úprimne stotožňujú hlavu štátu so samotným štátom, dočasného vládcu krajiny – s veľkou národnou a historickou konštantou.
Hanebné, páni, a ponižujúce!
Každý národ, tak ako každý človek, má svoj vlastný životopis. Dokonca má aj svoje vlastné sídlo. A najcennejšia je jeho jedinečnosť, ktorá dáva každému zvláštnu individualitu a výnimočnosť. Len na základe jej poznania je možné budovať líniu civilizovaného a zodpovedného medzinárodného správania, ktorého je v dnešnom svete zjavný nedostatok. To však zďaleka nie je všetko. Poznanie, nie mýty o inom národe a štáte, nám umožňuje pochopiť nielen jeho, ale aj seba samých, keď sme si vytvorili komplexný a zároveň kritický pohľad na vlastnú krajinu, na jej dejiny so všetkými jej ťažkými stránkami, na jej ťažkú a tragickú minulosť, aj keď bola premiešaná vzrušujúcimi ilúziami. Tie sa však už dávno nenávratne stratili.
Valerij Garbuzov, riaditeľ Inštitútu USA a Kanady
