Rusko, 10. september 2023 (AM) – Rozlišujem tri vážne systémové krízy, ktoré hlboko otriasli ľudstvom: krízu “dlhého” šestnásteho storočia, kolaps Západorímskej ríše (zánik antického sveta) a krízu horného paleolitu. Každá z nich predstavuje iný typ krízy. Teraz čelíme štvrtej, najnebezpečnejšej a najzávažnejšej. Ohrozuje životy miliárd ľudí.
Začnime tou, ktorá je nám časovo najbližšie – takzvanou krízou “dlhého” šestnásteho storočia (1453 – 1648), obdobím medzi pádom Konštantínopolu do rúk osmanských Turkov a Vestfálskym mierom, ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu. Počas neho sa zrodil kapitalizmus a vstúpil na historickú scénu. Čo sa stalo v predvečer tejto krízy?
V polovici štrnásteho storočia sa Európou prehnala morová epidémia, ktorá zabila 20 miliónov duší zo 60 miliónov obyvateľov. V dôsledku toho sa prudko posilnilo “podielové” postavenie roľníka voči feudálovi. Teraz bol totiž nedostatok robotníkov a moc zemepána-seniora sa oslabila. Tridsať alebo štyridsať rokov sa páni snažili násilím vrátiť predchádzajúci stav a opäť priviesť “podlých černochov” k poddanstvu. V reakcii na to vypukali jedno za druhým povstania nižších vrstiev – skutočná európska protifeudálna revolúcia. V rokoch 1378 – 1382 to boli povstania “bielych čiapok” vo Francúzsku, Wata Tylera v Anglicku a Ciompiovcov vo Florencii.Tie zlomili chrbticu feudalizmu. Povstania boli potlačené, ale antifeudálna revolúcia zahnala pánov do stavu sociálnej obrany a neskoro stredoveká spoločnosť sa pomaly, ale isto začala vyvíjať smerom ku “kulackému raju” (ja by som dodal “meštianskemu raju” – Paríž kabošov zo začiatku 15. storočia je dôkazom toho, ako by to mohlo vyzerať), kde by páni boli len bohatými medzi bohatými – a nič viac. A potom už lénnym pánom zostávala len jediná stratégia: udržať si svoje privilégiá a neskončiť ani v kulackom, ani v meštianskom “raji”. Nemôžeme zastaviť zmeny?
Veďme ich my a zostaňme pri moci a bohatstve! A nie náhodou sa v 15. storočí objavili nové silné monarchie a centralizované byrokratické štáty, na aké sme zvyknutí. S týmto procesom sa zhodovalo objavenie Ameriky, vznik novej svetovej deľby práce a revolúcia vo vojenstve v šestnástom storočí. V dôsledku toho v roku 1648 feudálna trieda unikla zničeniu tým, že si udržala moc a privilégiá. Niektorí sa stali členmi kráľovského dvora, ako napríklad vo Francúzsku. Niektorí sa zmiešali s bohatými roľníkmi, ako šľachta v Anglicku. Výskumy ukazujú, že 90 % feudálnych rodov, ktoré boli pri moci v roku 1453, si ju udržalo aj v roku 1648. V boji o udržanie svojich privilégií však feudáli dali vzniknúť kapitalizmu. Ako vedľajší produkt. Pravda, všetko to bolo za cenu neuveriteľnej krvi, násilia a utrpenia: vidíme rozkol katolíckej viery, štiepenie protestantizmu, kruté náboženské a občianske vojny v Nemecku, Francúzsku a Holandsku, besnenie inkvizície a státisíce ľudí upálených zaživa.
Tridsaťročná vojna, ktorá vyhladila štvrtinu obyvateľstva vtedajšieho Nemecka. A ďalšie milióny ľudí zomreli od hladu, zimy, chorôb a chudoby – spoločníkov vojen a sociálnych konfliktov. Jedinou stratégiou na zachovanie privilégií vyšších vrstiev proti hrozbe zdola bolo posilnenie centrálnej moci, ktorú lénni páni skôr podporovali, než aby proti nej bojovali, ako sa nás snažia presvedčiť v knihách napísaných v 18. – prvej polovici 20. storočia. Výsledkom boli takzvané “nové monarchie” druhej polovice 15. storočia (klasikom bol Ľudovít XI.). Oveľa brutálnejšie ako ich patriarchálni stredovekí predchodcovia. Vznik “nových monarchií” sa časovo zhodoval s objavením Ameriky a vytvorením novej svetovej (atlantickej) deľby práce. Do Európy prúdilo americké zlato a striebro, objavili sa ďalšie prostriedky na vojenské investície a v dôsledku toho aj vojenská revolúcia 16. – začiatku 17. storočia.
Tá dramaticky zmenila pomer síl v prospech vyšších vrstiev. Vlna sociálnej ofenzívy radových vrstiev, ktorá prišla od konca XIV. storočia, sa od XVI. storočia valí späť (bodom obratu je porážka roľníckej vojny v Nemecku). Začína sa dlhá vlna ofenzívy vyšších vrstiev v rámci starého poriadku, ktorú zvráti až revolúcia vo Francúzsku v roku 1789. Ďalšia protiofenzíva vyšších vrstiev sa začne v rokoch 1968 až 1991 – žijeme v epoche zodpovedajúcej Starému poriadku.
Kríza “dlhého XVI. storočia” sa stala systémovou a totálnou. Zahŕňala všetky sféry – hospodárstvo, sociálne vzťahy, moc, náboženstvo, kultúru, psychológiu. V Európe zúrili vojny a povstania. V polovici 17. storočia sa situácia stabilizovala. Bol to úplne iný svet ako predkrízový svet spred dvesto rokov. Ale 90 % rodov, ktoré boli v Európe pri moci v roku 1453, si svoje pozície udržalo aj v roku 1648. Pred sebou vidíme systémovú transgresiu, keď sa špička bývalého systému transformuje, mutuje, vytvára (prirodzene – nevedome) nový systém, udržiava si svoje pozície, zariaďuje pre seba pokrok a pre väčšinu obyvateľstva zostup.
Kríza neskorofeudálneho systému je zaujímavá z dvoch hľadísk: o jej výsledku rozhodli najmä vnútorné faktory (Osmanská ríša so svojím silným vplyvom na európske dianie nedokázala zmeniť vektor systému) a vrchol starého systému sa úspešne “pretransformoval” – mutabor! – do vrcholu nového systému, hoci sa musela trochu stlačiť a uvoľniť miesto cudzincom. Ďalšie dejiny Európy sú vytláčaním vrcholov starého poriadku cudzincami – buržoáznymi a antiburžoáznymi zároveň: 1789, 1848, 1914, 1917, 1933 ….
Tu ide o prvý typ ťažkej krízy prechodu medzi epochami – krízy spôsobenej bojom vyšších tried o udržanie svojej moci v novej epoche. Ide o akúsi operáciu Pokrok, riadenú revolúciu. A táto kríza súvisela s vnútorným vývojom Európy. Druhým typom krízy je neskorá antika, obdobie pádu Západorímskej ríše. Tu vidíme vnútornú krízu veľkej ríše (klesajúca výkonnosť otrokárskeho hospodárstva, demografické problémy, degradácia vládnucej elity), ku ktorej sa pridalo veľké sťahovanie národov: vlny barbarských kmeňov valiace sa na Rím zo severu a východu. Zmietli ríšu. Kým feudálom v 16. storočí sa podarilo udržať si moc a vstúpiť do novej éry, postneantickým vládnucim skupinám sa to nepodarilo. Stará elita zanikla.
Kríza prechodu medzi otrokárskou antikou a feudálnym stredovekom je obzvlášť pozoruhodná v tom, že obrovskú masu barbarov demograficky vychovávali Rimania na hraniciach! Veď čo bolo výsledkom? Germánske kmene sa so súhlasom Ríma usadili v pohraničí (čím sa vyhli vojnám s nimi), získali štatút “federátov” (spojencov) – a užívali si plody cisárskej kultúry, prešli na produktívnejšie poľnohospodárstvo. A intenzívne sa množili. Počas niekoľkých storočí tejto politiky barbari zosilneli a vrhli sa na Rím, zničili vysoko rozvinutú kultúru a na mnoho storočí uvrhli dnešnú Európu do temnoty a roztrieštenosti. Tu sa k vnútornej kríze celého systému pridal už od 3. storočia po Kr. vážny vonkajší problém – barbarská periféria, ktorá sa čoraz viac tlačila na Rím, barbarizovala ho a (aj psychohistoricky) oslabovala; na systémové oslabenie pôsobilo aj kresťanstvo. Oslabujúci, hnijúci systém podkopávali barbari. Veľké sťahovanie národov otvorilo “temný” (ale ešte nie stredovek). Začalo sa Hunmi a Vizigótmi v štvrtom storočí nášho letopočtu a skončilo sa Arabmi a Normanmi (siedme až desiate storočie nášho letopočtu).
Neskorá antika – a mnohí seriózni historici takto radšej kvalifikujú “temný stredovek” – mala barbarskú podobu, rovnako ako raná antika (“homérske časy”). Stredoveký svet, ktorý vznikol v deviatom a desiatom storočí na troskách neskorej antiky – barbarstva, mal len malú kontinuitu s predchádzajúcou epochou a feudálny systém s otrokárskym systémom. Platilo to pre systém výrobných vzťahov, dominantné skupiny a mestá. Neskoroantická vyššia vrstva v barbarskej ére zanikla alebo skrachovala. Stredoveký svet vytvorili noví ľudia.
Krízu neskoroantického typu teda charakterizuje jednak kombinácia vnútorných a vonkajších faktorov (pričom posledný z nich zasadil smrteľný úder). Po druhé, úplná náboženská a kultúrna rekodifikácia – rímska spoločnosť sa mala barbarizovať a christianizovať. To znamená – prienik do systému psychohistorických vírusov zo severu a východu. Kríza “dlhého šestnásteho storočia” mala aj silný náboženský aspekt, ale to bola vnútrokresťanská záležitosť. Žiadny nový systém nezrušil kresťanstvo, hoci, samozrejme, protestantizmus je do istej miery barbarizáciou a judaizáciou kresťanstva. Ale v prípade starovekého Ríma bolo staré pohanstvo zničené kresťanstvom. A ešte na jeden aspekt krízy neskorej antiky by som chcel upozorniť: antický systém demograficky vychovával barbarstvo na svojej periférii. Po tom, čo sa barbari mohli usadiť na okraji veľkej ríše, osvojili si vyspelejšie formy poľnohospodárstva, čo im umožnilo početne rásť a osvojiť si vojenské a organizačné výdobytky antického systému.
Výsledkom bol barbarský Veľký lov, o ktorom starý múdry hundroš Kaa hovorieval, že po ňom nezostanú ani vlci, ani ryšaví psi, ani hundroš, ani žabiak Mauglí, dokonca ani kosti. Alebo, ako sa spievalo v klobúkovej piesni z nepovských čias, “všetko zmietol mocný hurikán, / a my dvaja sme zostali na potulkách”. Ide o druhý typ krízy, kde sa vnútorné oslabenie civilizácie spája s inváziou “vonkajšieho proletariátu”, s vlnou presídľovania menej rozvinutých, ale rýchlo sa množiacich bojovných národov.
Najťažšia, najstrašnejšia a najdlhšie trvajúca bola kríza vo vrchnom paleolite. Trvala desaťtisíc rokov, pokrývala značnú časť planéty a bola ekonomicko-zdrojová, ekologická, demografická a sociálna zároveň. Ako konštatujú odborníci, kríza bola založená na nezmieriteľnom rozpore medzi človekom vytvorenou technikou masového lovu veľkých zvierat (megafauny), ktorá umožnila prudký nárast populácie, a obmedzenými prírodnými zdrojmi, ktoré sa s postupujúcim vývojom tohto ekonomického a kultúrneho typu a na ňom založeného spoločenského systému vyčerpali. Výsledkom bol boj o miesto pod slnkom, zníženie počtu obyvateľov o 75-85 %, sociálna a kultúrna degradácia.
A ako poznamenáva M. I. Budyko, kríza prišla veľmi rýchlo a ľudia nemali čas na postupný prechod k iným zdrojom potravy. Inými slovami, čelíme prchavej kríze, ktorá okamžite odrezala predchádzajúcu, stovky tisícročí trvajúcu a na privlastňovacom hospodárstve a kamenných nástrojoch založenú “hru spoločnosti s prírodou” (St. Lem). 150 storočí najkrutejšieho ľudského boja o prežitie – s prírodou a inými ľuďmi. Nejde o prvých päť “temných storočí” Európy (V-IX. storočie) ani o tri storočia druhého “temného veku” (polovica XIV. – polovica XVII. storočia). Bolestivým východiskom z krízy bola neolitická revolúcia, ktorej napomohli také mimoriadne faktory, ktoré sa vyskytli medzi XII. a IX. tisícročím pred n. l., ako koniec wurmského zaľadnenia, posun zemských pólov, odstránenie bariéry Golfského prúdu v Atlantiku a množstvo iných….
Teda tretí typ krízy: rýchly zánik dominantného ekonomického typu spojený s katastrofickými environmentálnymi a demografickými javmi a vedúci k sociálnej degradácii. V porovnaní s touto krízou je riešenie problémov kríz “temného veku” a “dlhého XVI. storočia” “službou, nie službou”. Uskutočnili sa v rámci určitej stanovenej kvality bez zmeny jej parametrov. Kríza vrcholného paleolitu vytvorila úplne novú kvalitu: oddelila paleolit od civilizácie, ktorá sa stala prostriedkom na východisko z krízy a vytvorila zásadne inú konštrukciu ako paleolit. Ktorá z uvedených kríz sa však podobá tej, ktorej obrysy už možno rozoznať? Ktorá z nich sa už vznáša nad moderným ľudstvom?
Moja odpoveď, žiaľ, nie je najveselšia: nadchádzajúca globálna kríza nesie znaky všetkých troch kríz, ale v jednom balení – “kríza-matica”. Alebo “domino kríza”, ak chcete. Lenže táto kríza prichádza v podmienkach neskorého kapitalistického systému, ktorý obsiahol celý svet. To znamená, že sa stala globálnou. Prichádza v podmienkach preľudnenej planéty, s obrovskou záťažou pre ekológiu a blížiacim sa deficitom surovín a vody. K tomu treba prirátať obludnú sociálnoekonomickú polarizáciu súčasného sveta, bezprecedentné zásoby zbraní hromadného ničenia.
Prvýkrát v histórii vypukne na preľudnenej planéte plnej najrôznejších zbraní kríza podobná paleolitickej kríze. V dobe kamennej neboli žiadne guľomety, atómové bomby ani jedovaté látky…. Neexistovali nebezpečné jadrové elektrárne ani chemické závody, priehrady a nádrže – všetko, čo by sa po zničení mohlo stať zbraňou hromadného ničenia. Ak sa kríza riadi kvantitatívnou reformuláciou Murphyho zákona (“všetky zlé:: veci sa dejú v rovnakom čase”) a situáciu charakterizuje tretí výrok Ginsbergovej vety (“ani výstup z hry nie je možný”), potom kríza XXI. storočia bude oveľa prudšia ako kríza horného paleolitu. A ak po nej niečo vznikne, tak to niečo sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou líšiť od našej dnešnej civilizácie rovnako, ako sa táto civilizácia líši od paleolitu. Samozrejme, nemali by sme sa strašiť (najmä preto, že na strašenie je už neskoro). Ale kto je varovaný, je predvídavý…..
