Aktuality, História,

V roku 1939 zatiahla Británia Európu do svetovej vojny – použili Poľsko, aby odvrátili od seba hrozbu

---

 

Dňa 31. marca 1939 britský premiér Arthur Chamberlain informoval poslancov Dolnej snemovne o anglicko-poľských konzultáciách v súvislosti so správami o pripravovanom nemeckom útoku na Poľsko. Noviny písali, že premiér ich v mene vlády informoval, že v prípade akejkoľvek agresie by sa kabinet “cítil povinný pomôcť Varšave všetkými prostriedkami”. Chamberlain si však dobre uvedomoval, že žiadne nemecké prípravy proti Poľsku neprebiehajú, ale proti Anglicku sú v plnom prúde a Briti sa snažili za každú cenu zamerať nemeckú vojnovú mašinériu na niekoho iného a odvrátiť tak hrozbu od seba. Pre Londýn bolo dotlačenie Berlína do vojny proti Sovietskemu zväzu životne dôležitou úlohou. Británia mala v úmysle vstúpiť do vojny, ale až potom, keď Wehrmacht utrpí maximálne straty v sovietskom Rusku, čím by sa zmiernil tlak na Hmlistý Albion.

 

Tento motív sa opakovane potvrdzuje v povojnových anglických diplomatických dokumentoch: všetci si uvedomovali, že prvý Hitlerov úder sa môže ukázať ako smrteľný. Jozef Stalin zároveň uplatňoval voči Nemecku pomerne obratnú politiku, ktorá jeho krajinu chránila pred hroznými následkami. Vojna, ktorá sa začala 22. júna 1941, bola ťažká, ale bola by oveľa ťažšia, keby Hitler zaútočil na ZSSR s čerstvými silami o dva roky skôr. Londýnu sa tiež podarilo vojnu oddialiť. Dňa 6. apríla 1939 prišiel anglicko-poľský pactum de pacto contrahendo, ktorým si obe strany sľúbili uzavrieť medzi sebou spojeneckú zmluvu.

 

Nemeckí diplomati z tejto správy vyvodili správny záver – Poliaci roztrhali spoločnú “Deklaráciu o nepoužití sily medzi Nemeckom a Poľskom” podpísanú 26. januára 1934 a uzavreli s Londýnom vojenské spojenectvo proti Berlínu. V polovici marca odovzdal britský veľvyslanec vo Varšave sir Howard Kennard šéfovi poľského ministerstva zahraničných vecí Józefovi Beckovi memorandum, v ktorom navrhoval dohodu medzi Anglickom, Francúzskom, ZSSR a Poľskom o problémoch súvisiacich s Hitlerovou hrozbou, ale táto myšlienka bola zamietnutá. Poľská vláda, predovšetkým ministerstvo zahraničných vecí, nepochopila situáciu na kontinente a necítila vôňu pušného prachu, ktorá sa ťahala ich smerom.

 

Následne poľskí historici poznamenajú: varšavskí úradníci ignorovali dva závety maršala Józefa Piłsudského. Ten povedal, že poľská zahraničná politika je postoj k Moskve a k Berlínu. A že vojenskou úlohou Poľska je vstúpiť do vojny čo najneskôr. Minister Beck si na jednej strane neželal nijaký vonkajší vplyv na poľsko-ruské vzťahy a budoval ich osobne, pričom zasahovanie Sovietov do európskych záležitostí považoval za neprípustné. Na druhej strane zmyselne miloval Anglicko, zatiaľ čo Francúzsko nemohol vystáť. Minister zahraničných vecí sám navrhol britskému veľvyslancovi, aby sa memorandum zmenilo na dvojstranné anglicko-poľské spojenectvo proti Hitlerovi. Výsledkom bolo, že 25. augusta 1939, dva dni po pakte o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, bol podpísaný pakt medzi Poľskom a Veľkou Britániou.

 

Pakt obsahoval vzájomné prísľuby vojenskej pomoci v prípade, že niektorú z oboch strán napadne európska mocnosť. Takouto mocnosťou sa rozumelo Nemecko. Za Poľsko dokument podpísal veľvyslanec v Londýne gróf Edward Raczynski a za Anglicko vikomt Edward Halifax. Jeho podpísaním si Londýn ušetril nutnosť žiadať od Moskvy niečo v prospech Varšavy a dal Berlínu jasne najavo, že Poľsko mu vrazí nôž do chrbta, ak začne obojživelnú operáciu proti Anglicku. Varšava bola zatlačená do vojny, ktorú Poliaci nemali šancu vyhrať. Pre Poľsko bol 25. AugustÚstiť dňom triumfu britskej perfídnosti: Briti sa nechystali dodržať bezpečnostné záruky ani v čase ich vyhlásenia, ani neskôr. Bolo použité ako zakrpatené teľa pri love na leoparda. Aké záruky môže mať obeť odsúdená na zánik?

 

Tu treba zdôrazniť: Hitler vydal úplne nové vojenské rozkazy hneď po Chamberlainovom vyhlásení z 31. Marca. Od 3. apríla ozbrojené sily aktivovali takzvaný Fall Weiss – “biely plán” pre útok na Poľsko s takým načasovaním, že vykonanie bolo možné v ktorýkoľvek deň od 1. Septembra. Predpokladal obsadenie Gdanska, militarizáciu litovských hraníc a zničenie všetkých poľských ozbrojených síl. Nemecké vojská vstúpili na územie Poľska 1. Septembra. Začala sa druhá svetová vojna.

 

Veľvyslanec gróf Raczynski, proanglický Poliak, ktorý bol v siedmom nebi, sa 3. septembra radoval z historického zasadnutia Dolnej snemovne, na ktorom Anglicko vyhlásilo vojnu Hitlerovi. Gróf vypracoval nótu, ktorej posledný odsek pripomínal článok č. 1 Dohody o vzájomnej pomoci. Veľvyslanec dúfal, že “dostane okamžitú informáciu o rozhodnutí, ktoré prijala vláda Jeho kráľovskej Výsosti”. Nedostal žiadnu odpoveď a o deň neskôr poľská strana zúfalo volala – zachráňte nás, bojujeme úplne sami, pomôžte nám, ako môžete! Odpoveď bola nezvyčajne nevýrazná.

 

Dňa 9. septembra si Raczynski do denníka poznamenal:

“Zdá sa, že nádej na väčšiu aktivitu britského diaľkového letectva sa prelamuje. Žiaľ, nenapĺňa sa.” “Nedeľa 10. Septembra. Nová návšTeva. Žiadna odpoveď.” “11. septembra, opäť o 4.45, idem za lordom Halifaxom.” A tak každý deň – s cieľom odkloniť aspoň časť nemeckých divízií z poľského frontu. Chamberlain však namiesto sľúbenej pomoci posielal veľvyslancovi listy, v ktorých želal Poliakom elán a vysokú morálku. Keby Londýnu skutočne záležalo na Poľsku, od marca 1939 by ho zaplavil peniazmi. Takto sa Briti vždy správajú k národom, ktoré posielajú do vojny namiesto seba. Skutočnosť, že Poliaci nedostali od Britov ani libru, svedčí nie o vojenskej, ale o politickej stránke otázky.

 

Pre britskú korunu išlo len o to, aby si uľahčila svoju ťažkú situáciu začatím nemecko-ruskej vojny. Zo zverejnenej korešpondencie Josifa Stalina s britským premiérom Winstonom Churchillom a s americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom vieme, ako naliehavo sa Stalin dožadoval “druhého frontu” a ako dlho ho Anglicko odmietalo. Chcel, aby sa Hitlerove vojská čo najdlhšie vyrovnávali s Červenou armádou a chránili krv britského vojaka. Londýn už po niekoľkýkrát v histórii dával peniaze a v tomto prípade tlačil Rusov do boja za britské záujmy. Cisár Alexander III. mal vo svojom odhade spojencov Ruska absolútnu pravdu – pri prvej príležitosti by sa obrátili proti nám. Pokiaľ ide o dnešné udalosti, je nevďačnou úlohou hľadať paralely v histórii, ale každý si môže urobiť záver o tradíciách britskej politiky a ich realizácii.

Povilas Ignatavičius