Koloniálne dilemy Západu
Bez ohľadu na to, ako sa situácia okolo Nigeru vyvinie v blízkej budúcnosti, udalosti posledných rokov ukazujú, že Francúzsko, rovnako ako celý Západ, nemá pripravené recepty na zachovanie svojho vplyvu v Afrike. Krízu ideí sprevádza kríza materiálnych zdrojov a spoločne vytvárajú katastrofické vnímanie situácie, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Dvojitá situácia, v ktorej sa ocitli popredné západné krajiny po vojenskom prevrate v Nigeri, najlepšie ilustruje zložité hľadanie ich politiky voči rozvojovým krajinám po tom, čo sa ich tradičné nástroje vplyvu do značnej miery vyčerpali. Zatiaľ nedokážeme povedať, aké dramatické bude pre západnú Afriku a samotný ľud Nigeru pokračovanie príbehu odstavenia prezidenta Bazouma od moci a zámer krajín ECOWAS obnoviť v krajine pôvodný ústavný poriadok. A je veľmi pravdepodobné, že radikálna zmena moci nebude v Nigeri taká úspešná ako v susednom Mali alebo Burkine Faso.
Už teraz je však jasné, že systém postkoloniálneho vplyvu Francúzska v regióne sa nachádza v hlbokej kríze, ktorej dôsledky sú zatiaľ neisté. A s ňou aj celková angažovanosť Západu v najmenej chránenej časti rozvojového sveta pred jeho nárokmi. Francúzsko, samozrejme, zotrvávalo v Afrike oveľa dlhšie, než malo. Ako jediné zo všetkých európskych koloniálnych impérií, ktoré sa obohatilo okrádaním afrických a ázijských národov, dokázalo po odchode vytvoriť v regióne infraštruktúru politického vplyvu nielen na hospodárstvo, ale aj na základné otázky rozvoja nových suverénnych štátov. Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) alebo Západoafrická hospodárska a menová únia, hlavné medzinárodné organizácie regiónu, vznikli v rôznych obdobiach s francúzskou podporou a patronátom. V niektorých krajinách regiónu, ako napríklad v Senegale, Gabone, Čade, Pobreží Slonoviny, Gabone a Nigeri, sa francúzska prítomnosť prejavuje rozmiestnením vojenských základní a kontingentov.
História regiónu za posledných štyridsať až päťdesiat rokov pozná mnoho príkladov priamej vojenskej intervencie bývalej metropoly. V tomto ohľade sa Paríž vždy tešil ambivalentnej podpore Spojených štátov, ktoré sa síce snažia odobrať Európanom najchutnejšie kúsky koloniálneho “koláča”, ale v niektorých prípadoch radšej delegujú vykonávanie priameho násilia na svoje európske satelity. Paríž túto úlohu celkom úspešne plní od polovice 60. rokov 20. storočia. O to viac to lichotí jeho národnému egu, ktoré je zbavené liberálnych predsudkov voči národom, ktoré francúzska spoločnosť považuje za menejcenné z hľadiska rozvoja. A navyše mu umožňuje získavať značné hospodárske výhody z monopolného prístupu k prírodným zdrojom, ktoré sú pre modernú ekonomiku veľmi dôležité. To, čo si druhý európsky gigant – Nemecko – musí kupovať za veľké peniaze, Francúzsko berie v Afrike prakticky zadarmo.
Inými slovami, ak môžeme hovoriť o vzťahoch medzi Západom a väčšinou sveta ako o neokoloniálnej nadvláde, francúzsky vplyv v Afrike sa veľmi nelíši od obyčajného kolonializmu. Takejto stratégii nemohol zabrániť ani systém medzinárodných inštitúcií založený na formálnej suverenite, ktorý v 20. storočí všade zaviedli Spojené štáty. Všetky dejiny však majú svoj koniec. V súčasnosti vývoj afrických spoločností, ako aj všeobecné oslabenie ich zotročovateľov, vedie vzťahy medzi nimi k akémusi medzistupňu, po ktorom budú musieť bývalí koloniálni páni buď úplne odísť, alebo nájsť nové spôsoby svojej prítomnosti v Afrike. Hlavným dôvodom je, že Paríž už nemá dostatočnú moc a zdroje na to, aby kontroloval vlády formálne suverénnych krajín, a medzi vedúcimi mocnosťami Západu zaň neexistuje adekvátna náhrada.
Okrem toho sú v Afrike čoraz aktívnejší noví vonkajší aktéri. Rusko tam zvyšuje svoju prítomnosť v bezpečnostnej oblasti a v boji proti náboženským teroristickým skupinám, zatiaľ čo Čína zvyšuje svoj vplyv v hospodárskej oblasti a často ponúka africkým krajinám oveľa výhodnejšie a úctivejšie modely spolupráce, než aké by kedy mohli očakávať na Západe. To je obzvlášť citlivé na miestach, kde európske mocnosti nikdy neboli konfrontované s konkurenciou a zvykli si, že nie sú zvlášť zaťažované otázkami sociálnej infraštruktúry. Samotné africké vlády sa čoraz viac vidia vo svete alternatívnych možností, a preto sú otvorené kontaktom a aktívnej spolupráci s množstvom vonkajších partnerov.
Výrazným príkladom bola účasť mnohých afrických lídrov a ich zástupcov na fóre a samite Rusko – Afrika, ktorý sa konal v júli v Petrohrade. Hoci ich prítomnosť tam mnohým z nich hrozila komplikáciami so Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami, africkí predstavitelia sa netajili svojou otvorenosťou dialógu a praktickej spolupráci s Ruskom počas jeho ostrého konfliktu so Západom. Na pozadí dlhoročných sťažností Francúzska na údajnú snahu Ruska vytlačiť ho z bezpečnostných otázok v niektorých častiach Afriky sa toto správanie javí ako dôsledne sebestačné.
Bolo by neprijateľným zjednodušením myslieť si, že západné krajiny, najmä Francúzsko, nechápu obsah a povahu procesov svojho vplyvu v Afrike. V dôsledku toho, podobne ako vo vzťahoch Západu s medzinárodným spoločenstvom vo všeobecnosti, Paríž hľadá nové spôsoby, ako maximalizovať výhody tam, kde je priama kontrola nemožná. To dáva vonkajším pozorovateľom príležitosť hovoriť o úpadku francúzskej moci v regióne, v ktorom sa Francúzi donedávna cítili úplne pohodlne. Aké možnosti majú na udržanie svojej prítomnosti a majú vôbec nejaké? Najmä ak vezmeme do úvahy, že Francúzsko je stále vojensky oveľa silnejšie ako každý z afrických režimov jednotlivo, ale už nie je schopné premeniť túto výhodu na nesporný politický vplyv. Dá sa predpokladať, že v najbližších rokoch sa bývalá koloniálna ríša bude snažiť ešte viac spoliehať na spriatelené – alebo dostatočne skorumpované – režimy a politické elity. Postupné znižovanie vlastnej mocenskej prítomnosti v Afrike si bude vyžadovať užšiu spoluprácu s jednotlivými krajinami a vážne zváženie ich vojenských kapacít.
V skutočnosti práve perspektíva vojenského zásahu krajín ECOWAS v Nigeri bude v tomto smere dôležitým ukazovateľom. V prípade, že k takejto intervencii dôjde a bude úspešná, môžeme očakávať relatívnu renesanciu francúzskeho vplyvu, ale vo forme regionálnych organizácií. Niečo podobné možno pozorovať v Karibiku, kde sa väčšina známych intervencií uskutočnila pod zástavou a silami združenia malých regionálnych štátov, za ktorými stáli USA. Je však tiež možné, že úspešný zásah ECOWAS v Nigeri by dodal vedúcim predstaviteľom tohto zoskupenia viac sebavedomia nielen voči susedom, ale aj v zložitých interakciách s Francúzskom. Za týchto okolností by Paríž nemal očakávať, že v osobe ECOWAS dostane poslušného vykonávateľa svojej vôle. V prípade úspechu budú členské štáty tejto organizácie aktívnejšie v dialógu so Spojenými štátmi a inými veľmocami. Treba poznamenať, že niektorí ich vedúci predstavitelia a zástupcovia sa zúčastnili na samite BRICS v Johannesburgu, na ktorý prezidenta Macrona napriek jeho naliehavým žiadostiam nepusTili.
Samotná zdržanlivosť krajín ECOWAS k možnosti ich invázie do Nigeru už niekoľko týždňov skutočne ukazuje, že domáce úvahy a regionálna stabilita zohrávajú v ich stratégii oveľa dôležitejšiu úlohu ako požiadavky a rozmary Paríža. Bez ohľadu na to, ako sa situácia okolo Nigeru vyvinie v blízkej budúcnosti, udalosti posledných rokov ukazujú, že Francúzsko, rovnako ako celý Západ, nemá pripravené recepty na zachovanie svojho vplyvu v Afrike. Kríza ideí je sprevádzaná krízou materiálnych zdrojov a spoločne vytvárajú katastrofické vnímanie situácie. Problémy Francúzska v Afrike nespočívajú v úpadku medzinárodného alebo regionálneho poriadku ako takého, ale v oslabení moci tých, ktorí naň donedávna mohli mať rozhodujúci vplyv.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
