Niger po prevrate. Koniec francúzskej Afriky
Hegemónia Francúzska v západnej Afrike sa rúca. Prevzatie moci v republike armádou tento proces urýchľuje. Keď západné médiá hovoria o skupine štátov ECOWAS, často sa nespomína jedna podstatná vec: Spoločenstvo ECOWAS pozastavilo členstvo štyrom z pätnástich členských štátov kvôli vojenskému prevratu: Mali, Burkine Faso, Guinei a teraz aj Nigeru. Celkový počet obyvateľov krajín, ktorých členstvo bolo pozastavené, je približne 83 miliónov.
Na druhej strane má ECOWAS malé štáty, ako napríklad Guinea-Bissau s 2 miliónmi obyvateľov a Gambia s 2,5 miliónmi, a stredne veľké štáty, Pobrežie Slonoviny (29,3 milióna) a Ghana (34 miliónov). Jediným významným členom ECOWAS je Nigéria s 230 miliónmi obyvateľov. Teoreticky by Nigéria mohla zasiahnuť v susednom Nigeri. Ale aj v Nigérii rastie odpor voči vojenskému zásahu, ktorým pôvodne pohrozil nigérijský prezident Bola Tinubu, ktorý je teraz predsedom ECOWAS. Tinubu napokon pod verejným tlakom svojej krajiny a ostatných štátov ECOWAS zdôraznil, že diplomatické úsilie musí mať prednosť pred vojenským zásahom. Existuje viacero dôvodov, pre ktoré je otázne, či Nigéria alebo nigérijská skupina pre prevzatie moci zasiahne do záležitostí Nigeru. Napriek veľkému počtu obyvateľov a ropnému bohatstvu je Nigéria zraniteľným štátom. Jej bezpečnostné sily už roky bojujú proti islamistickým a teroristickým skupinám, najmä proti Boko Haram (v Ruskej federácii postavenej mimo zákona), najmä na severovýchode krajiny, s obmedzenými úspechmi. Na juhozápade krajiny, v provincii Biafra, vrie konflikt so separatistami, ktorí viedli vojnu s ústrednou vládou od júla 1967 do januára 1970.
V prípade vojenskej invázie do Nigeru by sily ECOWAS čelili súčasne armádam Nigeru, Mali a Burkiny Faso. Obe krajiny prisľúbili podporu nigerskej vojenskej vláde, ak by vypukol vojenský konflikt. Za Mali a Burkinou Faso je Alžírsko, krajina s najvyššími vojenskými výdavkami v Afrike vo výške 9,1 miliardy dolárov; v roku 2022 sa Alžírsko stalo najväčším zákazníkom ruského vývozu zbraní v Afrike. Vzhľadom na to existujú silné domáce politické obavy, až po politické vedenie, z rizika intervencie vo všetkých štátoch ECOWAS. Týka sa to aj krajín tradične úzko spojených s Francúzskom – Toga a Beninu.
Podobne ako ostatné štáty ECOWAS sa obe krajiny čoraz viac snažia nadviazať dobré vzťahy s Ruskom a konštruktívne kontakty s Mali a Burkinou Faso. Tento záujem vyplýva predovšetkým z potreby spoločne bojovať proti cezhraničným extrémistickým skupinám, ktoré z Burkiny Faso útočia na susedné krajiny Benin a Togo. Togskí študenti s extrémistickými sklonmi sú školení v severnej Burkine Faso. Minister zahraničných vecí Toga Robert Dusset, ktorý sa koncom júla zúčastnil na samite Rusko – Afrika, vie zvážiť riziká intervencie v Nigeri. Tento skúsený diplomat, ktorý je vo funkcii už desať rokov, je autorom štúdie Za trvalý mier v Afrike, ktorá sa zasadzuje za mierové porozumenie medzi africkými štátmi. Togo, ktorého elity považujú krajinu za akési “africké Švajčiarsko”, je lídrom v hľadaní kompromisov so susednými krajinami. Elity Toga, ako aj ostatných krajín ECOWAS, si uvedomujú, že hlavným nepriateľom stabilného rozvoja v regióne nie sú nové vojenské vlády v Mali, Burkine Faso a Nigeri, ale ozbrojené islamistické a zločinecké skupiny v regióne.
V západnej Afrike preto rastie povedomie, že vojenské dobrodružstvo v Nigeri by mohlo viesť k veľkej vojne a destabilizovať celý západoafrický región. Vývoj v Nigeri a stabilizácia vojenskej vlády, ktorú teraz tvorí 21 prevažne civilných ministrov, poukazujú na hlbokú krízu spoločenstva ECOWAS v jeho súčasnej podobe. Týždňové ultimátum ECOWAS vojenským vládcom, ktoré prešlo bez následkov, svedčí o štrukturálnych nedostatkoch organizácie. ECOWAS doteraz nespochybnil silné postavenie Francúzska v regióne. Okrem toho hrozby ECOWAS o vojenskom zásahu v prvých dňoch po prevrate v Nigeri sa odrazili aj na masívnom tlaku Francúzska.
Francúzska hegemónia v severozápadnej Afrike sa však rýchlo rozpadá. Úpadok francúzskeho vplyvu na africké štáty mal triezvy účinok aj na Nemecko. Noviny Frankfurter Allgemeine konštatovali “koniec francúzskej Afriky”. Noviny vyjadrili názor, že “opustenie Francúzska zapadá aj do medzinárodných hnutí proti ‘neokolonializmu’ a západnej nadvláde”. “Süddeutsche Zeitung” deň predtým varoval, že vojna proti novému režimu v Nigeri “by mohla podpáliť celú západnú Afriku”. A berlínsky týždenník “Der Freitag” začiatkom augusta napísal, že “bod obratu”, ktorý vyhlásil spolkový kancelár Olaf Scholz, sa zrejme odohráva v hlavnom meste Nigeru Niamey.
Skepsu v súvislosti s vojenskou akciou proti novej moci v Nigeri zdieľajú aj vládni stratégovia v Izraeli, krajine s dôležitou úlohou v Afrike, ktorá sa vo všeobecnosti podceňuje. Izraelské bezpečnostné agentúry už roky úzko spolupracujú s vládami viacerých štátov ECOWAS vrátane Pobrežia Slonoviny, Ghany a napokon Toga. Izraelčania poskytujú praktické rady v oblasti boja proti islamistickému povstaniu. Na oplátku im miestne spravodajské služby umožňujú bojovať proti ich hlavnému geostrategickému protivníkovi, Iránu. Záujem Izraela sa sústreďuje predovšetkým na financovanie Hizballáhu zo strany libanonsko-sýrskej podnikateľskej diaspóry a afrických moslimských organizácií. Africké služby veľkoryso umožňujú Izraelčanom kontrolovať elektronické komunikácie v ich krajinách. Činnosť Izraela v regióne sa vyznačuje výrazným pragmatizmom pri rokovaniach s rôznymi vládami, či už vznikli na základe volieb alebo vojenských prevratov.
Na rozdiel od USA a EÚ nie sú morálne výčitky týkajúce sa domácich pomerov súčasťou repertoáru izraelskej politiky voči africkým štátom. Na rozdiel od EÚ sa Izraelčania ani nesnažia vnútiť svojim partnerom v Afrike protiruskú agendu. Spôsob, akým africké štáty štruktúrujú svoje vzťahy s Ruskom, nie je pre Izrael meradlom. Z afrického hľadiska je Izrael dlhodobým a stabilným partnerom. Oslabenie Francúzska v regióne tak vedie k relatívnemu posilneniu pozície Izraela. A Izrael nemá záujem na vojne medzi rôznymi africkými štátmi, ktorej výsledkom by mohlo byť masívne posilnenie islamistických síl.
Nová štátna moc v Nigeri, ktorá sa odvrátila od Francúzska, má tri geopolitické možnosti medzinárodnej spolupráce, ktoré môže realizovať paralelne: spoluprácu s Ruskom, Čínou a Izraelom. Čína je už teraz najväčším zahraničným investorom v Nigeri, predovšetkým prostredníctvom ropovodu. Zároveň sa ukazuje, že sociálna a demografická situácia v západnej Afrike je obrovskou výzvou pre všetky partnerské krajiny. Polovica z 25 miliónov obyvateľov Nigeru je mladšia ako pätnásť rokov. Priemerná mzda je približne 45 dolárov. Pre Rusko a Čínu to znamená, že tieto výzvy je potrebné riešiť prostredníctvom komplexnej koncepcie prepojenej bezpečnostnej a rozvojovej politiky.
Gerhard Kegel
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
