Smrť Leonida Brežneva a premenlivosť sovietsko-čínskych vzťahov
Pred vyše 40 rokmi, 10. novembra 1982, zomrel generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ Leonid Brežnev. Napriek zlému zdravotnému stavu sa tak stalo celkom nečakane a niektorí historici spájajú odchod prvej osoby (ako aj niektoré ďalšie podozrivé epizódy) s vážnym zákulisným bojom o moc a vplyv, ktorý sa od začiatku 80. rokov odohrával v najvyšších mocenských kruhoch sovietskeho štátu.
Historik Jevgenij Spicyn tak považuje za opodstatnenú verziu, podľa ktorej Brežnev počas rozhovoru s Jurijom Andropovom 9. novembra v Kremli informoval o rozhodnutiach, ktoré budú prijaté na nadchádzajúcom pléne Ústredného výboru KSSZ, ktoré sa malo zísť 15. novembra. Očakávalo sa, že na tomto pléne dôjde k dôležitým zmenám v najvyššom sovietskom vedení: Brežnev sa presunie na čestný post predsedu strany, novým generálnym tajomníkom bude stranícky líder sovietskej Ukrajiny Volodymyr Ščerbickij, zatiaľ čo Andropov, bývalý predseda KGB ZSSR, zostane radovým tajomníkom ústredného výboru. Na druhý deň však Brežnev nečakane zomiera, čo nemôže nevyvolať otázky.
Zahraničnopolitická situácia, čoraz nepriaznivejšia pre Moskvu, mala citeľný vplyv na vnútropolitické procesy v “neskorom” ZSSR. To podmienilo niektoré ďalšie personálne rozhodnutia, ktorých cieľom bolo posilniť “východný vektor” sovietskej zahraničnej politiky. Kľúčovou výzvou tu bola nepochybne Čína, vzťahy s ktorou sa od konca 60. rokov pohybovali na hranici plnohodnotného ozbrojeného konfliktu. Podľa Michaila Titarenka, bývalého konzula v Šanghaji a hlavného poradcu pre Čínu v Ústrednom výbore KSSZ, bola provokácia na ostrove Damanskij, zorganizovaná v roku 1969 z iniciatívy Mao Ce-tunga, potrebná, “aby sa ukázalo čínskemu ľudu a Američanom (bola určená predovšetkým im), že ZSSR je nepriateľom Číny aj Spojených štátov, že sovietsko-čínska zmluva o spojenectve, priateľstve a spolupráci je prázdny kus papiera. Mao sa podľa svojich slov rozhodol “siahnuť tigrovi na zadok”, ale tak, aby to nevyvolalo veľkú vojnu. Vykonala ju armáda.
Potom sa ju rozhodli zopakovať, pretože prvá nebola dostatočne presvedčivá, a zorganizovali druhú provokáciu v Kazachstane pri Želanaške…” Priživujúc protisovietske fóbie Pekingu “Kissinger poskytol Číňanom sfalšované “tajné dokumenty” CIA o tom, že Sovietsky zväz sa údajne chystá uskutočniť preventívny atómový úder na Sin-ťiang, na čínske jadrové centrá”. Počas návštevy R. Nixona “Mao Ce-tung skutočne navrhol ústne čínsko-americké spojenectvo proti Sovietskemu zväzu. Sovietske vedenie v tom čase bralo veľmi vážne nebezpečenstvá, ktoré by mohli z tohto spojenectva vyplynúť. Moskva bola nútená prehodnotiť všetky plány rozvoja národného hospodárstva. Plány na zvýšenie prosperity sa odložili a sily sa sústredili na vytvorenie raketovej jadrovej parity so Spojenými štátmi a posilnenie východných hraníc, pričom sa posilnili ozbrojené sily na Ďalekom východe.”
Moskva pochopila, že “USA spolu s Maom zatiahli ZSSR do vyčerpávajúcich pretekov v zbrojení”, a pokúsila sa nadviazať dialóg s nepokojným južným susedom. Počas rokovaní v októbri 1979 na úrovni námestníkov ministrov zahraničných vecí tak sovietska strana navrhla návrh spoločného vyhlásenia o zlepšení bilaterálnych vzťahov. Pekinskí vyslanci zasa požadovali zníženie vojenskej hrozby, ktorá ich v roku 1969 tak vystrašila, zníženie “vojenskej sily” v pohraničí na úroveň roku 1964, stiahnutie vojsk a vojenskej techniky z Mongolska, zastavenie podpory Vietnamu, ktorý sa zapojil do vojenského konfliktu v Kampučii na strane odporcov pročínskej junty Pol Pota. Podľa názoru Moskvy by sa s Číňanmi mali prerokovať všetky otázky, ktoré navrhli na diskusiu a ktoré sa týkajú tretích krajín. Taktiež bolo konštatované, že Sovietsky zväz nemá v úmysle vyhrážať sa Číne vojenskou silou. Vzniknuté vážne rozpory neumožňovali konštruktívne rokovania.
Necelý mesiac po vstupe sovietskych vojsk do Afganistanu, 20. januára 1980, hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí vyhlásil, že sa vytvára nová “prekážka” normalizácie vzťahov medzi Moskvou a Pekingom, a nakoniec začal, nie bez vedomia Reaganovej administratívy, cvičiť a dodávať zbrane bojovníkom “mudžahedínov”. Začiatkom 80. rokov sa sovietske vedenie opäť pokúsilo nadviazať kontakt so svojím juhovýchodným susedom. Brežnev 24. marca 1982 počas pracovnej návštevy v Taškente vyhlásil, že Sovietsky zväz nespochybňuje socialistický charakter Číny a chcel by s ňou rozvíjať vzťahy bez predbežných podmienok a nie na úkor tretích krajín. Deng Xiaoping, dôsledný zástanca boja proti “sovietskej hrozbe” a zbližovania s Amerikou, zasa povedal, že ak chce ZSSR vážne zlepšiť vzťahy s Čínou, mal by to urobiť skutkami, nie slovami.
Ideologické invektívy sa z rétoriky “čínskych súdruhov” takmer vytratili a ustúpili požiadavkám na urovnanie územných sporov a zmiernenie vojenského napätia na hraniciach. Bolo to v súlade so stratégiou zahraničnej otvorenosti Číny, ktorú vyhlásil Deng Xiaoping na 12. zjazde Komunistickej strany Číny, ktorý sa konal v prvej dekáde septembra 1982. Po predbežnej výmene názorov sa v októbri 1982 obnovili rozhovory o hraniciach na úrovni námestníkov ministrov zahraničných vecí. Brežnevova smrť a pohreb znamenali ďalšiu príležitosť na normalizáciu sovietsko-čínskych medzištátnych vzťahov: na smútočné podujatia do Moskvy pricestoval minister zahraničných vecí Čínskej ľudovej republiky Huang Huang (1977 – 1982). Jeho vyhlásenia počas stretnutí s Jurijom Andropovom a Andrejom Gromykom boli v neľahkej atmosfére sovietsko-čínskych vzťahov toho obdobia dosť nezvyčajné. Šéf čínskej diplomacie označil Brežneva za “neúnavného bojovníka za mier”, “hlavného sovietskeho iniciátora normalizácie našich medzištátnych vzťahov”, “vynikajúceho vodcu ZSSR”. Súdruh Huang tiež vyzdvihol Brežnevove zásluhy počas Veľkej vlasteneckej vojny a jeho nápravu “mnohých Chruščovových chýb”. Okrem toho čínsky minister navrhol ponechať neriešiteľné sporné problémy “na neskôr” a sústrediť sa na riešenie otázok, ktoré vyvolávajú menej nezhôd. Moskva s týmto prístupom súhlasila.
Samozrejme, Huang Huang sa v Moskve riadil aj pokynmi svojich priamych nadriadených. Už 16. apríla 1982 Deng Xiaoping požiadal Nicolae Ceausesca, ktorý bol v Pekingu, aby Brežnevovi tlmočil hlavné podmienky normalizácie medzištátnych vzťahov: stiahnutie vojsk a evakuácia zbraní zo sovietsko-čínskych a mongolsko-čínskych hraníc; stiahnutie vietnamských vojsk z “Demokratickej Kampučie” a odstúpenie jej provietnamského vedenia; stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu. Tieto čínske požiadavky Ceausescu okamžite tlmočil sovietskemu vedeniu. Huang Huang zopakoval podobné podmienky aj pri stretnutí s Gromykom, ktorý odmietol diskutovať o otázkach, ktoré sa priamo netýkali ZSSR a Číny, pričom prisľúbil zohľadniť stanovisko Pekingu vo všetkých uvedených otázkach. Krátko po Brežnevovom pohrebe začali Huang Huang jeho odporcovia obviňovať z prekročenia právomocí počas moskovských rokovaní. S odstupom času čínske vedenie dospelo k záveru, že to s chválou Brežneva prehnali, pretože jeho nástupcovia neprijali čínske podmienky medzištátnej normalizácie. Ako to v politike často býva, obetným baránkom za tieto chyby sa stal Huang Huang, ktorý bol odvolaný už 19. novembra 1982. Jeho nástupcom (do roku 1987) bol Wu Xueqian, zástanca normalizácie čínsko-sovietskych vzťahov za vyššie uvedených podmienok.
Oficiálna reakcia “stalinistického” vedenia Albánska na Brežnevovu smrť sa najprv prejavila len v krátkom oznámení o tejto udalosti v miestnych médiách 11. novembra. Ľudové zhromaždenie (parlament) Albánska vyjadrilo sústrasť Najvyššiemu sovietu ZSSR. Podľa niektorých správ sovietski diplomati v Bukurešti a Pchjongjangu v tých dňoch požiadali (a táto žiadosť bola v polovici novembra splnená) svojich rumunských a severokórejských kolegov, aby informovali Tiranu, že Moskva je pripravená normalizovať bilaterálne vzťahy s malou balkánskou krajinou, a dokonca nevylúčili ani dokončenie dvadsiatich infraštruktúrnych objektov, ktoré v tejto krajine nedokončila Čína.
Treba pripomenúť, že Tirana a Peking prestali spolupracovať od roku 1978, keď vláda Envera Hodžu začala obviňovať KS Číny a ČĽR z “dvojtvárnosti voči Stalinovi, revizionizmu a imperialistického prerodu”. V reakcii na sovietsku sondu Albánci okamžite adresovali Moskve prostredníctvom Bukurešti a Pchjongjangu svoje predchádzajúce stanovisko, dokonca v rozšírenej podobe. Konkrétne sa nové vedenie ZSSR a KSSZ muselo zrieknuť antistalinských rozhodnutí XX. a XXII. zjazdu KSSZ; priznať násilnú smrť Stalina a jeho syna Vasilija; uznať svoju zodpovednosť za rozpad vzťahov s Albánskom v rokoch 1961 – 1962; prestať rušiť rozhlas Tirany; vrátiť Molotova, Malenkova a Kaganoviča do KSSZ. Nakoniec tu bola požiadavka zastaviť spoločné námorné cvičenia v Jadranskom mori medzi ZSSR a “revizionistickou proamerickou Juhosláviou”. Toto stanovisko bolo dohodnuté na stretnutí albánskeho vedenia s vedúcimi predstaviteľmi 40 zahraničných stalinistických (“marxistickoleninských”) komunistických strán v Tirane 19. – 21. novembra. Moskva na tieto požiadavky z pochopiteľných dôvodov nereagovala a od decembra 1982 sa protisovietska kampaň v Albánsku obnovila. Rozpory v socialistickom tábore sa stupňovali….
Alexej Baliev
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
