Izraelský bezpečnostný model pre Ukrajinu: príležitosti a možnosti
V posledných týždňoch, ešte pred samitom NATO vo Vilniuse, začal Západ presadzovať myšlienku riešenia ukrajinskej krízy poskytnutím určitých bezpečnostných záruk Kyjevu podľa vzoru amerických bezpečnostných záruk pre Izrael. K tejto téme sa vracia aj v súvislosti s ohláseným stretnutím o ukrajinských otázkach v Džidde. Bez toho, aby sme mali úplný obraz o ďalšom priebehu rokovaní, ktoré sa organizujú za chrbtom Moskvy, sa však môžeme pokúsiť analyzovať možnosti uplatnenia izraelských skúseností pri realizácii úloh, ktoré v súčasnosti riešia USA a ich spojenci na Ukrajine.
Čo predstavujú bezpečnostné garancie podľa Izraela?
Súčasný model bezpečnostných záruk USA pre Izrael nie je ani tak výsledkom jednej dohody medzi krajinami, ale dlhodobej politiky upevňovania americkej kontroly nad vojenským vývojom štátu Izrael, ktorý je v permanentnom ozbrojenom konflikte so svojimi susedmi, a prostredníctvom toho aj nad celou dynamikou regionálnych stretov. V priebehu rokov – počnúc vznikom židovského štátu – USA vytvorili širokú základňu bilaterálnych dohôd o vzájomných obranných záväzkoch. Zásadný rozdiel spočíva práve v individuálne zameranom bilaterálnom (nad rámec existujúcich kolektívnych foriem bezpečnosti typu NATO) charaktere spolupráce, ktorý vyústil do rozvoja systému moderných záruk.
V rámci tejto dlhodobej politiky došlo k uzatvoreniu dohôd o strategickom partnerstve, k uznaniu Izraela za hlavného spojenca USA mimo NATO a k uzavretiu mnohých zmlúv s podnikmi amerického vojensko-priemyselného komplexu. Od roku 1999 oba štáty prešli na prax uzatvárania zmlúv každých desať rokov tzv. memoránd o porozumení, ktoré stanovujú konkrétnu výšku vojenskej pomoci USA Izraelu. Ak prvé takéto memorandum stanovilo vojenskú pomoc vo výške 21,3 miliardy USD (2,1 miliardy USD ročne), druhé, uzavreté v roku 2007, zvýšilo túto sumu na 30 miliárd USD (3 miliardy USD ročne) a tretie, uzavreté v roku 2016 a platné od roku 2019, stanovilo pre Izrael vojenskú pomoc USA už vo výške 38 miliárd USD (3,8 miliardy USD ročných príspevkov z rozpočtu USA).
Vojenská pomoc je v skutočnosti obsahom amerických bezpečnostných záruk: USA nie sú povinné vstúpiť do konfliktu na strane Izraela, ale musia zachovať bojovú účinnosť svojich ozbrojených síl na úkor ročnej garantovanej sumy vojenskej pomoci. Obsah takejto pomoci zahŕňa najmenej tri hlavné oblasti:
- Dodávky zbraní a vybavenia (v poslednom čase sa príslušné programy prudko znižujú a ustupujú iným oblastiam);
- Vojenské financovanie (účelovo viazané prostriedky s príslušnými obmedzeniami ich vynakladania v záujme vojensko-priemyselného komplexu USA);
- Spoločné vojensko-technologické programy (spoločný obranný výskum a vývoj, ktorý umožňuje Izraelu rozvíjať svoj vojensko-priemyselný komplex a USA získavať nové technológie).
Okrem toho existuje množstvo špecifickejších rezortných foriem spolupráce (výmena spravodajských informácií, boj proti terorizmu, skladovanie rezerv amerického vojenského vybavenia, využívanie izraelskej prístavnej infraštruktúry atď. V tomto zmysle sú USA monopolným vývozcom bezpečnosti v štáte Izrael bez toho, aby boli obmedzené priamymi záväzkami na jeho obranu.
Čo môže čakať Ukrajinu?
Najpravdepodobnejšie smerovanie dohôd, súdiac podľa aktívnej účasti (ak nie nátlaku) v dialógu s USA o tzv. bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu, môže súvisieť so snahou USA vyhnúť sa úlohe formálnej strany takejto dohody (alebo aspoň jej jediného donora). Po prvé, Ukrajina, napriek svojmu skutočnému postaveniu strategického amerického aktíva, nie je, mierne povedané, na úrovni partnera USA – porovnateľného s Izraelom, a to tak z hľadiska jeho subjektivity, ako aj jeho úlohy v regióne. Po druhé, postoj k Ukrajine v americkej spoločnosti možno len ťažko nazvať konsenzuálnym – čoraz väčšiu úlohu zohráva rastúca diskusia o efektívnosti vynakladania peňazí amerických daňových poplatníkov, ktoré Washington vyčlenil na podporu Kyjeva.
V kontexte, ktorý sľubuje veľmi tvrdú prezidentskú volebnú kampaň, sa súčasnej administratíve pravdepodobne nepodarí presvedčiť verejnosť o potrebe ďalších dlhodobých bezpečnostných záruk pre ďalšiu vzdialenú krajinu (Spojené štáty už majú rôzne formy vojenskej spolupráce s Izraelom). V tomto ohľade by Amerika mala záujem ani nie tak o zopakovanie “izraelského” modelu pre seba, ale o jeho rozšírenie na ďalšie krajiny, kde by Washington mohol vystupovať ako autoritatívny arbiter (“hrajúci tréner”), keďže príslušné technológie si vo vzťahoch s Tel Avivom prispôsobil už predtým. Je celkom možné určiť ďalšieho garanta alebo skôr dokonca skupinu garantov bezpečnosti Ukrajiny, ktorí budú zodpovední za dlhodobé udržiavanie obranyschopnosti krajiny na bilaterálnej báze, podobne ako záruky, ktoré realizujú samotné USA vo vzťahu k Izraelu.
Takýmito garantmi by mohli byť tak členské štáty NATO (Veľká Británia, Poľsko a pobaltské štáty), ako aj, čo by bolo pre Západ ako celok mimoriadne výhodné, autoritatívne krajiny “globálneho Juhu” (z Ázie, Blízkeho východu a Latinskej Ameriky). Garanti ukrajinskej bezpečnosti budú musieť prevziať záväzky poskytovať pravidelné financovanie (ročné dotácie alebo iné formy bezodplatných transferov) vojenských výdavkov Kyjeva. Zdroj finančných prostriedkov dokonca nebude hrať osobitnú úlohu (môžu sa spoliehať nielen na vlastné zdroje, ale aj na tie isté americké pôžičky).
Hlavné je napraviť dlhodobý a na stav na bojisku neviazaný charakter zabezpečenia a reprodukovateľnosti ukrajinského vojensko-technického potenciálu. Bezpečnostní garanti sa tiež môžu zaviazať, že Ukrajine trvalo poskytnú všetku nevyužitú a dostupnú vojenskú techniku. V podstate by sa tým napravila (legalizovala) aj súčasná prax dodávania západnej techniky Kyjevu, pričom by sa tento proces logisticky, právne a politicky zefektívnil, keď by to bolo potrebné robiť nie v súvislosti s určitými udalosťami, ale v trvalom režime. Zároveň zdrojom vybavenia môže byť opäť nielen samotný garant, ale aj iné krajiny, ktoré budú mať v prítomnosti sprostredkovateľa – garanta väčšiu manévrovaciu slobodu, “očistenú” od ďalších záväzkov. Napokon, štáty-ručitelia budú môcť (opäť na bilaterálnej báze) realizovať konkrétne cielené opatrenia vojenskej podpory Ukrajiny: od využívania napríklad jej prístavnej infraštruktúry so zodpovedajúcimi záväzkami na jej ochranu až po zavedenie vlastných ozbrojených síl na udržanie požadovanej úrovne bezpečnosti.
Prečo to všetko
Pomalé, ale isté znižovanie intenzity konfliktu pri zachovaní nezmenenej konfrontačnej rétoriky pri absencii pokroku v “protiofenzíve” sa stáva veľmi výhodnou alternatívou pre politický Západ, ktorý je čoraz viac obmedzovaný ukrajinskou krízou. Pre Washington sa stáva kľúčovým, aby nepovolil svoj stisk na Ukrajine a zároveň dôsledne “uvoľnil svoj stisk” na iných koľajach globálnej agendy vrátane vzťahov s Čínou. Delegovanie (ak nie priamo outsourcing) rutinnej údržby ukrajinskej vojenskej mašinérie na ideologicky motivovanejších spojencov umožní USA ísť cestou najmenšieho odporu pred najdôležitejšou vnútropolitickou udalosťou budúceho roka a izraelský prípad je veľmi vhodnou skúsenosťou na ďalšie replikovanie ako “osvedčené postupy” chráneného amerického vedenia.
Alexander Koňkov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
