Turecko, 27.máj 2023 (AM) – V priebehu posledných týždňov pred prvým kolom hlasovania v tureckých prezidentských voľbách sa vojensko-priemyselný komplex prezentoval viacerými prototypmi pokročilých zbraní. Vznikli pri podpore štátu a mali by do budúcnosti generovať príjmy z exportu a znižovať závislosť Turecka od importu zbraní. Rast tohto odvetvia je jednou z mála možností, ktoré prezident Erdogan vidí na zlepšenie stavu tureckej ekonomiky, keďže je vysoko technologické a pracuje s vysokými maržami a pridanou hodnotou. Schopnosť generovať príjmy z exportu sa tým zvyšuje, súbežne ale prebieha v Turecku ekonomická a menová kríza, ktorá sa stala markantnou po februári 2021.
Turecká líra predvlani v priebehu necelého roka stratila viac ako polovicu svojej hodnoty oproti inflačnému doláru. Kým ešte 20.2.2021 uzatvárala na 6,964TRY/USD v polovici decembra 2021 už na kúpu dolára bolo potrebných takmer 17 lír. Zdalo sa, že prezidentovi Erdoganovi pripadla úloha oznámiť Turkom, že už sa nikdy nebudú mať tak dobre, ako začiatkom 2010-tych rokov a nazvať príčinu toho, že ďalej budú žiť biedne. Paradoxne éra najväčšej tureckej prosperity sa viaže na obdobie bezprostredne po finančnej kríze v roku 2008. Tureckú ekonomiku zaplavila vlna zahraničného kapitálu, za ktorý sa modernizovala infraštruktúra a stavali nerezidenčné nehnuteľnosti. (Istanbul mal tak novú nadštandardnú štvrť mrakodrapov v nadchádzajúcej ére home office). Vďaka tomu v roku 2013 sa dosiahla minimálna mzda 1021,50,- TRY čo pri kurze 1,7-1,8 TRY/USD dávalo okolo 550 USD brutto, resp. cca 420-430 USD v čistom. V decembri 2021 bola minimálna mzda v priebehu roka zvýšená z 2943,- na 3577,50,-TRY čo bolo pri vtedajšnom kurze už len 210USD pred zdanením. Priemerná hrubá mzda, ktorú ale v bežnej ekonomike nedostáva 70% zamestnancov a v tej tureckej vzhľadom na stratifikáciu príjmov ani toľko, bola zhruba v rajóne 6-7 tisíc TRY. Najvyššia priemerná mzda je v mestách ako Istanbul alebo Ankara – 8000 TRY, čo bolo pri kurze 17 TRY/USD 330 USD po zdanení. Mediánová mzda, ktorú zároveň dostáva veľký počet Turkov bola podľa kurzu 17 TRY/USD 250 USD, resp. 220€ v čistom.
To sa mohlo ešte znížiť aspoň o 10% a bolo by to tak menej než polovica minimálnej mzdy spred 10 rokov. Pri inflácii oficiálne vtedy na úrovni 21%. Štítky s cenami tovarov sa ale menili v Turecku stále častejšie a niektoré významné korporácie tam prestali dodávať tovar, aby ho nemuseli na vnútornom trhu predávať za turecké líry. Ďalšia vlna domáceho zdražovania musela nastať onedlho, až sa tureckým výrobcom minú zásoby importovaných surovín a iných výrobných vstupov. To sa potvrdilo a turacká inflácia dosiahla až 80%. Hlavnou príčinou problémov tureckej ekonomiky historicky pritom bola nevyvážená obchodná bilancia, ktorá dosiahla vrchol v roku 2011 kedy Turecko doviezlo takmer dvojnásobok svojho exportu – 241 mld. USD import vs. 135 mld. USD export (vrátane montovní automobilov ako na Slovensku). Prebytok v obchode so službami vrátane zahraničného aktívneho cestovného ruchu (turizmus) vykrýval len asi 20-25 mld. USD. Tieto deficity síce klesali ale, do „pandémie“ nedoklesali na potrebnú úroveň.
V decembri 2021 sa tak Turecko ocitlo v kritickej situácii. Otvorene sa hovorilo o ďalšom štátnom prevrate, pred ktorým Erdogana v roku 2016 pravdepodobne zachránila zahraničná spravodajská služba. Po nasledujúcich čistkách hlavne v bezpečnostných zložkách a justícii ale bolo málo pravdepodobné, že by sa v Turecku našiel sloj spoločnosti, ktorý by prevrat zorganizoval. Druhou alternatívou mohla byť rýchla, podľa možností víťazná vojna, problém bol len vybrať si zámienku a vhodného nepriateľa. Na a prípadne aj default, štátny bankrot. Namiesto toho sa prišlo s veľmi kreatívnymi ekonomickými opatreniami, ktoré pomohli dočasne stabilizovať tureckú líru.
Najzaujímavejšie bolo vytvorenie v podstate syntetického tureckého dolára. Išlo v princípe o krátkodobý termínovaný vkladový produkt určený pre obyvateľstvo, ktorý garantoval, že hodnota úročeného vkladu v termíne expirácie neklesne v dolárovom vyjadrení. Resp. že turecký štát doplatí vzniknutý rozdiel. To mohlo mať vážne dôsledky ak by pokles tureckej líry pokračoval ale následne sa jej kurz prudko posilnil V priebehu týždňa sa posilnil z už spomínaných 17 TRY/USD až na 10,68 TRY/USD a odvtedy nastúpil opäť trajektóriu zostupu. Dnes je kurz tureckej líry 19,93 TRY/USD. Ale pri minimálnej mzde 8506,80 TRY, ktorú koncom roka 2021 nedostávali štandardne ani obyvatelia veľkomiest. Z ďalších opatrení na stabilizáciu tureckej líry bolo treba spomenúť masívne nákupy zlata tureckou centrálnou bankou,ako aj snahu obyvateľstva ukladať si prípadné úspory v tomto drahom kove. Podarí sa udržať relatívnu stabilitu Turecka po voľbách?
História dokazuje, že destabilizácia bude mať závažné dôsledky. Ale pre niekoho môže byť aj výhodná. Je ťažké priamo porovnávať prezidenta Erdogana so sultánom Abdulazízom, alebo dnešné Turecko s Osmanskou ríšou druhej polovice 19. storočia. Príliš veľa dnešných esencií sa už ale objavilo v jednom flakóne pred 150 rokmi. V roku 1861 sa sultánom stal proreformný Abdulaziz. Bol vzdelaný a umelecky založený, komponoval klasickú hudbu. Po svojom nástupe zreformoval miestnu administratívu a zmodernizoval školstvo podľa francúzskeho vzoru, ako aj Istanbulskú univerzitu. Ako prvý sultán navštívil západné krajiny vrátane Paríža, Londýna a Viedne. Do dejín však vošiel ako Abdulaziz Nešťastný, prípadne Martýr. Prvú nepatrnú chybu spravil v roku 1867, kedy uznal titul Khedive – miestokráľ pre Egypt a Sudán. Výmenou za túto mieru autonómie bolo výrazné zvýšenie daní pre tieto oblasti. Nové príjmy sa používali ako zábezpeka za úvery od anglických a francúzskych bánk, ktoré sa smerovali na modernizáciu vojnového námorníctva a stavbu palácov (vtedy ešte mrakodrapy neboli). No a v roku 1869 bol dokončený Suezský prieplav, v Egypte. (O jeho strategickom význame do dnešných dní sme sa mali presvedčiť po jeho zablokovaní kontajnerovou loďou. Malo to spustit kaskádu logistických problémov a z nich plynúce inflačné tlaky. Vtedy pri pobreží Kalifornie kotvilo 110 nevyložených kontajnerových lodí. Riešenie sa našlo, mali kotviť ďalej na mori aby ich nebolo vidieť z brehu).
Dňa 30.10. 1875 Osmanská ríša vyhlásila sovereign default – neschopnosť splácať zahraničné záväzky, pred čím ju neochránil ani zlatý štandard. Predstavenie sa mohlo začať údajnou Abdulazizovou samovraždou šesť dní potom ako bol zosadený svojimi ministrami koncom mája 1876. Islamskí nacionalisti ale veria, že bol zavraždený britskou rozviedkou. Na jeho miesto mal nastúpiť Murad V., ktorý ale vládol len 93 dní a bol zosadený preto, že trpel duševnou chorobou. Renomovaný viedenský psychiater Max Leidesdorf sa zaručil, že po troch mesiacoch hospitalizácie bude schopný vykonávať úrad, bol však izolovaný v paláci vo štvrti Bešiktaš. Odtiaľ pre zmenu pre fyzickú slabosť nedobehol na palubu bitevnej lode, kde ho čakali jeho podporovatelia pri pokuse o prevrat v roku 1878. Medzitým vládol od 31.8.1876 Abdul Hamid II. (1876-1878 ako konštitučný monarcha, potom opäť l’état c’est moi), ktorý bol zosadený až v roku 1909.
Nezačal dobre. Spojenci Turecka z krymskej vojny (hlavne Anglicko a Francúzsko) pustili tentokrát Rusko z reťaze. Jeho armáda bola v rokoch 1877-8 vo ideálnej forme, prešla Balkánom a zastavila sa pred Konštantinopolom. Ak by doňho vstúpila, to by už osmanské záväzky nemal kto splácať, iba ak nejaká anatolská gubernia Ruského impéria. Namiesto toho bol uzatvorený mier – ruská armáda sa zastavila 11 kilometrov od historického centra Konštantínopola v San Stefano, kde bola podpísaná mierová zmluva. Jej výsledkom bol vznik ruského klientského štátu Bulharsko v takom rozsahu, že sa ho aj veritelia Osmanskej ríše (hlavne Anglicko a Francúzsko) začali obávať ako novej regionálnej mocnosti.
O tri mesiace bol zorganizovaný Berlínsky kongres, ktorý viac než porazenú Osmanskú ríšu ponížil víťazné Rusko a Bulharsko, ktoré stratilo viac ako polovicu svojho územia a nedosiahlo ani plnú nezávislosť, na rozdiel od Rumunska, prípadne Srbska a Čiernej hory. Tie ale stratili Sandžak a Bosnu a Hercegovinu, ktoré anektovalo Rakúsko-Uhorsko. Británia opäť niečo získala – ostrov Cyprus, kam sa však už Turci medzitým vrátili. V roku 1974 dobyli pri operáciách Attila I a II. severnú časť ostrova, ktorý je doteraz rozdelený a v demilitarizovanej zóne hliadkujú aj slovenskí vojaci. Tak či onak, scéna pre dve balkánske vojny a dve svetové vojny bola pripravená, boli tu však ešte osmanské dlhy a tie bolo treba splácať.
Za týmto „účelom“ bola v roku 1881 ustanovená organizácia Ottoman Public Debt Administration riadená európskymi veriteľmi, ktorá v podstate vyberala dane Osmanskej ríše v ich prospech. Lenže keď to Britom nestačilo, tak v roku 1882 formálne okupovali Egypt a Sudán. Pod zámienkou pomoci Khedive – miestokráľovi pri potlačení povstania. Suezský prieplav tak mali v podstate pod kontrolou až do suezskej krízy v roku 1956. Osmanská ríša bola destabilizovaná, ale na revolúciu musela čakať do spomínaného roku 1909. Politická organizácia univerzitných študentov- Mladoturci – zorganizovala prevrat a obnovenie konštitučnej monarchie. Po demokratických voľbách nastal v krajine chaos, pričom symbolickým sultánom sa stal Mehmed V. Ako prvé zaútočilo v septembri 1911 Taliansko (zjednotené v roku 1861), ktoré potrebovalo kolónie a jedine Osmanskej ríši si ich vtedy trúfalo zobrať. Odvtedy sa Tripolitania volá Lýbia.
V Macedónsku medzitým vypukli povstania a v reakcii na to Čierna Hora (dodnes štátik s počtom obyvateľom ako BA cez pracovný deň) vyhlásila Osmanskej ríši vojnu. Čoskoro sa ale pripojilo Grécko, Srbsko a Bulharsko. V prvej balkánskej vojne stratila Osmanská ríša takmer všetko územie v Európe. Macedónsko si rozdelili víťazné štáty a vzniklo nezávislé Albánsko. Bulharsko získalo oblasť okolo Edirne/Adrianopolu takže od 30. mája 1913 mesiac v mieri hraničilo priamo s Konštantinopolom.
Druhá balkánska vojna sa začala útokom Bulharska na svojich bývalých spojencov, Srbsko a Grécko, pretože nebolo spokojné so svojimi územnými ziskami, konkrétne pri delení Macedónska. S čím však Bulharsko nepočítalo, Rumunsko na neho nečakane zaútočilo kvôli vlastným územným sporom a Osmanská ríša napokon tiež aby dobyla späť Edirne/Adrianopol. Po druhej balkánskej vojne tak bolo najsilnejším štátom na Balkáne Srbsko. O necelý rok zavraždil študent nespokojný s Rakúsko-Uhorskou okupáciou Bosny a Hercegoviny v Sarajeve následníka trónu Františka Ferdinanda a našla sa vhodná zámienka pre prvú svetovú vojnu, aj keby bol dovtedy pokoj. Osmanská ríša bola jedným z tých impérií, ktoré v nej zanikli.
Neúspechy na ruskej fronte si vykompenzovala arménskou genocídou, ktorú uznala aj NR SR svojím uznesením z roku 2004 a ktorá možno v mnohom inšpirovala nasledujúce genocídy 20. storočia. Čelila arabskej revolte inšpirovanej britskou rozviedkou napriek tomu, že sultán vyhlásil džihád proti entente cordiale. Naopak dosiahla úspechy, ktoré Winstona Churchilla stáli miesto prvého lorda admirality. Ubránila Konštantínopol pred námorným zväzom aj námorným výsadkom austrálsko-novozélandského zboru. V roku 1915 sa tam vyznamenal akýsi Mustafa Kemal Atatürk. Po porážke ústredných mocností v roku 1918 prišla Osmanská ríša o všetky územia mimo Malú Áziu (vrátane Iraku a Sýrie) a samé Turecko bolo čiastočne rozdelené na okupačné zóny – grécku, taliansku, francúzsku, arménsku a medzinárodnú, ktorá spravovala Konštantínopol. Mustafa Kemal Atatürk v tureckej vojne o nezávislosť dosiahol vznik Tureckej republiky v roku 1923.
Ak sa prejdete po hlavnom istanbulskom námestí Taksim (je to nad centrálnou stanicou metra) uprostred je Monument republiky. Je to v podstate víťazný oblúk, pod ktorým stojí socha Atatürka v nadživotnej veľkosti a s ním aj dvaja Rusi. Veľvyslanec sovietskeho Ruska v Turecku Semion Aralov a maršál ZSSR Kliment Vorošilov (sovietske ťažké tanky typu KV-1, KV-2, KV-1S, KV-85 a KV-8 boli pomenované po ňom, jeden z nich zviedol aj slávny boj pri obci Raseiniai). Turecko totiž prežilo vďaka dodávkam zbraní od ruských boľševikov, ktorí ich mali sami v priebehu občianskej vojny nedostatok. Ale nedočkali sa revolúcie v Turecku. Na druhej strane ak by cárske Rusko nebolo vyradené z vojny, pravdepodobne by získalo Konštantinopol a právo rozmiestniť svoju pravoslávnu diaspóru vo Svätej zemi. Namiesto toho tam vznikol Britský mandát v Palestíne a neskôr štáty Jordánsko a Izrael.
Na čo sa bude dať rozohrať prípadne destabilizované Turecko v podmienkach prebiehajúceho konfliktu na ukrajinskom bojisku?
Kvalifikovane by vedel odpovedať jedine dobrý vojak Švejk. Erdoganov sen o Veľkom Turecku sa pravdepodobne odkladá na neurčito, každopádne Turecko s svojimi 85 miliónmi obyvateľov a ďalšími miliónmi utečencov z vojen na blízkom a strednom východe nie je len taký nejaký Libanon 2 (libanonská mena skolabovala už skôr, za oficiálny kurz bolo možné získať len devízy na nákup obilia, liekov a pohonných hmôt, následne výbuch v bejrútskom prístave zničil železobetónové silo postavené mimochodom stavebnými firmami bývalej ČSSR, ktoré obsahovalo strategické zásoby obilia). Možností je veľa. (Kurdská menšina bojuje o vlastný štát vo východnom Turecku zhruba po mesto Diyarbakır.
Sýria by chcela získať tureckú provinciu Hatay, najviac postihnutú pri nedávnom zemetrasení, ale zatiaľ má turecké vojská na vlastnom území – mesiac pred začiatkom „pandémie“ v októbri 2019 prezident Trump pohrozil totálnym zničením tureckej ekonomiky ak tam Turecko podnikne významnejšie operácie po vtedy plánovanom odchode Američanov. Počas vojny v Náhornom Karabachu na jeseň 2020 podporovalo Turecko výrazne Azerbajdžan. Pri pobreží Cypru sa objavili veľké náleziská plynu. Rusko predalo Turecku systém PVO S-400, ktoré si tým pohnevalo USA. V občianskej vojne v Líbyi ale turecké drony Bayraktar, ktorých konštruktérom je zať prezidenta Erdogana bojovali proti ruským systémom nižšieho ešalónu PVO/PVO PV. Atď.) A ekonomické problémy len tak nezmiznú víťazstvom vo voľbách jedného z kandidátov, ostáva len dúfať, že nie pomerom 58 ku 42%. Erdogan sľubuje, že zvýšený export okrem iného aj nových zbraní prinesie zlepšenie, v prípade jeho porážky a následných tureckých sankcií proti Rusku by sa tieto prototypy mohli dostať do sériovej výroby len za účelom ich dodávok Ukrajine. Po stručnom úvode môžu byť heslovite predstavené.
Operačno taktická balistická raketa Tayfun bola skúšobne odpálená 18.10.2022 z leteckej základne Rize-Artvin ponad Čierne more a po 458 sekundách letu zasiahla terč vzdialený 560 km. Jej maximálny dostrel bude minimálne 1000 km, v grécku sa očakáva dostrel až 2500km. Projekt sa v tajnosti vyvíjal niekoľko rokov v štátnej zbrojovke Roketsan a výrazne prevyšuje bojové možnosti taktických balistických rakiet Bora kalibru 610mm a s dostrelom 80-280 km.
Siper je raketový komplex protivzdušnej obrany štátu, ktorý má vytvárať konkurenciu pre americký Patriot alebo ruský S-400. Má byť schopný ničiť vzdušné ciele na vzdialenosť väčšiu než 100 km, čo dňa 13.5.2023 potvrdil úspešným testom. Systém v utajení vyvíjali zbrojovky Roketsan a Aselsan spolu s výskumným centrom TÜBİTAK SAGE.
ATAK 2 je nová turecká útočná helikoptéra so vzletovou hmotnosťou 10 ton (AH-1Z Viper 8391 kg). Má vysokú maximálnu rýchlosť 318 km/h a dostup cez 6 km. Poháňaná má byť motormi dvoma motormi Klimov TV-117 s výkonom po 1864,25KW, ktoré môže vyrábať ukrajinský Motor Sič, prípadne ruský výrobca Salyut, Moskva. Vyzbrojená je útočná helikoptéra 30 mm automatickým kanónom a ďalšie zbrane nesie na šiestich závesných bodoch. Môže ísť o turecké protitankové riadené strely UMTAS, 70 mm riadené rakety Cirit, alebo protilietadlové strely Bozdoğan. Na želanie zákazníka je možné integrovať zahraničnú muníciu. Stroj je možné porovnávať s americkými útočnými vrtuľníkmi AH-64 Apache.
Baykar Bayraktar Kızılelma je nový turecký dron s prúdovým motorom a AESA rádiolokátorom. Jeho maximálna vzletová hmotnosť je 8,5 t a hmotnosť užitočnej záťaže 1,5 t. Má cestovnú rýchlosť Mach 0,6 a maximálnu Mach 0,9. Vytrvalosť je 5 hodín a bojový rádius 500 námorných míľ. Z toho vyplýva, že sa s ním počíta nielen pre misie nad morom ale ja operácie z palúb lietadlových lodí. Dron sa
už predstavil na palube novej vlajkovej lode tureckého námorníctva TGC Anadolu zaradenej do služby dňa 10.4.2023. Budúci model Kızılelma bude mať motor s prídavným spaľovaním.
Miniatúrna riadená strela s plochou dráhou letu Bayraktar KEMANKEŞ je určená na útoky proti dôležitým až strategickým objektom a môže byť vypustená a ovládaná s tureckých bojových bezpilotných lietadiel ako Bayraktar Akinci, TB2 alebo TB3. Má elektrooptickú navádzaciu hlavicu a bojová hlavica má hmotnosť 6 kg. Celá strela váži 30 km a jej letová vytrvalosť je 1 hodina. Letí cestovnou rýchlosťou Mach 0,3 a maximálnou Mach 0,7. Komunikovať dokáže s vypúšťacou platformou na vzdialenosť okolo 50 km a jej dostrel je cez 200 km.
Dalo by sa pokračovať v predstavovaní tureckých zbraní. Už sme písali o novom nadzvukovom cvičnom a ľahkom bojovom lietadle TAI Hurjet. Turecko pracuje aj na bojovom lietadle TAI TF-X KAAN. Pokroky boli predstavené vo vývoji tureckého hlavného bojového tanku Altay, ktorý už smeruje do sériovej výroby, Turecko si objednalo 250 kusov a Katar 100. A tak ďalej. Možno aj výsledky tureckých prezidentských volieb naznačia, či budú tieto zbrojné systémy konkurovať na medzinárodnom trhu špeciálnej techniky, alebo ich čaká jednosmerná letenka na ukrajinské bojisko, k niektorým starším tureckým zbraniam, ktoré tam už skončili. Ťažko povedať, do akej miery turecká verejnosť chápe, že ide o pokročilé technológie vyvinuté lokálne a ako sa to prípadne prejaví na výsledkoch prezidenta Erdogana vo voľbách. Ak sa Turecko z nejakého dôvodu zosype, výsledkom môže byť masová migrácia nielen utečencov, ktorí v Turecku prežívajú, ale aj generácie mladých obyvateľov Turecka.
MK
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
