Aktuality, Pozemná technika,

Irán zvyšuje počty tankov

---

 

Papierovo to spolu s americkým tankom M60 bolo to najlepšie, čo si mohol Irán kúpiť a tank Chieftain vtedy vzbudzoval veľké obavy aj za železnou oponou. Angličania sa nepokúšali o vyváženú konštrukciu, preferovali pancier pred palebnou silou a až nakoniec mobilitou. Lenže v iránsko-irackej vojne prišla katastrofa. Zistilo sa, že motory tankov Chieftain sa na prašnom bojisku rýchlo opotrebovávajú a strácajú až polovinu výkonu. Stroje sa tak v zložitom, zvrásnenom teréne často pohybovali pomalšie než pechota, ktorú mali podporovať. Aby toho nebolo málo, motory boli posadnuté suicidálnou formou umelej inteligencie konca 70. rokov 20. storočia, ktorá zabezpečovala, že sa úplne zadreli vždy priamo uprostred najťažšieho boja. Z tanku Chieftain sa tak stal nehybný terč. Pancier zvyšoval hmotnosť tanku na vtedy takmer neprijateľných 55 ton, ale sovietske strely typu APFSDS tank podľa dobových svedectiev prebíjali.

 

 

Irak si toho bol vedomý. V priebehu vojny v rokoch 1980-88 bol v očiach západu oveľa lepší než Irán – Saddám Husajn,  patril medzi najobľúbenejších diktátorov na svete. Preto mu Briti uprostred vojny skúšali predať tanky Chieftain. S tým sa mal vysporiadať po telefóne Salah Askar, riaditeľ vyzbrojovania irackých obrnených síl. Jednoducho im povedal: „Nepotrebujeme Vaše hlúpe tanky“. Vo svojich spomienkach ho podporil aj iracký tankový generál republikánskej gardy Ra’ad Al-Hamdani, ktorý uviedol prípad boja 10. irackej tankovej brigády na strojoch T-72 proti 16. iránskej tankovej divízii na Chieftainoch:

„Pre obrnenú brigádu je ťažké zničiť tankovú divíziu za 12 hodín, ale stalo sa; pre Iráncov to bola katastrofa.“

 

Tri roky po iracko-iránskej vojne už bol Irak po obsadení Kuvajtu najhorší na svete. V operácii Púštna búrka bol porazený medzinárodnou koalíciou. Briti nasadili do boja tanky Challenger 1, pôvodne v podstate FV4030/3 Shir 2 z gigantickej objednávky Iránu, ktorá po islamskej revolúcii nebola vyplnená a vyrobené kusy prevzala britská armáda. Tieto tanky už mali pokročilý pancier Chobham, Celkovo bolo vyrobených vyše 400 strojov, ktoré Briti potom predali Jordánsku a nahradili tankami Challenger 2. Aktuálne by týchto 400 tankov chceli odkúpiť späť a poslať Ukrajine. Hášimovské kráľovstvo ale zatiaľ ponuke odoláva, hoci tanky už nepoužíva.

 

Irán si ale nemôže dovoliť vyhadzovať ani také staré zbrane ako Chieftain. Ostalo mu ešte asi 100 týchto tankov (200 podľa iných zdrojov), z ktorých si vytvoril vlastnú upravenú verziu Mobarez (bojovník) a stále ich opravuje. Mobarez pochopiteľne dostal iný motor, s vyšším výkonom 850 hp oproti papierovým 750 hp pôvodného britského motora. Vymenená bola aj prevodovka, keďže tá stará efektívne zabraňovala tanku viesť paľbu v okruhu 360°. Modifikované bolo aj odpruženie, naviac dostal tank systémy tlmenia vibrácií okolo citlivých elektronických prístrojov. Nová je palivová nádrž, opraviteľná a vymeniteľná. Tank získal nové prístroje nočného videnia, laserový diaľkomer a k nim pomocný elektrický generátor. Ako hlavnú výzbroj si ponechal britský 120mm kanón s drážkovaným vývrtom hlavne L11A5 a dva guľomety kalibru 7,62mm. Pancier sa priebežne nemenil a ani nedoplňoval blokmi dynamickej ochrany.

 

 

Pozostatkom z obdobia pred islamskou revolúciou je aj tank M60A1 upravený Iránom na lokálnu verziu Samsam (meč). Je vybavená reaktívnym pancierom (pravdepodobne Kontakt-5 alebo jeho miestna kópia), systémom riadenia paľby EFCS-3 slovinskej firmy Fotona, laserovým varovným systémom a infračervenými rušičkami. Týchto vozidiel má byť 150-200.

 

 

Ďalej sa Irán sústredil na výrobu vlastných vozidiel pomocou konštrukčných uzlov tankov, ktoré mal k dispozícii. Program sa volal Zulfiqar (meč Aliho, štvrtého kalifa a prvého šiítskeho imáma). Zulfiqar 1 je založený na podvozku amerických tankov M48/M60, na ktoré prišla veža s ruským kanónom 2A46 krytá kompozitným pancierom. Tank má mať hmotnosť len okolo 36 ton a motor s výkonom 780 hp, čo mu dáva merný výkon až 21,7 konskej sily na tonu. Vonkajším vzhľadom pripomína brazílsky tank Osório, ale oficiálne sa táto stopa nikým nepotvrdzuje. Počet vyrobených kusov sa odhaduje od 150 do 400 tankov. Zulfiqar 2 bol testovacím vozidlom s jediným vyrobeným kusom. Zulfiqar 3 je podstatne ťažší ako prvá verzia. Mal by mať hmotnosť až 52 ton a výkon motora 1000hp, čo mu dáva merný výkon 17,85 konskej sily na tonu hmotnosti.

 

Vzhľadovo pripomína americký tank Abrams. V zosilnenej veži má opäť ruský kanón 2A46 s novým systémom riadenia paľby a laserovým diaľkomerom. Boky kormy chránia bočnice a na tanku je zrejmé použitie blokov dynamickej ochrany. Okrem toho ale v roku 2016 Irán na tankoch Zulfiqar testoval svoj vlastný systém aktívnej ochrany založený na dopplerovom radare s aktívnou fázovanou mriežkou a štyrmi hard-kill stanicami s pokrytím 360°. Počet vyrobených tankov Zulfiqar 3 sa udáva v rozpätí od 100 do 750 kusov.

 

 

Z východnej techniky Irán modernizoval tanky T-54/55, respektíve ich čínsky variant Type 59 na tank nazvaný T-72Z Safir 74 (safir – posol). Pôvodný 100 mm kanón bol nahradený derivátom 105 mm kanónu M68 vyrobeným v Iráne, ktorý je schopný strieľať verziu protitankovej riadenej strely 9M117 Bastion, ako aj štandardnú muníciu NATO. Opäť pribudol slovinský systém riadenia paľby Fotona (EFCS-3-55) so stabilizáciou kanóna, laserovým diaľkomerom, nočnými zameriavačmi druhej generácie, balistickým počítačom a nezávislým vyhľadávaním a označovaním cieľov veliteľom. Boli pridané aj vrhače dymových granátov, pri zachovaní schopnosti vytvoriť dymovú clonu vstrekovaním motorovej nafty do ľavého výfukového otvoru. Tank má bloky dynamickej ochrany. Motor bol nahradený ukrajinským dieselovým motorom V46-6 s výkonom 780 k spojený s domácou iránskou prevodovkou SPAT-1200. Predpokladá sa, že bola nainštalovaná aj klimatizácia, posilňovač riadenia a protipožiarny systém. Týchto tankov mohlo byť vyrobených okolo 400, je pravdepodobné, že sú už v rezerve. Modernizácia sa možno trochu inšpirovala egyptským tankom Ramses II, ktorý už tiež postupne dosluhuje.

 

 

Následne začal Irán obstarávať tanky T-72. V menšom počte išlo o import, Irán získal v rokoch 1994-95 od Poľska 104 tankov T-72M1, za čo sú mu Rusi teraz vďační, lebo ak by ich vtedy Irán nekúpil, boli by už na Ukrajine. Trochu sa to kompenzuje dodávkou z Bieloruska, 37 tankov odtiaľ do Iránu odišlo po roku 2000. Tieto tanky boli v neznámom množstve modernizované na štandard T-72M Rakhsh, ktorý dostal bloky dynamickej ochrany podobné Kontakt-5. Podľa niektorých zdrojov má ale Irán až do 500 tankov T-72M. Potom sa začala licenčná výroba tankov T-72S v Iráne, ktoré mali zodpovedať zhruba verzii T-72BM s dynamickou ochranou podobnou Kontakt-5. Koľko ich bolo vyrobených je neznáme, ale najčastejšie sa uvádza počet od 1500 do vyše 2500 kusov doteraz. Je zaujímavé, že v Iráne vznikla aj verzia tanku T-72 Khorrhamshahr, ktorá spájala podvozok tanku T-72 s vežou tanku T-80UD. Nedá sa úplne vylúčiť, že tento prototyp vecne súvisel so zničením tankov T-80UD v Rusku po vyčerpaní ich motoresurzu, keďže sa predtým vyrábali v Charkove a mali ukrajinské motory. Pri dnešnom zaraďovaní starých tankov T-62 a T-54/55 späť do ruskej služby sa to javí ako kriminálny čin, aj keď svoje ťažkosti zrejme prinesie aj prípadné budúce použitie tankov T-64 z ruských rezerv.

 

 

Od roku 2017 prebieha v Iráne sériová výroba tanku Karrar (útočník). O najmodernejšom iránskom vozidle sa vie málo a množstvo údajov môžu byť špekulácie. Napríklad, že ide o verziu ruského tanku T-90MS, ktorá vznikla po neuzavretí dohody s Ruskom na licenčnej výrobe tankov T-90S. Najpravdepodobnejšie bude mať hmotnosť 48-51 ton a výkon jeho motora má byť 1200 hp, s ktorým má dosahovať maximálnu rýchlosť 70 km/h a dojazd 550 km. Vyzbrojený má byť kanónom s hladkým vývrtom hlavne 125 mm 2A46M/M-2/M-5 so zásobou 40 granátov, koaxiálnym guľometom kalibru 7,62 mm a diaľkovo ovládanou zbraňovou stanicou na strope veže s guľometom kalibru 12,7×108 mm, prípadne 14,5×114 mm. Má mať zvarovanú vežu a kompozitný pancier doplnený modernou dynamickou ochranou na úrovni ruského Reliktu. Tank má mať moderné C4 systémy a digitalizovaný systém riadenia bojiska. Počet vyrobených tankov mal podľa niektorých údajov dosiahnuť už minimálne 680 kusov z 800 plánovaných.

 

 

Je príznačné pre Irán, že súbežne s výrobou moderného tanku Karrar predstavil aj tank Tiam (oči), o ktorého osude je známe len málo. Malo ísť o kombináciu korby starého amerického tanku M47 s vežou čínskeho tanku Type 59 so 105 mm kanónom s hladkým vývrtom hlavne (teda nie štandard NATO alebo F2). Či sa s výrobou týchto vozidiel začalo nie je známe, rovnako ako sa nevie o osude tankov M48, T-62 alebo Type 69 II v iránskej výzbroji.

 

 

Hlavné bojové tanky ešte dopĺňajú iránske ľahké tanky Towsan, ktoré vznikli vývojom britského ľahkého tanky FV101 Scorpion. Vyzbrojené sú domácim 90mm kanónom, ktorý je odvodený od belgického kanóna Mecar 90. Ten sa do Iránu dostal na brazílskych vozidlách 6×6 EE-9 Cascavel, kde sa v licencii volal EC-90. Towsan je vyzbrojený aj protitankovou riadenou strelou Toofan odvodenou od americkej BGM-71 TOW. Celkový počet iránskych tankov je neznámy, často sa v roku 2023 udáva zaujímavá cifra 4071 a 7. miesto na svete po Rusku, KĽDR, USA, ČĽR, Egypte a Indii. Či sa ráta len s pozemnou armádou alebo aj silami Korpusu stráže islamskej revolúcie sa v týchto štatistikách nedočítame. Na druhej strane je možné, že Irán sám čiastočne nadsadzuje počty aj výkony svojich tankov, aby demonštroval silu a odstrašil potenciálnych protivníkov. Tým oddiali možnú ďalšiu vojnu v regióne alebo zapojenie sa do širšieho konfliktu vo svete a získa čas na prípravu. Ukazuje výsledky vo vývoji dronov, ktoré si od neho v objednalo nielen Rusko ale v počte 15 000 kusov aj ČĽR.

MK

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Zdieľajte článok