Pár okolností okolo vzniku Slovenského štátu
Dňa 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny prijal zákon o Slovenskom štáte. Mimoriadneho rokovania sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63.
Poslanec Dr. Jozef Tiso, ktorý prišiel na zasadnutie cez Viedeň priamo z Berlína, zreferoval o svojich rozhovoroch s nemeckými predstaviteľmi. Prejav zakončil slovami: „Skladám tu pred Snemom sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím: uvažujte, rozhodujte.“
Na výzvu predsedu Snemu Dr. M. Sokola, aby poslanci hlasovali, či sú za samostatný štát Slovákov, všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest odhlasovali utvorenie samostatného Slovenského štátu. Novú epochu slovenských dejín otvorili zaspievaním historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije…“.
Jeden zo zúčastnených poslancov na rokovaní Snemu, Pavol Čarnogurský (otec neskorších slovenských politikov Ivana a Jána Čarnogurského), pri hlasovaní ako jediný z poslancov v sále prítomný nebol, teda ani nehlasoval, keď údajne odišiel na toaletu.
Potom bola vymenovaná prvá vláda samostatného Slovenského štátu: predseda Dr. Jozef Tiso, podpredseda Dr. Vojtech Tuka a ministri Karol Sidor (vnútro), Ferdinand Čatloš (národná obrana), Jozef Sivák (školstvo), Gejza Medrický (hospodárstvo), Dr. Ferdinand Ďurčanský (zahraničie), Dr. Gejza Fritz (pravosúdie), Dr. Mikuláš Pružinský (financie), Július Stano (doprava).
Keď sa v Prahe dozvedeli rozhodnutie Slovenského snemu, minister zahraničia Dr. František Chvalkovský ihneď listom požiadal nemeckého diplomatického zástupcu o sprostredkovanie prijatia prezidenta Dr. Emila Háchu u ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera. A hneď večer 14. marca 1939 Hácha (teraz už len ako prezident „České země“) osobitným vlakom odcestoval do Berlína a ráno podpísal s ríšskym kancelárom Hitlerom Berlínsku dohodu z 15. marca 1939 o zriadení Protektorátu Čechy a Morava.
Maďarsko, ako prvý štát, uznalo večer 14. marca 1939 de facto et de iure (zrejme na pokyn z Berlína) samostatný Slovenský štát. Ráno 15. marca 1939 tak urobilo aj Poľsko, ktoré hneď pretvorilo svoj generálny konzulát v Bratislave na poľské vyslanectvo. 16. marca 1939 telegramom kancelára A. Hitlera predsedovi slovenskej vlády J. Tisovi uznala samostatný Slovenský štát de facto et de iure Nemecká ríša.
Samostatný Slovenský štát zakrátko dosiahol všeobecné uznanie v Európe i vo svete. Ešte v marci ho uznala Sv. stolica, v apríli Talianske kráľovstvo, Švajčiarsko, Španielsko, v máji Veľká Británia, Libéria, Equador, Kostarika, v júni Japonské cisárstvo, Juhoslávia, v júli Francúzska republika, Belgické kráľovstvo, neskôr Švédske kráľovstvo, Čína, atď. V septembri tiež Stalinov Zväz sovietskych socialistických republík a potom aj ďalšie štáty.
Hitlerove požiadavky na uznanie Slovenska
Hitler ich Tisovi, ako predsedovi slovenskej vlády, predložil vo Viedni 18. 3. 1939.
Výsledkom bolo podpísanie „Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. (Jozef Tiso ju podpísal 18. 3. už vo Viedni, no Joachim von Ribbentrop až 23. 3. v Berlíne.)
— Zmluva v 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“
— Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (išlo o územie na pravom brehu Váhu – tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež Schutzzone) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú.
— V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a USA).
— Zmluva mala platiť 25 rokov.
Ku Dôvernému protokolu…
V rovnaký deň, ako Joachim Ribbentrop v Berlíne podpísal tzv. „Ochrannú zmluvu“, podpísaný bol aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky, ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Lenže neadekvátnym určením vzájomného pomeru meny nemeckej ríšskej marky voči slovenskej korune (1 RM – 11,62 Ks, hoci reálne to malo byť asi 6 Ks.) utrpelo Slovensko veľké hospodárske straty.
Pokus o zjednotenie slovenských kmeňov
Už 15. marca 1939 trojica moravských osobností – Jan Ryba, Jan Uprka a Josef Vávra napísali A. Hitlerovi list, v ktorom žiadali o pripojenie Moravského Slovácka ku Slovenskému štátu.
Neskôr, v roku 1940, sa k tejto žiadosti pripojil aj Vojtech Tuka a priazeň tejto myšlienke vyjadroval aj minister národnej obrany Ferdinand Čatloš. V októbri toho roku odoslal A. Hitlerovi memorandum, v ktorom požadoval odovzdanie Slovensku nasledovných miest: Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradište, Otrokovice, Zlín, Hranice, Valašské Meziříčí, Vsetín, Bylnice a ich okolité územia. Odpovede sa však nedočkal. Išlo o vyše pol milióna obyvateľov slovenského pôvodu.
K druhému poslaniu žiadosti došlo v roku 1941, no tentoraz s ešte väčšími územnými nárokmi. Lenže Nemecko všetky územné požiadavky, vtedy už Slovenskej republiky, rázne odmietlo. Argumentovalo vlastným plánom na ponemčenie tamojšieho obyvateľstva a uvažovalo sa aj o pripojení, možno celej Moravy k Rakúsku. Po 2. sv. vojne sa k tejto koncepcii už nikto nehlásil.
Pár slov k Protektorátu ČaM
Ako som uviedol, Protektorát Čechy a Morava vznikol 15. 3. 1939 na základe osobného výnosu A. Hitlera. Formálnym prezidentom tohto útvaru sa stal Emil Hácha, no skutočným vládcom protektor Konstantin von Neurath.
Prezident Hácha adresoval svojmu národu rozhlasové posolstvo, v ktorom vyhlásil: „Ukázalo se, že to, co jsme pokládali za řešení, jež přetrvá věky, bylo jen nedlouhou epizodou našich národních dějin. …Pozoruje, co se blíží, odhodlal jsem se, za souhlasu vlády, v hodině dvanácté vyžádat si slyšení u říšského kancléře Adolfa Hitlera. Byl jsem přijat s vybranými pozornostmi a se všemi poctami, prokazovanými hlavám států. Po delším rozhovoru s říšským kancléřem a po zjištění situace rozhodl jsem se prohlásit, že odevzdávám osud českého národa a státu s plnou důvěrou do rukou Vůdce německého národa. Za tento projev důvěry dostalo se mi slibu, že našemu národu bude zabezpečena svébytnost a svéprávný vývoj národního života. Německo se stalo úsilím Adolfa Hitlera jednotným a tím největším národem, který určuje osudy střední Evropy. Naším spojením s ním se obnovuje bývalý říšský svazek.“ [Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska…, s. 401].
Protektorát Česko a Morava teda nemal štatút vojensky okupovaného územia, naopak, bol prvým európskym štátom, ktorého predstavitelia aktívne kolaborovali s Hitlerovým Nemeckom. Po 2. svetovej vojne sa Beneš rýchlo postaral o to, aby sa prítomnosť nemeckého protektorského (t. j. ochranného) vojska vyhlasovala za fašistickú nemeckú okupačnú armádu!
Že prezident Protektorátu Česko a Morava Dr. Emil Hácha to „s plnou důvěrou“ Hitlerovi myslel 15. marca 1939 naozaj vážne, svedčí aj jeho telegrafické blahoželanie nemeckému kancelárovi A. Hitlerovi o vyše roka neskôr, 19. júna 1940. Zdôrazňuje v ňom, že „český národ bol prvý, ktorý si uvedomil Hitlerovu veľkosť, ako aj skutočnosť, že pod vedením Nemeckej ríše sa začala nová éra Európy. Čím ďalej, tým väčšmi si Česi oceňujú to, že sa dostali pod ochranu najväčšieho štátnika a vojvodcu súčasnej doby a budú to prejavovať i naďalej celým svojím zmýšľaním a skutkami.“ [Ďurica M.: Dejiny Slovenska…, s. 424].
O ďalšie dva roky neskôr, v júni 1942, vo svojom manifeste k vnútropolitickej situácii Emil Hácha vyhlásil: „Nebojím sa budúcnosti v ktorej budúce generácie vynesú súd nad mojou prácou tým, ako som viedol naše veci v čase, keď zlyhala politika nepriateľa ľudu a zradcu Beneša, keď u nás úplne zlyhal demokratický stranícky aparát, keď naša krajina predstavovala loď bez kapitána, bez kormidla, unášaná vlnobitím proti skalám. Čo sa dalo ešte zachrániť, zachránil som, keď som požiadal Vodcu, aby naše krajiny prevzal do svojej ochrany…“!
Začiatok okupácie Slovenska Nemeckom
Hneď na druhý deň po vyhlásení SR, teda už 15. 3. 1939, Wehrmacht okupoval rozsiahle územie na západnom Slovensku až po údolie Váhu. Často sa to vysvetľuje ako odpoveď Berlína za nedodržanie sľubu predstaviteľov slovenskej vlády, ktorí mali požiadať Veľkonemeckú ríšu o ochranu. V skutočnosti však išlo o realizáciu pôvodného plánu nacistických mocenských špičiek, najmä Wehrmachtu, ktoré požadovali prenesenie hranice zamýšľaného Protektorátu Čechy a Morava z pôvodnej slovensko-moravskej hranice na líniu rieky Váh. Svedčí o tom veľa faktov, najmä však vytvorenie novej colnej hranice, zriadenie stanovíšť pasovej kontroly, prevzatie policajnej a správnej moci nemeckou armádou na obsadených územiach a predovšetkým výnos Adolfa Hitlera zo 16. marca 1939 o zriadení Protektorátu Čechy a Morava, v ktorom sa jeho teritórium vymedzuje “územím okupovaným nemeckou brannou mocou v marci 1939”.
V zastretej forme požiadavku na odtrhnutie okupovaného územia na západ od Váhu predostrel Adolf Hitler aj predsedovi vlády Jozefovi Tisovi a slovenskej delegácii už vo Viedni, kde ich pozval 17. marca 1939 na rokovania o budúcich vzťahoch medzi SR a Treťou ríšou. Tiso však a priori odmietol súhlasiť s akýmkoľvek ďalším okypťovaním slovenského územia.
Keďže Hitler ešte nemal jasno o reakcii Poľska na jeho plány, v tzv. ochrannej zmluve z 19. a 23. marca 1939 súhlasil s kompromisom, ktorým bolo vytvorenie “ochranného pásma” vymedzeného východnými svahmi Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov. No len čo rokovania s Poľskom koncom marca 1939 uviazli na mŕtvom bode, Nemecko okamžite zmenilo postoj k SR.
Už 27. marca 1939 stiahlo nemecké colné, pasové a policajné orgány z údolia Váhu späť za slovensko-moravskú hranicu a súhlasilo s regulovaným a kontrolovaným správaním sa nemeckých ozbrojených síl na okupovanom území. Dovtedajšie drancovaniu podobné správanie sa Wehrmachtu na Slovensku mala upraviť dohoda. Na tento účel začiatkom apríla 1939 Nemecko vyslalo na Slovensko styčného dôstojníka mjr. H. Beckera.
Jeho príchod privítala slovenská administratíva s veľkým uľahčením, pretože práve on odstránil dovtedy nekontrolované rabovanie vojenských skladov a vývoz vojenského materiálu zo Slovenska. Slovenskí historici tvrdia, že neskoršie odhady stanovili hodnotu vojenského materiálu, ktorý Wehrmacht ilegálne vyviezol zo Slovenska, na vyše 5 miliárd slovenských korún. Od tohto okamihu sa zbrojný materiál aspoň evidenčne opäť dostal pod kontrolu slovenských orgánov a začali sa rokovania o konečnom usporiadaní vojenských a vojensko-politických pomerov na Slovensku.
Aby sa tieto rokovania uľahčili, bola 4. mája 1939 zriadená nemecká vojenská komisia (NVK) na čele s generálom der Artillerie Franzom Barckhausenom. Jej úlohou bolo vyriešenie otázky výzbroje a výstroja bývalej čs. armády, otázky slovenského zbrojného priemyslu, zlikvidovanie chemických zbraní (yperitu) vo vlastníctve slovenskej armády, otázky rozsahu a štatútu vytvoreného ochranného pásma a početného stavu slovenskej armády.
Postup NVK pri rokovaniach so slovenskými vládnymi predstaviteľmi a miera ich ústretovosti boli určitým spôsobom obrazom nejasnosti celkovej politiky Nemeckej ríše vo vzťahu k Slovensku na jar roku 1939, v ktorej sa prelínali dve zásadné koncepcie: koncepcia budovania SR ako vzorového vazala, tzv. politika vizitky (Visitenkarte), ktorá mala najmä krajinám juhovýchodnej Európy ukazovať výhody spolupráce malých štátov s nacistickým Nemeckom, a koncepciu využitia Slovenska ako potenciálneho výmenného artiklu pri rokovaniach s Poľskom a Maďarskom.
Začiatok okupácie časti Slovenska Maďarskom
Dňa 23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny prekračujú slovenské hranice od Užhorodu (tzv. Malá vojna 23. – 31. marca/4. apríla 1939). 24. marca sa slovenská strana (posilňovaná Hlinkovou gardou a ďalšími zložkami mocensko-represívneho aparátu štátu) pokúsila o neúspešný protiútok. Ten bol determinovaný aj tým, že nemecké OKW (Oberkommando der Wehrmacht) už predchádzajúci deň nepovolilo Slovákom presun delostrelectva a munície zo západných oblastí obsadených nemeckou armádou. Toto rozhodnutie rozhorčilo predsedu slovenskej vlády J. Tisu.
Slovenská a maďarská strana nakoniec akceptovali nemeckú žiadosť o zastavenie bojov z 24. 3. 1939 a pristúpili na obojstranné rokovania. Slovenská vláda však nebola ochotná darovať Maďarsku ďalšie územie. Konflikt eskaloval po tom, čo maďarské lietadlá bombardovali letisko v Spišskej Novej Vsi ako odpoveď na činnosť slovenského letectva.
Protokolom zo 4. apríla 1939 Slovensko stratilo územie s vyše 40-tisíc obyvateľmi, takmer výlučne slovenskej, rusínskej, resp. ukrajinskej národnosti. Na druhej strane obrana slovenského pohraničia sa podpísala pod to, že Maďari sa museli uspokojiť len s malou korekciou hraníc, keďže ďalšie požiadavky by narazili na nevôľu Nemecka.
K Podkarpatskej Rusi
Dňa 15. marca 1939 bola v jej slovenskej časti vyhlásená nezávislá republika Karpatská Ukrajina (rozhlasom to oznámil jej prezident Augustín Vološin), no ešte v ten deň na ňu zaútočili Maďari, v priebehu troch dní zlomili jej odpor a do 18. 3. ju obsadili. Stalo sa to napriek tomu, že Viedenská arbitráž to zakazovala.
A čo Edvard Beneš?
Prezident ČSR pred Nemcami utiekol napriek tomu, že dovtedy sa hrdinne pred svojimi generálmi vystatoval, že zomrie s poslednými brániacimi sa Čechoslovákmi…
Dňa 19. marca 1939 v americkom rozhlase vyhlásil, že čs. ľud bude bojovať, pretože ČSR existuje ďalej. Keď sa 18. júla vrátil do Londýna, bol rozhodnutý zjednotiť odbojové prúdy v zahraničí. Jeho cieľom bolo obnoviť republiku v jej predmníchovskej podobe. S touto podobou však slovenský protifašistický odboj jednoznačne nesúhlasil a dal to najavo aj vo Vianočnej dohode. Krátko po rozbití ČSR bol na Benešov podnet vypracovaný zoznam osôb, ktoré mali odísť z vlasti do exilu, pretože im bezprostredne hrozili nemecké represie. V júni prijal E. Beneša prezident F. D. Roosevelt, ktorý vyhlásil, že Beneš pre neho zostáva byť aj naďalej prezidentom.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
