Saddam Hussein
Aktuality, História,

“Zabili sme 500 000 detí.” Bolo to dobre naplánované

V skutočnosti sa dlho nikto nechystal uvalovať sankcie. Všetci si mysleli, že budú trvať maximálne rok a potom bude tyran mŕtvy. Ak obmedzíme predaj ropy, kam pôjde? Agresívny režim by nemal čo žrať a ochabol by, jeho služobníci by hádzali krvavé biče a kľačali by na kolenách v pokání a robotníci na námestiach by vypúšťali do neba biele holubice demokracie, stonajúc od šťastia, ktoré ich postihlo.


 

Prešiel však rok a tyranovi to bolo jedno. Sankcie sa sprísnili – odteraz sa ropa nesmie predávať vôbec. Do ríše dobra prenikli nepríjemné zvesti – tamojší ľudia… sa nemajú veľmi dobre. Veď kráľovstvo temnoty je do veľkej miery závislé od dovozu, vrátane najrôznejších potravín a liekov: počas obdobia ropnej prosperity si zvykli nakupovať v zahraničí. Nemajú čo jesť a nemajú ani lieky. “To je v poriadku,” povedali zástancovia dobra. – “Ale ako musí trpieť tyran. Ide do lekárne a nemôže nájsť žiadne analginum. Potom bude čakať v rade v supermarkete na kurča. Počkáme ešte chvíľu. Diktátor čoskoro dostane avitaminózu a bude mŕtvy.”

 

Všetko sa to skončilo spôsobom, ktorý si na začiatku boja proti režimu nikto nevedel predstaviť. Saddam Hussein Je smiešne si na to teraz spomenúť, ale keď boli v roku 1990 na diktatúru Saddáma Husajna v Iraku uvalené sankcie, Západ netušil, že moc východného tyrana bude trvať celých trinásť rokov. Irak bol na 95 % závislý od dovozu potravín a liekov, čo je choroba mnohých krajín produkujúcich ropu. Tyrania sa však cítila dobre. Ukázalo sa, že je celkom schopná predávať benzín pašovaním a zarábať na tom. Režim dostal v rámci programu OSN Ropa za potraviny 65 miliárd dolárov, a to len oficiálne – Saddám šikovne podplácal úradníkov OSN (niektorí za to boli neskôr uväznení); v skutočnosti bola suma pravdepodobne trikrát vyššia. V každom prípade si iracký prezident mohol bez problémov dať na stôl akúkoľvek pochúťku, nakúpil si európske zberateľské pušky a obleky od popredných módnych návrhárov a minul 2 miliardy dolárov na výstavbu nových palácov.

 

Ďalšiu miliardu dolárov dal Hussein na podporu palestínskej intifády a navyše vyplatil 25 000 dolárov rodinám samovražedných atentátnikov, ktorí sa odpálili v uliciach izraelských miest. Mal dosť peňazí na financovanie Republikánskej gardy, tajnej služby Muchabarrat a armádnych divízií, aby udržiaval obyvateľstvo v strachu. Potom sa ríša dobra, reprezentovaná USA a EÚ, musela presvedčiť o tom, že sa jej nedarí: obyčajným ľuďom v Iraku sa nedarí a diktátor si, tak ako predtým, žije pohodlne. Systém posielania humanitárnych dodávok do Iraku bol mimoriadne byrokratický. Osoby, ktoré chceli dodať lieky, museli požiadať sankčný výbor OSN. Výbor rozhodoval o tom, či tabletky možno doviezť, alebo nie, a mal právo ich bez vysvetlenia odmietnuť. Ktorýkoľvek člen výboru mohol rozhodnutie vetovať – a nemusel ani uviesť dôvod.

 

Zakázané boli aj zaujímavé predmety, ako napríklad traktory a nohavice, pretože sa predpokladalo, že by sa mohli použiť na vojenské účely v Iraku. Nikto nevysvetlil, prečo sa nohavice mohli použiť a košele nie. Západná byrokracia bola ohromujúco hlúpa – napríklad v roku 2011, osem rokov po zvrhnutí Saddáma Husseina, sa americkí úradníci pokúsili udeliť podnikateľovi Bertovi Sachsovi pokutu 100 000 dolárov za to, že poskytol lieky umierajúcim deťom v Basre. No a čo, veď zachraňoval detičky za svoje vlastné peniaze. Vyrastú, aby slúžili zločincovi Saddámovi. Do Iraku zakázali dovážať chlór, vodu nebolo čím chlórovať a spôsobilo to sériu epidémií. Chorí a hladní boli dokonca aj americkí spojenci, Kurdi, na ktorých sa akosi zabudlo, že aj oni žijú v Iraku a budú mať presne tie isté problémy.

 

Čísla sa rôznia, ale najtvrdšie odhady hovoria o tom, že za 13 rokov sankcií zomrelo 500 000 (!) irackých detí vo veku od niekoľkých mesiacov do piatich rokov na podvýživu, nedostatok liekov a zdravotníckeho vybavenia (vrátane operačného). V roku 1996 sa novinárka CBS Leslie Stahlová opýtala americkej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej – stál hrozný počet úmrtí detí za pokus o zmenu systému vlády v Iraku? Albrightová so žiarivým úsmevom odpovedala: “Je to ťažká voľba… ale myslíme si, že to stálo za to!” Madeleine si neskôr uvedomila, čo vypustila z úst, a vyhlásila – za smrť detí bola (samozrejme) zodpovedná moc Saddáma Husseina, nie sankcie.

 

Ír Denis Holliday, ktorý bol v roku 1997 vymenovaný za koordinátora humanitárneho programu OSN v Bagdade, o rok neskôr odstúpil a sankcie označil za “genocídu irackých civilistov”. Jeho nástupca Hans von Sponeck tiež čoskoro odstúpil a sankcie proti Iraku označil za “skutočnú ľudskú tragédiu”. Osobne si nepamätám, že by sa nejaký diktátor na Východe zľutoval nad svojimi občanmi. Kalkulácia Západu, že Saddám bude zhrozený z toho, ako zle sa jeho poddaným darí, a odíde z prezidentského kresla, bola idiotská. Navyše, samotný diktátor nezabíjal Iračanov v takom strašnom množstve, ako to Spojené štáty a Európska únia nadšene presadzovali 13 rokov.

 

Saddám Hussein si naďalej užíval luxus a nešetril na výdavkoch – on a jeho okolie dostali, čo potrebovali: finančné a morálne náklady irackého prezidenta príliš nezaujímali. V roku 1999 OSN zrušila obmedzenia na predaj čierneho zlata v rámci programu ropa za potraviny. Životná úroveň Iračanov, ktorá od roku 1990 klesla päťkrát, sa začala zlepšovať – do krajiny začali prúdiť peniaze a do roku 2003 iracká ekonomika zaostávala za úrovňou “pred sankciami” len o tretinu. Sankcie diktatúru ani zďaleka neotriasli, naopak, posilnili ju. Vláda, ktorá videla, že z plnej rieky dolárov sa stal pramienok, systematizovala svoje rozpory medzi ministrami a finančne ju to nijako zvlášť nezasiahlo. Armáda, polícia a muhabarrat dostávali platy a neustále si ich zvyšovali – prirodzene, nechceli Saddáma zvrhnúť. Samotný Saddám tragicky vysvetľoval ľuďom – pozrite sa, ako vás Amerika utláča, ako je Západu jedno, že vaše deti umierajú: a čuduj sa svete, vôbec neklamal. Zhromaždite sa okolo mňa, nemáte na výber.

 

Kedy sa Londýn bude zodpovedať za svoje vojnové zločiny v Iraku?

 

Z radov ľudskoprávnych aktivistov sa čoraz častejšie ozývali hlasy, že sankcie nezabraňujú diktatúre Saddáma Husseina, ale len zvyšujú biedu irackého ľudu, ktorý už aj tak nežije v perníkovej továrni. Práve tu sa údajne zistilo, že Saddám má “zbrane hromadného ničenia”. A pred 20 rokmi (výročie bude práve v marci) Irak okupovala americká armáda. V následnej vojne medzi šiitmi a sunnitmi zahynulo ďalších 500 000 ľudí. A teraz Irak ako štát prakticky neexistuje a je rozdelený na tri časti: Kurdistan na severe, sunnitské oblasti v strede a mestá pod kontrolou šiitských milícií na juhu. Nie, mýlite sa – vôbec sa nesnažím o žiadne analógie. Ale len si sadnite a zamyslite sa nad tým. Je zaujímavé, čo Západ dokázal týmito sankciami vo všeobecnosti, však?

Georgij Zotov

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov