Aktuality, História,

Elity východoeurópskych národov a ich úloha v konflikte Ruska so Západom

---

 

Rakúsky kancelár Metternich hovorieval: “Ázia sa začína za Landstrasse”, čo znamená, že rakúski Nemci žijú v pohraničnom pásme Európy. Keď Mozart odchádzal z Viedne do Prahy, myslel si, že ide na východ, k Slovanom (hoci Praha leží západne od Viedne).

 

Názor elity východoeurópskych krajín bol a stále je dôležitým argumentom v civilizačnom vnímaní Ruska zo strany Západu. A. Besançon píše: “Poliaci, Maďari a pobaltské národy, ktorých príslušnosť k Európe nemožno poprieť a ktorí z vlastnej skúsenosti vedia, čo je to žiť
pod ruskou nadvládou, majú na vec vlastný názor a my nemáme právo tento názor ignorovať. Vysvetlia vám, že “cítia” niečo veľmi zvláštne, o čom sa im s vami ťažko hovorí práve preto, že ste Európan a “nerozumiete tomu”. Môžete si o tom prečítať v dielach
Gustava Herlinga (“Zvláštny svet”), Czeslawa Milosza, Adama Czapského. Samozrejme, veľkú úlohu tu zohráva ideológia, ale nejde len o ideológiu, ale o to, že všetci títo ľudia vedia, aké je Rusko zvnútra. Nenávidia Rusko, často ho dokonca milujú, ale skúste im povedať, že Rusko je súčasťou Európy. Budú veľmi prekvapení.” *Besançon A. Je Rusko európskou krajinou? Spor s Martinom Maliom. // Commentaire. 1999. № 87.+

 

Dokonca aj priateľ Puškina a dekabristov Adam Mickiewicz, ktorý bol blízky mnohým ruským literátom, napísal verše o Rusoch, o ruskej krajine a mestách, ktoré možno považovať za typický literárny obraz barbarov. Tieto verše pochádzajú z kapitoly s názvom “Cesta do Ruska” v jeho básni Dziady (Cesta do Ruska) z roku 1823. Po opise bezútešnej prírody bez života sa hovorí o ľuďoch:

A tu je niečo zvláštne: hromady sudov,
Priniesli ich sem a rozsekali sekerou,
Postavili steny a strechy,
Žili v nich a nazývali ich domami.
Na prázdnom poli sú tisíce takýchto domov,
A všetky rovnaké…
Domy stoja a v každom niekto žije,
Nazývajú to mesto.
Stretávam ľudí,
Ich krky sú silné a ich prsia mohutné.
Ako zviera, ako príroda polnočnej oblohy,
Všetci sú mladý, silný a zdravý.
Len ich tváre sú stále ako
obraz divokej a pustej krajiny
a v ich očiach niet plameňa.
Z temných sŕdc, z podzemných vulkánov,
hrdo nesú pochodeň slobody
Zázračná pečať im označuje čelo,
tou sú označený ľudia východu a západu slnka
No ľudia západu slnka okúsili jed
Po pádoch a vzostupoch, po nádejách a stratách,
majú tváre sťa záznam svojho života.
Ľudské oči sú ako ich mestá,
Obrovské a priezračné. A, v tom zvláštnom, nepokoji,
ich oči nezakryje vlhký tieň,
niet stopy po súcite či smútku.
Ak sa do nich pozeráš z diaľky sú jasné a nádherné,
Ale keď sa pozrieš do ich hĺbky, sú prázdne a bez života.
A ich telá sú zámotkom,
ktorý chráni nezrelého motýľa…

 

Postoje prozápadnej inteligencie východoeurópskych krajín sú otvorene prezentované v známom článku českého spisovateľa Milana Kunderu “Ukradnutý Západ alebo rozlúčka s kultúrou”, ktorý bol v roku 1984 uverejnený v New York Times, ako aj v Anglicku, Francúzsku a Nemecku. Táto publikácia bola dôležitou operáciou na ukončenie kampane studenej vojny proti ZSSR, ale jej politického významu sa tu nedotkneme. Ide o vzťah medzi Západom a Ruskom ako civilizáciami. Článok bol napísaný ako “posolstvo” Západu.

 

Kundera obvinil Západ, že sa spolčil s Ruskom a vydal časť Európy neeurópskym barbarom: “Traja mudrci na Jalte ju rozdelili na dve časti a odsúdili na smrť. Nezáležalo im na tom, čo sa stane s veľkou kultúrou.” Je povinnosťou Západu spojiť sa so svojou “ukradnutou” časťou, inak európska kultúra zanikne. Kundera obviňuje z barbarstva Rusko, nie ZSSR. ZSSR považuje za “organické” stelesnenie “ruských čŕt”. Kundera je bojovník studenej vojny, článok bol napísaný na objednávku. Ide o niečo iné – prečo bol ideologicky účinný? Pretože presne zodpovedala stereotypom vedomia strednej triedy na Západe. Ázijci ukradli kus Západu a pochod na záchranu zajatých “menších bratov” by mal podporiť každý ušľachtilý človek.

 

Operácia však bola dôležitá v tom, že stála za rozhodnutím integrovať časť “bezpečnostného územia” na Západ, keďže civilizačná hrozba zo strany Ruska (ZSSR) bola eliminovaná predpokladaným víťazným koncom studenej vojny. Poľsko, Maďarsko a Česká republika patrili na Západe do toho istého “civilizačného areálu” východnej Európy, ktorý bol od 18. storočia za budúcou “železnou oponou”, takže Stalin ich na Jalte “neukradol” Západu a Churchill a Roosevelt nezradili “strednú Európu”, jednoducho preto, že nič také neexistovalo.

 

Západ tieto krajiny “prijal” a ich obyvatelia to chceli. Obyvatelia Ruska si to však neželajú a Západ sa ho nechystá “prevziať” (a nemá na to ani silu). A. Besançon o tejto z jeho pohľadu beznádejnej situácii píše: “Pre Rusov existuje len jedna rozumná cesta – europeizovať sa, reformovať sa na západný spôsob. Tento cieľ sa však zdá byť takmer nedosiahnuteľný. Ak všetko bohatstvo Nemecka nestačilo na to, aby sa život vo východnom Nemecku, ktoré nie je až také veľké, dostal za desať rokov na normálnu úroveň, tak ani všetko bohatstvo sveta nebude stačiť na transformáciu Ruska. Tento ideologický úsudok A. Besançona je pre nás zaujímavý práve svojím zasadením. Z hľadiska racionality je to nekoherentné. Rozvoj Západu si vyžadoval mobilizáciu takmer “celého bohatstva sveta” (ako povedal Lévi-Strauss, “Západ sa vybudoval z materiálu kolónií”). Rusko sa od Západu líši tým, že si vždy vystačilo s vlastnými zdrojmi na svoju modernizáciu, industrializáciu, porážku Napoleona či Hitlera, vstup do vesmíru atď. a nevyrabovalo polovicu sveta. “Transformácia Ruska” na Západ je nemožná nie preto, že “nemá dosť peňazí”, ale preto, že sa bráni.

 

Treba mať na pamäti, že Kundera, Besançon a ďalší vysoko ideologickí autori vôbec nevyjadrujú sociokultúrnu realitu východoeurópskych krajín a neposkytujú žiadne meradlo ich civilizačnej blízkosti k Západu. Jediným argumentom pre ich záver, že tieto krajiny sú “ukradnutým Západom”, je túžba značnej časti inteligencie odtrhnúť sa od “sovietskeho bloku” a emigrovať na Západ. Táto túžba sa vyostrila v 80. rokoch 20. storočia, ale nič nenasvedčuje tomu, že by to bolo spôsobené podobnosťou svetonázorových matríc obyvateľstva východoeurópskych krajín (alebo aspoň ich intelektuálov) a západoeurópskych krajín. Na dosiahnutie racionálneho záveru je potrebný rozsiahly výskum.

 

Takýto intenzívny výskum procesu sociokultúrnej transformácie spoločností východoeurópskych krajín uskutočnili po roku 1989 sociológovia týchto krajín za účasti západných vedcov. Výsledky týchto štúdií v Rusku sú zhrnuté v knihe N. V. Korovitsynovej “S Ruskom a bez Ruska: východoeurópska cesta rozvoja” (2003). Tieto výsledky sú pre našu tému veľmi dôležité, a preto má zmysel venovať niekoľko strán zhrnutiu najdôležitejších bodov. Možno ich zhrnúť takto: “Východná časť európskeho kontinentu zostala aj v polovici 20. storočia hospodárskou perifériou jeho západnej časti. S výnimkou českých krajín predstavovali krajiny, ktoré sa vydali na cestu násilnej industrializácie podľa sovietskeho vzoru, región vidieckeho typu s vysokým agrárnym preľudnením a nízkou mierou gramotnosti. Na tomto pozadí nadobudla realizácia programu socialistickej industrializácie ako základu “prechodu k modernite” a hospodárskej súťaže so Západom pre krajiny regiónu historický význam. Rast priemyselnej výroby viedol k odstráneniu agrárneho preľudnenia na vidieku, rovnako ako nezamestnanosti v mestách. Obdobie budovania “základov socializmu” sa do histórie zapísalo predovšetkým ako obdobie masívneho vzostupu sociálnej mobility. Bol definovaný ako “výnimočný”, “bezprecedentný”.

 

Táto situácia jasne kontrastovala s medzivojnovou situáciou. Spoločenský systém sovietskeho typu sa zároveň vo svojej podstate nevzdialil od tradičnej rodiny alebo roľníckeho spoločenstva s jeho charakteristickou solidaritou a kolektivizmom. Preto hlavnou zložkou sovietskeho modelu rozvoja bola komunizácia alebo “kolektivizácia” všetkých druhov hmotného a duševného vlastníctva. Zahŕňala prakticky všetky aspekty života vo východnej Európe a umožnila rýchlu a relatívne bezbolestnú transformáciu prevažne roľníckych spoločností na priemyselné a mestské. Komunistický systém, napriek represii časti “starej” inteligencie na začiatku 50. rokov, vytvoril jej “nový” náprotivok v podobe polotradičnej vrstvy orientovanej na “vysokú”, elitársku kultúru. Okrem toho spoločenská modernizácia vytvorila masový základ tohto typu kultúry prostredníctvom rozšíreného kultu vzdelanosti. Roľnícka tradícia zdôrazňujúca úlohu rodiny a priateľskej komunity, ako aj tradícia šľachty a inteligencie zostali silné aj za “rozvinutého socializmu”.

 

Životné stratégie Východoeurópanov, ich “masové” a “elitárske” typy, vychádzali z týchto dvoch tradícií. Kolektivizmus, egalitarizmus a paternalizmus boli prirodzeným obsahom oboch v štádiách industriálneho aj postindustriálneho vývoja. Kultúrna a historická tradícia šľachtických národov, najmä poľskej, obsahovala výraznú romantickú zložku. V podmienkach konzervatívnej modernizácie táto tradícia nielenže nezanikla, ale naopak, rozvíjala sa pod vplyvom široko propagovanej ideológie formovania “nového človeka”. Táto svetská obdoba kresťanstva tiež orientovala človeka na obetu v mene služby vyššiemu duchovnému cieľu, na altruizmus a na činnosť pre dobro celej spoločnosti. Syntéza nábožensko-romantickej tradície so “socialistickým idealizmom” zintenzívnila nadosobné záujmy. Masová základňa pre tento druh syntézy vznikla medzi inteligenciou a rozšírila sa do širších vrstiev spoločnosti.

 

Na konci sociálnej modernizácie vládli vo východnej Európe hodnoty bezpečnosti a udržateľnosti. Vzdelaná východoeurópska mládež 70. rokov, vychovávaná v podmienkach štátneho a rodinného paternalizmu, sa líšila od všetkých predchádzajúcich a nasledujúcich generácií a jej skúsenosti s finančným, ekonomickým a fyzickým zabezpečením sa blížili k absolútnemu. Skúsenosť tejto generácie stelesňovala predindustriálnu minulosť aj rodiacu sa postmodernú budúcnosť, čo prinieslo oslnivý, ale krátky výbuch duchovnej energie v podobe špecifického historického a kultúrneho fenoménu ľudstva – “socialistickej postmoderny”. “Marxizmus- leninizmus a na jeho základe vybudovaný socialistický realizmus sa zmenil na socialistický humanizmus a na ňom založený socrealizmus”… Navyše obyvatelia veľkých poľských miest, “vyspelá” časť spoločnosti, disponovali najviac nematerialistickým svetonázorom… Prevládal pocit predprípravy nových veľkých zmien, “atmosféra rastúcej oslavy”. M. Julkowski pripisuje skutočnosť, že Poľsko ako prvá krajina východného bloku odmietla systém sovietskeho typu, ani nie tak vyznávaniu tzv. moderných hodnôt, ale skôr prílevu tradičných hodnôt. Opozícia voči komunistickému režimu v Poľsku, podobne ako neskôr v iných krajinách regiónu, nebola tvorená konkrétnymi spoločenskými silami alebo záujmami jednotlivých skupín spoločnosti, ale emocionálne podfarbenými ideálmi a hodnotami.

 

Priorita hodnôt pred záujmami odlišuje človeka tradičnej spoločnosti, ako aj do istej miery postmodernej spoločnosti, od materialisticky a racionalisticky orientovaného človeka modernej doby. Najpozoruhodnejšie je, že všetky skutočne “zamatové” emocionálne výbuchy vedomia, ktoré tvorili podstatu tejto revolúcie, boli inšpirované samotnou dominantnou ideológiou, formovali sa na jej základe a boli zamerané na jej obnovu a rozvoj, ale nie na jej zrútenie. Sociálnu základňu hnutia za obnovu tvorili veľkopriemyselní robotníci a vysokokvalifikovaní odborníci a štátni zamestnanci, ktorí boli vzdelaní a vyškolení sovietskym systémom a ktorí “doslova prijali tézu o svojej vedúcej úlohe v spoločnosti”. Okrem toho sa u nich vyvinul výnimočný zmysel pre nezávislosť a sebadôveru, čo sa prejavilo v ambicióznych osobných a spoločenských ambíciách.

 

V roku 1980. *v gdanských lodeniciach+ malo hnutie výrazný vlastenecký a socialistický charakter. Robotníci požadovali uplatňovanie základných princípov socializmu, ktoré boli mimoriadne citlivé na akékoľvek odchýlky od jeho doktríny. Ich požiadavky neobsahovali žiadne principiálne myšlienky alebo hodnoty, ktoré by boli v rozpore s existujúcou stratégiou sociálneho rozvoja.” Z toho vyplýva, že túžba značnej časti novej inteligencie východoeurópskych krajín odtrhnúť sa od Ruska na Západ nebola motivovaná hodnotovou príbuznosťou so Západom, ale výbuchom tradicionalizmu a “socialistického idealizmu”, ako aj romantického nacionalizmu. Z civilizačného hľadiska ide o protichodný smer k trajektórii západnej civilizácie.

 

Všimnite si, že západná Európa prechádza na zásady multikulturalizmu, ktoré už boli zavedené v USA a Kanade. Znamenajú vytváranie uzavretých cudzích kultúrnych (cudzích etnických) spoločenstiev v spoločnosti, ktoré sa nemusia integrovať do celkového civilizačného kontextu krajiny. Ide o vynútené opatrenie v krajinách, ktoré prijali veľký počet prisťahovalcov ako lacnú pracovnú silu. Ich koncentrácia v populácii na konci dvadsiateho storočia prekročila hranicu, po ktorú bola možná kultúrna asimilácia (v USA “taviaci kotol etnicity”). To je však úplne iný problém ako vyhlásiť Rusko za súčasť západnej civilizácie. Tu nie je možná ani “fúzia”, ani praktizovanie multikulturalizmu.

 

Tu je zhrnutie výskumu priebehu transformácie v 90. rokoch 20. storočia, uvedené v knihe N. V. Korovicina: “Rozširovanie trhových štruktúr nikdy neprinieslo očakávaný nárast individualizmu vo východnej Európe. V období trhových zmien v prvej polovici 90. rokov došlo, akokoľvek sa to môže zdať zvláštne, dokonca k určitému úpadku individualistických tendencií. Ich “zlatý vek” nastal na konci komunistického režimu. Záujem o prácu v súkromnom sektore začal v Poľsku klesať už v roku 1991, v ostatných krajinách o 1-2 roky neskôr. “Zaľúbenie” do kapitalizmu sa vo východnej Európe ukázalo ako krátkodobé a podnikateľská aktivita je teraz pevne spojená s potrebou porušovať zákony a morálne normy. Najväčší paradox transformácie v Českej republike opisujú českí sociológovia ako “jasnú averziu voči západoeurópskemu modelu kapitalizmu”.

 

Podľa sociologických údajov dokonca aj na vrchole reformných snáh v júli 1968 odpovedalo na otázku “Chceli by ste návrat kapitalizmu?” kladne len 5 percent opýtaných. Najzaujímavejšie je, že keď sa v novembri a decembri 1989 rozhodovalo o ďalšom osude krajiny, prieskumy ukázali závideniahodnú stabilitu v názoroch Čechov: rovnakých 5 % by chcelo kapitalistické zriadenie. A 90 % bolo rozdelených na dve približne rovnaké časti. Jeden preferoval “socializmus s ľudskou tvárou” a druhý “zmiešanú ekonomiku”. V druhej polovici 90. rokov sa vrátil postoj k štátu, jeho úlohe vo verejnom a hospodárskom živote, ako aj k problémom sociálnej rovnosti, na ktorý sú východoeurópania zvyknutí.

 

Proetatistický a antiliberálny posun v masovom vedomí, ktorý zaznamenali poľskí sociológovia, bol sprevádzaný proegalitárnym posunom. Egalitarizmus, mimoriadne silný v počiatočnom období revolučných zmien v Poľsku v rokoch 1980 – 1981, klesal až do roku 1990, aby sa o desať rokov neskôr vrátil na svoju pôvodnú vysokú úroveň. Počas rozmachu liberalizmu na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia bolo ťažké uveriť, že sa námezdná práca vo verejnom sektore opäť stane výhodnejšou ako podobné činnosti v súkromnom sektore.

 

Západný model rozvoja a životnej stratégie so zameraním na “individuálny úspech” prestal byť v druhej polovici minulého desaťročia v očiach ľudí nespochybniteľným vzorom. V istom zmysle sa cesty sociálno-kultúrneho vývoja dvoch častí Európy – západnej a východnej – v tejto historickej etape nezblížili, ako sa očakávalo v roku 1989, ale rozišli. *Korovicina N. S Ruskom a bez Ruska: východoeurópska cesta rozvoja. Moskva: EXMO-Algoritmus. 2003.] Kultúrnu traumu, ktorú prežívajú národy východoeurópskych krajín pri vynútenej zmene civilizačného kontextu, zmierňuje hospodárska pomoc, ktorú týmto krajinám z politických dôvodov poskytuje Západ. Tieto krajiny boli prijaté do Európskej únie. Podobnú traumu, ktorú zažívajú národy Ruska, zmierňuje predaj sovietskeho dedičstva (prinajmenšom v podobe ropy a plynu). Keď sa tento zdroj vyčerpá, jeho anestetický účinok sa zníži. Pochopenie kultúrnych základov konfliktu umožní, aby naša opozícia bola ideologicky účinná.

Sergej Kara-Murza

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame