Slovensko, 1. februára 2023 (AM) – Víťazstvo nad ZSSR si vybojoval jediný, už globalizujúci sa Západ, jediné jadro kapitálového systému, kde vojenskú a ekonomickú moc USA opakovane posilňovala technická, ekonomická a finančná sila ich bývalých protektorátov – Japonska a Nemecka, ktoré sa začiatkom 70. rokov stali nezávislými centrami moci svetového kapitálového systému. Samotná Amerika v 80. rokoch bola centrom inej kvality ako v prvých tridsiatich povojnových rokoch, jadrom globalizujúceho sa kapitalistického systému – Globamerikou, zhluk – matrica nadnárodných spoločností (predovšetkým anglo-amerických) nie menších ako štát.
Na čele Globameriky stáli agresívne južné a západné segmenty jej politickej triedy, úzko spojené s vojensko-priemyselným komplexom, nadnárodnými korporáciami a globálnymi financiami („vojensko-priemyselno-intelektuálny komplex“ – Ch. Johnson). Takýto protivník sa ukázal byť príliš tvrdým pre ZSSR, ktorý navyše prechádzal akútnou systémovou krízou, vrátane krízy vedenia (Spojené štáty prekonali svoju štrukturálnu krízu z 80. rokov vďaka bohatstvu, ktoré sa dostalo na vyššiu úroveň využívanie semiperiférie a periférie, predovšetkým Latinskej Ameriky a Afriky, v rámci vznikajúcej globalizácie).
Kombinácia, „vlnová rezonancia“ v krátkom časovom úseku viacerých faktorov – vnútorná systémová kríza, neschopnosť vládnucich skupín sovietskej spoločnosti, ich psychohistorická neadekvátnosť modernému svetu, hlboký provincionalizmus „myslenia“, ktorý bol prezentovaný urbi et orbi ako nový, pripravenosť „začať“ sa vzdávať svetových pozícií s cieľom udržať si moc, ako aj osobná a skupinová spotreba na „petrodolárovej“ úrovni z rokov 1973 – 1983, priama zrada a tajná dohoda so západnými vodcami časťou sovietskeho vedenia, premena Západu na Sever – finančný a ekonomický globálny „Frankenstein“ (M . Walker), ktorému nemohol konkurovať žiadny štát, ani ten euroázijský.
Napokon, použitie „čínskej mapy“ kontinentálneho ázijského giganta Číny zo strany Západu v 70. – 80. rokoch proti euroázijskému ZSSR, ktorá v zmenšenej a nie vojenskej, ale politickej a strategickej verzii zohrala úlohu – to všetko viedlo k jednostrannému odchodu ZSSR zo studenej vojny, k „maltskej kapitulácii“ (1989) a porážke: ako povedal Tacitus, ten, kto prvý sklopí oči, utrpí v bitke porážku. A oči sovietskej elity a najmä jej intelektuálnych prisluhovačov – pracovníkov propagandistického frontu, ktorí sa z nejakého dôvodu považovali za inteligenciu – sklopili oči už v 60. rokoch.
Pointa je, že v boji systémov sa každý z nich spravidla snaží poraziť nepriateľa v celom priestore konfliktu, demonštrovať nad ním nadradenosť vo všetkých ohľadoch, riešiť problémy lepšie ako súper. Práve v tom však spočíva veľké nebezpečenstvo plné katastrofálnych následkov, smrti pre oba systémy zúčastňujúce sa konfrontácie; veď pri kvalitatívnom rozdiele medzi systémami nie je možné všetky problémy jedného z nich vyriešiť v inom, ba navyše ich v ňom dokonca nastoliť bez ohrozenia jeho normálneho fungovania a existencie.
Snaha o asimiláciu či dokonca kvázipodobnosť s nepriateľom v boji proti nemu, čo okrem iného znamená prijatie jeho spôsobu kladenia a riešenia problémov, jeho spoločenského a vedecko-koncepčného jazyka, jeho hodnôt, nie je nič iné. než hra s „trójskym koňom“, ktorý dokáže oslabiť, rozložiť sa zvnútra, prasknúť, zničiť systém, ktorý ho chránil. Prevzatie cudzieho systémového jazyka je samo o sebe aktom duchovnej a intelektuálnej kapitulácie, sklopením zraku k zemi ešte pred bitkou.
Mierne dusivá konfrontácia bola navrhnutá tak, aby demobilizovala spoločnosť, rozložila ju v prvom rade, aby rozložila vrchol a jeho ideopraktických propagandistických prisluhovačov, ktorých bolo treba všemožne povzbudzovať v presvedčení, že sú inteligencia, pod jarmom „totalitného Molocha“, aby prestal byť antikapitalistický a rusko-skýtsky. Tento „mäkký“ projekt sa aktívne realizuje od konca 60. rokov 20. storočia.
Hneď po skončení druhej svetovej vojny sa na Západe začal pomerne rýchlo rozvíjať „štát blahobytu“ , ktorý sa nazýva aj „sociálno-vojenský štát“ a „štát národnej bezpečnosti“. Bola to opozícia voči historickému komunizmu s jeho rovnostárstvom a dôrazom na sociálnu spravodlivosť, čo zastavilo „master class“ – jadro kapitálového systému urobiť ústupky značnej časti svojho obyvateľstva, odkloniť kapitalizmus od jeho podstaty smerom k socializmu, zaradiť štátneho (v podstate socialistického) prerozdeľovača, t.j. v niektorých dôležitých ohľadoch, zabezpečením sebazáchovy kapitalizmu v opozícii k antikapitalizmu, sa socialistický tábor stane podobným tomuto poslednému. Práve táto asimilácia sa spolu s „ekonomizáciou“ brežnevovského socializmu stala základom pre rozvoj konvergenčných teórií.
Pomerne skoro, v polovici 60. rokov, sa však ukázalo, že cena, ktorú by systém a jeho majitelia museli zaplatiť za socialistickú asimiláciu, so všetkými jej krátkodobými a strednodobými výhodami, by mohla byť z dlhodobého hľadiska neúmerne vysoká. . Po zlepšení svojich ekonomických pozícií si veľké segmenty pracujúcich a stredných vrstiev začali nárokovať viac – sociálne a politické pozície, využívajúc politické mechanizmy demokracie západného typu. A čím ďalej, tým viac sa táto vyhliadka stávala reálnejšou. Hrozila výmena elít, nástup socialistov k moci – niekde svojpomocne, niekde v bloku s ľavicovými silami vrátane komunistov (60. – 70. roky boli obdobím najväčšej moci a vplyvu tzv. komunistických strán v Taliansku, Francúzsku, Španielsku).
Demokracia v jadre kapitálového systému sa v podmienkach čiastočnej systémovej asimilácie k „reálnemu socializmu“ stala pre majiteľov kapitálového systému nebezpečným nástrojom, schopným dostať stredné vrstvy na rovnakú úroveň ako vyššie a nižších tried až po úroveň stredných. Prirodzene, na úkor a v neprospech vrcholu, akási plazivá permanentná socialistická revolúcia. Nehovorím ani o tom, že kapitalizmus ako svetový systém má v porovnaní so strednou triedou limit sily: masívna, neustále rastúca stredná trieda je „koščeevskou smrťou“ kapitalizmu; dosiahnutie kritického množstva pre systém strednou triedou ho zrazí spolu s jeho pánmi.
Okrem toho v podmienkach konfrontácie medzi týmito dvoma systémami početne rástli aj stredné triedy „tretieho sveta“, najmä v Latinskej Amerike, v južnom podhorí Spojených štátov.
Problém poklesu veľkosti svetovej strednej triedy sa na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia stal podmienkou sine qua non normálneho fungovania kapitálového systému a zachovania privilegovaných politických a ekonomických pozícií ich vlastníkov. Oslabenie a prudká redukcia stredných vrstiev jadra, semiperiférie a periférie kapitálového systému, oslabenie postavenia robotníckej triedy v samotnom jadre spočívalo okrem iného aj na existencii ZSSR, ktorý objektívne zasahoval do prudkých pohybov vládnucich tried kapitálového systému vo vzťahu k nižším a stredným „tohto sveta“.
To všetko vyžadovalo od majiteľov kapsystemu, ktorí správne a včas pochopili nielen nebezpečenstvo, katastrofálny charakter čiastočnej segmentálnej asimilácie na antagonistický systém, zmenu strategického kurzu vo všetkých troch „svetoch“ – „prvý“ , „druhý“ a „tretí“. V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa majstri neskorokapitalistickej spoločnosti ocitli v podobnej pozícii ako majstri neskorofeudálnej spoločnosti v 60. a 70. rokoch 14. storočia. A rovnako ako oni spustili sociálnu protiofenzívu.
Po prvé, v situácii narastajúcich ťažkostí pre Západ, intelektuálny tréning vykonávali sily už existujúcich a novovytvorených (napríklad Rímsky klub, 1968) štruktúr. Zároveň začali robiť meno a reputáciu „mysliteľom“ ako F. Hayek a K. Popper – prídu vhod. Potom nastal čas na vytvorenie nových politických štruktúr svetovej úrovne (Trilaterálna komisia, 1973). V roku 1975, v roku zahraničnopolitických víťazstiev ZSSR (Vietnam, Helsinki), na objednávku Trilaterálnej komisie, S. Huntingtona, M. Croziera a Dz. Watanukis napísali dlhú správu o „Kríze demokracie“.
Trojica autorov spochybnila tézu Adama Smitha, že jediným liekom na zlo demokracie je ešte viac demokracie, a uviedla, že mnohé problémy na Západe a v USA sú spôsobené prebytkom demokracie. Závery: „Je potrebný vyšší stupeň umiernenosti demokracie“ ; efektívne (t. j. v záujme globálnej „tripartity“ a iného zriadenia) fungovanie demokratického politického systému „si zvyčajne vyžaduje istú mieru apatie a neangažovanosti niektorých jednotlivcov a skupín“ .
Aké skupiny? A na to je odpoveď: tí, ktorí si nárokujú príležitosti, postavenie, odmeny a privilégiá, na ktoré si predtým nenárokovali, t.j. na tej časti „verejného koláča“, ktorá kedysi patrila vrcholu. Z toho vyplýva ešte jeden záver: potreba obmedziť verejný vplyv (vplyv verejnosti) na politický proces, ktorým by sa mali zaoberať experti vládnucej triedy. Tu ide priamo, úprimne a cynicky o politickú izoláciu a marginalizáciu významnej časti spoločnosti s cieľom vyhnúť sa „socialistickému raju“.
V 70. rokoch sa plánovalo aj množstvo ekonomických opatrení na odstránenie následkov asimilácie. Po „Carterovom oddychu“ (1976-1980) a po tom, čo sa Spojeným štátom podarilo nalákať ZSSR do afganskej pasce (1979), sa plány začali napĺňať. Reagan prudko zhoršil priebeh studenej vojny, odštartoval jej novú, neklasickú (poklasickú – systém proti „jednej, jedinej krajine“), ktorá skončila jednostranným vystúpením ZSSR zo studenej vojny a jeho porážkou. V domácej politike boli reaganomika a thatcherizmus zamerané ak nie na demontáž, tak aspoň na vážne oslabenie sociálneho štátu ., tento vnútrozápadný „štít a meč“ významnej časti strednej a robotníckej triedy, a teda proti nim a ich organizáciám (odborom a pod.). No najhoršie na tom boli stredné vrstvy v najrozvinutejšej časti „tretieho sveta“ – v Latinskej Amerike – boli jednoducho „vynásobené nulou“.
Prostriedkom „množenia“ sa stala brutálna zbraň, neoliberálny obláčik – „programy štrukturálnych úprav“ Medzinárodného menového fondu. Výsledkom ich implementácie bolo prudké, až desaťnásobné zväčšovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, destabilizácia ekonomiky, rýchly rast chudoby, neformálny sektor ekonomiky s jeho neomatriarchátom, destabilizácia ekonomiky, rýchly rast chudoby, a hlavne bola zmietnutá stredná vrstva (predovšetkým štátni zamestnanci). Pravda, 5 – 10 % starej strednej triedy prežilo a upevnilo si svoju pozíciu novej strednej triedy – na úkor tých, ktorí klesli na dno, do priepasti „neformálnej ekonomiky“, v boji o fyzické prežitie, v infrapolitike „života“.
S vymazávaním Dejín prešli „páni kapitalistických prsteňov“ strednými vrstvami nielen v Latinskej Amerike, ale aj v Afrike a dostalo to aj severoatlantické jadro. Tu však situáciu zmiernil rozpad ZSSR, a to tým, že milióny predstaviteľov stredných vrstiev neskorého socializmu, „druhého sveta“, ktorí v celosvetovom meradle vystupovali ako kolektívna stredná trieda – medzi „ kolektívny vrchol“ („prvý svet“) a „kolektívny spodok“ („tretí svet“). V dôsledku pádu historického komunizmu vo východnej Európe len za 5-6 rokov, do polovice 90. rokov, vzrástol počet extrémne chudobných ľudí zo 14 miliónov na 168 miliónov ľudí – bezprecedentná pauperizácia bývalých stredných vrstiev.
V priebehu tridsiatich rokov tak došlo k „štýlovej korekcii“ – dominantným skupinám Západu sa podarilo eliminovať negatívne dôsledky kvázi podobnosti ich systému s historickým komunizmom a zvrátiť tento proces. Zároveň boli celé vrstvy a krajiny vrhnuté do historického Tartaru, boli jednoducho odrezané od vývoja. V tomto smere je kapitalizmus veľmi podobný krutému kartelu chronochirurgov z cyklu románov V. Golovačeva, ktorí vo svojej Hre odrezali celé vetvy-svety, vetvy-civilizácie z metagalaktického Kmeňa života a rozbili ich na atómy.
A koniec koncov, kapitalizmus to robil vždy, od svojho zrodu: tam, kde narazil na spoločnosť, ktorá z jedného alebo druhého dôvodu nemohla byť predmetom vykorisťovania, boli jeho predstavitelia (americkí Indiáni, austrálski domorodci) zničení a na ich miesto bol prinesený ľudský materiál (africkí otroci) a bola skonštruovaná iná spoločnosť, iná sociálno-ekonomická vyhláška. Ak Čína podľa P.V. Černova je etno-pohlcujúci systém, potom kapitalizmus je sociálno-pohlcujúci systém, ktorý zbavuje celé civilizácie práva na existenciu, čím konečne rieši ich otázku alebo aspoň právo na ich nezávislú, pôvodnú existenciu (príkladov je veľa: od Indiánov v Severnej Amerike po Juhosláviu). Zbaviť sa ich vždy, keď sú na to sily a príležitosti.
Po mnoho storočí bolo Rusko pre kapitalistický systém takým cudzincom, najmä pre jeho anglosaské jadro, ktoré, po prvé, nie je veľmi výnosným objektom na vykorisťovanie (veľké priestory, vysoké výrobné náklady, čo robí miestne tovary nekonkurencieschopné na svetový trh); po druhé, objekt nebezpečný pre silový tlak (obyvateľstvo, vojenský potenciál, rovnaké priestory); po tretie, objektívne už svojou existenciou obmedzuje možnosti svetovej expanzie a svetového vykorisťovania. V dôsledku procesu iniciovaného Gorbačovovým jednostranným odzbrojením, rozpadom ZSSR a Jeľcinovým stiahnutím vojsk z Nemecka (päťročné obdobie šokového vzdávania pozícií) majstri kapitálového systému – svetoví chirurgovia – konečne dostali príležitosť odrezať kedysi mocných,
Západu sa teda podarilo eliminovať negatívne dôsledky kvázi podobnosti s „reálnym socializmom“. Stalo sa tak z mnohých dôvodov – v dôsledku prítomnosti obrovskej finančnej a ekonomickej sily, zodpovedajúcich politických štruktúr, v dôsledku rastúcej neschopnosti a nedostatočnosti sovietskeho vedenia a jeho „ideologicko-vedecko-informačného komplexu“ modernému svetu.
Najdôležitejší však bol rozvoj „zlovestnej intelektuálnej nadradenosti“ zo strany vládnucej triedy Západu na prelome 60. a 70. rokov, vďaka ktorej boľševici a nacisti získali prevahu nad svojimi protivníkmi na začiatku storočia.
Vedomosti sú sila a práve v momente (1965 – 1975), keď ju ZSSR presadzoval po celom svete, sa západnej elite podarilo vytvoriť novú organizáciu „moc-znalosti“ (M. Foucault), adekvátnu novej ére a úspešne ju uviesť do praxe zvrhnutím historického komunizmu. Páni kapitalistického systému vyriešili problém odstraňovania dôsledkov asimilácie k socializmu, zničenia samotného svetového socializmu, ZSSR, a to do značnej miery vlastnými rukami.
Toto je najvyššia trieda geohistorického zápasu, víťazstvo ani nie na body, ale knokautom. Vrátane jadra kapitálového systému, kde aj sociálni demokrati a ľavicová inteligencia boli zrazení na kolená, „vzdali sa“ socializmu, zriekli sa akýchkoľvek transformácií systému a sú pripravení, ako hovorí Ignacio Ramone, redaktor- šéf „Le Monde Diplomatique“ poznamenal iba jednu vec: prispôsobiť sa globálnemu kapitalizmu, neoliberálnemu poriadku.
Majstri kapsystemu zvíťazili po 150 rokoch sociálneho ústupu, vrátane miesta, kde boli predtým často bití – Rusko-Eurázia. Sovietska elita však hanebne zlyhala a dostala sa pod ranu cudzej psycho-mentálnej zbrane – komplexu myšlienok, hodnotení a konceptov cudzieho systému, ktorý prijala za svoj vlastný, a preto sa čiastočná asimilácia kapsystemu skončila. v neúspechu.
„ZSSR padol, pretože po vytvorení spotrebiteľa nedokázal držať krok so Západom v napĺňaní jeho rastúcich potrieb a Západ začal zo spotrebiteľa robiť tvorivého debila z más, aby tak zabránil sociálnej explózii pochopenia prebiehajúceho procesu
Tridsaťročné skúsenosti zo zápasu Západu s procesom a výsledkami čiastočnej („zrkadlovej“) asimilácie spoločenského systému si zasluhujú najstarostlivejšie štúdium, pretože objektívne, pred dnešným Ruskom – Euráziou, ak je predurčené na zachovanie si kultúrnej a historickej integrity, pred Rusmi, ak chcú nielen prežiť, ale aj zostať ako mocotvorný národ a nerozpustiť sa medzi „Rossijanmi“ a premeniť sa na nich, existuje podobná úloha eliminovať dôsledky asimilácie na Západ, na kapitalistický systém. Aby ste to dosiahli, musíte študovať úspechy iných ľudí a svoje vlastné porážky: za jedného porazeného dávajú dvoch neporazených.
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
