Aktuality, História,

Káhirská deklarácia má 79. výročie, no stále má nedoriešený problém

---

 

Ich konferencia nadväzovala na rokovanie medzi Churchillom a Rooseveltom v Casablance (14. – 26. januára 1943), na ktorej sa dohodli, že budú trvať na bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka, Talianska a Japonska. Prerokovali aj prípravu operácií v Tichomorí.

 

V Káhire trojica nastolila heslá, že vojna na Ďalekom východe sa vedie preto, aby Japonsko bolo potrestané. Bolo dohodnuté, že mu budú odobraté všetky ostrovy v Tichom oceáne, ktoré získalo po 1. sv. vojne, ako aj všetky územia, ktoré získalo na úkor Číny od ich prvej vojny v Číne od 25. 7. 1894 do 17. 4. 1895. Mandžusko a Tajvan boli výslovne uznané za čínske územia. Ďalej bolo rozhodnuté, že Japonskom okupovaná Kórea sa má stať samostatným štátom. Zdôraznené tiež bolo, že vojna s Japonskom sa môže skončiť iba jeho bezpodmienečnou kapituláciou.

 

Káhirská deklarácia sa tak mala stať základom budúceho mierového usporiadania na Ďalekom východe, rovnako, ako neskoršia Postupimská konferencia sa mala stať základom mierového usporiadania Nemecka. Neskoršie sa k nej pripojila aj sovietska vláda.

 

Počas Káhirskej konferencie sa medzi štyrmi očami stretli 23. 11. 1943 F. Roosevelt a faktický líder Číny a vodca Kuomintangu Čankajšek (foneticky po čínsky Ťiang Ťie-š’). Roosevelt Čankajškovi navrhol uzavrieť po vojne americko-čínske vojenské spojenectvo, na základe ktorého by boli na čínskom území, vrátane pri sovietskej hranici, rozmiestnené vojenské základne USA.

 

Čankajšek tento návrh prijal s nadšením. Pričom Port Artur a rad iných strategicky dôležitých oblastí sa dával pod priamu americkú správu. Kórejský polostrov mal byť okupovaný a spravovaný spoločne americkými a čínskymi vojskami. Zároveň sa obaja lídri dohodli, že zbavia Francúzsko jeho kolónií v juhovýchodnej Ázii.

 

Roosevelt sľúbil Čankajškovi spoluprácu aj pri odstraňovaní anglického vplyvu v Číne (Honkong, Šanghaj, Kanton), zónou prevažujúceho vplyvu USA sa mala stať Malajzia, Barma, India. Čankajšek sa za to usiloval získať pomoc USA, aby si k Číne mohol pripojiť územie Mongolskej ľudovej republiky. Roosevelt súhlasil, že bude o tom rokovať so ZSSR.

 

Jednostranný vstup na čínske územie amerických vojsk hrozil porážkou čínskych komunistov a ustanovením na čínsko-sovietskej hranici otvoreného proamerického režimu.

 

A hoci sa Stalin vyhýbal otvoreným prejavom podpory KS Číny v boji o moc, postavil sa za Mao Ce-tunga. Preto vstup ZSSR do vojny na Ďalekom východe nebol len o rozdrvení japonských síl, ale aj o upevnení vojensko-strategických a geopolitických pozícií vo východnej Ázii.

 

 

Problém Tiao-jü-tao respektíve Senkaku

Súostrovie s týmto čínskym i japonským názvom našinci nazývajú „Špicatými ostrovmi“. Ide o skupinu ostrovov vo Východočínskom mori, ktorú momentálne spravuje Japonsko ako súčasť prefektúry Okinava. Čo je trochu podivné, pretože ostrovy nielenže ležia bližšie k Číne ako k Japonsku, a navyše, bola to Čína, ktorá ich objavila v 14. storočí. Aj preto v ďalších storočiach nikto nárok Číny na ne nespochybňoval. Dokonca boli považované za hraničné územie medzi Tajvanom a kráľovstvom Rjúkjú.

 

 

Japonsko vyhlásilo svoju suverenitu nad „Špicatými ostrovmi“ 14. januára 1895 po tom, ako anektovalo Rjúkjú a následne ich nechalo preskúmať. Ustanovilo, že sú neobývateľné. Čiže toto sa udialo ešte pred ukončením 1. čínsko-japonskej vojny a podpisom mierovej zmluvy o jej ukončení.

 

Dňa 17. 4. 1895 bola po japonskom víťazstve v prvej čínsko-japonskej vojne uzavretá Šimonosecká mierová zmluva, ktorá v článku 2 previedla na Japonsko plnú zvrchovanosť nad Tajvanom a Pescadorskými ostrovmi bez toho, aby sa o Senkaku či Tiao-jü-tao nejako zmieňovala.

 

V rokoch 1900 až 1940 síce fungovala na ostrovoch japonská továreň na spracovanie rýb s asi 200 robotníkmi, no neskôr skrachovala a ostrovy boli opäť opustené.

 

Po porážke Japonska v 2. sv. vojne vyvinula japonská diplomacia veľké úsilie, aby v mierovej zmluve minimalizovala územie, zvrchovanosti na ktorým sa Japonsko explicitne vzdávalo. Lenže ostrovy Senkaku patrili k územiam, ktorých sa týkal článok č. 3 a ktoré mali byť so súhlasom OSN prevedené do správy USA.

 

OSN však takýto súhlas nevydala kvôli odporu Sovietskeho zväzu, navyše mohutné protesty obyvateľov Rjúkjú viedli k tomu, že tieto ostrovy boli 17. 7. 1971 Japonsku vrátené. Dnes tak ČĽR, ako aj Čínska republika (Tajvan) namietajú, že príslušná zmluva neurčila s konečnou platnosťou suverenitu súostrovia Senkaku, či Tiao-jü-tao.

 

O aké nároky sa opiera Japonsko?

O skutočnosť, že zvrchovanosť nad ostrovmi získalo už pred Šimonoseckou zmluvou, čiže Káhirská deklarácia sa ich netýka.

 

Z čoho vychádza čínske stanovisko?

Z historickej suverenity Číny nad ostrovmi s tým, že suverenitu nad ostrovmi Čína stratila Šimonoseckou zmluvou, pretože vztýčenie japonskej zástavy na ostrovoch pred jej uzavretím neuznáva ako zmenu suverenity.

 

Čína sa opiera aj o Postupimskú deklaráciu, ktorú Japonsko pri kapitulácii akceptovalo, pretože je v nej stanovené, že „suverenita Japonska bude obmedzená na ostrovy Honšú, Hokkaidó, Kjúšú, Šikoku a niektoré malé ostrovy, ktoré určia spojenci, ako bolo oznámené v Káhirskej deklarácii v roku 1943“.

 

 

V súvislosti so samotným sporom je vhodné spomenúť aj San Franciský mier medzi USA a Japonskom, ktorý bol uzavretý po 2. sv. vojne. Čína opiera svoje tvrdenia práve o výsledky tohto mieru, konkrétne o jeho druhý článok, na základe ktorého jej toto územie bolo vrátené a súostrovie tak má prináležať Číne. Zároveň argumentuje tým že Japonsko nerešpektuje výsledky vojny a dodáva, že súostrovie Senkaku, či Tiao-jü-tao, bolo na základe „Cairo Declaration“ a „Potsdam Declaration“ vrátené do vlastníctva Číny. V medzinárodných politických, ako aj právnych kruhoch, sa stále viac vynára otázka, prečo sa Japonsko neobráti na Medzinárodný súdny dvor. Japonsko však nevidí žiadnu potrebu pristúpiť k takémuto kroku, nakoľko je vraj práve Čína tou stranou, ktorá vidí problém vo vlastníctve súostrovia.

Vladimír Mikunda