Aktuality, História, Letectvo,

Ruský ťažký bombardér Ilja Muromec a jeho pilotné esá

---

 

Obdobie pred I. svetovou vojnou
Konštruktérom tohto stroja bol konštruktér I.I. Sikorskij (narodil sa v Kyjeve, v roku 1918 počas Ruskej revolúcie cez Archangelsk utiekol do Londýna a odtiaľ do USA, kde konštruoval ťažké vrtuľníky)

 

Bombardér Iľja Muromec, pomenovaný podľa známeho mýtického ruského bohatiera sa vyrábal v základných modifikáciach ИМ-Б ИМ-В ИМ-Г(1-4), ИМ-Д-1 ИМ-Е-1, ktoré vznikali postupne v čase I. svetovej vojny. Konštruktér Sikorskij vytvoril lietadlo, ktoré v čase I. svetovej vojny nedokázali prekonať v nosnosti, počte osôb na palube stroja (lietadlo slúžilo aj ako transportný stroj) či dosiahnutej výške stúpania ani Nemci, Angličania, Francúzi, Taliani či Američania.

 

 

Prvým strojom, ktorý Sikorski postavil bolo lietadlo “Ruský víťaz”. Tento stroj predstavili odbornej verejnosti dňa 26.5.1913, kedy lietadlo vzlietlo z letiska pri Sankt Peterburgu a odborníci z cudziny ani neverili že tak ťažký stroj ako videli vôbec vzlietne, pretože lietadlo vážilo viac ako 4 tony.

 

Skúšobným pilotom stroja bol jeho konštruktér Igor Ivanovič Sikorskij. I.I. Sikorskij udržiaval priateľské vzťahy s Michailom Vladimirovičom Šidlovským, ktorý bol predsedom Rusko-baltickej spoločnosti na výrobu vagónov a počas I. svetovej vojny bol ruským bojovým pilotom (bližšie informácie o M. V. Šidlovskom uvediem v II. časti o Ruskom ťažkom bombardéri Ilja Muromec). M.V. Šidlovskij bol ďalším skúšobným pilotom, ktorý letel s lietadlom a aby dokázal, že verí v bezpečnosť tohto stroja, spolu s ním na palube letela aj jeho manželka a päť detí.

 

Okolo I. I. Sikorského sa skoncentrovala skupina šikovných konštruktérov, ktorí neskôr stáli aj pri zrode sovietskeho letectva. K spomenutým konštruktérom patrili K. K. Ergant, M.F. Klimiksejev, A.A. Serebrennikov, V.S. Panasjuk, knieža A.S. Kudašev (štedrý mecenáš), G.P. Adler či N. N. Polikarpov. Pod Sikorského vedením po prvých letoch “Ruského víťaza” upravili viaceré parametre stroja, nová zmenená verzia sa začala označovať ako Iľja Muromec. Nové lietadlo malo silnejšie nemecké motory Argus o sile 100 koní, zväčšila sa plocha krídel, ktoré sa spevnili a zvýšila sa nosnosť, dolet i maximálna výška, ktorú dokázal stroj dosiahnuť.

 

Lietadlo Iľja Muromec sa stalo aj prvým osobným a pasažierskym lietadlom. Za palubnou kabínou sa nachádzal menší komfortný salón, v ktorom sa nachádzala aj vaňa a toaleta. Lietadlo bolo raritné aj tým, že kabína pilota aj komfortný salón boli vybavené elektrickým osvetlením. Žiaľ I. svetová vojna pozastavila projekt rozvoja ruského pasažierskeho letectva, do vypuknutia I. svetovej vojny však lietadlo vytvorilo rekord v dĺžke letu bez medzipristátia v trvaní 6 hodín 33 minút a 10 sekúnd. Nasledoval let zo Sankt Peterburgu do Kyjeva, čo stroj dokázal preletieť s jednou posádkou a jedným medzipristánim. Prvých 7 predvojnových strojov Ilja Muromec patrilo do série ИМ-Б.

 

 

I. svetová vojna (1914 – 1918)
Keď vypukla I. svetová vojna bolo zrejmé, že v tejto vojne sa uplatní aj nová zbraň, ktorou bolo letectvo. Do septembra 1914 získalo ruské cárske letectvo štyri stroje Iľja Muromec, tieto stroje sa stali základom ruskej cárskej vojensko-vzdušnej flotily. Ťažké bombardéry dokázali niesť množstvo bômb, ktorými mohli likvidovať nepriateľské delostrelectvo, sklady, dopravné uzly a v neskoršom období aj letiská.

 

Ruský pilot M.V. Šidlovskij je aj tvorcom koncepcie hromadného útoku viacerých bombardérov na nepriateľske ciele, Rusi boli prví, kto takúto taktiku použil. Prvá bombardovacia ruská letka veľmi nemilo zaskočila nemeckú armádu na začiatku roku 1915, eskadra ruských bombardérov bola dislokovaná pri poľnom letisku Staraja Jablonna v oblasti bojového pôsobenia 1. armády Severozápadného ruského frontu. Prvý bojový vzlet ruských bombardérov Ilja Muromec sa uskutočnil 15 (27) februára 1917.

 

Prvé ruské bojové bombardéry Ilja Muromec, nasadené vo februári 1915 patrili k prototypu ИМ-B. V tejto sérii bolo vyrobených 30 kusov, od série ИМ-Б sa líšili menšími rozmermi a vyššou rýchlosťou. Posádku stroja tvorili štyria muži. Bombardéry tejto série dokázali niesť bomby v celkovej váhe max. 240 kg, no už na jeseň 1915 použili Rusi pri bombardovaní ako prví vo svete bombu o váhe 410 kg. Ukázalo sa, že aj stroje ИМ-B je možné modernizovať a zlepšiť ich bojové i letové parametre. Stroj získal ďalšie dva guľomety nad trupom vo výreze horného krídla, vranie guľometné hniezdo sa nachádzalo na spodnej strane trupu a verzia ИМ-B mala plne pancierované nádrže

 

Na prelome rokov 1915/1916 sa objavil typ ИМ-Г1 s posádkou 7 mužov, do roku 1917 nasledovali ďalšie typy ИМ-Г(2-4), ktoré sa používali aj v čase ruskej občianskej vojny. Stroje ИМ-Г mali 5-7 guľometov a zvyšovala sa aj nosnosť bômb. Práve typ ИМ-Г3 dosiahol ako prvý vo svete výšku 5200 metrov, lietadlo malo štyri motori Beardmore o sile 160 koní a dosahovalo rýchlosť 137 km/h. Ďalšie série ИМ-Г dosahovali rýchlosť 110 – 125 km/h, dostup do 3000 metrov a dolet max. 650 km

 

Ďalším typom stroja bola séria ИМ-Д, krídla mali menšie rozmery, lietadlo malo 4 motory Sunbeam. Posledná verzia Iľju Muromca ИМ-Е-1 mala štyri motory Renault, osem členov posádky, 8 guľometov a nosnosť do 500 kg bômb.

 

Okrem už spomenutého ruského pilota M.V.Šidlovského lietal na tomto stroji aj ďalší vynikajúci cársky pilot I. S. Baško (bližšie informácie o ňom v 2 časti). Ukázalo sa, že Iľja Muromec je vpodstate nezostreliteľný stroj. Niekoľko krát napadli eskadry ruských bombardérov Iľja Muromec aj nemeckí stíhači, ktorým sa však podarilo z približne 60 strojov Iľja Muromec, ktoré boli v 1. svetovej vojne nasadené zničiť len 1 stroj kapitána Ozerského, na ktorý zaútočilo 20 nemeckých stíhačiek (zostrelili ruskú stíhaciu ochranu) a poškodili tri stroje Iľja Muromec tak, že tieto stroje museli núdzovo pristáť (stroje poručíka Makšejeva (september 1916), poručíka Konstenčika (apríl 1916), poručíka Antonova (august 1916). Nemecká protilietadlová obrana zostrelila 4 stroje Iľja Muromec a v apríli 1916 boli poškodené na poľnom letisku v Siguldase (Lotyšsko) štyri stroje Iľja Muromec bombardovaním nemeckého letectva.

 

Celá bojová cárska eskadra lietadiel Iľja Muromec uskutočnila počas I. svetovej vojny viac ako 400 bojových letov, na nepriateľské (najmä nemecké ciele) zvrhla 65 ton bômb, posádky lietadiel Ilja Muromec si na svoje kontro pripísali 12 zničených nemeckých stíhačov. Ku koncu 1. svetovej vojny, v čase keď už začala ruská cárska armáda kolabovať, začali chýbať náhradné diely a niekoľko strojov sa poškodilo pri technických problémoch.

 

počítačová animácia letu bombardéra Iľja Muromec:

 

 

Ruskí vojenskí odborníci sa o nasadení lietadiel Iľja Muromec nevyjadrovali vždy pozitívne. Generál A.A. Brusilov, ktorý prekvapil v Karpatoch rakúsko-uhorskú armádu uviedol, že v ťažkých karpatských podmienkach nedokázali vždy ruskí mechanici pripraviť stroje tak, aby dokázali plnohodnotne vykonávať zadané úlohy. Hmla a zlá viditeľnosť kládli na navigátorov náročné podmienky, viac krát sa stalo, že piloti pri prieskumných a bombardovacích letoch v hmle zablúdili. S takýmito problémami sa však stretávali aj piloti rakúsko-uhorského letectva v Karpatoch a severných Alpách i francúzkeho letectva, ktoré tiež v obmedzenej miere pôsobilo na balkánskom bojisku a talianskeho letectva, ktoré bojovalo proti rakúsko-uhorskému letectvu tiež v Alpách.

 

Nasadenie po I. svetovej vojne
Ruské cárske impérium 1. svetovú vojnu neprežilo. Krajina sa rozpadla, Rusi stratili Poľsko, Fínsko, Pobaltie, časť Ukrajiny. V krajine vypukla občianska vojna medzi Červenými a Bielymi, ktorá de facto trvala od roku 1917 do roku 1922.

 

Novovznikajúce sovietske letectvo získalo zvyšné kusy strojov Iľja Muromec, chýbali však náhradné diely a takisto spočiatku aj skúsení mechanici. Sovieti však dokázali do služby opäť uviesť 5 strojov Iľja Muromec, ktoré však používali v prvom rade ako dopravné lietadlá. Lietadlá lietali medzi Moskvou a viacerými ruskými mestami: Saraul, Jekaterinburg, Sankt Peterburg, Kyjev, Charkov. Dva stroje Iľja Muromec mala k dispozícii armáda maršála Buďonného, ktorá zaútočila na Poľsko v roku 1920. Posledný bojový let Iľja Muromca sa uskutočnil v roku 1920.

 

Keďže I.I. Sikorskij, hlavný konštruktér strojov Ilja Muromec nesympatizoval s Červenými a v roku 1918 utiekol cez územie kontrolované admirálom Denikinom do prístavu Archangelsk a odtiaľ do Londýna, bolo zrejmé, že projekt Iľja Muromec nebudú ruskí komunisti podporovať. Do popredia sa postupne dostali ďalší sovietski leteckí konštruktéri : V.M.Petliakov, A.I. Mikojan, M.J. Gurijevič, N.N. Polikarpov, S.V. Iljušin, M.L.Mil a i. Od roku 1923 prestali Sovieti lietadlo Iľja Muromec používať.

Karol Oravečka