Aktuality, História,

Pravda a výmysly o trestaneckých práporoch

---

 

 

V Stalinovom rozkaze sa charakterizuje kritická situácia pre štát, vyvolaná ústupom Červenej armády, a výzva zastaviť ju. Na obnovenie disciplíny nariadil sformovať v každom fronte od jedného do troch trestaneckých práporov (po 800 ľudí) z veliteľov a v každej armáde 5-10 trestaneckých rôt (po 150-200 ľudí) z nižšieho veliteľského zboru a mužstva Červenej armády a tie stavať na najchúlostivejšie úseky frontu, čím im dať príležitosť „vykúpiť si krvou svoje zločiny pred vlasťou“. Málo sa však vie, že sovietsky rozkaz č. 227 nebol vo vojenstve novinkou, opieral sa napr. aj o skúsenosti Wehrmachtu, ktorý na východnom fronte vlastné trestanecké jednotky vytvoril už pred 2. sv. vojnou.

 

V momente vydania rozkazu č. 227 sa začali písať dejiny trestaneckých útvarov Veľkej vlasteneckej vojny. Za 80 rokov obrástli neuveriteľným množstvom mýtov, pretože v povojnových časoch sa im ako téme nevenovalo dostatok objektívnej bádateľskej pozornosti. Aj preto sa v čase rozpadu ZSSR stali trestanecké útvary obľúbenou témou bojovníkov so sovietskou minulosťou. V médiách, vo filmoch a v literatúre sa o vojenských trestancoch nehovorilo nič kladné, získali si len obraz frontových otrokov, ktorých osud nikoho netrápil.
Takýto názor vhodne zapadal do vtedy existujúcej koncepcie „potravy pre delá“, v súlade s ktorou Červená armáda dokázala víťaziť práve vďaka trestancom, vrhnutým do boja bez ohľadu na straty. Preto verejnosť až dodnes vníma trestanecké prápory nie ako prostriedok upevnenia disciplíny na fronte, ale ako represívny mechanizmus, nútiaci Červenú armádu víťaziť. Ale bolo to naozaj tak?

 

Ako sa plnil Stalinov rozkaz č. 227?
Vo vojskách ho spočiatku prijímali nie príliš povinne. O mesiac, 15. 8. 1942, na to reagoval náčelník Hlavnej politickej správy Červenej armády Aleksandr Ščerbakov, keď vo svojej direktíve poznamenal, že na fronte sa k tomuto rozkazu postavili formálne, nazdávajúc sa, že je len „ďalšou kampaňou“ a preto velitelia jeho podstatu ani nedoviedli do povedomia mužstva. Politické orgány a vojenské rady často neposkytovali pomoc pri formovaní trestaneckých útvarov, presúvajúc zodpovednosť za ne druhoradým funkcionárom. Podľa Ščerbakova mnohí politickí pracovníci očividne nepochopili, že Stalinov rozkaz je „základným vojensko-politickým dokumentom“, určujúcim bojové úlohy Červenej armáde.

 

Naozaj, bojujúc o realizačnú disciplínu podľa rozkazu č. 227 zavádzaním trestaneckých útvarov do vojsk si vrchné velenie samo sebe vytvorilo bolehlav. Možno bol rozkaz aktuálny, no nebol pripravený na jasné plnenie, pretože informácií o ňom bolo nedostatok. Stalin nariadil sformovať trestanecké útvary z „previnilcov disciplíny zo zbabelosti a nedostatočnej mužnosti“, k tomu určil počty ľudí v nich a tým sa to skončilo. Takáto situácia dospela do vzniku dvoch situácií s trestancami.

 

 

V prvom prípade sa v armádach vytvárali trestanecké roty, lenže trestancov bolo tak málo, že ich nebolo kým sformovať. Napríklad, v 54. armáde bolo k dispozícii na vytvorenie 10 rôt len 19 potrestaných vojakov. A tých do času sformovania trestaneckých rôt vyradili z účasti v bojoch.

 

Alebo iný prípad. 137. trestanecká rota bola v tyle vyše troch mesiacov. Preto mali jej trestanci lepšie podmienky, ako vojaci v prvej línii. Takýchto príkladov je viac.

 

V druhom prípade boli trestanecké útvary sformované rýchlo, no na úkor porušenia rozkazu č. 227. Napríklad, v 64. armáde do nich okrem zbabelcov a dezertérov zaraďovali aj odsúdencov vojenským tribunálom za vlastizradu, za politické zločiny alebo za spánok počas služby a istého obuvníka dokonca za „všeobecnú nedisciplinovanosť“.

 

 

K štatútu „štrafnikov“
Velenie Červenej armády bojovalo s takouto praxou a pomôcť mu v tom mal rozkaz Ľudového komisára obrany č. 298 z 28. 9. 1942, ktorý vysvetľuje postavenie trestaneckých útvarov. V súlade s ním velitelia a mužstvo, ktorí prejavia v boji zbabelosť alebo nedostatočnú odolnosť, vysielajú sa do trestaneckých práporov alebo do trestaneckých rôt na obdobie 1 až 3 mesiacov, aby si v nich vykúpili svoju vinu. „Štrafnikmi“ sa mohli stať aj odsúdenci vojenským tribunálom, ktorým bol trest podmienečne odložený. Toto bolo neskôr uzákonené rozkazom Ľudového komisára obrany č. 323 zo 16. 10. 1942. Odsúdenému vojenským tribunálom mohol byť trest prepáčený za hrdinský čin.

 

 

Vojenskí trestanci boli zbavení všetkých hodností a vyznamenaní, no mohli byť ustanovení do veliteľskej funkcie s prisúdením hodnosti slobodník až seržant. Za nesplnenie rozkazu, za sebapoškodzovanie, za útek z boja alebo za pokus prebehnúť k nepriateľovi sa dával trest, vrátane do zastrelenia na mieste. Avšak za bojové hrdinstvo mohol byť trestanec predčasne oslobodený alebo aj vyznamenaný.
Po uplynutí určeného trestu boli trestanci prepúšťaní z trestaneckých útvarov s obnovením ich hodností a všetkých práv. A tí, ktorí boli v boji ranení, boli automaticky považovaní, že si trest vykonali. Posielaní boli do lazaretov a po vyliečení pokračovali v ďalšej službe s plnými obnovenými právami.

 

Tí, ktorí sa stali invalidmi, dostávali penziu. Rodiny padlých vojenských trestancov dostávali penziu podľa všeobecných pravidiel.
Za roky Veľkej vlasteneckej vojny prešlo cez trestanecké útvary 427 910 ľudí. Pričom zďaleka nie všetci padli v boji, pretože po službe v nich sa vracali späť do útvarov bojujúcej armády.

 

Príkladom toho môže byť aj osud prieskumníka 68. tankovej brigády staršieho seržanta V. M. Korobka, ktorý bol na jar 1943 poslaný do 151. trestaneckej roty. Dňa 11. 5. 1943 si v bojoch vykúpil svoji vinu a vrátil sa späť do svojej brigády. Bola mu vrátená hodnosť i medaila Za odvahu. Neskôr si v boji vyslúžil dva rady: Rad Červenej hviezdy a Rad Slávy 3. stupňa.

 

Z trestaneckých do disciplinárnych
Dejiny vojenských trestancov Veľkej vlasteneckej vojny majú dve etapy. Začiatkom prvej je rozkaz č. 227. V tom čase sa vojenskými trestancami stávali zbabelci a dezertéri, ktorým trestanecké jednotky dávali šancu vykúpiť si vinu. Pre štát a armádu to boli ťažké časy, pretože nepriateľa bolo nutné zastaviť za každú cenu.

 

K augustu 1943 sa však situácia na fronte zmenila: Wehrmacht utrpel porážku pri Stalingrade a v Kurskom oblúku a Červená armáda ho začala hnať na západ. V tom čase už nebol rozkaz č. 227 potrebný („Ani krok späť“), pretože bojaschopnosť a bojový duch sovietskych vojsk vzrástol. Stále však bolo nutné podporovať vojenskú disciplínu.

 

Druhá etapa sa začala z rozkazu Ľudového komisára obrany č. 413 z 21. 8. 1943, ktorým sa Stalin rozhodol podporovať ju pomocou trestaneckých útvarov, zmeniac ich de facto na disciplinárne. Dal právo veliteľom útvarov a zväzkov posielať v rámci svojich právomocí bez súdu do trestaneckých rôt poddôstojníkov a mužstvo, ktorí sa previnili spáchaním niektorých priestupkov. Konkrétne za: „svojvoľné opustenie postu, dezerciu, nesplnenie rozkazu, premárnenie a krádež vojenského majetku, porušenie stanovených pravidiel strážnej služby a za ďalšie vojenské priestupky v prípadoch, ak bol obyčajný disciplinárny trest za ne nedostatočný“.

 

Avšak aj takáto právomoc bola obmedzená rozkazom Ľudového komisára obrany č. 357, podľa ktorého tieto priestupky museli byť podporené priznaním obvineného. Až takéhoto previnilca posielali do trestnej roty alebo ho postavili pred súd.

 

Na jednej strane táto novinka umožnila previnilým červenoarmejcom vyhnúť sa vojenskému tribunálu, na druhej umožňovala veliteľom niektorých útvarov porušovať rozkaz č. 413. K decembru 1943 generálny štáb zistil, že niektorí velitelia prevyšujú svoje právomoci a do trestaneckých rôt posielajú: bez priznania si viny; na čas dlhší ako tri mesiace a dokonca bez určenia termínov; za malé priestupky, ktoré mohli byť riešené disciplinárne; za nevhodnosť na výkon vojenskej služby; trestne odsúdených; ženy.

 

Na zastavenie takejto praxe Stalin zaviazal veliteľov frontov a armád aby preverovali rozhodnutia svojich veliteľov a prijímali opatrenia na odstránenie týchto narušení. Previerky plnenia rozkazu č. 413 a poriadku v trestaneckých útvaroch sa uskutočňovali do konca vojny a ich narušiteľov čakali tvrdé tresty. Napríklad, v decembri 1944 maršal G. Žukov poslal pred súd dvoch veliteľov trestaneckých rôt 47. armády za „nezákonné konanie voči podriadeným vojenským trestancom“. Takéto opatrenia boli nutné, pretože bojaschopnosť trestaneckých útvarov sa začala znižovať a začala v nich prekvitať dezercia.

 

Potrava pre delá alebo dobrí vojaci?
Existuje ustálený názor, že trestanci boli na fronte spotrebným materiálom, ktorý nebolo treba ľutovať. No bolo to naozaj tak? V duchu rozkazu č. 227 vojenskí trestanci pôsobili na „najťažších úsekoch frontu“. Veľmi často im zverovali rôzne nebezpečné úlohy, také ako prieskum bojom alebo prieskumné vyhľadávanie, stavajúc úlohu získania zajatcov. Vyslanie na plnenie takejto úlohy si vyžadovalo bojovú prípravu. No a vojenskí trestanci ju absolvovali.

 

Už v auguste 1942 vojaci, ktorí sa dostali do trestaneckých jednotiek, museli pred odoslaním na front povinne absolvovať prípravný kurz. Napríklad, 20. 8. 1942 štáb 53. armády Severozápadného frontu schválil dvojtýždňový program prípravy vojakov trestaneckých rôt. Zaradená sem bola ich taktická, palebná, ženijná, ošetrovateľská príprava a boj z blízka.

 

Ďalším príkladom prípravy trestaneckých vojakov môže byť výcvikový program 3. údernej armády Kalininského frontu, ku ktorému pristúpili s ešte väčšou vážnosťou. V súlade s ním vyčlenili „štrafnikom“ 200 hodín prípravy za 20 dní, v rámci ktorých sa 70 hodín venovalo taktike, 90 hodín streleckej a palebnej príprave a ostatný čas bol vyčlenený na politickú prípravu a štúdium vojenských predpisov.

 

Štáb 257. streleckej divízie stanovil, že príprava potrestaných vojakov plnila nasledovné ciele: „Osobitú pozornosť venovať výchove mužstva a nižších veliteľov iniciatíve, smelosti a tvrdej vôle pri plnení úlohy za každých podmienok bojovej situácie. Dôsledne vychovávať potrebu vzájomnej pomoci, smelosť, vytrvalosť, neohrozenosť a pripravenosť na sebaobetovanie. Cvičiť len to, čo je potrebné pre vojnu. Na zamestnaniach nepripúšťať žiadne podmienečnosti. Dosahovať, aby 100 % výcvikového času bolo využitých na zamestnaniach“.

 

Tieto slová by robili česť aj súčasnému specnazu. No v prípade roka 1942, kedy nové útvary vstupovali okamžite do boja, znejú prekvapivo. Pretože v tých časoch nebol na dlhý výcvik čas. Aj z toho vyplýva, že sovietske velenie považovalo úlohy trestaneckých jednotiek za veľmi dôležité, keďže toľko času vyčleňovalo na ich prípravu. V decembri 1943 Stalin stvrdil túto pozíciu, stanoviac termín pobytu „štarafnikov“ v tyle do času ich vyslania na front „pre tých, ktorí majú vojenskú prípravu, nie viac ako mesiac, a pre nevycvičených do troch mesiacov“.

 

Ako bojovať s mýtom?
Vojnové dokumenty vyvracajú názor, že vojenskí trestanci boli potravou pre delá a frontovými otrokmi. Skôr to boli vojaci dočasne obmedzení v právach, ktorí dostali príležitosť vykúpiť si vlastnú vinu za zbabelosť a potom aj za narušenia disciplíny. Nachádzanie sa v trestaneckých útvaroch im bolo ťažkým obdobím služby, osobitne, ak sa v jednotkách nedodržiavali ustanovenia, vytýčené príkazmi Ľudového komisariátu obrany o „štrafnikoch“. Velenie sa však usilovalo kontrolovať tento proces a bojovať s jeho porušovateľmi.
Hovorí sa, že s mýtmi je zbytočné bojovať. Jediný efektívny spôsob boja s nimi je vysvetľovať ich. Pretože mýty o „štrafnikoch“ falzifikujú chápanie 2. svetovej vojny i víťazstvo Červenej armády a spojencov v nej.

 

Prvé trestanecké jednotky Wehrmachtu
Disciplinárne prápory sa v nemeckej armáde objavili ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny. V roku 1939 ich bolo osem. Boli v nich vojaci, ktorí sa dopustili rôznych priestupkov. Používali sa najmä ako vojenské stavebné a ženijné jednotky. Po víťaznom poľskom ťažení boli disciplinárne prápory rozpustené, zrejme s ohľadom na to, že vo Wehrmachte nikdy nebudú zbabelci, lajdáci a zločinci.

 

Ale vypuknutie vojny so ZSSR ukázalo, že morálku mnohých vojakov a dôstojníkov treba posilniť nielen povzbudením a vyznamenaním. Protiofenzíva sovietskych vojsk pri Moskve v decembri 1941 prerástla do generálnej ofenzívy Červenej armády. Skupina armád „Stred“ bola istý čas na okraji priepasti. V niektorých oblastiach nemecké jednotky v panike ustupovali a ponechali napospas osudu stovky aut, diel a tankov. Hitler zúril. Preto vydal 16. decembra 1941 rozkaz, ktorý zakazoval vzdať sa pozícií bez povolenia zhora. Vojaci, ktorí dezertovali z frontovej línie, boli na mieste zastrelení.

 

Po nastolení základného poriadku nacistické vedenie vytvorilo na východnom fronte 100 trestaneckých jednotiek. Podmienky v nich boli stanovené na čas od šiestich mesiacov do piatich rokov. Ich trestanci museli slúžiť „od zvonenia do zvonenia“.

 

Nerušilo to ani zranenie, ani hrdinské činy. Čiže nemecký vojak, na rozdiel od Sovietov, nemohol krvou odčiniť svoju vinu. Aj z nemocnice sa vyliečení opäť vracali do svojho trestného práporu. Počet nemeckých „štrafnikov“ na východnom fronte bol presne stanovený – 16 500 ľudí, čo zodpovedalo stavu pešej divízie. 100 trestaneckých jednotiek bolo rovnomerne rozmiestnených pozdĺž celého sovietsko-nemeckého frontu.

 

Zároveň sa prísne dodržiaval princíp kasty: existovali dôstojnícke trestanecké roty, poddôstojníci a vojaci. Niekedy ich z taktických dôvodov spájali do práporu. Je jasné, že tieto jednotky boli v boji často bez krytia delostrelectvom, tankami a lietadlami.
SS-áci mali vlastné trestanecké jednotky. Najznámejším z nich bol prápor Dirlewanger, „preslávený“ zverstvami na civilnom obyvateľstve. Aj u nás počas SNP.

 

Prevažná väčšina nemeckých trestancov bola na východnom fronte. Ale v októbri 1942 sa aj vo Francúzsku objavila trestná formácia, 999. brigáda. Je zvláštne, že bola sformovaná z komunistov, sociálnych demokratov, zločincov a homosexuálov, ktorí boli v koncentračných táboroch. Podľa oficiálnych údajov prešlo počas druhej svetovej vojny systémom nemeckých trestaneckých práporov 198 tisíc ľudí.
Vladimír Mikunda