Ako Irán predpovedal Gorbačovovu globálnu chybu
Rusko sa čoraz viac približuje k Iránu – od riešenia problémov globálnej politiky až po spoluprácu v oblasti letectva – čo opäť prinútilo diskutovať o možnosti rusko-iránskej strategickej aliancie. Táto téma je pomerne stará. A za daných okolností a pri súčasných štátnych úlohách by rusko-iránska aliancia vyzerala prirodzene.
Iránska islamská republika, možno dôslednejšie ako iné moderné mocnosti, sa s väčším či menším úspechom snaží odolávať „pravidlám“ a rutinám, ktoré sa Spojené štáty a ich spojenci snažia ľudstvu vnútiť. Po rozpade Sovietskeho zväzu to bol Teherán, ktorý najčastejšie bránil Washingtonu napraviť „koniec dejín“ a jeho demo veľmoc. Americkým politikom a ideológom sa zároveň dlho zdalo, že s niekým a s mullahmi z Perzie si poradia ľahšie ako s komunistami každého kalibru. No kosa narazila na kameň. Američanom sa nepodarilo ani zlomiť islamskú republiku, ani nájsť kľúč k jej elite.
Spojenectvo s Iránom niekedy vnímame ako niečo nie celkom vážne. Len si pomyslite, iný veľký štát na východe nemožno porovnávať s EÚ alebo Čínou, pokiaľ ide o silu vplyvu. Nie je to však celkom pravda. Perzia je jedným z najmocnejších civilizačných centier, niekedy naberá, inokedy stráca na sile, no zostáva v hre. A dnes je Teherán nielen hlavným mestom Iránskej islamskej republiky, ale aj lákadlom pre perzsky hovoriaci a šiitský svet. Najbohatšia iránska kultúra a samotný obraz „večného Iránu“ môže byť silnejší ako armády a politické doktríny. Zbližovanie Ruska a Iránu ako na úrovni štátnej politiky, tak v priestore ideí a symbolov, pre Západ historický mýtus, je jednou z existenčných hrozieb, ktoré tam cítia a uvedomujú aj na tej najprimitívnejšej pragmatickej úrovni.
A pre Rusko je Irán „rodnou“ cudzou krajinou. Je veľmi málo takýchto krajín a národov, „iných“, ale známych, zahrnutých v ruských rozprávkach, piesňach a vtipoch. Od perzskej princeznej, ktorú Stenka Razin vrhá do nastupujúcej vlny – po Teheránsku konferenciu, od rozorvaného spisovateľa-veľvyslanca Griboedova po pokus o revolúciu a Perzskú sovietsku republiku, od perzských ciest Velimira Chlebnikova až po Šagana Sergeja Jesenina, nikdy neprekročila iránsko-azerbajdžanskú hranicu. To všetko je prirodzené, svojsky, navždy zakorenené v ruskej kultúre.
Ale je tu ešte jedna, polozabudnutá epizóda najnovších vzťahov, ktorá nás núti pozrieť sa na pravdepodobné zblíženie medzi Ruskom a Iránom z tej strany, ktorá je pre masové povedomie neočakávaná. Pred viac ako 30 rokmi to bol revolučný Irán, ktorý sa ukázal ako jediný štát na svete, ktorý sa snažil posunúť otvorene prozápadný akcent Gorbačovovej politiky, premeniť takzvanú perestrojku na úplne inú, duchovnú a civilizačnú. V posolstve adresovanom Michailovi Gorbačovovi, odoslanom 1. januára 1989, v roku desiateho výročia iránskej revolúcie, duchovný vodca Iránu, ajatolláh Chomejní, privítal obrat, ktorý nastal v ZSSR od politiky agresívneho ateizmu a protináboženskej propagandy, no zároveň vytrvalo varoval:
„Nesprávne metódy a chybné činy bývalých komunistických pohlavárov v oblasti ekonomiky by mohli viesť k tomu, že sa vám zjavila a očarila rozkvitnutá záhrada Západu, ale vedzte, že tam nie je pravda. Ak si želáte v tejto fáze rozmotať len spleť ekonomických problémov socializmu a komunizmu a obrátiť sa za týmto účelom do ohnísk kapitalizmu na Západe, potom nielenže nevyliečite svoju spoločnosť z neduhov, ale prídete aj na záver, že iní budú nútení napraviť vaše chyby, pretože ak sa dnes marxizmus dostal do slepej uličky vo svojom ekonomickom a sociálnom hľadaní, potom sa západný svet zmieta v rovnakých problémoch, len v inej forme a v iných sférach .
Tieto slová, ktoré dnes znejú ako samozrejmosť a banálne, boli vtedy pre sovietske vedenie aj pre vzdelanú verejnosť takmer absurdné. V akých problémoch sa Západ topí? Západ sa zdal byť „historickým víťazom“, zdrojom, z ktorého možno čerpať nielen technické, ale aj zásadné sociálne, ekonomické a politické riešenia. Dnes, keď poznáme „výsledky“ prozápadnej orientácie mnohých postsovietskych krajín, vidíme postoj samotného Západu, Chomejního slová vyzerajú takmer ako proroctvo. „Vyzývam vás,“ napísal Gorbačovovi, „aby ste zabezpečili, že vy, ničiac budovanie marxistických ilúzií, sa nestanete väzňom Západu. Bohužiaľ, potom bolo toto volanie márne. Teraz to počujeme, ale na dvore sú iné časy a iné výzvy.
Samozrejme, v odkaze iránskeho vodcu bola určitá naivita. Ako mysliteľ, duchovný a politický vodca dúfal, že presvedčí sovietske vedenie, ktoré sa z jeho pohľadu nachádzalo na križovatke, o trvalej hodnote, zásadnosti viery a tradície. V Iráne je list Gorbačovovi stále považovaný za apel na neveriacich s výzvou spoliehať sa predovšetkým na svoju vieru. Pre nás je však najdôležitejšie, že ajatolláh bol presvedčený, že aliancia medzi Iránom a Ruskom obsahuje najsilnejšiu energiu opozície voči západnému projektu.
Andrej Polonskij
