Čo sa stalo so Stalinovými hirošimskými rozviedčíkmi?
Úrady ZSSR chápali, že bombardovanie Hirošimi a Nagasaki nebolo len útokom proti Japoncom, ale aj zastrašením Rusov.
Prezident USA Harry Truman bol nezmieriteľný protivník komunizmu (na rozdiel od jeho predchodcu Franklina Roosevelta). Aj preto chcel Stalin vedieť čo možno najviac o výsledkoch použitia atómovej zbrane, pričom od najdôveryhodnejších zdrojov. Ako prvé bolo treba vyjasniť, či sa naozaj sila výbuchu rovnala „20-tim kilotonám trinitrotoluenu“, ako tvrdil Truman.
Do Hirošimi a Nagasaki boli vyslaní rozviedčíci hlavnej priezvednej správy (GRU) ZSSR Michail Ivanov a German Sergejev. Oficiálne boli v Japonsku ako členovia sovietskej diplomatickej misie. Fakty o Sergejevovi sa nezachovali, dokonca ani jeho meno a priezvisko nemusia byť pravé. O Michailovi Ivanovovi je známe, že bojoval ako dobrovoľník v španielskej občianskej vojne a v roku 1941 bol vyslaný do Japonska – formálne ako tajomník konzulárneho oddelenia. V skutočnosti bol to práve Ivanov, kto zabezpečoval spojenie s miestnou rezidentúrou, vrátane s legendárnym Richardom Sorgem.
Pokyn z Moskvy…
…určoval, aby rozviedčíci získali údaje o výsledku bombardovania a určili hĺbku kráterov, vytvorených v dôsledku výbuchov. V Hirošime sa agenti ocitli 16. augusta 1945 a pred návratom do Tokia navštívili aj Nagasaki. Cesta to nebola jednoduchá, Japonci boli rozhnevaní na všetkých belochov, sovietskych diplomatov zahádzali kameňmi.
Na mieste výbuchu sovietskych agentov ohromilo hneď to, že sa tam nenachádzal žiadny kráter po výbuchu, čo bolo jednoznačným svedectvom, že Američania použili bombu principiálne nového typu. Ivanov, popisujúc svoje pocity o Hirošime, porovnal následky výbuchu s konaním nejakého obra.
Na kameňoch videli siluety zomretých ľudí, tzv. „tiene Hirošimi“. Sovietski rozviedčíci zbierali potrebné vzorky v samotnom epicentre výbuchu medzi pokrivenými koľajami, popolom zasypanými ruinami a spálenými telami ľudí. Stačil pohľad na tieto následky a hneď bol badateľný krutý následok atómovej zbrane. „Hrozné je to čo i len spomenúť, no vzali sme odtiaľ napoly zuhoľnatenú hlavu s plecom a rukou,“ spomínal Ivanov.
O tri dni odoslal Ivanov do Moskvy kufor so vzorkami rádioaktívnej pôdy, s kameňmi a ostatkami mŕtvych. Ku svojej správe priložil aj preklady článkov japonských novín o situácii v zničených mestách.
Keď Ivanov osobne rozprával o svojich pocitoch Stalinovi a Berijovi, šokovaný „ľubjanský maršal“ (rozumej Berija) neuveril správe a nazval agenta GRU „panikárom“. Stalina to však presvedčilo o nutnosti aktivizovať sovietsky atómový projekt. Preto 20. 8. 1945 vytvoril Prvú hlavnú správu pri Rade ľudových komisárov ZSSR na riadenie atómového projektu na čele s Borisom Vannikovom. Zároveň bol vytvorený špeciálny výbor na riadenie „všetkých prác na využitie vnútriatómovej energie uránu“, do čela ktorého postavil Lavrentija Beriju.
V tom čase už rozviedčíci, ktorí pobudli na miestach atómového bombardovania, ochoreli na chorobu z ožiarenia. German Sergejev na ňu čoskoro zomrel, Ivanov ju prežil. Napriek tomu, že mu lekári vymenili osem litrov krvi, on sám bol presvedčený, že z najhoršieho ho dostala fľaša japonskej whisky Suntory, ktorú vypil v Hirošime.
Od tých čias sa medzi sovietskymi vojakmi, ktorí boli zasiahnutí rádioaktívnym žiarením, tradoval názor o ochrannom účinku alkoholu. Námorníci atómových ponoriek, ktorí pili dva deci suchého vína, ich na počesť rozviedčíka nazývali „Ivanovovým stakanom“.
Michail Ivanov sa dožil roku 2013. Zomrel ako generálmajor GRU vo veku 101 rokov.
Vladimír Mikunda
