Rusko, 4.august 2022 (AM) – Pred 45 rokmi (20. 5. 1977) sa v ZSSR uskutočnil prvý let prototypu ťažkého stíhača 4. generácie, označeného šifrou T-10. Dnes vieme, že išlo o Su-27. Jeho konštruovanie sa stalo začiatkom celej epochy v sovietskom (ruskom) bojovom letectve. Skúsenosť vzdušnej vojny vo Vietname, kde na seba narazili dve vtedy najlepšie konštrukčné školy – sovietska a americká, ukázala limit možností stíhačov vtedy dominantnej 3. generácie.
Naháňačka za 4. generáciou
Na začiatku 1970-tych rokov sa požiadavky na stíhače zvyčajne formulovali bez akýchkoľvek štandardov, najviac podľa vlastných možností s prihliadnutím na úspechy konkurentov. Nadzvukové stíhacie letectvo stále prežívalo počiatočnú etapu búrlivého vývoja, na ktorej boli „otvorené všetky cesty“.
K vtedajšej „tretej generácii“ dodatočne priradili prvé sériové stíhače, schopné desiatky minút zachovávať nadzvukovú rýchlosť, majúce vo svojej výbave plnohodnotné radary a bohatú súpravu senzorov, ktoré boli zároveň aj vysoko manévrové a univerzálne.
Samotný park strojov 3. generácie sa ukázal byť pestrý. Zaradené sem boli prvé letúne so zvislým štartom a pristávaním (napr. britský Harrier), ako aj prvé stíhače majúce zbrane, účinok ktorých bol aj za hranicou viditeľnosti. Typickými predstaviteľmi 3. generácie boli americký McDonnell Douglas F-4 Phantom, sovietsky MiG-23 a francúzsky Dassault Mirage III.
Aká je štvrtá generácia?
O štvrtej generácii sa spočiatku uvažovalo ako o evolučnom rozvití tretej. Pochopiteľne, že v 1970-tych rokoch nikto nepredpokladal, že táto generácia letúňov sa stane dominujúcou svetu na dobré polstoročie – konštruované mašiny sa považovali len za neveľký krôčik vpred.
Lietadlá 4. generácie dostali káblové systémy riadenia, odstránené boli z ich konštrukcií veľké mechanické a hydraulické pohony. Ich hlavnou kvalitou sa stala super manévrovosť, dosiahnutá na úkor aerodynamickej stability – v ich konštrukcii začala prevládať nestabilná aerodynamická schéma.
Tieto stroje dostali indikátory na čelné sklo pilota, zavedená bola široká informatizácia všetkých uzlov a agregátov, doplerove radary s fázovou mriežkou sa stali povinnou výbavou detekčných systémov. Lietadlá 4. generácie mohli tiež dosahovať dvojnásobnú rýchlosť zvuku.
Su-27 proti F-15
Hlavným konkurentom Su-27 bol v tých rokoch americký McDonnell Douglas F-15 Eagle, ktorý bol prvým lietadlom 4. generácie na svete. V tom čase už bol zavedený do sériovej výroby.
Konštruovanie tohto lietadla bolo ukončené v roku 1972 a do prevádzky sa dostalo v roku 1976. V roku 1979 americké „Orly“ prešli prvým bojovým krstom, keď úspešne zostrelili štyri staré sýrske stíhače MiG-21 na libanonskom nebi.
V ZSSR bolo v rámci odvety rozhodnuté začať práce na perspektívnom stíhači na dosiahnutie vzdušnej nadvlády. V roku 1969 bol na to prijatý program skonštruovania perspektívneho frontového stíhača, do konkurzu ktorého sa zapojili kancelárie Suchoj, Jakovlev a Mikojan. V technickej špecifikácii bolo jednoznačne stanovené dosiahnutie prevahy nad F-15 a za hlavnú metódu vybojovania vzdušnej nadvlády bol určený blízky manévrový boj.
Povedzme priamo, reálne boje medzi F-15 a Su-27 sa nekonali, hoci nepriamo sa dá povedať, že „úloha leninskej komunistickej strany bola splnená“: v 1990-tych rokoch sa vďaka otepleniu vzťahov medzi Ruskom a USA zrazili tieto dve lietadlá v cvičných súbojoch. V auguste 1992 piloti Lipeckého centra bojového použitia a preškoľovania leteckých síl RF navštívili americkú základňu Langley a v septembri toho istého roku americkí piloti pricestovali do Lipecka. Zorganizované boli „spoločné manévre“ lietadiel F-15D a Su-27UB, vo výsledku ktorých jednoznačne zvíťazili ruské „sušky“. Aj keď americká strana výsledky tohto súboja nikdy oficiálne nepriznala.
Mimochodom, v roku 1972 ešte neboli bojové možnosti F-15 celkom známe a projekty Suchoja, Mikojana a Jakovleva si konkurovali medzi sebou. V roku 1972 sa konali dve vedecko-technické rady, vo výsledku ktorých boli projekty Jak-45 a Jak-47 odstránené z konkurzu. Projekt Mikojanovej konštrukčnej kancelárie, budúci MiG-29, sa ukázal byť absolútne iným stíhačom a preto vedenie Mikojanovej „firmy“ vystúpilo s návrhom rozdeliť program perspektívneho frontového stíhača a paralelne konštruovať dva stíhače – ťažký a ľahký, s maximálnou unifikáciou výbavy.
Ťažký, no super manévrový
Pre prototyp T-10, ktorý sa v ďalšom stane známym ako Su-27, bola zvolená schéma integrovanej kompozície, v ktorej sú krídlo a trup lietadla jednotným aerodynamickým povrchom. Taká schéma zabezpečila maximálnu vztlakovú silu a poskytla doplnkovú stabilitu pri nestabilných režimoch letu. Okrem toho bolo na T-10 použité krídlo s meniteľnou šípovitosťou, čo dodávalo lietadlu prevahu za letu v nadzvukovom režime.
Za hnací agregát bol zvolený turboreaktívny motor s forsážnou komorou AL-21F-3, ktorý skonštruovala OKB-165 A. M. Ľuľku. Dva tieto motory dodali počas forsáže ťah vyše 22 ton, čo umožnilo novému lietadlu Suchoja robiť vo vzduchu priam zázraky, vrátane všetkých figúr najvyššej pilotáže, či tvorby nových, akou sa neskôr stala svetoznáma „Kobra“.
Pri plnení „Kobry“ si lietadlo, bez toho, aby zmenilo smer letu, energicky zdvihne nos, zväčšujúc uhol ťahu do 120°, istý čas letí s chvostom vpredu a vzápätí sa rýchlo vracia do horizontálneho stavu. Pri uskutočnení „Kobry“ je aj aplikačný zmysel – takéto ciele mnohé radary strácajú. Sú to tie, ktoré sú voči radarovému lúču prakticky nehybné. Toto umožňuje využívať „Kobru“ na boj so systémami PVO. Tento manéver je využiteľný aj na únik pred prenasledovaním: prenasledovateľ Su-27 poskočí počas „Kobry“ vpred a sám sa stane pohodlným cieľom útoku.
Ďalším unikátnym manévrom Su-27 sa stala „Čakra Frolova“ alebo „Frolovská čakra“ (v tlači ju nájdete aj pod názvom Kulbit). Pomenovaná bola na počesť skúšobného letca Jevgenija Frolova. Lietadlo pri získaní výšky zároveň znižuje rýchlosť a z tohto postavenia robí „mŕtvu slučku“ na veľmi nízkych rýchlostiach, dosahujúc uhol útoku do 360°, čiže prakticky sa obráti okolo svojho chvosta! Aj tento manéver má aplikačný význam pre vzdušný boj.
Je zaujímavé, že učebné vzdušné boje preukázali absolútnu prevahu ťažkého Su-27 nad svojim počiatočným konkurentom MiG-29. Ide o to, že Su-27 sa vďaka lepšej manévrovosti a ťahu pri obrátkach dostáva za chvost MiG-u po jednom, dvoch okruhoch. Je to aj trochu prekvapujúce, pretože Su-27 je predsa len hmotnostne robustnejší ako MiG-29.
Kde sa vyznamenali Su-27?
Najväčšie skúsenosti z podmienkovo rovnakých reálnych súbojov má Su-27 práve od MiG-ov. V rokoch 1999-2000 sa niekoľko Su-27 zúčastnilo etiópsko-eritrejskej vojny v zostave vzdušných síl Etiópie. Vo vzdušných súbojoch bez strát zostrelili tri MiG-29 a vážne poškodili ďalší, ktorý bol na zemi potom tiež odpísaný.
Aj nedávno sa Su-27 dostal do vzdušných potýčok. Konkrétne 27. 5. 2022 Vzdušné sily Ukrajiny bombardovali ruské vojská na ostrove Zmejnyj dvomi Su-27. Všetko zaznamenal na video dron Bayraktar.
Lenže toto použite Su-27 ako frontových bombardérov vyšlo Ukrajine draho. Počas neúspešného vpádu na ostrov Kyjev stratil najmenej štyri Su-27, zostrelených zrejme ruskou PVO. Ďalší Su-27 bol zostrelený ruskou PVO nad Kyjevom 25. februára a druhé dva boli zničené vysokopresnými raketami na letiskách pri Žitomire a v Kropivnickom (Kirovograd).
Rusi použili štyri ťažké stíhače Su-27 aj 2. 10. 1992, keď nimi zamedzili výsadku gruzínskej posily na troch helikoptérach v Gantiadi, prinútiac ich pristáť. Su-27 sa okrem toho využíva aj ako prepadový stíhač. Len v ostatnom desaťročí Su-27 a Su-30 zastavili let vyše 500 prieskumných lietadiel potenciálneho protivníka.
V Sýrii ruské stíhače Su-27SM3 uskutočňujú bojové lety proti objektom teroristov, predvádzajúc relevantnosť ich nasadenia ako frontového bombardéra.
V súčasnosti je Su-27 vo výzbroji 13 štátov. Niekoľko Su-27, ktoré boli získané na Ukrajine, je aj v súkromných rukách v USA. Tieto patria do eskadry „Agresor“, ktorá sa využíva americkými letcami na precvičovanie bojových činností. Vyplýva z toho, že aj po polstoročí svojej existencie je Su-27 Američanmi považovaný za hrozného a uznávaného protivníka.
Význam Su-27 je však omnoho väčší, ako obraz veľkolepej bojovej mašiny. Stal sa totiž základnou platformou na vývoj celého radu stíhačov s vlastnými osobitosťami a špecializáciami: Su-30, Su-33, Su-34, Su-35. Popularitu tejto mašiny si vysoko cenia zahraniční zákazníci, ktorým boli aktívne exportované rôzne verzie Su-27 a Su-30. V podstate práve Su-27 a jeho modifikácie (napr. Su-30MKI) umožnili zachrániť ruský vojenský letecký priemysel v 1990-tych rokoch. Predaj stovák týchto mašín priniesol ruským fabrikám desiatky miliárd dolárov a upevnil prestíž ruských zbraní vo svete.
Prvý typ Su-27 pomaly odchádza do dôchodku, no omnoho dokonalejšie letúne, skonštruované na jeho platforme, budú zrejme slúžiť Rusku, jeho priateľom a spojencom ešte dlhé roky.
Vladimír Mikunda
