Focke-Wulf Fw 200 Condor, 2. časť: Nasadenie Condorov v rámci bombardovacej letky Kampfgeschwader 40
Základná štruktúra Kampfgeschwader 40
Oficiálne Kampfgeschwader 40 (KG 40) vznikla až v júni 1940 a dislokovaná bola vo francúzskom Bordeaux-Merignac. Jej prvým veliteľom bol skúsený bombardovací pilot, podplukovník Hans Geisse, ktorého v septembri 1940 povolali do Berlína a vo funkcii veliteľa ho nahradil ďalší vynikajúci bombardovací pilot, major Edgar Petersen.
KG 40 mala vo svojej výzbroji okrem lietadiel Fw 200 Condor aj bombardéry Heinkel He 111 a He 177, Dornier Do 217, Junkers Ju 88 a na prelome rokov 1944/1945 prišlo k pokusom vyzbrojiť KG 40 aj prúdovými stíhačkami Messerschmitt Me 262 Schwalbe. V prípade pokusu s Me 262 si dovolím trochu odbočiť a vysvetliť, prečo prišlo k pokusu nasadiť bombardovacích pilotov z Fw 200 Condor na prúdové stíhačky Me 262.
Dôvod, prečo Nemci chceli pilotov bombardérov na sklonku vojny preškoliť na pilotov stíhačiek Me 262 bol prozaický, skúsených stíhačov mali totižto Nemci na sklonku roku 1944 už katastrofálny nedostatok. Preškoľovať stíhacích pilotov s bojovými skúsenosťami na nové stíhacie lietadlo by bol náročnejší proces, ako nasadiť na Me 262 bombardovacích pilotov, pretože zmeniť bojové návyky nie je až tak jednoduché. Okrem toho, na sklonku II. svetovej vojny by nasadenie Fw 200 Condor už viedlo k veľkým stratám, skúsených pilotov mohli využiť Nemci na iných strojoch.
Piloti Fw 200 boli skúsení bombardovací a prieskumní piloti a jedna z možností nasadenia Me 262 spočívala v tom, že pilot získal výškovú prevahu, rýchlo zaútočil, vystrelil a potom využil svoj rýchly stroj, aby z bojiska jednoducho odletel. Nevstupoval do klasického manévrového boja, na ktorý boli zvyknutí stíhací piloti. Takáto podoba útokov bola bombardovacím pilotom blízka, dokázali držať smer a formáciu, a jediné na čo si museli zvyknúť, bola podstatne vyššia rýchlosť.
Projekt preškoľovania pilotov Fw 200 na Me 262 nakoniec neslávil úspech, pričom dôvodov bolo niekoľko. Skutočné preškoľovania pilotov sa začali až v januári 1945, na konci vojny však mali Nemci už nedostatok tak technických ako aj ľudských zdrojov, aby dokázali udržať Me 262 dlhodobo v bojovej pohotovosti a týchto lietadiel bolo navyše málo. Okrem toho chýbali náhradné diely a preškoľovanie bombardovacích pilotov na Me 262 si napokon vyžadovalo dlhší čas ako Nemci predpokladali – koniec vojny nastal skôr, ako stihli preškoliť dostatočný počet pilotov. Letka Me 262 Schwalbe s preškolenými pilotmi z Fw 200 Condor mala pôsobiť z letiska v severonemeckom Lűbecku.
Ale vráťme sa od tohto nie veľmi úspešného pokusu k bombardovacej letke KG 40 a k strojom Fw 200 Condor. V KG 40 sa postupne vykryštalizovalo 5 základných skupín. Spočiatku boli všetky Fw 200 Condor súčasťou I./KG 40, v júli 1942 však velenie Luftwaffe prezbrojilo I./KG 40 na stroje Heinkel He 177. II./KG 40 skupina vznikla v máji 1941 a bola vyzbrojená strojmi Dornier Do 217.
Na prelome rokov 1940/1941 Nemci sústredili všetky stroje Fw 200 Condor do III./KG 40, veliteľom jednotky sa stal skúsený bombardovací pilot, plukovník Martin Harlinghausen. IV./KG 40 – to bol pokus prezbrojiť bombardovacích pilotov na Me 262, V./KG 40 bola vyzbrojená z veľkej časti bombardérmi Junkers Ju 88.
Jednotlivé skupiny KG 40 bojovali podľa potreby v rôznom čase na rôznych bojiskách. Kvôli lepšiemu prehľadu možno rozdeliť nasadenie Fw 200 Condor podľa jednotlivých bojových kampaní, ktorých sa tieto stroje zúčastnili. Ide o:
– Počiatky bojového nasadzovania Fw 200 Condor (september 1939 – apríl 1940);
– Útok na Dánsko a Nórsko, francúzske ťaženie (apríl – jún 1940);
– Letecká bitka o Anglicko (jún 1940 – október 1940);
– Bitka o Atlantik a arktické oblasti (jún 1940 – december 1944);
– Nasadenie na Východnom fronte (december 1942 – august 1943);
– Afrika, Taliansko a Balkánsky front (január 1941 – december 1944).
Počiatky bojového nasadenia Fw 200 Condor (september 1939 – apríl 1940)
FW 200 Condor bol koncipovaný ako civilný stroj, ktorý dokázal letieť vo veľkých výškach a mal veľmi dlhý dolet. Po vypuknutí vojny v septembri 1939 zabrala, ako bolo už spomenuté v 1. časti, všetky lietadlá Fw 200 nemecká Luftwaffe. Išlo o stroje typu Fw 200V-10, Fw 200A a Fw 200B. Tieto stroje pilotovali skúsení piloti Lufthansy, ktorí povinne absolvovali ešte v čase pred vojnou aj vojenské kurzy pre bombardovacích pilotov.
Spočiatku Nemci vytvorili špeciálny oddiel 10./KG.z.b.V 172, do ktorého spadali všetky Fw 200 Condor, veliteľom tejto jednotky bol dôstojník v zálohe Otto Bauer, ktorý v 30. rokoch lietal na gigantickom Junkerse G 38. Úlohou jednotky bolo od septembra 1939 napádať v prvom rade britské námorné plavidlá, narúšať zásobovacie trasy do Veľkej Británie, vykonávať hĺbkový prieskum nad oceánom a plniť dôležité meteorologické úlohy. Poľského ťaženia sa lietadlá Fw 200 Condor nezúčastnili.
Významným odborníkom, ktorý participoval na vypracovaní strategických a taktických atribútov pre nasadenie strojov Fw 200 Condor bol plukovník Theodor Rowhel (1894 – 1978), ten bol leteckým esom I. svetovej vojny. V roku 1929 na Junkerse W 34 vytvoril svetový rekord, keď dosiahol letovú hladinu 12 739 metrov. Neskôr stál pri zrode nemeckého prieskumného letectva, vypracoval jeho stratégiu a taktiku, ktorú nemeckí leteckí prieskumníci vykonávali v rokoch 1938 a 1939 aj v blízkosti československých či poľských hraníc a neskôr zdokonalili v II. svetovej vojne.
Prvé skutočné bojové nasadenie lietadiel Fw 200 Condor súviselo na začiatku septembra 1939 s monitorovaním britských námorných trás a s prieskumom britskej námornej základne v Scapa Flow, kde sídlila časť britskej bojovej hladinovej flotily. Scapa Flow mala pre Nemecko obzvlášť trpkú príchuť porážky, lebo tu mali Nemci odovzdať po porážke I. svetovej vojny všetky svoje bojové lode – Nemci však takúto potupu odmietli a všetky svoje lode radšej potopili.
Prvé lietadlo Fw 200V-10 Condor, ktoré malo nafotiť prístav Scapa Flow malo problémy s motormi, lietadlo sa krátko po štarte zrútilo, piloti sa zachránili na padákoch. Ďalší Fw 200 však už odletel bez problémov a nafotil britské lode v Scapa Flow, čo priviedlo Nemcov k smelej myšlienke preniknúť ponorkou do chráneného prístavu a zaútočiť na britské lode priamo v prístave.
Do chráneného prístavu nakoniec prenikla nemecká ponorka U 47 (typ VII B), pod vedením korvetného kapitána Günthera Priena. V Scapa Flow korvetný kapitán Prien potopil britskú bojovú loď HMS Royal Oak, zahynulo 833 britských námorníkov. Prístav Scapa Flow sa tak stal symbolom potupy Royal Navy, bez leteckých snímkov, ktoré nafotila posádka Fw 200 Condor a meteorologických údajov by však korvetný kapitán Günther Prien nemal dostatok informácií k tomu, aby si našiel cestu do prístavu chráneného mínami a zátarasmi a takisto by nevedel, aké lode sa v prístave práve nachádzajú.
V nasledujúcich mesiacoch pokračovali posádky lietadiel Fw 200 Condor v monitorovaní britských námorných trás a útočili na jednotlivé lode, ktoré privážali do Veľkej Británie potraviny, suroviny a strategický materiál. Svoju činnosť vykonávali v kooperácii s nemeckou Kriegsmarine, aj keď v prvom období táto spolupráca nebola práve najúspešnejšia. Dôvodov bolo niekoľko: keď piloti odvysielali koordináty zistených prvotných konvojov cez deň (v prvej polovici roku 1940 ešte stále veľa britských lodí plávalo osamotených a spoliehali sa na to, že ponorkám utečú, konvoje sa začali organizovať až cca v druhej polovici roku 1940), ponorkoví velitelia správu nemohli vo väčšine prípadov prijať, pretože sa plavili kvôli britskému letectvu a utajeniu pod hladinou.
V noci, keď sa ponorky po niekoľkých hodinách vynorili, už informácie neboli časovo relevantné a ponorkoví velitelia museli ciele opäť vyhľadávať v sektoroch, kde boli lode objavené pred niekoľkými hodinami. Preto posádky lietadiel Fw 200 podnikali aj letecké útoky na britské lode, ktoré v počiatočnom období ešte neboli vyzbrojené protilietadlovým delostrelectvom a mnohé lode sa plavili, ako bolo spomenuté vyššie – osamotene a nie v konvojoch. Nevýhodou lietadiel Fw 200 Condor bola na rozdiel od He 111 či Do 217 relatívne nízka nosnosť bômb, ktoré dokázali uniesť, svojím doletom však konkurenčné nemecké lietadlá vysoko predčili.
Útok na Dánsko a Nórsko, francúzske ťaženie (apríl – jún 1940)
V marci 1940 bolo zrejmé, že Nemci, rovnako ako Angličania, dobre chápu strategický význam Škandinávie pre ďalšie vedenie vojny. Pokiaľ Švédsko ostávalo striktne neutrálne, Fínsko bolo v nemeckej sfére vplyvu, Dánsko a Nórsko kontrolovali Angličania. Ak by sa Nemcom podarilo obsadiť Nórsko, pozície Británie by sa vo vojne výrazne zhoršili. Nemci, rovnako ako Briti, sa preto rozhodli Nórsko obsadiť – predbehli Britov o niekoľko hodín, zatiaľ čo nemecký Wehrmacht obsadil Dánsko, nemeckí parašutisti obsadili Nórsko, takže sa britský expedičný zbor musel z mora vrátiť späť do britských prístavov.
V marci 1940 posádky lietadiel Fw 200 vykonávali letecký prieskum Dánska a Nórska a po začiatku nórskeho ťaženia štyri stroje Fw 200 Condor zásobovali nemeckých výsadkárov v Narviku muníciou, potravinami či medicínskym materiálom. Posádky lietadiel Fw 200 takisto útočili na britské lode v okolí Narviku. V týchto bojových misiách sa preslávil nadporučík Alfred Henke, ktorý patril k najskúsenejším pilotom nemeckej Lufthansy a lietal na trase do New Yorku, pričom lietadlo skutočne dokonale poznal. Postupne sa počet strojov Fw 200 Condor v aktívnej službe zvyšoval, medzi nemeckými odborníkmi však prebiehala pomerné ostrá diskusia, či sa nemajú tieto lietadlá stiahnuť a nahradiť štvormotorovými strojmi Ju 90, ktoré boli podstatne robustnejšie. Nemeckí odborníci nakoniec dospeli k názoru, že vo vojenskej službe ponechajú stroje Fw 200 Condor a Ju 90 ostanú k dispozícii civilnému letectvu.
Počas nórskeho ťaženia utrpeli posádky lietadiel Fw 200 aj prvé straty – zahynuli prví piloti, prví piloti sa dostali do zajatia, niektorí len dočasne, lebo z rúk nórskej armády ich čoskoro vyslobodili nemeckí výsadkári, iné posádky boli zostrelené nad morom a zahynuli alebo sa dostali do britského zajatia. Po ukončení nórskeho ťaženia používali posádky lietadiel lFw 200 v boji proti britskému loďstvu najmä letisko v Trondheime.
Po úspešnom obsadení Dánska a Nórska Nemci v rýchlom ťažení v máji a júni 1940 rozdrvili francúzske jednotky a britský expedičný zbor na francúzskej pôde, zvyšky britského zboru sa zachránili potupným útekom z Dunkirku. Obsadením prímorských oblastí Francúzska (francúzska pronemecká vláda vo Vichy na čele s prezidentom Petainom kontrolovala len vnútrozemie Francúzska, južné pobrežie Francúzska a francúzske kolónie) sa Nemcom otvorili nové možnosti vo vedení vojny.
Nemecké ponorky a takisto nemecké bombardéry mohli operovať z francúzskych prístavov a letísk, čo zvýšilo ich bojový akčný rádius. Nemecké bombardéry a prieskumné lietadlá KG 40 dislokované vo Francúzsku získali podstatne lepšie možnosti pre svoje bojové operácie. Hlavným letiskom KG 40 sa stalo letisko v Bordeaux Merignac. Z tohto letiska podnikali útoky na lode v blízkosti britských brehov. Posádky lietadiel Fw 200 obleteli Veľkú Britániu a pristávali na nórskych letiskách v Trondheime alebo v Stavangere, kde dotankovali pohonné hmoty, vykonala sa údržba a po rovnakej trase sa vracali na letisko v Bordeaux Merignac. Stroje Fw 200, ktoré podnikali námorný prieskum a hľadali konvoje či plnili meteorologické úlohy, lietali z Trondheimu až ku grónskym brehom, alebo kontrolovali arktické námorné trasy.
Letecká bitka o Britániu (jún 1940 – október 1940)
Letecká bitka o Britániu znamenala pre nemeckú Luftwaffe značné vypätie síl a spôsobila nemeckému bombardovaciemu letectvu vážne straty. Nemecké bombardovacie zväzky boli nasadené k tvrdým útokom voči silne chráneným britským strategickým cieľom (britské stíhačky a protilietadlové delostrelectvo).
S krytím nemeckých stíhačiek, ktorým sa napriek všetkému nepodarilo získať vo vzdušnom priestore Veľkej Británie prevahu, ničili nemecké bombardéry britské letiská, fabriky, prístavy, železničné a dopravné uzly. Straty v nemeckom bombardovacom letectve boli značné – ak bol stroj zostrelený nad Britmi kontrolovanom území, znamenalo to totálnu stratu posádky, pretože členovia posádky boli zajatí a pre Luftwaffe už nepoužiteľní.
Totálne nasadenie bombardovacích jednotiek sa dotklo aj lietadiel Fw 200 Condor. Napriek tomu, že stroj nedokázal niesť až také množstvo bômb ako iné nemecké bombardéry (maximálne 1000 kg bômb, v porovnaní s He 111, ktorý mal nosnosť cca 2500 kg, Ju 88 cca 3000 kg, Do 217 cca 2500 kg), zúčastnili sa piloti niekoľkých útokov na Britániu, útočili najmä na prístav Liverpool a ciele v jeho okolí.
Keďže stroj Fw 200 bol podstatne krehkejší ako iné nemecké bombardéry, prichádzalo veľmi často k jeho ťažkým poškodeniam a haváriám, takže po niekoľkých útokoch stroje Fw 200 stiahli z náletov proti Británii a nechali ich robiť to, čo im išlo najlepšie – hĺbkový prieskum nad morom, útoky na britské lode a koordináciu spolupráce s nemeckým hladinovým a ponorkovým loďstvom.
Nasadenie na Východnom fronte (december 1942 – august 1943)
Keďže informácií o lietadlách Fw 200 Condor je nakoniec viac ako som očakával, rozhodol som sa článok o bojovom nasadení lietadiel Fw 200 rozdeliť do dvoch častí. Informácie o nasadení strojov Fw 200 Condor na Východnom fronte sú podstatne kratšie, ako informácie o námornom prieskume a bitke o arktické oblasti, takže samostatný článok o námornom prieskume, bitke o arktické oblasti ako aj informácie o nasadení lietadiel Fw 200 Condor v Afrike, Taliansku a na Balkáne budú nasledovať až v tretej, záverečnej časti tohto miniseriálu.
Po skončení bitky o Britániu (jún až október 1940) pokračovali počas celého roku 1941 a 1942 posádky lietadiel Fw 200 v operáciach proti britským námorným cieľom, straty v radoch Fw 200 boli značné, postupne ich preto nahrádzali iné a robustnejšie nemecké stroje.
Na sklonku roku 1942, keď sa pri Stalingrade dostala do obkľúčenia 6. Paulusová armáda, stiahli takmer všetky zvyšné stroje Fw 200 (okrem strojov III./KG 40 v Nórsku) na Východný front s jediným cieľom. Pokiaľ bola bezpečná možnosť pristávať v kotli pri Stalingrade, mali lietadlá Fw 200 Condor zásobovať obkľúčených vojakov v Stalingrade potravinami, muníciou a zdravotníckym materiálom, späť mali odvážať z kotla ranených. Keď už pri Stalingrade nebolo možné pristávať, mali posádky Fw 200 zhadzovať potraviny, muníciu a zdravotnícky materiál v kontajneroch na padákoch.
Stiahnuté stroje Fw 200 Condor a ich posádky, ktoré mali operovať pri Stalingrade, dostali dispozícii letisko v dnešnom Donecku, odkiaľ podnikali svoje misie. Prvé lety so zásobovaním Paulusovej armády začali lietadlá Fw 200 v novembri 1942 a pokračovali až do úplnej likvidácie stalingradského kotla na začiatku februára 1943. Išlo pre pilotov a posádky o technicky a psychicky veľmi ťažké operácie, doslova kolotoč, ktorý enormne vyčerpával ľudské sily aj stroje.
Doneck pre Fw 200 zvolili ako ich letisko z prozaických dôvodov. Bol tu dôležitý železničný uzol, kam sa vozil potrebný strategický materiál vlakmi až priamo k letisku, kde ho nakladali do lietadiel, ktoré plne naložené potom vzlietli a leteli smer Stalingrad. Okrem lietadiel Fw 200 Condor sa do zásobovania obkľúčenej Paulusovej armády zapojili aj ďalšie stroje (Do 217, Ju 88, He 111, He 177…).
Vzdušnou čiarou je z Donecka do Stalingradu približne 340 km. Lietadlá Fw 200 Condor dosahovali rýchlosť 360 km za hodinu, takže nad Stalingradom mohli byť približne za hodinu. Nad Stalingradom museli transportné lietadlá chrániť nemeckí stíhači pred rojmi sovietskych stíhačiek.
Ak nakladanie vojenského materiálu v Donecku a základná predletová príprava trvala približne hodinu, hodinu trval let, hodinu trvalo vykladanie zásob v Stalingrade, nakladanie ranených a príprava k spiatočnému letu do Donecka, hodinu let zo Stalingradu do Donecka, dokázali nemeckí piloti urobiť okruh Doneck – Stalingrad a späť približne za 5 hodín. A to len za predpokladu, že pôjde bez problémov, čo však bol utopický stav, pretože každým týždňom sa pozície nemeckých síl v obkľúčenom Stalingrade zhoršovali, v priemere sa za 24 hodín dokázal jeden Fw 200 Condor otočiť 4x, menili sa len posádky strojov.
Šialený stalingradský kolotoč zásobovania a odvozu ranených spomaľovala akákoľvek porucha alebo poškodenie stroja. Logistika na letiskách v Stalingrade praskala vo švíkoch, hromadili sa havárie. Permanentný stres, lietanie v noci, hustá letecká premávka (nemeckí vojenskí leteckí dispečeri, ktorí riadili leteckú premávku v Stalingrade doslova šaleli, rovnako ako aj piloti) si vyžiadali v radoch pilotov Fw 200 skutočne krutú daň.
Okrem toho, čím menší priestor Nemci pri Stalingrade ovládali, tým vražednejší dopad mala sovietska protilietadlová streľba medzi nemeckými lietadlami a delostrelecká streľba na stav letísk. Netreba zabúdať ani na fakt, že piloti lietadiel Fw 200 Condor nemali výcvik ako noční stíhači a lietanie v noci si v ich radoch vyžiadal krutú daň, rovnako ako útoky sovietskych hĺbkových stíhačov, ktorí útočili na lietadlá naložené ranenými – tie vtedy nemohli lietať vo veľkých výškach, kde boli v relatívnom bezpečí, pretože by obmedzenie kyslíka a chlad mohli mať na ranených fatálny dopad.
V posledných fázach agónie Paulusovej armády piloti Fw 200 už len zhadzovali materiál v kontajneroch na padákoch a točili sa nad obkľúčeným stalingradským kotlom už len vo vzduchu pod krytím vlastných stíhačov, straty však naďalej neúmerne rástli.
Výsledkom stalingradskej operácie bolo doslovné zdecimovanie lietadiel Fw 200, ktoré boli v stalingradskej operácii nasadené – z takmer 40 lietadiel Fw 200 nasadených pri Stalingrade zostalo nakoniec len 12 strojov, množstvo členov posádok utrpelo zranenia, ktoré ich tiež vyradili z boja. Za Stalingrad z KG 40 dostal Rytiersky Kríž len kapitán Heinrich Schlosser, ten však už nad Stalingradom lietal (po preškolení) na He 177 a nie na Fw 200 Condor.
Pri Stalingrade ukoristili sovietski vojaci jeden zo strojov Fw 200 Condor takmer v neporušenom stave, lietadlo nedokázalo odletieť zo Stalingradu kvôli poškodeniu motora. Trofejný Condor sovietski mechanici opravili a následne sovietski skúšobní piloti, major G. V. Gribakin a plukovník A. I. Kabanov otestovali a zo svojich testov pripravili podrobnú správu o letových a bojových vlastnostiach lietadla Fw 200 Condor.
Lietadlo bolo podľa ich vlastných slov veľmi vhodné na hĺbkový prieskum, prestavby trupu (montovanie streleckých vežičiek), úpravy spodnej časti trupu pre bombometčíka, inštalácia výzbroje…, to všetko podľa nich značne zhoršilo letové vlastnosti lietadla. Ochrannú guľometnú výzbroj hodnotili ako nedostatočnú, dolet a operačnú výšku, v ktorej dokázali Fw 200 Condor pracovať, hodnotili sovietski skúšobní piloti vysoko pozitívne.
Pri hodnotení technického stavu a údržby lietadla boli už sovietski piloti zdržanlivejší, pretože sovietski mechanici nepoznali stroj dokonale a nepoznali ani presné technické parametre, takže údržba strojov dosahovala len priemernú úroveň. Motory, autopilota, kompasy a prístroje na navádzanie bômb, ktoré boli na palubách lietadiel Fw 200 Condor už Sovieti poznali aj z iných zostrelených nemeckých bombardérov.
Čo sa týka pracovného pohodlia posádky, podľa sovietskych skúšobných pilotov mal bombometčík krajne nepriaznivé podmienky pre svoju prácu, výška, v ktorej stroje štandardne Fw 200 operovali a chlad, ktorý v lietadle vládol, podľa ich slov značne vyčerpávali fyzické a psychické sily posádky.
Podarilo sa mi nájsť inštruktážne video pre sovietskych vojenských pilotov, ktoré vychádza zo správy oboch sovietskych skúšobných letcov, a v ktorom oboznamujú sovietskych pilotov so základnými vlastnosťami lietadla Fw 200 Condor. Materiály boli určené najmä pre pilotov sovietskych polárnych letiek, ktorí operovali na rýchlych bombardovacích lietadlách Petľakov Pe-2 nad morom pri ochrane konvojov, smerujúcich do Murmanska a v bojových stretoch sa často stretávali so strojmi Fw 200 Condor. O tom však až v poslednej časti, venovanej bitke o Atlantik a arktickým oblastiam.
Inštruktážne sovietske video o bombardéri Fw 200 Condor:
Na záver tejto časti už len informácie o ďalšom osude cca 12 strojov Fw 200, ktoré ostali v službe po porážke pri Stalingrade. Sporadicky. Kvôli nedostatku náhradných dielov niekoľko strojov Fw 200 Nemci kanibalizovali, zvyšok sa zúčastnil už len prieskumu a niekoľkých bombardovacích misií na Východnom fronte. Piloti Fw 200 útočili, podobne ako iné bombardéry, na dopravné uzly a priemyselné závody a mestá, ktoré Červená armáda oslobodzovala, pretože Nemci po Stalingrade a Kursku už len ustupovali.
Nakoniec zvyšných 8 kusov Fw 200 z Východného frontu po Kursku 1943 stiahli a pridelili ich k letkám, ktoré po porážke v Afrike operovali z talianskych letísk, najmä z letiska v Lecce. V Taliansku lietadlá Fw 200 Condor vykonávali už len námorný prieskum v súčinnosti s nemeckou a talianskou flotilou a ponorkami v Stredozemnom mori. Ako transportné a dopravné lietadlá, operovali aj na Balkáne a v Egejskom mori.
Karol Oravečka
