Aktuality, História,

Čo dnes hovoria bývalí sovietski vojaci o vstupe vojsk do Československa?

---

 

Agentúra Sputnik zverejnila rozhovor s dvoma priamymi účastníkmi vstupu vojsk. Prvým z nich je Gennadij Iľjič Tichonin , obyvateľ Volgograd, v dobe udalostí veliteľ tanku, vojak 155. tankového pluku 20. tankovej divízie Zvenigorod, ktorý v noci z 20. na 21. augusta v tanku prekročil československú hranicu zo strany Poľska. Druhým je Moskovčan Boris Valentinovič Šmeljov , výsadkár, desiatnik 1141. delostreleckého pluku 7. gardovej výsadkovej divízie, ktorý bol jedným z prvých sovietskych vojakov v Československu po pristátí na pražskom letisku Ruzyně.

 

Ako ste boli pripravovaní k presunu do Československa, aká bola váša úloha?
Tichonin : Vždy sme boli pripravovaní na odrazenie agresie západných krajín a konkrétne NATO. Mali sme cvičenie, bojovú streľbu. Slúžil som v Poľsku, v Severnej skupine vojsk. Naša vojenská jednotka bola v neustálej bojovej pohotovosti. Presun nebol prekvapením. Pripravovali sme sa dlho, a ako sme boli informovaní, vstup do Československa bol možný len ako posledný variant. Prečo k tomu došlo? Pretože naša vláda nechcela dopustiť, aby jednotky NATO narušili hranicu s Československom. Niektorí predstavitelia českého vedenia sa bohužiaľ pokúsili vpustiť jednotky NATO na svoje územie.

 

(Poznámka redakcie: Sovietska strana nevylučovala možnosť vstupu vojsk NATO na územie Československa. 6. mája 1968 na zasadnutí politbyra ÚV KSSZ Brežnev povedal:

“… Musíme chrániť seba a celý socialistický tábor na západe, na hranici s Nemeckom a Rakúskom. Vychádzame z toho, že na tomto úseku hranice je zo strany NSR umiestnených 21 amerických a nemeckých divízií. Od našich českých priateľov sme sa nič poriadne nedozvedeli, ale zhruba si dokážeme predstaviť, že z ich strany tam nič poriadneho na hranici nie je. “Zdroj: Musatov V. Sovietsky zväz a Pražská jar 1968)

 

Nešli sme dobývať, nešli sme niekoho zotročovať, alebo zabíjať, ako sa všade píše. Neboli sme dobyvatelia a neboli sme okupanti ako Američania. Je možné porovnať dokumentárne zábery natočené Čechmi a zábery, ako Amerika okupuje územia. To je jednoducho nebo a dudy.

 

Šmeljov : Pripravovali sme sa k tejto operácii najprv formou cvičenia. Hovorilo sa, že možno budeme musieť pôsobiť na území bratskej republiky Československo. Realita nám bola odhalená až potom, čo bola vyhlásená pohotovosť, a boli sme odvezení do oblasti vojenskej koncentrácie pred výsadkom. Predtým sme museli najskôr mesiac sedieť v lese. Boli sme ubytovaní v Litve a náš pluk stál v meste Kalvarija, odkiaľ nás neskôr odviezli do blízkosti Panevežys, kde sa nachádzalo letisko, z ktorého sme následne odštartovali.

 

Samozrejme sme toho veľa nevedeli, rovnako ako väčšina vojakov. Dôstojníci pravdepodobne začali tušiť. Až asi týždeň pred výsadkom, keď sme už videli, ako topografi vytvárajú model, začalo nám byť jasné, že poletíme niekam do veľkého mesta. Slovo “Praha” ešte nebolo vyslovené, ale už sme si začali domýšľať. To, že poletíme práve tam, nám oznámili deň pred odletom počas nástupu pluku. Príprava bola úplne sovietsky hlúpa. Existuje skupina protivládnych osobností, ktoré vystupujú proti socializmu v Československu, a my tam musíme letieť, aby sme pomohli celému českému národu a izolovali týchto ľudí. Možno dôjde k menším incidentom so streľbou, ale musíte byť pripravení a provokáciu odraziť. Približne tak nás pripravovali.

 

 

Ako reagovali Česi na sovietske vojská?
Tichonin : Bolo to rôzne. Starší ľudia, ktorí prešli vojnou, prežili svoj život, boli celkovo pozitívne naladení a všemožne vítali náš príchod, pretože sme boli veľmi odolní ako psychicky, tak morálne. Neporušovali sme žiadne práva českého obyvateľstva. Iba sme sa snažili zabrániť vstupu vojsk NATO na územie Československa, ktorý bol očakávaný počas 24 hodín. Západonemeckí a americkí veľvyslanci už na pražskom letisku očakávali prílet vojsk NATO (redakcii sa nepodarilo nájsť vo verejných zdrojoch potvrdenie tejto informácie – pozn.) . K ich ľútosti však neprišli vojaci NATO, ale sovietske vojská a vojská krajín Varšavskej zmluvy.

 

Keď sme dorazili, konkrétne moja vojenská jednotka dostala rozkaz nič neobsadzovať, ale zablokovať hranicu medzi ČSSR a NSR. Osobne sme videli vojakov NATO, ktorí tiež stáli na hranici. Boli pripravení prekročiť hranicu Československa a ísť ďalej. Vtedy bezprostredne hrozila tretia svetová vojna.

 

Šmeljov : Obyvatelia na nás reagovali veľmi negatívne. To ma okamžite sklamalo a donútilo inak premýšľať o všetkom, čo sa deje. Všetci boli proti nám, aspoň drvivá väčšina. Až v priebehu všetkých udalostí, keď sme boli v Československu, sa nám politickí dôstojníci a inštruktori politických útvarov snažili vysvetliť, že jednotky NATO boli údajne už na hraniciach, a keby sme nevstúpili do Československa my, vstúpili by ony.

 

Čo môžete povedať o stratách na životoch medzi sovietskymi vojakmi?
Tichonin : Prichádzali o život z dvoch dôvodov. Teraz neberiem do úvahy nehody, choroby – hovoríme iba o bojových stratách. Strieľali na nás z podkrovia, strieľali na nás z krytov. Dostali sme rozkaz, aby sme ako prvý nestrieľali, len v prípade ohrozenia života vojakov. To znamená, že ak sa začala paľba z českej strany, odpovedali sme.

 

Boli aj ďalšie prípady. V našej divízii sa na ceste tanku objavili české ženy s kočíkmi, údajne s deťmi. Vojaci prirodzene nemôžu vedieť, čo je v kočíku. Posádka sa im snaží vyhnúť, zachádza na krajnicu, tank padá zo svahu, všetci vojaci zahynuli. To znamená, že to nie je nehoda, ale smrť v dôsledku provokácie (české zdroje však túto verziu nepotvrdzujú – pozn. Red.).

 

Šmeljov: Strieľali na nás od prvej noci v Prahe. A samozrejme nasledovala odpoveď. To všetko neprebiehalo v priamych stretoch, išlo o prestrelky naslepo, z diaľky.

 

Straty medzi sovietskymi vojakmi boli, ale konkrétne čísla sú doteraz tajné (podľa údajov odboru ministerstva obrany o zachovaní pamäti padlých pri obrane vlasti, ktoré boli publikované v knihe Rusko a ZSSR vo vojnách XX. Storočia: Štatistická štúdia, celkom od 21. augusta do 20 . septembera 1968 boli straty sovietskych vojsk 96 mŕtvych, z toho 12 v boji, a 87 zranených – pozn. red.) . V našom pluku neboli žiadne obete, takže som našťastie nevidel našich vojakov umierať.

 

Do konca roka 1968 zahynulo v dôsledku vstupu vojsk 137 Čechov. Ako možno tieto obete vysvetliť?
Tichonin : K týmto údajom sa nemôžem vyjadriť. Nepoznám ich. Bol som napríklad svedkom ostreľovania našich vojenských kolón. Keď boli ostreľované naše tanky, došlo na vežiach len k drobným škrabancom. Zavrel som poklop a sedel som vo vnútri veže. Ale na autá idúce vzadu bolo mnohokrát strieľané, plachta bola doslova ako rešeto. O čom premýšľa človek, ktorý strieľa na vojenskú kolónu? Myslia si, že kolóna prejde mimo a nebude opätovať streľbu? Tieto útoky boli odrážané z guľometu alebo dela, v závislosti na podmienkach a schopnosti zasiahnuť cieľ. Preto samozrejme nejaké obete boli, to nevylučujem. Ale žiadny zo sovietskych vojakov ani vojakov krajín Varšavskej zmluvy nezačal streľbu ako prvý. Strieľali len za účelom likvidácie palebných miest.

 

Šmeljov : Jednotky našej divízie obsadzovali vládne úrady, kde narazili na odpor. Boli aj takí, ktorí podpaľovali naše tanky, na nich tiež občas strieľali. Bol som svedkom streľby jednotiek NDR na neozbrojenú českú demonštráciu. Prechádzali sme Prahou na nákladiaku, pred nami boli uličky zablokované českými demonštrantmi. A v blízkosti sa nachádzala skupina vojakov NDR, ktorí hliadkovali na priľahlých územiach na motocykloch. Prišiel k nám motocykel, ktorý riadil nemecký dôstojník a vo vozíku sedel vojak s guľometom. Nemecký dôstojník sa gestami dohováral s našim dôstojníkom, o čo ide. Sovietsky dôstojník mu vysvetlil, že tam potrebujeme prejsť, ale dav stojí v ceste. Načo nás nemecký dôstojník požiadal, aby sme ustúpili nabok, vydal rozkaz a guľometník začal priamo do davu strieľať. Dav sa samozrejme rozptýlil, zostali tam mŕtvi, zranení, kričiaci a on ukázal gestom, že teraz môžeme prejsť. Čo sme aj urobili.

 

Česi tak nenávideli Nemcov, ešte od vojny, že požiadali, aby sem nevstupovali vojská NDR. A preto Nemci neboli privedení do Prahy, ale držaní v ešalonoch. Mladí Česi, novinári, s ktorými som následne hovoril, nie je to tak dávno, túto epizódu nenašli, alebo ju nechcú potvrdiť. Veľmi neradi hovoria o tomto prípade.

 

Ako dnes hodnotíte rozhodnutie poslať vojská do Československa?
Tichonin : Svoje názory som nezmenil, naopak som sa pevne presvedčil, že toto rozhodnutie bolo správne. Verzia, ktorá bola v roku 1968 – o postupe vojsk NATO k našim hraniciam, bola realizovaná v posledných rokoch. Počas tohto obdobia sme videli ešte agresívnejšie správanie Aliancie, a ešte viac sme sa presvedčili o správnosti akcií vtedy v roku 1968.

 

Šmeljov : Posledných asi tridsať rokov som samozrejme kategoricky proti tomuto rozhodnutiu. Už vtedy mi počas tých udalostí bolo jasné, že niečo nie je v poriadku a nepotrebujú nás tam. Keď som sa vrátil do Moskvy, ktorej obyvatelia mali vždy viac zdrojov informácií, definitívne sa ukázalo, že nás v Československu neočakávali.

 

V Českej republike sú udalosti roku 1968 stále vnímané pomerne ostro. Napríklad odnedávna si Česko oficiálne pripomína 21. august ako Deň pamiatky obetí invázie. Je zaujímavé, že ani deň, keď nacistické jednotky obsadili Československo, nemá status pamätného dňa. O čom to podľa Vášho názoru svedčí?
Tichonin : Chápem pocity Čechov, ale prečo otvorili hranicu so západným Nemeckom? Prečo to bolo vykonané? Za akým účelom? Ak by hranica nebola otvorená, nedošlo by k vstupu vojsk. Vinu za vstup vojsk nesie výhradne československá vláda.

 

(Pozn. Red .: Na jar 1968 došlo k uvoľneniu cestovania, čo viedlo k nárastu počtu tzv. Vízových cudzincov (väčšinou občanov kapitalistických štátov). 4. mája to bolo predmetom diskusie medzi Brežnevom a Dubčekom v Moskve.

 

“Kto môže zaručiť, že s týmto prúdom mnohých tisícov, turistov ‘zo Západu nie sú, privezené do krajiny zbrane, kontrarevolučná literatúra, nejaké vybavenie, že medzi týmito návštevníkmi nie sú tajní agenti imperialistických rozviedok? Nikto takúto záruku dať nemôže, “vyhlásil Brežnev. Zdroj: Pražská jar a medzinárodná kríza 1968. Dokumenty.)

 

Čo sa týka toho, prečo je ako spomienkový deň uznaný iba 21. august a deň kedy nacisti obsadili Československo nie, je lepšie sa opýtať samotných Čechov. Podľa mňa je to klasický príklad dvojakého metra.

Šmeljov : Ohľadom toho, prečo nemá štatút deň začiatku nacistickej okupácie, je samozrejme možné sa hádať. Vieme predsa, ako sa Česi správali počas nacistickej okupácie. Spoločne tam vyrábali tanky pre nacistov. Okrem toho sú už veľmi dávno v NATO. Prirodzene nie je výhodné dotýkať sa pamäti Nemcov. To sa dá vysvetliť. Je pochopiteľné, že vyhlásili 21. august za Deň pamiatky obetí roku 1968. Pre nich, ako pre každý malý štát, sú tieto problémy oveľa bolestivejšie. Nehovorím, že tieto pocity sú neopodstatnené, ale sú hypertrofované, o čom som svojho času hovoril s Čechmi. Ale celkom ich chápem. Keby som sa ako malý chlapec prebudil a uvidel v Moskve cudzie tanky, ako by som reagoval? Prirodzene by som ich bežal spáliť.

 

V roku 1993 bola za udalosťami roka 1968 urobená čiara. Rusko odsúdilo vpád vojsk a ruské hodnotenie udalostí bolo zakotvené v preambule zmluvy o priateľstve a spolupráci medzi našimi krajinami. Niektoré politické sily v Českej republike však teraz používajú tému roka 1968 k nafukovaniu protiruských nálad. Koľko generácií by sa podľa vás malo vystriedať, aby téma už nebola vnímaná tak bolestne?
Tichonin : To je veľmi zložitá otázka. Pozerám sa na to z historickej perspektívy. Českí legionári sa podieľali na drancovaní Ruska počas občianskej vojny. Červená armáda oslobodila Československo od nacizmu a koľko našich vojakov tam zahynulo v roku 1945? Oni si to nepamätajú. Život je plný plusov a mínusov. Preto je pravdepodobne nutné nejako rozdeliť hárok zošita na dve polovice a na jednu stranu dať plusy a na druhú mínusy. Musíme sa snažiť byť objektívny nielen s ohľadom na konanie druhých, ale aj k svojmu vlastnému.

 

Šmeljov : Za posledných pätnásť rokov komunikácie s Čechmi som nezaznamenal u všetkých tak bolestivý pocit. Mnohí chápali, že tento okamih pominul a nemá cenu si stále robiť starosti a viniť zo všetkého Rusko. To znamená, že mnohí už to chápu. Predpokladám, že za 10-20 rokov to pochopia všetci. Myslím si však, že naši politici počas posledných 20-30 rokov príliš neotvárajú svoje srdcia Čechom. Keď Česi vstúpili do NATO, prestali sme robiť akékoľvek kroky smerom k priateľstvu s Českou republikou a mimochodom aj so Slovenskom.

 

Podporujete oficiálny postoj Ruska, podľa ktorého bol vstup vojsk “neprípustným použitím sily” a ich ďalší pobyt v Československu bol “neospravedlniteľný”?

Tichonin : Toto stanovisko vôbec nepodporujem a všetky tieto akcie považujem za zradu svojej vlasti. Nikomu sme neubližovali, bránili sme vlastnú bezpečnosť. Ako napokon aj teraz. Vo všeobecnosti by všetky tieto ospravedlnenia mali byť obojstranné. Každý má svoje nedostatky, ako v našej krajine, ako aj v iných krajinách.

 

Šmeljov : Určite to podporujem. Muselo sa to urobiť, je to fér. Domnievam sa, že Rusko nemôže urobiť viac, pokiaľ ide o pykanie za udalosti v roku 1968. A nemalo by. My ako štát sme urobili pokánie zo svojich činov. Myslím si, že Rusko ako silnejšia krajina a silnejší sused by malo voči Českej republike prejavovať viac zhovievavosti, ale domnievam sa, že k zahladeniu viny za rok 1968 nie sú potrebné žiadne ďalšie kroky.

Timur Blochin, Alexej Saryčev