Aktuality, História,

Postupimská konferencia a odsun Nemcov z Československa, aká je pravda? Transfer alebo vyhnanie?

---

 

V minulých rozhovoroch sme niektoré témy načali a nedopovedali. Poďme teraz dokončiť niektoré myšlienky. Ako to bolo s Nemeckom po vojne, o čo išlo mocnostiam? Ako to bolo s nami? Predovšetkým a hlavne – aké bolo posolstvo rokovania v Postupime?
Tomáš Krystlík, publicista: Najskôr k Postupimskej konferencii. Jej program nebol vopred rozhodnutý, určoval sa priebežne. Pri prvom plenárnom zasadnutí predložil Truman písomné návrhy týkajúce sa zriadenia Rady ministrov zahraničných vecí, politiky voči Nemecku, realizácia jaltskej Deklarácie o oslobodenej Európe a prijatie Talianska do OSN. Stalin žiadal, aby sa do programu rokovania zaradilo rozdelenie nemeckého obchodného a vojnového loďstva, nemecké i talianske reparácie, otázka poručenských území, vzťahy k satelitným štátom, otázka Frankovho Španielska, medzinárodný status prístavu v Tangeri, otázka Sýrie a Libanonu aj poľských západných hraníc. Na druhom zasadaní sa dohodlo, že Nemecko sa bude chápať ako celok v hraniciach z 31. 12. 1937. najkontroverznejším bodom rokovania konferencie boli západné hranice Poľska, nemecké reparácie a prijatie bývalých nemeckých satelitov do OSN.

 

Transfer v cudzine usadených Nemcov do Nemecka a Rakúska bol vedľajšou témou, čo dosvedčuje počet strán z celkovej dokumentácie konferencie mu venovaných – cca 40 strán z celkových 4 000, teda 1%. Do programu rokovania sa dostal len okľukou. Dominovali iné témy: pozri nové územia na západe pridelené Poľsku a ich obyvateľstvo … Veľká Británia a USA boli proti transferu, ale nemali prostriedky, ako mu zabrániť. Že už z ČSR a Poľska prebiehal, vedeli, to potvrdil svojimi výrokmi na konferencii i Stalin. V Maďarsku v čase konania konferencie vyháňanie domácich Nemcov ešte nezačalo.

 

V prílohe 6 dokumentu z konferencie v Berlíne s názvom Protokol rokovania (Protocol of Proceedings) z 1. 8. 1945 sa v položke XII hovorí: “Tri vlády preskúmali túto otázku zo všetkých hľadísk a uznávajú, že sa má do Nemecka transferovať nemecké obyvateľstvo, alebo jeho zložky, ktoré zostávajú v Poľsku, Československu a Maďarsku. Sú zajedno v tom, že akýkoľvek transfer musí byť vykonávaný usporiadane a humánne … Dávajú preto svojim zástupcom v Kontrolnej rade príkaz, aby čo najskôr svojim vládam oznámili, koľko takých osôb už prišlo do Nemecka z Poľska, Československa a Maďarska, a vzhľadom na terajšiu situáciu v Nemecku podali odhad, v akej dobe a ako rýchlo by mali prebiehať ďalšie transfery. O tom sa súčasne uvedomuje československá vláda, poľská dočasná vláda a Kontrolná komisia v Maďarsku so žiadosťou.

 

V správe Expelees and Refugees of German Ethnic Origin z 24. 3. 1950 (Vyhnanci a utečenci nemeckého etnického pôvodu), tzv. Walter-Report (Walterova správa) Podvýboru pre súdnictvo Kongresu USA a potom v správe námestníka ministra zahraničia USA Jacka McFalla z roku 1952 sa hovorí, že americká delegácia v Postupime nepodporovala transfer Nemcov z daných štátov a nakoniec súhlasila s týmto riešením len kvôli tomu, aby “sa Nemecko otvorilo tým, ktorým hrozila deportácia do vzdialených subpolárnych oblastí Sovietskeho zväzu, čo by sa rovnalo ich záhube”. Vo Walterovej správe sa tiež hovorilo, že “Spojené štáty v Postupime celkom určite neniesli zodpovednosť za podnecovanie alebo autorizáciu vyháňania Nemcov z východnej Európy. Vyháňanie začalo už dávno pred Postupimom. Pokúsili sme sa iba urobiť všetko možné, aby tento proces prebiehal čo najusporiadanejšie a najhumánnejšie “.

 

Spojenci Československu na konferencii v Postupime teda transfer nevnútili, nenastavili, ani neschválili alebo nepotvrdili, pretože správa ani protokol Postupimskej konferencie neobsahujú nikde v súvislosti s transferom Nemcov termíny “rozhodli sme” alebo “uzniesli sme sa, schvaľujeme, potvrdzujeme oprávnenosť transferu”, ale len “vlády uznávajú, že sa do Nemecka má transferovať nemeckého obyvateľstva alebo jeho zložky, ktoré zostávajú v Poľsku, Československu a Maďarsku”. Postupimská konferencia nevyplodila nič, čo by sa dalo označiť ako záväzná medzinárodná zmluva s patrične záväznými medzištátnymi dôsledkami. Tá by musela byť potom parlamentami krajín účastníkov zmluvy ratifikovaná a zverejnená v publikáciách pre to určených, napríklad v zbierkach zákonov.

 

Svojich domácich Nemcov (bývajúci tam už pred vojnou) vyháňali len ČSR, Poľsko, Juhoslávia, Maďarsko, pričom Maďarsko asi 3/4 z nich dokázalo uhájiť pred tlakom sovietskych okupačných úradov a nechalo si ich. Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Rumunsko ich nevyháňali – presnejšie: Holandsko len 3 691 zo 170 tisíc v krajine, Dáni chceli vyhnať svojich Nemcov, ale nesmeli, Rumunsko ich síce nevyháňal, ale keď opustili dobrovoľne Rumunsko, nesmeli sa už vrátiť . ZSSR svojich Nemcov za hranice nevyháňal .V prípade Holandska a Dánska zohral veľkú úlohu veliteľ priľahlej britskej okupačnej zóny v Nemecku, ktorý po vyhnaní oných prvých necelých štyroch tisíc Nemcov z Holandska vyhlásil, že nemá pre nich ubytovanie ani jedlo a že keď budú Holanďania v ich vyháňaní pokračovať, že nechá vyviezť do Holandska všetkých usadlých Holanďanov vo svojej zóne. A bolo po vyháňaní. Obdobné argumenty uplatnil aj proti Dánom.

 

Josef Skála, historik a politik: Poďme k samému jadru veci. To, v akom pomere boli k hitlerovskému Nemecku Británia a Spojené štáty, v akom Sovietsky zväz , to sa dneska falšuje úplne nezriadene. Nemecko, zošnurované versaillským diktátom, zmenili v agresívne monštrum aj miliardy dolárov a libier. Pre Moskvu bol obchod s Berlínom dôležitým zdrojom modernej techniky. Osvojenie si nových technológií napokon pomohlo ZSSR poraziť nemeckú vojnovú mašinériu. Z nacistickej ekonomiky nemala Moskva jedinú dividendu. Zato k “demokratickému” kapitálu prúdili aj za vojny, hlavne cez Bank of International Settlements.

 

Napriek dezinformáciám z mainstreamu, inak tomu bolo aj vo vzťahu k porazenému Nemecku. Západné veľmoci zvažovali atomizáciu Nemecka do mikroskopických štátikov, rovnako tak totálnu deindustrializáciu krajiny. A niektorí “dobrodinci” dokonca aj plošnú sterilizáciu Nemcov. (Pozri neuveriteľná Kaufmanova kniha Germans must Perish / USA, 1941 /, pozn. Aut.)

 

Wehrmacht a SS vyhladzoval Sovietsky zväz, a nie Britániu či USA. Moskva však razila nepomerne humánnejšiu koncepciu. Znovu a znovu navrhovala dokonca zachovanie jednotného Nemecka. Logicky za podmienky skutočnej denacifikácie, a nie z veľkej časti fingovanej denacifikácie, a ďalej tiež za podmienky ozajstnej demokratizácie. Západné okupačné mocnosti na to nepristúpili ani na jar 1952, kedy im to znova navrhol Stalin. Vyvrcholil strach, že by krajina mala bližšie k ZSSR. Už vtedy to neskrýval ani Adenauer. Bez škrupúľ to stojí aj v Kissingerových memoároch.

 

“Vyhnanie” je na cti utŕhačný pojem. Prišiel s ním sudetonemecký landsmanšaft, Zakladaný aj preukázanými nacistami s krvavou reputáciou. Z postupimskej ani z dokumentácie iných summitov Veľkej trojky podobný slovník k nájdeniu nie je. Transfer väčšiny nemeckej populácie žijúcej u nás pred Mníchovom, ten iniciovala Británia. Československo sa s návrhom stotožnilo aj z ušľachtilých pohnútok, ktoré sa dnes zatĺkajú. Len tak si totiž mohlo ušetriť gigantický seriál súdnych procesov, ktoré by – na základe práva platného už pred vojnou – museli vyniesť tisícky hrdelných trestov a nepomerne viac trestov odňatia slobody, pričom na desiatky rokov, ba i na doživotie. Skutkovej podstate toho, ako sa k svojej československej vlasti zachovala drvivá väčšina nemeckej populácie, by iné riešenie odporovalo. Transfer bol prejavom veľkorysého humanizmu, za ktorý sa sluší zdvorilo ďakovať, a nie arogantne nadávať.

 

Otázka kontextová: Ešte, než mohol skončiť proces denacifikácie, už za štyri roky od Postupimu sa Spolková republika Nemecko (SRN / predtým NSR) začlenila do NATO, niektorí nemeckí (hlavne lokálni) politici či dôstojníci mali v tomto zmysle problematickú minulosť. Dá sa z toho niečo vyvodzovať? Ako to, že jedni robili kariéru, iní skončili vo väzení s podivným koncom, pozri Rudolf Hess …

 

Krystlík: Ak chcete, aby obranná aliancia [NATO] fungovala, nemôžete do nej začleniť štát úplne okupovaný, kde navyše nie je jasné, do akých dôsledkov pôjde denacifikácia, ktorá sa prakticky dotýkala mnohých alebo takmer všetkých dospelých, už len radovým členstvom v nejakej zločineckej organizácii , a tou bol aj Nemecký červený kríž. Musíte kritériá uvoľniť.

 

Prípad Rudolfa Hessa je natoľko obsiahly, hlavne v Česku zhola neznámy, že by bolo treba mu venovať miesto samostatne. Tu len celkom stručne. Hitler medzi septembrom 1939 a júnom 1941 sa s aspoň dvoma tuctami návrhov márne snažil o uzavretie mieru s Veľkou Britániou. Churchill, vedený túžbou zničiť Nemecko čoby konkurenta vo svetovom obchode, vedel, že nad Nemeckom nezvíťazí bez vtedy ešte neutrálnych USA. Snažil sa čo najrýchlejšie zatiahnuť USA do vojny a držal Hitlera pomocou tajných služieb v presvedčení, že existuje v Británii skupina, ktorá chce s Hitlerom, až sa [táto skupina] dostane k moci, uzavrieť mier. Lenže medzitým hynuli na bojiskách a pri bombardovaní Briti a vyzeralo to, že Británia bez zapojenia USA do vojny pravdepodobne prehrá.

 

V máji 1941 odštartoval Hess so svojou stíhačkou do Škótska na dohodnuté rokovania o mierovej zmluve. Briti si mysleli, že priletí emisár, ktorý bude musieť dohadovať každý kompromisný krok v rokovaní s Hitlerom, takže budú môcť rokovania preťahovať, nevedeli, že to bude postavením druhý muž v Ríši, ktorý má právomoc všetko na mieste sám rozhodnúť a podpísať. Hrozilo, že vyjde najavo, ako Churchill odďaľoval zbytočne rokovania o mieri a predlžovaním vojny spôsobil Británii zbytočné ľudské a materiálne straty. Nad Churchillom a jeho vládou zrazu visela hrozba súdu a odsúdenie. Po ohlásení Heße rádiom, Briti zhasli svetlá pristávacej dráhy, prerušili rádiové spojenie. Hess vylietal benzín a vyskočil padákom.

 

Skála: Anglosaská okupačná správa odovzdávala v roku 1949 moc zostave, ktorá sa osobami zo škandalózne nacistickou minulosťou doslova hemžila. To napodiv nevadilo ani na pôde NATO. Americké “služby” nepohrdli ani vyvrheľmi kalibru Reinharda Gehlena . Velil represívnej zberbe, špecializovanej na plošné vyvražďovanie komunistov a komsomolcov aj ďalších príslušníkov sovietskej moci na okupovanom území. S Gehlenom prevzali už predchodcovia CIA aj stovky jeho podriadených. Z radov ich agentúry, ktorú za vojny regrutovali na území ZSSR, formovali aj svoje “podzemné armády” trebárs na západnej Ukrajine a nielen tam.

 

Inak – ako sa to dnes kamufluje -, to bolo aj s Rudolfom Hessom . Druhý muž nacistickej hierarchie vyrazil do Británie tesne pred nacistickým útokom na Sovietsky zväz. Dohodnúť holport s tou časťou britského establishmentu, ktorá sa mníchovskej podpory Hitlera nevzdala ani teraz. Všetka britská dokumentácia, resp. o tom, čo nasledovalo po jeho pristátí, je dodnes predmetom prísneho utajenia.

 

Hess zostal roky posledným väzňom v zariadení, z ktorého boli už dlho predtým prepustení nacisti, priamo spojení s vojnovými zločinmi. Potom vraj “spáchal samovraždu”. Vážne? Po desiatkach rokov za mrežami, keď sa o to nepokúsil ani náznakom? Tú verziu odmietajú aj jeho blízki príbuzní, ktorí s ním hovorili krátko pred jeho smrťou. Vo spandauskej väznici sa práve menil režim stráženia. Doteraz v nej mala Británia vplyv, garantujúci že Hess si svoje tajomstvá odnesie do hrobu. Teraz však prichádzala práve o tieto záruky. A tak Hess “spáchal samovraždu”, ako znela správa vo chvíli, keď to mal Londýn vo Spandau ešte pod kontrolou.

Karol Jerguš