Pentagon sa v záujme zníženia nákladov na drony rozhoduje použiť technológiu nacistických rakiet V-1
USA zvažujú možnosti, ako znížiť náklady na výrobu motorov pre perspektívne drony a rakety. Je to spôsobené tým, že počet dronov a raketových zbraní používaných americkou armádou exponenciálne rastie a môže nastať situácia, že priemysel jednoducho nebude mať zdroje na uspokojenie potrieb Pentagónu.
Na vyriešenie tohto problému v USA bolo navrhnuté vrátiť sa k úvahám o možnostiach motorov, ktoré sa používali v nacistickom Nemecku. Hovoríme o prvých variantoch motorov pre raketu V-1. Jedná sa o PUVRD – pulzujúce vzduchové prúdové motory, ktoré môžu byť podľa USA vynikajúce pre nové varianty amerických dronov a rakiet rôzneho druhu. Americký publicista Thomas Newdick píše, že impulzná technológia, ktorú kedysi nacisti implementovali, „pomôže USA založiť výrobu lacných motorov“, a to aj pre nové UAV.
Medzitým vyšlo najavo, že riaditeľstvo pre vyzbrojovanie vzdušných síl USA podpísalo zmluvu s WEC (Wave Engine Corporation) na vývoj a demonštráciu falošného vzdušného cieľa s využitím pulzného prúdového motora. Ide o všestrannú platformu vypúšťanú z lietadlovej lode. Spravidla sa používa skratka VALP. V súčasnosti bol do vývoja investovaný 1 milión dolárov. Počíta sa s tým, že takéto bezpilotné lietadlá budú odpaľované zo stíhačiek napríklad z F-16. Takéto zariadenia sa plánujú používať hlavne na prekonanie nepriateľských systémov PVO.
Falošné bezpilotné stroje budú zhodené z lietadla a zavedú tak radary protilietadlovej raketovej obrany. Zároveň môžu samotné drony aj lietadlo zasahovať ciele. Predpokladá sa, že technológia, ktorá bola použitá pri V-1, umožní hromadnú a nízkonákladovú výrobu motorov pre tieto lietadlá v Spojených štátoch.
Raketa V-1 bola neriadená strela s plochou dráhou letu, vyvinutá a používaná Nemeckom. Zákazku dostala firma Fieseler, projekt dostal názov FZG 76. Názov V1 dostala zbraň od propagandy krátko pred nasadením. Raketa V1 mala tvar lietadla. V roku 1940 sa zdalo, že Nemecko má vojnu vyhratú, tým pádom za znížili výdavky na výrobu a vývoj nových zbraní. Výdavky sa znovu zvýšili, keď aj po dlhotrvajúcich bojoch nedokázala Luftwaffe zničiť britské letectvo, a tým celá nemecká invázia na Britské ostrovy (operácia Morský Lev) musela byt zrušená. Po neúspechu poslal Hitler tisíce ľudí do Penemunde, čo je obec na ostrove Usedom, kde bol Armádny ústav a testovacia základňa Luftwaffe. Tu sa začali písať začiatky rakety V-1. Hitler chcel, aby tieto rakety boli schopné efektívne ničiť ciele na diaľku – anglické mestá. Zhotovili sa štyri prototypy, no až štart posledného z nich v októbri 1942 bol úspešný.
V1 mala tvar lietadla, pohon zaisťoval prúdový motor s tlačnou silou maximálne 355 kilopondov. Motor bol pripevnený na zadnej časti trupu. Usmerňovanie strely zaisťovalo samonavádzacie zotrvačníkové zariadenie, akčný rádius V1 regulovala vrtuľa s počítadlom preletenej vzdialenosti. Po dosiahnutí určitého počtu otáčok sa automaticky prerušil prísun pohonnej látky. Strela štartovala zo zeme, alebo zo vzduchu. Zo zeme štartovala z 55 metrového koľajnicového katapultu, vďaka ktorému mala rýchlosť 320 km/h a vo vzduchu štartovali z materských lietadiel. Strela dosahovala pri vodorovnom lete rýchlosť až 620 km/h. Prvé bojové nasadenie zažila raketa 16.augusta 1944. Celkovo do konca vojny bolo nasadených viac ako 20 000 kusov, z ktorých polovica bola mierená na Britániu a štvrtina z nich zasiahla svoj cieľ teda asi len 2 500, viac ako 2 000 ich zničila protiletecká obrana, 2000 zostrelov si pripisuje RAF. Približne 300 rakiet zničili balóny, ostatné zlyhali alebo stratili smer.
Maroš Šolc
