La Vanguardia: Prečo Hitler tak rýchlo dobyl Francúzsko?
Prečo Francúzi v roku 1914 nedovolili Nemcom dobyť Paríž a v roku 1940 im vzdorovali len niekoľko týždňov? Nad touto záhadou sa boria historici a autor tohto článku Sergi Vich Sáez navrhuje pár vysvetlení.
Hovorí o odmietnutí Belgičanov pomôcť im včasným rozmiestnením francúzskych vojsk na svojom území, ale aj o nie príliš kvalitných tankoch a lietadlách francúzskej armády. Pripomína aj psychológiu: Prvá svetová vojna bola pre Francúzov hrôzou, ktorú nechceli prežiť aj v roku 1940. No a ku všetkému pridáva ešte jeden mimoriadne dôležitý faktor – že Nemci nemuseli v roku 1940 bojovať na dvoch frontoch.
Keď po útoku Nemecka na Poľsko 1. 9. 1939 vyhlásili ríši vojnu Francúzsko a V. Británia, Hitler bol pobúrený a v panike. Minister zahraničia Joachim von Ribbentrop ho totiž ubezpečoval, že ani Londýn a ani Paríž sa s ním nepustia do boja. Preto sa ho priamo opýtal: „A čo teraz?“.
Hitler nerátal s tým, že s Angličanmi a Francúzmi bude musieť bojovať súčasne. Avšak do 10. mája 1940 sa okrem drobných zrážok na západnej hranici nič nedialo. V tento deň Nemci vtrhli do Holandska, Belgicka, Luxemburska a Francúzska.
Predpoveď o dlhej a ťažkej kampani sa nepotvrdila. Štyridsaťšesť dní po tom, ako boli porazení Belgičania a Holanďania, ako boli odsunuté aj Britské expedičné sily z francúzskeho Dunquerku do Anglicka, kapitulovalo pod údermi Nemcov aj Francúzsko.
Čo sa stalo, že dovtedy najlepšia armáda sveta musela z bojového poľa ustúpiť v priebehu pár týždňov? Špecialisti hľadali na to odpoveď dlhé roky. Mnohí považovali blitzkrieg, bleskovú vojnu, ktorá už bola videná v Poľsku, za hlavný faktor nemeckého víťazstva. Nedá sa to odmietať, no väčšinu historických udalostí ovplyvnili ďalšie faktory.
Ťažké víťazstvo
V roku 1918 sa francúzska armáda vyhlásila za hlavného víťaza Veľkej vojny. Za akú cenu sa jej to dostalo? Za takmer poldruha milióna padlých a osemsto tisíc zmrzačených. Zničená tak bola celá jedna generácia. Nie je teda prekvapením, že medzi tými, ktorí prežili, panovala úplná nepriazeň voči vojne.
Od tých čias sa zahraničná politika Francúzska usilovala o mier cestou odzbrojenia, dôkazom čoho bol medzinárodný Briandov-Kelloggov pakt z 27. 8. 1928 o vylúčení vojny ako prostriedku riešenia medzinárodných sporov, okrem prípadov sebaobrany. Pakt však nestanovil žiadne sankcie za jeho porušenie. Formálne to bola „Všeobecná zmluva o odmietnutí vojny“.
(Zmluva je pomenovaná po svojich autoroch – francúzskom ministrovi zahraničia Aristide Briandovi a ministrovi zahraničia USA (štátnom tajomníkov) Frankovi B. Kelloggovi.
Zmluva vyhlasovala vojnu za nelegálny prostriedok medzinárodných vzťahov. Hoci ju nakoniec postihol neúspech, mala významný vplyv na ďalší rozvoj medzinárodného práva. Poslúžila ako právny základ pre vznik pojmu „zločin proti mieru“, na základe ktorého bolo veľa osôb súdených za rozpútanie 2. sv. vojny v Norimberskom procese. Zákaz útočnej vojny bol potvrdený a rozšírený v Charte OSN.
Pôvodných signatárov bolo pätnásť – USA, Austrália, Kanada, Nemecko, India, Írsky slobodný štát, Taliansko, Nový Zéland, JAR, V. Británia, ČSR, Poľsko, Japonsko, Belgicko a Francúzsko. Celkovo pakt podpísalo 62 štátov.)
Francúzi paralelne s mierovými návrhmi investovali obrovské sumy do výstavby, zdalo by sa neprekonateľnej, Maginotovej línie, čo sa v podstate dialo na úkor modernizácie ozbrojených síl.
Na druhej strane Nemci žili so silným želaním pomstiť sa. (Veď si len uvedomme, že Nemecko prehralo 1. sv. vojnu ako štát, pričom jeho armáda zostala neporazená.). Reichswehr, podmienky ktorého Nemcom nanútila Versailleská zmluva, bol síce početne limitovaný sto tisícmi ľudí, no jeho bojová príprava bola veľkolepá. Nemecký priemysel vyrábal nové zbrane, ktoré boli testované za hranicami. Osobitne v Lipecku na území ZSSR, ktorý bol víťazmi 1. sv. vojny taktiež zahnaný „do kúta“. Nemci sa veľmi starali aj o svoju mládež, motivovali ju na činnosti, ktoré boli využiteľné na bojovom poli, napr. letectvo.
Keď sa moci chopil Adolf Hitler, zistil, že základnú štruktúru budúceho Wehrmachtu už má sformovanú. Stačilo ju len rozšíriť. Okrem toho, bez hodnotenia či je to zlé alebo dobré, nemecké ozbrojené sily mali zjednotené velenie, a to od samotného vodcu, ktorému mali pomáhať dvaja náčelníci generálnych štátov (Najvyššie velenie Wehrmachtu OKW a Najvyššie velenie pozemných vojsk OKH). Toto naozaj zaručilo jednotnosť velenia a konania.
Na druhej strane francúzske ozbrojené sily boli závislé na rôznych ministerstvách, ktoré mali rôzne záujmy: národnej obrany, vojenského námorníctva, vojenských vzdušných síl a ministerstvo kolónií. Aby boli medzi nimi vylúčené trenice, vytvorená bola Národná rada obrany, ktorá pozostávala z politikov a vojakov, no nikdy nedosiahla efektívnu koordináciu.
Nie príliš uspokojivý bol aj morálny duch povolancov, pretože bol podkopávaný mnohoročnou propagandou pacifistov a komunistov. V spoločnosti tak panovalo opovrhovanie aj vlastnými dôstojníkmi. Na druhej strane nemecká mládež nazerala na boj s Francúzskom ako na svoju prioritnú úlohu, vojenské kamarátstvo medzi dôstojníkmi a vojakmi bolo povzbudzované.
Porovnanie vojenských doktrín
Francúzska vojenská doktrína bola predovšetkým obrannou. Opierala sa o skúsenosti 1. sv. vojny, najväčší dôraz kládla na palebnú silu na úkor mobility. Spoliehala sa na mohutné delostrelectvo, no nemala jasnú tankovú doktrínu. Stredné a ťažké tanky boli vnímané ako sprievodcovia pechoty, rozdeľovali sa medzi prápory a nekoncentrovali sa do úderných skupín, ako to robili Nemci.
Nebola zladená ani súčinnosť medzi pozemnými a leteckými silami. Francúzske vzdušné sily boli striedme a trpeli nedostatkom dopravných lietadiel. V porovnaní s Nemcami išlo o kontrast, pretože ich Junkersy Ju 52 boli schopné zásobovať zo vzduchu aj útvary, ktoré sa vrhli do prielomu.
Zásobovanie bolo v oboch armádach hlavne konskými povozmi, avšak Nemci nazerali na tankovú divíziu, ako na základnú taktickú jednotku. Preto ju v plnej miere motorizovali, aby bola schopná samostatne a neočakávane preraziť frontovú líniu v istom bode (Schwerpunkt), po čom sa útočiace útvary nezastavovali, za chrbtom nepriateľskej línie sa rozptýlili do línie a likvidovali nepriateľské spojovacie linky, zásobovanie a velenie. Celkovo tým nepriateľovi takmer na nulu znížili obrannú spôsobilosť. O dorazenie nepriateľa a dokončenie úspechu sa starali ďalšie postupujúce jednotky.
Na takúto efektivitu boja si Nemci uspôsobili rýchle a pružné velenie, pričom ich velitelia mali po určení bojovej úlohy dostatok slobody na vlastnú iniciatívu. Nevyhnutným bol na to neustály prísun aktuálnych informácií, vzdušný prieskum a spojenie. No a to bolo zabezpečené, pretože každý nemecký tank mal svoju rádiostanicu.
Rovnako efektívna bola aj súčinnosť medzi pozemnými vojskami a letectvom, pričom to plnilo aj úlohy ako by bolo lietajúcim delostrelectvom, do čoho sa Francúzi nedopracovali. V podstate teda išlo o novú formu vojny, ktorá sa nazývala blitzkriegom.
Belgický cieľ
Spojenci boli spočiatku presvedčení, že Nemci chceli zopakovať variant Schlieffenovho plánu z čias Veľkej vojny (tak sa v mnohých štátoch stále nazýva 1. sv. vojna).
(Schlieffenov plán je označenie nemeckej útočnej stratégie, ktorá mala v prípade konfliktu na dvoch frontoch (s Ruskom a Francúzskom) zabezpečiť rýchle víťazstvo na západnom fronte a uvoľniť tak nemeckú armádu na akcie na východe, kde sa kvôli ruskej rozlohe očakával vlečúci sa konflikt.)
Očakávalo sa, že Nemci vpadnú do Francúzska cez Belgicko, čím narušia jeho neutralitu, no namiesto toho, aby zvrtli svoje pravé krídlo na juh, ako sa to naznačovalo v Schlieffenovom pláne, Nemci sa mohli zvrtnúť na sever, aby dosiahli belgické pobrežie.
Ako odpoveď na to francúzsky generálny štáb rozpracoval plán, ktorý predpokladal rozmiestnenie najlepších francúzskych síl v prirodzenom opevnenom rajóne na belgickom území, vytvorenom riekami Mása a Dil. Rátalo sa s tým, že útočník tam bude v obrannej bitke porazený. No a na francúzsko-nemeckej hranici mali byť sily druhého sledu zadržané Maginotovou líniou a Ardenským lesom, ktorý sa považoval za nepriechodný.
Chybou však bolo, že belgická vláda, aby si zachovala neutralitu, nedovolila Francúzom rozmiestniť vojská na belgickom území, kým nebolo zrejmé, že Nemecko zaútočí, o čom sa však dozvedela až v momente vpádu. Preto sa tam už spojenci nedokázali do príchodu Wehrmachtu rozmiestniť.
Rad okolností však prinútil Nemcov zmeniť svoj pôvodný prístup. Generál Erich von Manstein po porade s hlavným expertom ríše na tankové sily generálom Heinzom Guderianom dospel k dôležitému presvedčeniu, že nemecké tanky dokážu prejsť cez Ardeny.
A tak vypracoval variant primitívneho plánu, ktorý sa stal známy ako „Plán Gelb“. Stanovil, že útok proti Belgicku a teraz aj Holandsku sa stane druhoradým, ako zastierajúci manéver. Vyplašení spojenci sem nasmerujú svoje najlepšie sily a v tom čase hlavné nemecké sily budú vrhnuté na nechránené Ardeny s prielomom pri Sedane. Keď dosiahnu svoj cieľ, tankové útvary sa obrátia na sever a vpadnú Francúzom do tyla.
Tento variant OKH odmietlo a Mansteina stiahli z vojsk, aby nezavadzal. Lenže ten stihol o svojom nápade informovať Hitlera, ktorý si jeho plán čoskoro prisvojil: „Zo všetkých generálov, s ktorými som hovoril o novom pláne pre západný front, Manstein bol jediný, kto ma pochopil“.
Vojská a výzbroj
Ako je známe, žltý plán (plán „Gelb“) bol vcelku úspešne splnený, a výsledok prekonal očakávania. Protivník nebol na úrovni. Francúzski vojaci bojovali dôstojne, no francúzski dôstojníci mali byť lepší. Maurice Gustav Gamelin, ktorý velil Francúzom zo svojho generálneho štábu, nebol pripravený na vojnu nového typu. Chýbala mu koordinácia, pričom nielen u Francúzov, ale aj u Angličanov. Všeobecný chaos zvýraznilo utekajúce obyvateľstvo, ktoré tým prekážalo presunom vojsk.
Čo sa týka francúzskej výzbroje, bez ohľadu na chýbajúce automatické zbrane v čatách a rotách, bola dobrej kvality. Francúzske delostrelectvo početne prevyšovalo nemecké, hoci nemalo také protilietadlové prostriedky, ako boli 88 mm protilietadlové kanóny. Disponovalo len 47 mm protitankovým kanónom, no aj to v nedostatočnom počte.
Francúzske stredné a ťažké tanky sa vyrovnali nemeckým, osobitne Somua S-35, hoci tomu bránili dva dôležité konštrukčné nedostatky: nedostatok rádioprijímačov a príliš malá veža. Navyše veliteľ tanku mal plniť až príliš veľa úloh: veliť, navádzať hlaveň na cieľ, nabíjať kanón, mieriť a strieľať. Toto bolo v ostrom kontraste s veľkými vežami nemeckých Pz-III a Pz-IV, ktoré umožňovali rozdeliť si úlohy veliteľa a mieriča. Nemecká posádka preto dokázala byť efektívnejšou.
Jednou zo silných stránok Wehrmachtu bola bezvadná komunikácia. Velitelia boli na mieste, veliaca šnúra bola zjednodušená, informácie sa presúvali v reálnom čase, čo uľahčovalo okamžitú podporu. Veľkolepé boli aj sily Luftwaffe, ktoré rýchlo dosiahli nadvládu vo vzdušnom priestore. Zastarané francúzske letectvo na Luftwaffe nemalo.
Spojenecké sily nikdy neprevýšili rýchlosť nemeckého protivníka. Až na samom konci pochopili, že jediný spôsob boja s blitzkriegom je správne skoordinovaný ústup, ktorým sa dajú vyčerpať jeho možnosti. Lenže Francúzmi to bolo pochopené príliš neskoro.
Vladimír Mikunda
